Pripomíname si v júni (2016)

V júni tohto roku si pripomíname okrúhle výročia viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného života. Tých, ktorí už nie sú medzi nami si pripomenieme v článku dokumentaristky Eleny Blahovej-Martišovej.

Dňa 2. júna uplynie osemdesiatpäť rokov od narodenia slovenskej opernej speváčky, sopranistky Eleny Kittnarovej (rod. Kurbelová, narodila sa v Trnave, zomrela 12. februára 2012 v Bratislave), dlhoročnej sólistky operného súboru Slovenského národného divadla (1966 – 1983).

Elena Kittnarová, chodila už od svojich dvanástich rokoch, spolu so svojou staršou sestrou Martou Meierovou, na skúšky chrámového zboru a spievať na chórus Dómu sv. Mikuláša pod vedením Mikuláša Schneidera-Trnavského v rodnej Trnave. Študovala na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u prof. Anny Korínskej (1948 – 1953), absolvovala vystúpením ako Dvořákova Rusalka (1972) na scéne SND, kde začínala ako elévka (1952 – 1953) a stvárnila menšiu úlohu (Druhé dievča v Kabalevského Tarasovej rodine, 1953). Potom bola členkou spevohry Novej scény (1953 – 1966), spočiatku ako zboristka a neskôr sólistka.

V spolupráci so skúsenými divadelníkmi — režisérmi, spevákmi, hercami získala základy syntetického javiskového umenia a za krátky čas vyrástla na protagonistku súboru. Naštudovala mnohé postavy v klasických, slovenských, sovietskych a iných zahraničných operetách i v muzikáloch. Vytvorila Natašu Malininovú (Miľjutin: Pieseň tajgy, 1954), Leilu (Huszka: Gül Baba, 1956), Slečnu Sabinu (Vojak kráľovnej z Madagaskaru, 1957), Toňu Andrejevnu (Biely agát, 1957), Annu (Kemény: Pod južným krížom, 1958), Nasťu Makarovovú (Solovjov-Sedoj: Zlatý dážď, 1959), Ľusiu (Šostakovič: Moskva-Čeriomuški, 1959), Idunu (Burkhard: Ohňostroj, 1961), Lilli Vanessiovú (Porter: Pobozkaj ma, Katarína, 1963).

Stvárnila niekoľko klasických operetných postáv: Violettu (Kálmán: Fialka z Montmartru, 1958), Rosalindu (Strauss: Netopier, 1955, 1963), Barbaru (Strauss: Noc v Benátkach, 1960), Hanu Glawariovú (Lehár: Veselá vdova, 1964), Christinu (Offenbach: Parížsky život, 1964). Z tvorby slovenských skladateľov stvárnila Aničku Koláriková (Dusík: Hrnčiarsky bál, 1956), Zuzku Bučanovú (Novák: Plná poľná lásky, 1957), Zuzku (Novák: Nie je všedný deň, 1960), bola aj výbornou predstaviteľkou Sylvy z najpopulárnejšej Dusíkovej operety Modrá ruža (1966). Obdivuhodne ľahko prechádzala z operetných postáv do muzikálových. K vrcholom tohto žánru patrila Eliza Doolittlová (Loewe: My Fair Lady, 1965).

Po niekoľkých hosťovaniach v opere SND ako Giulietta (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1963), Líza (Čajkovskij: Piková dáma, 1964), Recha (Halévy: Židovka, 1965) Anna Gomézová (Menotti: Konzul, 1966) dostala Elena Kitnarová ponuku na angažmán. Od roku 1966 až do roku 1993 pôsobila ako sólistka operného súboru a naplno tu rozvinula svoje spevácke a interpretačné majstrovstvo v celom rade postáv od baroka cez romantický repertoár až po súčasnú operu. Prvou bola Abigail z Verdiho legendárnej inscenácie Júliusa Gyermeka Nabucco (1966, s rekordným počtom repríz sa udržal na repertoári 29 rokov).

Jej impozantný dramatický soprán vynikol aj v ďalšom talianskom repertoári: z Verdiho postáv naštudovala Lady Macbeth (Macbeth, 1968, 1989), Leonoru (Trubadúr, 1974), Aidu (Aida, 1978), Alžbetu z Valois (Don Carlos, 1981). Stvárnila tiež Isoliera v Rossiniho opere Gróf Ory (1967), Madeleine de Coigny v Giordanovom André Chénierovi (1967), Belliniho Normu (Norma, 1969), Pucciniho Toscu (Tosca, 1972, 1987), ale aj Musettu z jeho Bohémy (1977). Z obdobia klasicizmu vytvorila vznešenú a hudobne adekvátnu Ifigéniu (Ifigénia v Aulide, 1970), z wagnerovských úloh vytvorila Irenu (Rienzi, 1967), Elsu von Brabant (Lohengrin, 1976) a Sentu (Blúdiaci Holanďan, 1984), Beethovenovu Leonoru z Fidelia (1970, 1974).

Vrcholom v tvorbe umelkyne boli postavy v operách Richarda Straussa: expresívna a zvodná Salome (Salome, 1976), veľká a náročná postava mrazivo pomstychtivej Elektry (Elektra, 1980). Bola vznešenou a ušľachtilou Tatianou v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1972). Z českej opernej tvorby spievala Cudziu kňažnú v Dvořákovej Rusalke (1972, 1978) i Ježibabu (1978), Lenio v Gréckych pašiách Bohuslava Martinů (1969), Miladu v Smetanovom Daliborovi (1982), Janáčkovu Kostelníčku (Jej pastorkyňa, 1986). Bola legendárnou predstaviteľkou Janáčkovej Emilie Marty z Veci Makropulos (1973) vo vynikajúcom hudobnom a režijnom naštudovaní diela (dirigent Zdeněk Košler, réžia Branislav Kriška). Postavu Emilie Marty Kittnarová kreovala ako tragickú, nešťastnú ženu a slávila s ňou úspechy i v zahraničí (Praha, Lipsko, Drážďany), v roku 1986 na svetoznámej opernej scéne Teatro Colón v Buenos Aires, kde sa uvádzala v českom jazyku. Stala sa tak jednou z prvých slovenských operných sólistiek, ktorým sa podarilo preraziť v zámorí.

Z modernej svetovej tvorby vytvorila tragikomickú Argiu (Hazon: Sobášna kancelária, 1975) a Jenny (Britten: Žobrácka opera, 1977). Zo Suchoňových postáv stvárnila Ľutomíru (Svätopluk, 1970, 1972, 1985), pred zájazdom operného súboru do Drážďan a Berlína (Dni československej kultúry) doštudovala Katrenu v Zacharovej inscenácii Krútňavy (osobná premiéra 6. septembra 1971, insc. z 1965), Cikkerovu Zuzu (Juro Jánošík, 1972) a Benešovu Ráchel (Hostina, 1984).

Viaceré postavy stvárnila Elena Kittnarová v inscenáciách opier a operiet uvedených v Československej televízii: Bathilda (Kováč Weland, 1973). Leonora (Fidelio, 1977), Lady Macbeth (Macbeth, 1984), Tosca (Tosca, 1977), Carlotta (Millöcker: Gasparone, 1973), Madame Dubarry (Millöcker: Madame Dubarry, 1975), Rosalinda (Strauss: Netopier, 1974), Láliková (Andrašovan: Pánska volenka, 1980). Podieľala sa na nahrávkach operných a operetných prierezov aj celkov v Československom rozhlase (Bathilda v Kováčovi Wielandovi, 1971, Tosca v rovnomennej opere, 1977) a mnohých operných a operetných árií.

Na platne Opus-u nahrala operné árie i operetné melódie G. Dusíka (s A. Kucharským). Často vystupovala aj ako koncertná speváčka, pohostinsky účinkovala v zahraničí (ZSSR, NSR, NDR, Rakúsku, Taliansku, Španielsku a ďalších krajinách Európy). Životné osudy a umenie Eleny Kittnarovej spracovala muzikologička Terézia Ursínyová v knihe Život na dvoch scénach. Bratislava, 2004.)

V septembri 2011 mohli priaznivci Elenu Kittnarovú ešte privítať vo foyeri Novej budovy SND v programe Kontinuity, venovanom okrúhlym narodeninám umelkyne. Zaspomínala si na svoje začiatky, kolegov i spevácku kariéru a svojím entuziazmom vytvorila veľmi príjemnú atmosféru. Nikto netušil, že o niekoľko mesiacov sa s ňou rozlúčime navždy…

Dňa 6. júna si pripomenieme stodvadsiate výročie narodenia českej opernej speváčky, sopranistky Marie Minářovej (vyd. Štrosová, narodila sa v Českých Budějoviciach, zomrela 11. mája 1968 v Prahe), sólistky opery Slovenského národného divadla v sezóne 1923 – 1924.

Marie Minářová vyrastala v rodine, kde bola hudba a spev samozrejmou súčasťou života. Navštevovala priemyselnú školu, popritom študovala súkromne spev u Bohuslava Jeremiáša a príležitostne vystupovala na koncertoch. Ku koncu prvej svetovej vojny žila v Olomouci, tu opäť vystupovala na dobročinných koncertoch a v chrámovom zbore pod vedením organistu Antonína Petzolda, významnej osobnosti olomouckého hudobného života.

Po skončení vojny sa vrátila domov, pod dohľadom Otakara Jeremiáša naštudovala Barču v Hubičke a titulnú postavu v Rusalke, v ktorých potom debutovala v českobudějovickom divadle. V speváckej technike sa neskôr zdokonaľovala v Prahe u Boženy Kacerovskej (žiačky Jeana de Reszkeho) a vo Viedni. Divadelnú dráhu začala ako sólistka opery v Českých Budějoviciach (1919 – 1921), potom pôsobila v Olomouci (1921 – 1923 a 1924 – 1929), v sezóne 1923 – 1924 v opere SND v Bratislave, 1929 – 1931 v Zemskom divadle v Brne.

Marie Minářová vo svojich kreáciách v opere SND zaujala sýtym, bohatým hlasom, dravým hereckým temperamentom a impozantným zjavom v sopránových i mezzosopránových postavách českého a svetového repertoáru. Z českej opernej klasiky naštudovala Ludmilu v Smetanovej Predanej neveste (1923), jej teplý, príjemný a dobre ovládaný hlas sa uplatnil v úlohe Libuše (Libuša, 1923), ako Milada z Dalibora (1924) príjemne prekvapila dramatickým výrazom, výbornou hlasovou a hereckou dispozíciou. V Dvořákovej Rusalke spievala Cudziu kňažnú (1923). V titulnej úlohe Bizetovej Carmen (1923) predviedla príjemne zafarbený a veľký hlas, vynikla aj ako Amneris vo Verdiho Aide (1923). Pre Pucciniho Toscu (Tosca, 1923) mala všetky predpoklady: impozantný zjav, dramatický výraz a sýty, mohutný hlas.

Po stránke speváckej a hereckej bola skvelou predstaviteľkou Louisy v rovnomennej opere G. Charpentiera (Louisa, 1924). Naštudovala aj postavu Marty v opere chorvátskeho skladateľa Josipa Hatzeho Návrat (1923). Na historickom zájazde opery SND s Oskarom Nedbalom v Španielsku (1924) spievala Minářová Ludmilu v Predanej neveste, v Barcelone narýchlo a bez skúšky prevzala Rusalku ako záskok za indisponovanú Dobřenu Šimáňovú s Otokarom Mařákom v postave Princa, v ďalších predstaveniach Rusalky spievala Cudziu kňažnú. V SND vystupovala neskôr pohostinsky ako Santuzza (Mascagni: Sedliacka česť, 1926), herecky prepracovaný výkon podala vo Foersterovej Eve (Eva, 1930). Posledný krát spievala Cudziu kňažnú v Rusalke (1933) s tenoristom pražského ND Josefom Otokarom Masákom v úlohe Princa.

V roku 1924 sa Minářová vrátila do olomouckej opery, kde spievala Miladu v Daliborovi (1924), Sentu vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi (1924), Santuzzu v Mascagniho Sedliackej cti (1925), ktorú ocenil i sám autor, keď svoju operu dirigoval na zájazde olomouckej opery v Moste a Tepliciach. Bola výbornou Maršálkou v Straussovom Gavalierovi s ružou (1926) a rozlúčila sa titulnou úlohou v Pucciniho Turandot (1929). Pohostinsky spievala ešte Janáčkovu Káťu Kabanovú (1931). Počas olomouckého pôsobenia hosťovala v Národnom divadle v Prahe ako Charpentierova Louisa (1927) a Milada v Daliborovi (1928).

Po úspešných hosťovaniach v úlohe Toscy a Carmen bola angažovaná do operného súboru v Brne (1929 – 1931), kde vytvorila celý rad vynikajúcich postáv v mladodramatickom a dramatickom odbore. Naštudovala Magdu v zriedkavo uvádzanej Pucciniho Lastovičke (1929), Foersterovu Evu (Eva, 1929) i Porciu (Jessika, 1930), Sulamit z Goldmarkovej Kráľovnej zo Sáby (1930), Karolínu (Smetana: Dve vody, 1930), Martu (d´Albert: Nížina, 1930), Goranu v opere Jakova Gotovaca Morana (1930), Kráľovnú Elišku v opere Vítězslava Nováka Karlštejn (1930), Brünnhildu vo Wagnerovom Siegfriedovi (1931), Fibichovu Šárku (Šárka, 1931), Verdiho Aidu (Aida, 1931) a Kostelníčku v Janáčkovej Jej pastorkyni (1931).

Zo zdravotných dôvodov musela Marie Minářová umeleckú činnosť zanechať a spievala už iba pohostinsky. Jej dcéra Marie Steinerová pokračovala v matkiných stopách a stala sa taktiež významnou opernou speváčkou, známou aj z pohostinských vystúpení v SND (naštudovala Maršálku v jedinom povojnovom uvedení Straussovho Gavaliera s ružou, 1958 v réžii Miloša Wasserbauera, spievala aj Miladu v Daliborovi a Leonoru vo Fideliovi).

Dňa 10. júna si pripomenieme deväťdesiate výročie narodenia slovenského operetného speváka, tenoristu Karola Vlacha (narodil sa v Bratislave, zomrel 30. augusta 1982 tamtiež), popredného sólistu spevohry (1955 – 1978), v rokoch 1977 – 1982 riaditeľa Novej scény v Bratislave.

Karol Vlach študoval spev najskôr súkromne u Ruženy Chovancovej a Imricha Godina. V rokoch 1960 – 1962 bol na dvojročnom štipendiu v Sofii u známeho pedagóga Ilju Josifova, kde sa zdokonalil v speve a absolvoval náročnými postavami Danila z Veselej vdovy a Alfréda z Traviaty. V roku 1963 absolvoval štúdiu na Konzervatóriu v Bratislave u prof. Magdy Móryovej. Najskôr pracoval ako úradník (1954 – 1955), od roku 1955 sólista spevohry Novej scény v Bratislave, v rokoch 1977 – 1982 aj riaditeľ divadla. Niekoľko rokov spieval v Robotníckom spevokole bratislavských typografov.

Tenor Karola Vlacha osobitého lyrického zafarbenia, pohybová kultúra i zjav ho predurčovali na interpretáciu vokálne exponovaných tenorových partov. Uplatnil sa najmä v postavách bonvivánov a operetných milovníkov v klasických operetách, spevohrách a muzikáloch súčasných skladateľov. Debutoval v roku 1955 v úlohe Pierrina v Lehárovej Giuditte, spolu vytvoril okolo päťdesiat postáv.

K najvýznamnejším postavám v klasickej i postklasickej operete patrili: Gábor z Huszkovej operety Gül Baba (1956), Lancelot v Audranovej Bábike (1956), Raul Delacroix v Kálmánovej Fialke z Montmartru (1958), Caramello a Gabriel von Eisenstein v Straussových operetách Noc v Benátkach (1960) a Netopier (1963), Danilo v Lehárovej Veselej vdove (1964), Poručík Fernand de Champlatreux v Hervého Mamzelle Nitouche (1965), John Kenyon vo Frimlovej Rose Marie (1967), Georges Duménil v Heubergerovej operete Ples v opere (1967). Bol štýlovým Sou Chongom v Lehárovej Zemi úsmevov (1969), Boleslavom Baranskim v Nedbalovej Poľskej krvi (1970, 1977), Barinkayom v Straussovom Cigánskom barónovi (1972). Stvárnil Vojvodu z Urbina v Straussovej operete Noc v Benátkach (1977), Johna Styxa v Offenbachovej operete Orfeus v podsvetí (1981).

Vytvoril postavy v súčasných operetách: Peter Chytil v Dusíkovej operete Hrnčiarsky bál (1956, 1968), Slávik v Novákovej operete Plná poľná lásky (1957), Péteri v Keményovej operete Pod južnym krížom (1958), Lukus v Kalašovej Mlynárke z Granady (1958), Sergej Gluškov v Šostakovičovej operete Moskva-Čeriomušky (1959), Ivan Plachý v operete Milana Nováka Nie je všedný deň (1960), Edmondo Duval v Dusíkovej Modrej ruži (1966), Orieška v ľudovej spevohre Dobrodružstvo pri obžinkoch (I. Bázlik-B. Kramosil-J. Satinský 1974).

Vo svojich postavách v muzikáloch dosiahol vzácnu symbiózu hereckého i speváckeho prejavu ako Corrado Cerrasani v muzikáli Gorniho Kramera Keď je v Ríme nedeľa (1959), Bill Calhoun-Lucencio v Pobozkaj ma, Katarína (Peter Cole, 1963), Freddy Eynsford-Hill v Loeweho My Fair Lady (1965), Farár v Leighovom Donovi Quijotovi (1967), Nikos v Kanderovom Zorbovi (1970), Gayford Ravenal v Kernovom muzikáli Loď komediantov (1971), Neľkin v Kolkerovom muzikáli Krečinskij sa žení (1976).

Pohostinsky vystúpil na viacerých československých operetných scénach i v zahraničí (Sofia, Stará Zagora, Bukurešť, Moskva), ako koncertný spevák v Rumunsku, Nemecku, Poľsku, Maďarsku, Juhoslávii, Rakúsku, Dánsku a v Holandsku. Pod jeho vedením umelecký súbor Novej scény realizoval v roku 1978 zájazd do krajín Beneluxu a Nemeckej spolkovej republiky, nadviazal družobné styky s Moskovským divadlom operety a operetným divadlom v Sofii.

Spolupracoval s rozhlasom, kde nahral árie a piesne z klasických i súčasných operiet, výňatky z hudobných komédií a muzikálov. Účinkoval aj vo viacerých hudobno-zábavných programoch a v inscenáciách operiet uvedených v televízii: Slávik (Plná poľná lásky, 1958). Peter Chytil (Hrnčiarsky bál, 1959), Sergej Gluškov (Moskva—Čeriomuški, 1960). Edmond Duval (Modrá ruža, 1968), Boleslav Baranski (Poľská krv, 1971). Ukážky z operetného repertoáru nahral na gramofónové platne Opusu (Z operety do operety, 1974; Cigánsky barón, 1977; Noc v Benátkach, 1979; profilová platňa Karol Vlach, 1977.

Dňa 12. júna uplynie pätnásť rokov od úmrtia slovenskej opernej speváčky, sopranistky Viery Holoubkovej (rod. Džavíková, manželka dirigenta Ladislava Holoubka, matka korepetítorky SND Tatiany Roháčekovej, narodila sa 15. marca 1915 v Moskve, zomrela 12. júna 2001 v Bratislave), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1947 – 1954.

Viera Holoubková po absolvovaní gymnázia v Žiline (1935) študovala na pedagogickej akadémii v Bratislave (1935 – 1936). Najskôr bola učiteľkou v Hliníku nad Hronom, potom úradníčkou v Bratislave, kde začala súkromne študovať spev u M. Schimplovej (1941 – 1944), R. Chovancovej (1944 – 1946) a A. Korínskej (1946 – 1950). V rokoch 1947 – 1954 pôsobila ako sólistka operného súboru Slovenského národného divadla. Popri pážatách a chyžných doštudovala smetanovské postavy: Esmeraldu v Predanej neveste (1947, insc. z 1945; 1953), Lidunku z opery Dve vdovy (1949, insc. 1946), Barču z Hubičky (1949, insc. z 1941; 1952), Frasquitu i Micaelu z Bizetovej Carmen (1948, insc. z 1946), spievala Inez vo Verdiho Trubadúrovi (1947), Kuchárika z Dvořákovej Rusalky (1950, 1953).

Holoubková vo viacerých operách predviedla svoju hudobnú i hereckú bezprostrednosť, hlasovú ľúbozvučnosť a dôslednosť vo vypracovaní svojich postáv, napr. ako Musetta z Pucciniho Bohémy (1948), Dorotka z Weinbergerovho Gajdoša Švandu (1948), Dorla v Kovařovicových Psohlavcoch (1953). Svojím výkon prekvapila v úlohe milej a jemnej Lidunky v Blodkovej opere V studni (1949), dobre sa uplatnila ako Papagena z Mozartovej Čarovnej flauty (1949), jasnou deklamáciou, hlasovou sviežosťou a živým podaním zaujala ako krčmárka Hubavela v opere Ľubomíra Pipkova Momčil (1950). Do náročnej postavy Nuri z d´Albertovej Nížiny (1951) vložila sviežosť i prirodzenosť, vystihla jej naivitu i oddanosť. Svojím výkonom v úlohe Pastierika v prvom uvedení Suchoňovej Krútňavy (1949) vhodne dopĺňala živé a realistické postavičky opery, osvedčila sa aj ako Marka v zrevidovanej úprave (1952).

Po odchode z divadla sa Viera Holoubková dlhé roky venovala koncertnej činnosti. Často účinkovala spolu s manželom Ladislavom Holoubkom aj ako interpretka jeho piesňovej tvorby, napr. najznámejšieho cyklu s Dcérenka moja a i. Okrem slovenskej tvorby často spievala aj ruské piesne a romance, texty ktorých sama prekladala. Spolupracovala aj s rozhlasom. Od polovice šesťdesiatych rokov až do odchodu na dôchodok začiatkom sedemdesiatych rokov pracovala ako vedúca hudobného archívu Štátneho konzervatória.

Dňa 14. júna uplynie pätnásť rokov od úmrtia hudobného skladateľa Tibora Andrašovana (narodil sa 3. apríla 1917 v Slovenskej Ľupči, okr. Banská Bystrica, zomrel v Bratislave), v rokoch 1946 – 1956 korepetítora, dirigenta a dramaturga operného súboru Slovenského národného divadla.

Tibor Andrašovan po maturite na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1937 – 1941), kde získal aprobáciu profesora hudby pre učiteľské ústavy. V roku 1943 sa stal riadnym profesorom a do roku 1945 pôsobil ako profesor hudby v Modre a Bratislave. Popri zamestnaní navštevoval Štátne konzervatórium v Bratislave, kde absolvoval štúdium skladby u Eugena Suchoňa a Alexandra Moyzesa, dirigovanie u Kornela Schimpla (absolvoval v r. 1946). Pokračoval v štúdiu dirigovania na Majstrovskej škole konzervatória v Prahe u Pavla Dědečka (orchestrálne dirigovanie) a Miloslava Doležila (zborové dirigovanie) a súčasne hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity (Zdeněk Nejedlý a Josef Hutter).

V rokoch 1946 – 1956 bol korepetítorom a dirigentom Slovenského národného divadla, v rokoch 1951 – 1955 aj dramaturgom. Potom bol umeleckým vedúcim SĽUK-u (1956 – 1959, 1968 – 1974). Od roku 1974 sa venoval komponovaniu ako slobodný umelec. Niekoľko razy bol na krátkych zahraničných stážach v Mongolsku, Gruzínsku a Japonsku. Tvorba skladateľa Tibora Andrašovana je žánrovo veľmi bohatá. Vytvoril okolo 300 hudobných skladieb pre SĽUK Lúčnicu, Československý súbor piesní a tancov, pre rozhlas, pre krátke, stredometrážne a celovečerné filmy, divadlo, televíziu. Skladal takisto pre symfonický orchester, operu i balet.

V Slovenskom národnom divadle začínal Tibor Andrašovan ako korepetítor a dirigent v roku 1946. Skúsenosti získaval od takých osobností taktovky akými boli Milan Zuna (1946 – 1951) a Zdeněk Chalabala (1952 – 1953), v tom čase pôsobiacich v SND i na postoch šéfov opery. Zuna zveril Andrašovanovi aj funkciu dramaturga a spoločne revidovali všetky preklady libriet na dôslednom deklamačnom princípe preferovanom Zunom. Okrem korigovania textov žiadal Zuna aj opravu orchestrálneho materiálu celej opernej produkcie.

V období, keď bol Andrašovan dramaturgom mala premiéru prvá národná opera Eugena Suchoňa Krútňava (1949) a Cikkerov Juro Jánošík (1954). Ako dirigent sa uviedol tanečným koncertom Večer orientálnych tancov (1946) v choreografii Stanislava Remara na novo založenej Novej scéne Národného divadla.

V spolupráci s Remarom naštudoval aj ďalšie balety Oskara Nedbala Hlúpy Jano (1947), F. Chopina Sylfidy-Z. Mrkosa Morská panna-A. P. Borodina Polovecké tance (1948), vlastný balet Orfeus a Eurydika (1949), S. Prokofieva Romeo a Júlia (1949), L. Delibesa Coppélia –M. Ravela Bolero-T. Andrašovana Pieseň mieru (1950), A. Glazunova Raymonda (1950). Hodnotu viacerých predstavení baletu zvýšil precízne vypracovaný výkon orchestra pod taktovkou Andrašovana. V roku 1954 opäť dirigoval Prokofievovho Romea a Júliu s choreografom Miroslavom Kůrom.

Z opernej tvorby dirigoval obnovenú inscenáciu Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1951), po odchádzajúcom Zunovi prevzal Moniuszkovu Halku (1951, insc. z 1950), po Holoubkovi Čajkovského Eugena Onegina (1952) a po Chalabalovi Smetanovu Predanú nevestu (1953). Na dobrej úrovni bolo hudobné naštudovanie Kovařovicových Psohlavcov (1953) a Donizettiho Dona Pasquala (1954).

Tibor Andrašovan je autorom prvého pôvodného slovenského baletu Orfeus a Eurydika (1949 SND, 1957 Čs. televízia). Autorom libreta na antický námet a súčasne aj choreografom bol Stanislav Remar a dielo pod taktovkou autora malo celkove úspech. Kritika však vyčítala autorom, že námetom sa miesto slovenskej tematiky stala grécka mytológia. V roku 1958 inscenoval Remar Orfea a Eurydiku v Štátnom divadle v Košiciach a v roku 1967 v Čs. televízii. O dva roky neskôr mala premiéru choreograficky aj výtvarne zaujímavá baletná kompozícia Pieseň mieru (1950), apoteóza mieru i práce, prepracovaná z filmovej hudby, nasledoval modernou myšlienkou astronautiky inšpirovaný Ikaros (choreografia Karol Tóth, 1965), fantastická vízia o kozmonautoch, štartujúcich do vesmíru.

Jednoaktová tanečná kompozícia Slávnosti slnovratu mala premiéru v Smetanovom divadle v Prahe (libreto a choreografia Karol Tóth, 1965), Letokruhy v Štátnom divadle v Košiciach (libreto Ján Žilák, choreografia Juraj Goga, 1995), tanečnú kompozíciu Kaštieľ na čiernom kameni uviedol Jozef Kvočák v Maďarskom ľudovom umeleckom kolektíve Mladé srdcia. Keď sa po takmer štyridsiatich rokoch šéf baletu SND Karol Tóth rozhodol znovu uviesť prvý Andrašovanov balet, skladateľ partitúru čiastočne prepracoval a pod názvom Večný Orfeus (1988) ho opäť naštudoval choreograf Stanislav Remar pod taktovkou autora. Hudba tanečných kompozícií je založená na voľne plynúcej melodike s bohatými rytmickými a tanečnými variáciami, hudobná reč je inštrumentačne farbistá, zrozumiteľná.

Výraznejšie sa Andrašovan presadil v opernej tvorbe. Jeho opera Figliar Geľo podľa Hollého Geľa Sebechlebského (libreto Jela Krčméry-Vrteľová a Marin Ťapák, réžia Miroslav Fischer, 1958 SND; 1961 Čs. televízia 1961, Čs. rozhlas 1961) je prvým pokusom o slovenskú komickú operu, osciluje však medzi prvkami operety, resp. folklórnej štylizovanej spevohry. V druhej opere Biela nemoc na námet známej Čapkovej hry, libreto ktorej napísal Jozef Budský, sa usiloval o syntézu tradičných i avantgardných kompozičných prostriedkov. Pôsobivá a dramaticky účinná inscenácia v réžii Miroslava Fischera a hudobnom naštudovaní Viktora Málka mala v SND premiéru na jeseň v roku 1968 a nadobudla spoločenskú aktuálnosť a apelatívnosť.

V opere Hájnikova žena (libreto podľa Hviezdoslava napísal autor, dirigent Anton Buranovský, réžia Branislav Kriška, Divadlo J. G. Tajovského Banská Bystrica 1974) využil bohaté skúsenosti z folklóru, takisto aj v hudobnej veselohre Na Zemplíne (libreto Ján Králik, dirigent Štefan Gajdoš, réžia Milan Bobula, Štátne divadlo Košice 1986). Námetom opery Návrat s pôvodným libretom Jely Krčméry-Vrteľovej je čin odvážnej ženy-budúcej matky počas SNP (Čs. televízia Bratislava 1984). Na motívy orientálnej hudby skomponoval doposiaľ neuvedenú operu Šach a Šahrazád (1991, libreto autor) a poslednou je detská opera Vrabček Mojček (1997, libreto Jaroslav Rezník). Úspešne sa uviedol aj ako autor operety Pánska volenka podľa Jesenského Štvorylky (libreto Jaroslav Rozsíval, dirigent Zdeněk Macháček, réžia Bedřich Kramosil, Nová scéna, 1960; Štátne divadlo Brno, 1962; Čs. televízia 1961). Muzikálový žáner obsiahol v diele Kráľ bláznov (libreto Margita Mayerová na motívy románu Chrám matky božej v Paríži Victora Huga, dirigent Bohuš Slezák, réžia Bedřich Kramosil, Nová scéna, 1984).

Tibor Andrašovan je autorom scénickej hudby k divadelným hrám v SND, napr. : Ako sa vám páči (1946), Kde bolo, tam bolo (1947), Lampáš (1949), Legenda o láske (1955), Pieseň našej jari (1956), Krvavý súd (1957), Romeo a Júlia (1957), Biela nemoc (1958), Na dne (1959), Meštiak šľachticom (1960), Príhoda na brehu rieky (1960), Vejár (1961), Inkognito (1964), Najdúch (1966), Marína Havranová, 1968; Dobrodružstvo pri obžinkoch (1970), Herodes a Herodias (1970), Ženský zákon (1974), Geľo Sebechlebský (1979), George Dandin (1981), k televíznym inscenáciám (Drotár, 1966, Rozmajrín, 1970). Časť jeho tvorby zachytávajú početné gramofónové  nahrávky (profilová platňa, Opus (1980).

Dňa 16. júna uplynie stopäť rokov od narodenia speváka, barytonistu a hlasového pedagóga Jozefa Staníka (narodil sa v Krásne nad Bečvou, dnes časť Valašského Meziričí, okr. Vsetín, zomrel 24. októbra 1979 v Prešove), pôsobiaceho na viacerých slovenských scénach.

Jozef Staník mal rád hudbu, spev a divadlo od mladosti. Po skončení meštianskej školy vo Valašskom Meziričí (1923 – 1928) študoval súkromne spev a hudbu u prof. Pavla Jerala a dirigenta Richada Týnského v Brne. V štúdiu spevu pokračoval počas profesionálnej činnosti u Arnolda Flögla v Bratislave a Enrica Manniho st. v Košiciach. Od roku 1932 pôsobil v rozličných českých divadelných spoločnostiach s operetným a činoherným repertoárom. V roku 1941 odišiel na Slovensko, bol sólistom operety Slovenského ľudového divadla v Nitre (1941– 1944), operety SND v Bratislave (1944 – 1945 ), opery ŠD Košice (1945 – 1950), v rokoch 1956 – 1978 spevohry DJZ v Prešove a 1965 – 1978 aj hlasový pedagóg. Na dôchodku vypomáhal ako hlasový poradca.

Jozefa Staníka angažoval do Slovenského ľudového divadla riaditeľ Fraňo Devinský najmä pre potreby spevoherných predstavení, kde stvárňoval aj spevácky náročnejšie charakterové postavy: Ján Zaremba (Nedbal: Poľská krv, 1941), Ferdinand Lichtenfels (Lehár: Zem úsmevov, 1941), Jano Krkjak (Schramm: On a jeho cisár, 1941), Kristian Čell (Schubert-Berté: Dom u troch dievčatiek, 1942), Ing. Lenoir (Dusík: Modrá ruža, 1942), PhiIipe Webster (Beneš: Uličnica, 1943). Teofil Krušna (Dusík: Osudný valčík, 1943), Knieža Basil Basilovič (Lehár: Gróf z Luxemburgu, 1943), Barón Mirko Zeta (Lehár: Veselá vdova, 1943).

Jednu sezónu pôsobil v operetnom súbore SND, kde vytváral menšie postavy v operetnom i opernom repertoári, z operných: Kilian vo Weberovom Čarostrelcovi, 1944; Montano vo Verdiho Othellovi, 1945; Lord Tristan Mickleford vo Flotowovej Marte, 1945.

V roku 1945 prišiel Jozef Staník s Jankom Borodáčom do Košíc pomôcť budovať nový súbor opery a operety. Svoj lyrický barytón a herecký talent uplatnil v rozmanitých postavách. Intenzívne vokálne štúdium a hlasové predpoklady perspektívneho zvučného barytónu ho priviedli napokon k opere a zaradil sa k protagonistom súboru, najmä v postavách talianskeho repertoáru: z Verdiho postáv to bol Georg Germont (Traviata, 1945), Gróf Luna (Trubadúr, 1946), Rigoletto (Rigoletto,1948), z Pucciniho Marcello (Bohéma, 1947), Sharpless (Madame Butterfly, 1950), Gianni Schicchi (Gianni Schicchi, 1950), Leoncavallov Tonio — Tadeo (Komedianti, 1947), Rossiniho Figaro (Barbier zo Sevilly, 1947).

Naštudoval aj v ďalšie postavy: Eugen Onegin (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1946), Papageno (Mozart: Čarovná flauta, 1949), Mefistofeles (Gounod: Faust a Margaréta, 1950), Januš (Moniuszko: Halka, 1950). Spieval tiež vo všetkých operných inscenáciách prešovskej spevohry: Peter I. – Peter Michajlov (Lortzing: Cár a tesár, 1956), Krušina (Smetana: Predaná nevesta, 1957), Figaro (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1960), Sharpless (Puccini:Madame Butterfly, 1962). Stvárnil charakterové postavy, postavičky i figúrky vo všetkých žánroch hudobno-zábavného divadla: Albert Oherholzer (Burkhard: Ohňostroj, 1961), Don Baltazar Carierra (Ježek: Kat a blázon, 1963), Casin Cholet (Friml: Kráľ tulákov, 1965), Slepúch (Zeller: Vtáčnik, 1965), Knieža Dragomir Populescu (Lehár: Grófka Marica, 1969), Bartolomeo Delacqua (Strauss: Noc v Benátkach, 1971), Anagnostas (Kander: Zorba, 1973), Žandár Bázlivý (Bryll-Gärtnerová: Na skle maľované, 1974). Ako hlasový poradca a pedagóg sa pričinil o štandardnú profesionálnu úroveň speváckej zložky prešovskej spevohry.

Dňa 17. júna si pripomíname stotridsiate výročie narodenia českého operného speváka Aloisa Urbana (narodil sa v Žirove, okr. Pelhřimov), pôvodným povolaním úradníka, ktorý pôsobil ako stály hosť v basovom odbore opery súbore Slovenského národného divadla v rokoch 1923 – 1930).

Alois Urban bol námestníkom prednostu stanice v Bratislave a neskôr inšpektorom Československých dráh. Popri občianskom povolaní sa venoval štúdiu spevu u prof. Josefa Egema, bol členom Akademického speváckeho združenia, ktorý založil a viedol nadšený organizátor a propagátor hudobného umenia na Slovensku Prof. Dr. Dobroslav Orel. Urban svojím vyškoleným, kovovo znejúcim hlasom upútal verejnosť už ako príležitostný sólista na zájazdoch tohto súboru po slovenských mestách a obciach, kde spieval českú a slovenskú piesňovú tvorbu.

Alois Urban vo svojom debute v opere SND v postave Vodníka v Dvořákovej Rusalke (1922) podal dôkaz o speváckej vyspelosti i hlasovom materiáli, ktorý vo všetkých polohách znel výdatne a vyrovnane. „Bol to jeho prvý a hneď aj víťazný pokus v divadle. Má šťavnatý hlas, vrelý a mäkký, pevne posadený, o bránicu opretý a následkom toho aj voľný. Dych spokojný, rezonancia všetkých vokálov báječná a vypracovaná, artikulácia bezchybná …“ (Slovenská politika, roč. 3, 29.12.1922). Po tomto úspešnom vystúpení sa od sezóny 1923 – 1924 stal stálym hosťom a vďaka hereckému nadaniu sa stal úspešným členom operného súboru a naštudoval v pomerne krátkom období svojho pôsobenia bohatý a široký repertoár.

Urbanov dobre školený, oceľovo znejúci hlas, s výbornou rezonanciou a so zrozumiteľnou výslovnosťou, pekná vokalizácia i herecké nadanie našli uplatnenie  v postavách ako Ramfis vo Verdiho Aide (1923), Doktor Grenwille (Traviata, 1924, insc. 1923), Markíz di Calatrava (Sila osudu, 1928), Collin v Pucciniho Bohéme (1929), Zuniga v Bizetovej Carmen (1927, insc. z 1924), Nurabad v jeho Lovcoch perál (1928), Abimelech (C. Saint-Saëns: Samson a Dalila , 1927). Urbanov krásne zafarbený hlas umocnený výborným hereckým podaním sa zaskvel v trojúlohe Coppelius- Miracel-Dapertutto v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1929) a v postave Mefista v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1930).

V Mozartovom Donovi Giovannim spieval Komtúra (1926), vo wagnerovských postavách  – Daland v Blúdiacom Holanďanovi (1924, ins, 1923), Hermann v Tannhäuserovi (1927, insc, 1926), Donner v Zlate Rýna (1928). Stvárnil tiež Policajného komisára v Straussovej opere Gavalier s ružou (1928) i pod taktovkou autora pri jeho pohostinskom účinkovaní v SND (1929). Urbanovmu naturelu vyhovoval aj český repertoár, zo smetanovských postáv to bol Mícha v Predanej neveste (1924, insc. 1923), Matúš v Hubičke (1924), pozoruhodný výkon podal ako Lutobor (Libuša, 1924; 1926, insc. 1923), kde exceloval hlasovo i herecky, neskôr stvárnil i Chrudoša (1928).

Oceľovo znejúci hlas a peknú kantilénu predviedol ako Bonifác, bol i výborný Malina (Tajomstvo, 1924; 1927), jeho sýty buffo-bas sa uplatnil v úlohe Filipa v Dvořákovom Jakobínovi (1928). Stvárnil Vitoraza vo Fibichovej Šárke (1924) a Diega v jeho Messinskej neveste (1928), Václava zo Šternberka v Kovařovicových Psohlavcoch (1928), spevácky a herecky prepracovaný výkon podal ako polesný Schmitt (K. Weis: Poľský žid, 1928). Vytvoril Rangoniho v Musorgského Borisovi Godunovovi (1927), obdivuhodne sýtym hlasom spieval tiež Neidinga v Kováčovi Wielandovi Jána Levoslava Bellu (1927, insc. 1926) vo výbornom hudobnom naštudovaní Oskara Nebala, naštudoval malú postavu Starčeka v Detvanovi Viliama Figuša Bystrého (1928).

Urbanovi najviac vyhovovali úlohy komické a charakterové. K najúspešnejším patrili Bourdon v Adamovom Postiliónovi z Lunjumeau (1923), Marco v Pucciniho opere Gianni Schicchi (1927), vtipný Basilio v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1928, insc. z 1925), Kecal v Predanej neveste (1928, insc. 1924), Kastelán na zámku v Maršíkovom Čiernom lekne (1928), Brighella vo Folprechtovej Lásky hre osudnej (1929). Charakteristicky znamenite vykreslený výkon podal ako Hlavný v Novákovom Lampáši (1928), v postave Filipa v prvotine Oskara Nedbala Sedliak Jakub (1928) exceloval ako herec, spevák a tanečník, vkusne charakterizovaný a hlasovo adekvátny bol v jeho podaní Marbuel v Dvořákovej opere Čert a Káča (1929).

Od roku 1923 bol Alois Urban aj členom Výboru hudobného a dramatického spolku, tzv. kuratória, ktorý riadil Hudobnú a dramatickú akadémiu. Na jar v roku 1930 uviedla Hudobná a dramatická akadémia na scéne SND pri príležitosti osláv desiateho výročia založenia školy Pergolesiho buffo operu La serva padrona v naštudovaní poslucháčov akadémie. Dirigent Josef Vincourek obsadil do hlavnej postavy starého mládenca Uberta Aloisa Urbana, jeho partnerkou v úlohe Serpiny bola Věra Zachová-Strelcová. Obaja umelci sa náročných partov zhostili s nevšedným zápalom a vytvorili neodolateľný pár.

Urban bol výborným interpretom piesňovej tvorby, znamenite predniesol piesne svojho profesora Josefa Egema na koncerte jeho skladieb (1928). Príležitostne sa venoval aj koncertnej činnosti, napr. spieval basový part v Beethovenovej IX. symfónii pod taktovkou Oskara Nedbala, so sólistami Bronislavom Chorovičom, Mariou Šponarovou a Martou Krásovou (1927). V roku 1932 v rámci osláv dvestoročného výročia narodenia Josepha Haydna naštudoval spevokol Zora a Slovenská filharmónia pod taktovkou zbormajstra Fr. Procházku oratórium Stvorenie, kde opäť spieval basový part so sólistami Helenou Bartošovou, Žofiou Napravilovou, Bohušom Holubářom a Janom Kolářom.

V tridsiatych rokoch Alois Urban pracoval v Bratislave iba vo svojom stálom zamestnaní, jeho ďalšia činnosť a životné osudy nie sú známe.

Dňa 22. júna uplynie stodvadsaťpäť rokov od úmrtia operného speváka, basistu JUDr. Jana Kolářa (narodil sa v Bílej Třemešnej, okr. Trutnov), občianskym povolaním právnika, stáleho hosťa opery Slovenského národného divadla v rokoch 1926 – 1931.

Jan Kolář, tak ako prechádzajúci jubilant Alois Urban nahrádzal chýbajúcich stálych členov súboru v basovom odbore. Ako aktívny účastník prvej svetovej vojny pôsobil v Bratislave vo funkcii hlavného komisára sociálnej služby Zemského úradu pre starostlivosť o vojnových poškodencov pre Slovensko. Prvýkrát vystúpil v opere SND pohostinsky v novembri 1925 ako Vodník v Dvořákovej Rusalke a v rokoch 1926 – 1931 bol stálym hosťom operného súboru. I keď nedisponoval takým speváckym nadaním ako spomínaný Alois Urban, predsa boli obaja v období nedostatku domácich síl spoľahlivou oporou súboru.

Jan Kolář mal zvučný a krásne zafarbený hlas, príjemný javiskový zjav a urastenú postavu a vzhľadom na jeho menšiu pohyblivosť spôsobenú zranením počas vojny mu vyhovovali mu skôr statické úlohy. Po pohostinskom vystúpení v úlohe Vodníka dostal príležitosť spievať basový part Ivana v scénickom predvedení Dvořákovho oratória Svätá Ľudmila (1926) v réžii Zdenka-Rutha Markova, kde svojím mohutným, zvučným hlasom i prednesom podal jeden z najlepších výkonov.

Zaujal v úlohe žalárnika Beneša v Smetanovom Daliborovi (1928, insc. 1924) pod taktovkou Karla Nedbala, popri Dvořákovom Vodníkovi vytvoril aj Basmanova v jeho opere Dimitrij (1929), o dobrej hlasovej technike presvedčil v postave srdečného a láskavého Kajetána vo Fibichovej Messinskej neveste (1928). Bol Krištofom Hrubým v Kovařovicových Psohlavcoch (1928), svoj mohutne znejúci basový hlas uplatnil ako Černokňažník vo Weinbergerovom Gajdošovi Švandovi (1929). V druhom československom uvedení (po Brne) opery Karla Boleslava Jiráka Žena a boh (prepracovaná verzia opery Apollonius z Tyany, 1929) spieval Lattantiusa a opäť podal výborný spevácky a herecky prepracovaný výkon.

Mohutný bas Kolářa zaznel i v postave Pimena v Musorgského Borisa Godunova: „mimoriadne zaujal dr. Kolář, ktorý formátom i farbou svojho basu mi pripomína preslávené basy veľkých javísk. Spieval mnícha Pimena vrele a s náležitým akcentom zhudobnelého slova.“ (Národnie noviny, roč. 8, 18.01.1929, č. 15, s. 3.). Bol výborným Generálom Polkanom v Zlatom kohútikovi Rimského-Korsakova (1928), ako Sarastro v Mozartovej Čarovnej flaute (1929) upútal svojím pekným hlasovým materiálom najmä v strednej a vysokej polohe.

Z Verdiho postáv vytvoril hodnotný výkon v postave Pátra Guardiána (Sila osudu, 1928), Ferranda (Trubadúr, 1928, insc. 1924). V postave Samuela (Maškarný bál, 1930) spolu s partnerom Zdenkom-Ruthom Markovom ako Tomom dodali svojimi prvotriednymi výkonmi dramaticky výrazovú silu celému deju opery. Vo Wagnerových operách príjemne prekvapil krásnym timbrom v postave Biterolfa v Tannhäuserovi (1927, insc. 1926) a hodnotný výkon podal ako obor Fasolt v Zlate Rýna (1928).

Z menších úloh kritika pozitívne hodnotila jeho výkony v postavách Starého Hebreja v opere C. Saint-Saënsa Samson a Dalila (1927), Simona v Pucciniho Gianni Schicchi (1927), Monterona vo Verdiho Rigolettovi (1927, insc. 1923), Míchu v Smetanovej Predanej neveste (1928, insc. 1924), Egyptského kráľa vo Verdiho Aide (1928, insc. 1923), a Nurabada v Bizetových Lovcoch perál (1928).

Jan Kolář často účinkoval aj na symfonických koncertoch v Redute i na koncertoch v Slovenskom národnom divadle. Spieval sólové basové party vo Verdiho Requiem (1925), v Dvořákovom oratóriu Stabat Mater (1927), v kantáte Vítězslava Nováka Búrka (1927). Spieval i v prvom uvedení kantáty pre veľký orchester, barytónové sólo a zbor na slová Martina Rázusa od Zdeňka Folprechta Hymnus vzkriesenia (1929) s dirigentom Oskarom Nedbalom, ktorá v tom isto roku získala cenu Českej akadémie vied a umení.

V roku 1932 v rámci osláv dvestoročného výročia narodenia Josepha Haydna naštudoval spevokol Zora a Slovenská filharmónia pod taktovkou zbormajstra Fr. Procházku oratórium Stvorenie, kde Jan Kolář spieval basový part so sólistami Helenou Bartošovovu, Žofiou Napravilovou, Bohušom Holubářom a Aloisom Urbanom.

O jeho ďalšej pracovnej činnosti či  životnom osude sa nepodarilo získať žiadne informácie.

Poznámka:

Posledných dvoch umelcov, Aloisa Urbana a Jana Kolářa, som uviedla v prehľade i napriek tomu, že nie sú známe dátumy ich úmrtia. Ich umelecká činnosť však nie je zmapovaná, k dispozícií máme iba recenzie z ich vystúpení alebo kusé spomienky súčasníkov (knihy spomienok Štefana Hozu: Ja svoje srdce dám…1, 2, Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1989 a Dr. Janka Blaha: Zo skalického rínku, Bratislava, Tatran, 1974). V prvých rokoch činnosti Slovenského národného divadla nedostatok chýbajúcich domácich sólistov v niektorých hlasových odboroch riešilo vedenie divadla angažovaním tzv. stálych hostí, ktorými boli aj Alois Urban a Jan Kolář. Obaja sa však umeleckej činnosti venovali popri svojom riadnom občianskom povolaní.

Po odchode Josefa Peršla a Josefa Munclingera bol do príchodu Arnolda Flögla v tridsiatych rokoch jediným sólistom v basovom odbore Zdenko Ruth-Markov, ďalší sa často striedali (Jaromír Soukup, Karel V. Marek, Róbert Stein). Obaja sólisti, Urban a Kolář, svojou umeleckou činnosťou nemalou mierou prispievali k zvyšovaniu úrovne nášho profesionálneho divadla a  v histórii Slovenského národného divadla by nemali absentovať, i keď ich ďalšie životné osudy nepoznáme. Ich heslá nie sú spracované v žiadnej encyklopedickej literatúre, jednou z príčin mohla byť absencia ich osobných dát. V Slovenskom národnom archíve som svojho času našla dáta narodenia oboch umelcov a preto som sa rozhodla pri príležitosti ich životných jubileí pripraviť krátky prehľad o ich umeleckej činnosti.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

video