Dnes je: sobota, 18. 8. 2018, meniny má: Elena, Helena, zajtra: Lýdia

Pripomíname si v júli…

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad júlových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 2. júla uplynie dvadsať rokov od úmrtia významného českého dirigenta Zdeňka Košlera, šéfdirigenta Opery SND v rokoch 1971 – 1976 (narodil sa 25. marca 1928 v Prahe).

Zdeněk Košler (1928-1995)

Zdeněk Košler
(1928-1995)

Do histórie SND sa zapísal štýlovým naštudovaním opier W. A. Mozarta (Cosí fan tutte a Don Giovanni a najmä po každej stránke exportnej Janáčkovej opery Vec Makropulos. Košler mal zásluhu na zvýšení kvality orchestrálnej zložky a na konsolidácii súboru, keď po odchode mnohých sólistov počas rekonštrukcie historickej budovy SND začal intenzívne spolupracovať s novou generáciou talentovaných umelcov: Magdalénou Hajóssyovou, Sidóniou Haljakovou-Gajdošovou, Petrom Dvorským, Jurajom Hurným, Sergejom Kopčákom, Petrom Mikulášom. (Viac informácií o Zdenkovi Košlerovi si prečítate TU…)

Dňa 6. júla si pripomíname sto piate výročie narodenia dvoch spevákov, zhodou okolností boli obaja barytonisti a sólisti opery SND.

Prvý z nich Imrich Gál (narodil sa v Hlohovci, zomrel 9. februára 1977 v Bratislave) navštevoval strednú školu v Trnave, tu začal aj aktívne športovať. Bol dobrým plavcom, zúčastňoval sa aj na pretekoch v Trnave a v Bratislave, desať rokov sa venoval práci trénera.

Imrich Gál, (1910 – 1977), foto: Apfel (Archív SND)

Imrich Gál,
(1910 – 1977),
foto: Apfel (Archív SND)

Počas štúdia na obchodnej akadémii účinkoval v školskom speváckom zbore, dirigent súboru si všimol jeho neobyčajný hlas a poradil mu, aby sa prihlásil na Hudobnú a dramatickú akadémiu. Po šesťročnom štúdiu u prof. J. Egema pri riadnom zamestnaní absolvoval v roku 1937 a hudobní kritici v ňom videli sľubného speváka. Ešte v tom istom roku účinkoval na festivale komornej hudby v Trenčianskych Tepliciach. Na jeseň v roku 1938 prijal pozvanie na pohostinské vystúpenie v SND. Po menších úlohách dostal väčšiu príležitosť ukázať svoj pekný lyrický hlas ako Valentín v Gounodovom Faustovi v júni 1939. V rokoch 1939 – 1943, 1952 – 1965 bol sólistom opery SND, medzitým pôsobil v košickom Štátnom divadle (1943 – 1952) a v SND vystupoval ako hosť. Mnoho menších a charakterových postáv spieval vo viacerých naštudovaniach: v Predanej neveste (v rozpätí rokov 1940 – 1965) spieval Krušinu i Míchu, stvárnil Marulla (Rigoletto, 1940, 1956), Silvana (Maškarný bál, 1940, 1964), Lovca (Rusalka, (1941, 1953), Sciaronneho (Tosca, 1940, 1957), Schaunarda (Bohéma, 1942, 1953), Moralesa v Carmen (1941), Montana (Otello, 1958) a i. Vytvoril celý rad významných operných postáv v klasickom opernom repertoári, kde sa uplatňoval jeho mäkký, lyrický barytón s dobrými výškami, vokálna technika a zmysel pre štýl a výraz. K najúspešnejším postavám patril už spomínaný Valentín vo Faustovi a Margaréte (1939, 1956), Masetto (Don Juan, 1940), Tomeš v Hubičke (1941), Alfio (Sedliacka česť, 1941), Gróf Luna (Trubadúr, 1942), Kalina v Tajomstve (1944), Germont v Traviate (1955), Sharpless (Madame Butterfly,1955). V Pauerovej Zuzane Vojířovej spieval Adama z Hradca (1959), v opere N. Rimského Korsakova Benátskeho hosťa (1960), Radovana v Libuši, (1961). Z pôvodnej slovenskej opernej tvorby stvárnil Mikuša v Jurovi Jánošíkovi (1954, 1961) a Pašu Ibrahima (Beg Bajazid, 1957) v dielach Jána Cikkera, v Suchoňovom Svätoplukovi Starešinu (1960). Z košického repertoáru treba spomenúť Renata v Maškarnom bále (1948), Papagena v Čarovnej flaute (1949), Eugena Onegina (1951) a Almaviva vo Figarovej svadbe (1951). Priazeň obecenstva si získal ako Rigoletto, dokázal preniknúť do najcitlivejších psychologických hĺbok tejto výraznej postavy (1948).

Ťažká a zhoršujúca sa choroba zabránila Imrichovi Gálovi dosiahnuť špičkové umelecké výkony, úspešné výsledky dosahoval mimoriadnou húževnatosťou. Od roku 1956 do polovice šesťdesiatych rokov externe vyučoval spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave.

Druhý barytonista Emil Schütz (narodil sa v Kostelci nad Orlicí, zomrel 1. júla 1999 v Bratislave) po ukončení Vyššej priemyselnej školy študoval spev na pražskom konzervatóriu u prof. E. Fuchsa (1932 – 1936).

Emil Schütz, (1910 – 1999), foto: Archív SND

Emil Schütz,
(1910 – 1999),
foto: Archív SND

Štyri roky pôsobil v pražskom divadle na Královských Vinohradoch a keď v roku 1939 hľadala opera SND barytonistu, na radu svojho profesora sa prihlásil. Po úspešnom konkurze pohostinsky naštudoval titulnú postavu v obnovenej inscenácii Čajkovského Eugena Onegina v máji 1939. V nasledujúcej sezóne bol angažovaný a zostal tejto scéne verný do roku 1971. Až do polovice päťdesiatych rokov bol spolu s Franjom Hvastijom prvým barytonistom našej opernej scény. Mal neobyčajne široký a pestrý repertoár (vyše sto postáv) rôznych štýlov, jeho dramatický barytón, vokálna technika a zmysel pre štýl a výraz sa uplatnil vo veľkých postavách svetového repertoáru ako Don Giovanni (1940, 1956), Gróf Almaviva (Figarova svadba, 1942, 1955), Holanďan (Blúdiaci Holanďan, 1942, 1957), Sebastiano (Nížina, 1942, 1951), Orestes (Elektra, 1943), Georges Germont (Traviata, 1941, 1948, 1955, 1963), Amonasro (Aida, 1941, 1949, 1959), Jago (Otello, 1945), Renato (Maškarný bál, 1940), Marcell (Bohéma 1939, 1948), Sharpless (Madame Butterfly, 1940, 1955), Michele (Plášť, 1944), Scarpia (Tosca, 1945, 1957), Alfio (Sedliacka česť, 1961), Escamillo (Carmen, 1941, 1954), Tomskij (Piková dáma, 1946), Knieža Igor (1952). Schützova pekná barytónová farba hlasu, široká kantiléna a vzorová deklamácia sa uplatnila v smetanovských postavách Tomeša (Hubička, 1941, 1952, 1955), Kalinu (Tajomstvo, 1944), Vladislava (Dalibor, 1947, 1957), Voka (Čertova stena, 1949), Přemysla (Libuša, 1961) i Krušinu (Predaná nevesta, 1940, 1945, 1953, 1961) a v postave Bohuša v Dvořákovom Jakobínovi (1951).

V jeho repertoári nechýbala slovenská tvorba – Kráľ Matyáš (W. Figuš-Bystrý: Detvan, 1939), titulná postava v Bellovom Kováčovi Wielandovi (1943), spieval v Cikkerových operách Juro Jánošík (Löwenburg, 1954, 1961) a Beg Bajazid (Abdul, 1957), bol protagonistom Holoubkových opier Svitanie (Emisár, 1941), Túžba (Otec, 1944), Rodina (Fero Duchoň, 1960) a v Profesorovi Mamlockovi spieval svoju poslednú úlohu, Redaktora Seidla (1966). Manželkou Emila Schütza sa stala sopranistka Helena Bartošová, ktorá bola jeho častou partnerkou aj na javisku.

Krátko učil na svojej súkromnej speváckej škole a Štátnom konzervatóriu.

Dňa 10. júla si pripomenieme sto tridsiate výročie narodenia výnimočnej osobnosti našej opery basistu a umelca svetového formátu Arnolda Flögla, sólistu opery SND (1930 – 1950), ktorý sa zapísal do histórie hudobného života na Slovensku nielen ako spevák, ale aj ako pedagóg, režisér a prekladateľ operných libriet do slovenského jazyka (medailón pripravujeme).

Arnold Flögl, (1885 – 1950), foto: Layer Wien (Archív SND)

Arnold Flögl,
(1885 – 1950),
foto: Layer Wien (Archív SND)

Dňa 15. júla uplynie stopätnásť rokov od narodenia tenoristu Gustava Remeca, chorvátskeho sólistu opery SND v sezóne 1945 – 1946 (narodil sa v Sušaku, dnes súčasť prístavného mesta Rijeka, zomrel 30. júla 1972 v Norimbergu).

Gustáv Remec, (1900 – 1972)

Gustáv Remec,
(1900 – 1972)

V prvej polovici minulého storočia nebola migrácia umelcov výnimočným javom, mnohí operní speváci vystriedali operné javiská vo viacerých krajinách. Jedným z nich bol aj Gustav Remec, pôsobiaci kratšiu dobu v divadlách v Československej republike. Cesta Remeca na opernú scénu nebola priamočiara. Po prvej svetovej vojne prišiel do Záhrebu a čoskoro sa vypracoval na jedného z najlepších futbalistov dvadsiatych rokov, ako kľúčový hráč záhrebského tímu získal tri víťazné tituly bývalej Juhoslávie. A v prvom Remecovom zápase bol rozhodcom budúci známy operný režisér, náš ďalší jubilant Branko Gavella.

Na prahu tridsiatych rokov začal Remec uvažovať o novej profesii a keďže spev bol jeho druhou láskou, zvolil si opernú dráhu, na súkromné hodiny spevu chodil ešte ako aktívny futbalista. Paradoxné je, že o jeho futbalovej kariére možno získať viac informácií ako o jeho kariére speváckej. V biografiách sa nikde (s výnimkou Ústí nad Labem) nespomína, že spieval aj v bývalom Československu.

V roku 1933 Remec debutoval v Národnom divadle v Záhrebe ako Sou-Chong v Lehárovej Zemi úsmevov. Potom pokračoval v ďalšom štúdiu spevu vo Viedni, v rokoch 1935 – 1936 bol angažovaný v tamojšej Volksoper a v sezóne 1942 – 1943 tu spieval pohostinsky. Z Viedne viedla jeho cesta do  Ústí nad Labem (1936 – 1937), do Drážďan (1937 – 1938) a Berlína (1938 – 1939). Počas pôsobenia v Drážďanoch spieval pohostinsky Rudolfa a Pinkertona v Záhrebe. Po ročnom angažmán v SND (1945 – 1946) často prichádzal do Bratislavy ešte ako hosť až do roku 1948, pohostinsky spieval tiež v Brne. V rokoch 1946– 1949 vystupoval ako hosťujúci tenorista pre svetový operný repertoár v novozaloženom Divadle 5. května v Prahe a mal veľký úspech u obecenstva. Opäť sa vrátil do Rakúska, spieval v Linzi (1949 – 1950) a v Innsbrucku (1950 – 1952), v rokoch 1949 – 1953 niekoľkokrát hosťoval ako Pinkerton a Rudolf vo viedenskej Štátnej opere.

Remec disponoval pekným, mäkkým hlasom so znejúcimi a guľatými výškami, bol muzikálny a  ovládal správnu vokalizáciu spievaného slova, preto sa najviac uplatňoval v talianskom repertoári. V opere SND spieval Rudolfa v Bohéme, Pinkertona v Madame Butterfly,v novej inscenácii Toscy Cavaradossiho, Vojvodu v Rigolettovi, Dona Josého v Carmen a Jurodivého v Borisovi Godunovovi. Pohostinsky spieval ešte Manrica v Trubadúrovi (1948). Na repertoári mal aj Turidda v Sedliackej cti, Radamesa v Aide, Alfréda v Traviate, Gounodovho Fausta a Lyonela vo Flotowovej Marte.

Dňa 18. júla si pripomíname nedožité deväťdesiate piate narodeniny slovenskej pedagogičky a speváčky Idy Černeckej (rod. Boršová, narodila sa a zomrela v Bratislave 18. januára 2009).

Ida Černecká, (1920 – 2009), foto: Archív Hudobného centra)

Ida Černecká,
(1920 – 2009),
foto: Archív Hudobného centra)

Černecká absolvovala štúdium spevu (odbor lyrický soprán) na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave u prof. J. Egema a prof. Dariny Žuravlevovej v roku 1944. (o D. Žuravlevovej sa viac dočítate TU…) Po skončení štúdia sa venovala koncertnej činnosti, spolupracovala aj s rozhlasom. Od roku 1946 pôsobila na konzervatóriu v Bratislave ako vokálna pedagogička, od roku 1971 aj vedúca speváckeho oddelenia. Od roku 1979 bola externou pedagogičkou na katedre operného a koncertného spevu VŠMU. Absolvovala pedagogické stáže v Bulharsku a Maďarsku, bola porotkyňou na národných a medzinárodných súťažiach. Získala celý rad ocenení a medailí za vynikajúcu pedagogickú činnosť. Vychovala mnoho významných spevákov, ku každému si vedela nájsť prístup a bola im dlhé roky nezištnou radkyňou. Mnohí z nich sú vynikajúcimi predstaviteľmi slovenského vokálneho umenia, známi aj zo zahraničných operných scén: tenoristi Peter a Miroslav Dvorský, Juraj Hurný, Jozef Kundlák, barytonisti Pavol Dvorský, Martin Babjak a Jaroslav Kosec, basista Ján Galla, sopranistky Mária Harnádková, Oľga Hromadová, Božena Fresserová, mezzosopranistka Daniela Suryová.

Dňa 28. júla uplynie stotridsať rokov od narodenia Branka Gavellu, chorvátskeho činoherného i operného režiséra, divadelného kritika a teoretika, esejistu a prekladateľa, pôsobiaceho v rokoch 1945 – 1946 v Slovenskom národnom divadle (narodil sa v Záhrebe, zomrel 8. apríla 1962 tamže).

Branko Gavella, (1885 – 1962)

Branko Gavella,
(1885 – 1962)

Po maturite v Záhrebe študoval vo Viedni filozofiu, germanistiku a slavistiku a štúdium ukončil v roku 1908 doktorátom. Pracoval v záhrebskej univerzitnej knižnici a písal divadelné kritiky do nemeckého denníka. Krátko pred prvou svetovou vojnou režíroval v roku 1914 v Národnom divadle v Záhrebe Schillerovu drámu Messinská nevesta. Po vojne sa vrátil do záhrebského divadla, bol dramaturgom a v rokoch 1922 – 1926 aj šéfom činoherného súboru, v tej istej funkcii pôsobil v rokoch 1926 – 1929 v činohre Národného divadla v Belehrade. Režíroval v mnohých domácich divadlách (v Osijeku, Splite, Maribore, Ľubľane, Novom Sade, Sombore, Varaždíne, na letnom festivale v Dubrovníku) a v zahraničí (Bulharsko, Taliansko). V roku 1931 prišiel do Národného divadla v Brne ako šéfrežisér, do roku 1940 tu naštudoval rad opier českých, ruských a svetových skladateľov, režíroval aj niekoľko činoherných inscenácií. Jeho prvou réžiou v Brne bola Fibichova Šárka v hudobnom naštudovaní Zdeňka Chalabalu. Pohostinsky režíroval niekoľko titulov v pražskom Národnom divadle. Po nastolení protektorátu Československo opustil, ale po roku 1945 sa opäť vrátil, v sezóne 1945 – 1946 bol režisérom v SND, režíroval aj v Ostrave.

Do bratislavského SND prišiel Gavella spolu s dirigentom a šéfom opery Krešimirom Baranovićom (viac o ňom si prečítate TU…) v prvej sezóne po druhej svetovej vojne, ich zásluhou sa čoskoro súbor stabilizoval a pokračoval v umeleckej činnosti. Už ich prvá spoločná inscenácia Pucciniho Toscy mala pozitívny ohlas u kritiky, ktorá ocenila jemnú a do detailov vypracovanú réžiu v duchu veristickej predlohy. Prínosom bola aj štylizovaná réžia Janáčkovej opery Jej pastorkyňa (uvádzanej pod názvom Jenůfa) na symbolickej a pritom racionálnej a vkusnej scéne Gavellovho spolupracovníka, scénografa Zdeňka Rossmanna. V Musorgského Borisovi Godunovovi sa predstavil do detailov prepracovanou réžiou, skvelým aranžovaním masových scén v ideálnej harmónii pohybu a hudby. Efektnou prácou zo svetlom dosiahol na krásnej a vkusnej Rossmannovej scéne vystupňovanie dramatických miest opery. V Bizetovej Carmen Gavella dômyselným aranžovaním zborových scén vedel vytvoriť správnu atmosféru deja, čím hra nadobudla dynamiku a v spolupráci s precíznym a temperamentným naštudovaním Baranovića dosiahla inscenácia vysokú umeleckú úroveň.

V roku 1947 Gavella odišiel najskôr do Ľubľane a potom sa natrvalo vrátil do rodného Záhrebu. Okrem práci režiséra sa venoval aj výchove mladých divadelných umelcov a po založení Akadémie divadelného umenia sa stal jej prvým rektorom.

Na všetkých scénach bývalého Československa, kde Gavella pôsobil, pozdvihol inscenačnú úroveň svojou umeleckou invenciou, hýriacou bohatými nápadmi, kritika oceňovala aj jeho kreatívnu spoluprácu s hereckým súborom.

Na 28. júla pripadne tridsiate piate výročie úmrtia barytonistu Otokara Krausa, sólistu opery SND v rokoch 1936 – 1939 (medailón pripravujeme).

Otakar Kraus, (1909 – 1980)

Otakar Kraus,
(1909 – 1980)

Pripravila Elena Blahová – Martišová

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár