Pripomíname si v júni (2019)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame prehľad júnových výročí deviatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami Ladislava Kicka, Heřmy Žárskej, Jeleny Ježićovej, Arnolda Judta, Jozefa Revalla, Ditty Gabajovej, Hany Pírkovej, Borisa Šimanovského a Romana Hübnera. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 9. júna si pripomenieme 90. výročie narodenia speváka, barytonistu Ladislava Kicka (narodil sa 9. júna 1929 v Levoči, zomrel 9. októbra 1979 v Prešove), člena speváckej skupiny SĽUK-u a dlhoročného sólistu spevohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove v rokoch 1956 – 1979.

Ladislav Kicko (1929 – 1979),
foto: Archív DJZ Prešov

Ladislav Kicko prejavoval nevšedný záujem o ľudovú pieseň a o ochotnícku divadelnú činnosť už od mladosti v rodnej Levoči. Po maturite v roku 1949 sa prihlásil do novovznikajúceho SĽUK-u, kde získal prvé základy hlasového školenia a s krátkym prerušením tu pôsobil do roku 1956. V roku 1956 nastúpil do spevoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Tu sa v prvých desaťročiach zaslúžil spolu s mnohými ďalšími kolegami o umeleckú profiláciu prešovskej spevohry.

Jeho herecké predpoklady a spevácky talent zvučne znejúceho hlasu ho predurčili na charakterové postavy. Vytvoril mnohé rôznorodé, realisticky kreslené, väčšinou dobrácky založené, úsmevným humorom presýtené postavičky i väčšie postavy vo všetkých žánroch hudobno-zábavného divadla.

V spevohrách, hudobných komédiách a muzikáloch vytvoril Ladislav Kicko boha Merkura v revue Wericha a Voskovca Nebo na zemi (1958), zvonára Baltazára (Trinner: Zvony zo San Diega, 1959), študenta Diega (Miljutin: Bozk Juanity, 1961), Buffala Billa (Rychlík – Hála: Limonádový Joe, 1961), Dona Christobala Almaru (Voskovec – Werich – Ježek: Kat a blázon, 1963), Kapa (Kramer – Giovannini – Garinei: Keď je v Ríme nedeľa, 1963), Venergrena (Jary – Nebhut: Nicole, 1971), Beckenbachera (Fényes – Békeffi: Dievča na rázcestí, 1971), Wardla (Petr – Fischer: Pán Pickwick, 1972), Nikolaja (Kolodub: Ľúbim ťa, 1977), starca Senexa (Sondheim: V Ríme na fóre, 1978). V klasických operetách stvárnil okrem iných Alcadeho (Strauss: Čipková šatka kráľovnej, 1963), Tibauta (Friml: Kráľ tulákov, 1965), Dragomíra Populesca (Kálmán: Grófka Marica, 1969), Grófa de Hédouville (Lehár: Paganini, 1972), Paliho Rácza (Kálmán: Cigánsky primáš, 1974), Dona Pedra (Offenbach: Perichole, 1975), Conte Carnera (Strauss: Cigánsky barón, 1975), Savaryho (Friml: Španielska vyzvedačka, 1978), Feriho Kerekesa (Kálmán: Čardášová princezná, 1979).

Zo slovenskej pôvodne j tvorby naštudoval Ladislav Kicko postavy v operetách Gejzu Dusíka: Petra Krátkeho (Zlatá rybka, 1957), Gašpara Chytila (Hrnčiarsky bál, 1968) a Emila Palčíka v aktualizovanej verzii operety Tajomstvo modrej ruže (1976). Bol suverénnym Šimonom Kotvom (Šebo-Martinský: Kormorán, 1966), dobrý výkon podal v postave bohatého gazdu Martina Mravca v slovenskej spevohre Jurovského Vietor od Poľany (1973). Naštudoval taxikára Mrenicu v pôvodnom muzikáli Igora Bázlika a Jána Soloviča Plné vrecká peňazí (1976) a Olsona v prvom uvedení muzikálu Šeba-Martinského Ohnivák (1979).

K významným a náročným kreáciám Ladislava Kicku patria jeho muzikálové kreácie. Pozornosť vzbudil ako Harry v Loeweho My fair lady (1967), vytvoril titulnú postavu v Kanderovom Zorbovi (1973) v réžii Jána Šilana. Svojmu Zorbovi dal hĺbku citového zázemia, postavu stvárnil „širokou pohybovou škálou i dobrým herecko-speváckym prejavom“. Zaujal aj ako Joe v Kernovej Lodi komediantov (1975) a Frank Maurrat vo Weillovom muzikáli Ľudia – láska – ulica (1976). V operných inscenáciách sa spevácky i herecky dobre zhostil Doktora Bartola v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1960) a strýca Bonza v Pucciniho Madame Butterfly (1962).

Ladislav Kicko bol popredným interpretom východoslovenských ľudových piesní na verejných koncertoch, v rozhlase najmä s populárnou ľudovou hudbou Eugena Farkaša i v televízii, venoval sa aj ľudovému rozprávačstvu.

Dňa 9. júna si pripomíname 120. výročie narodenia českej opernej speváčky, sopranistky Heřmy Žárskej (vlastným menom Hermina Marie Žárská, tiež Erma Zarska, vyd. Málková, narodila sa 9. júna 1899 v Olomouci, zomrela 30. marca 1971 v Prahe), sólistky Metropolitnej opery v New Yorku (1915 – 1916) a sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1922. O Herme Žárskej si viac prečítate v článku Heřma Žárska, dramatická sopranistka s farebným sopránom a osobným čarom.

Heřma Žárská (1889 – 1971),
zdroj: wikipédia

Dňa 19. júna uplynie 85 rokov od úmrtia opernej speváčky chorvátskeho pôvodu, mezzosopranistky Jeleny Ježićovej (vl. menom Jelena Ježić, vyd. Hanáková, manžel generál čsl. armády Rudolf Hanák, narodila sa 3. augusta 1894 v Mostare, Bosna a Hercegovina, zomrela 19. júna 1934 v Prahe) pôsobiacej na českých scénach a sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v sezóne 1922 – 1923.

Jelena Ježićová (1894 – 1934),
foto: Archív DÚ

Jelena Ježićová prežila detstvo v Bosne, do roku 1911 študovala klavír v Rikarda Krestina na dievčenskom lýceu v slavónskom Požegu. Štúdium spevu absolvovala na Hudobnej škole v Záhrebe u Gizely Sarkotić v roku 1917. V tom istom roku debutovala v Chorvátskom národnom divadle v Záhrebe v úlohe Maddaleny vo Verdiho Rigolettovi. Do roku 1918 tu spievala Mercedes (Bizet: Carmen), Suzuki ( Puccini: Madame Butterfly) a Martu (Gounod: Faust).

Krátko pred koncom prvej svetovej vojny prišla s českým tenoristom Valentinom Šindlerom, pôsobiacom v Záhrebe, na Moravu a spolu vystupovali na koncertoch. V roku 1918 po úspešnom pohostinskom vystúpení v Národnom divadle v Brne v postave Verdiho Ulriky z Maškarného plesu, Azuceny v Trubadúrovi a Amneris v Aide dostala v Brne angažmán. Spievala Bizetovu Carmen, Čarodejnicu (Dvořák: Rusalka) a Olgu (Čajkovskij: Evžen Oněgin). Najúspešnejšou postavou v tomto období bola Donna Isabella (Fibich: Nevěsta messinská, 1919). V roku 1920 odišla s manželom do Paríža, kde sa zdokonaľovala v speve u Thanési Chambon a príležitostne vystupovala na koncertoch. Po návrate bola bez angažmán, príležitostne hosťovala v Brne, v Ostrave (Bizet: Carmen) a vystupovala na koncertoch.

V roku 1922 angažoval Jelenu Ježićovú šéf opery Milan Zuna do operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave. Po Háte zo Smetanovej Predanej nevesty (1922, insc. 1921) sa uplatnila v úlohe Marty v Gounodovovom Faustovi a Margaréte (1922). Príležitosť predviesť svoje veľké spevácke umenie mala ako Bizetova Carmen (1922, insc. 1921), časť kritiky jej však vyčítala nedostatok temperamentu. Bola spevácky a herecky výborná Čarodejnica v Dvořákovej Rusalke (1922, insc. 1920), skvelá Martinka v Smetanovej Hubičke (1922). Páčila sa aj v herecky náročnej postave Veruny v Dvořákovej opere Šelma sedliak (1922).

Spievala Radmilu v slávnostnom predstavení Smetanovej Libuše (1923, insc. 1920) pod taktovkou Milana Zunu v slávnostnom predstavení pri príležitosti narodenín prezidenta T. G. Masaryka. Stvárnila dobrosrdečnú matku Luciu v Mascagniho Sedliackej cti (1923, insc. 1921), spievala Maddalenu vo Verdiho Rigolettovi (1923, insc. 1920). Jelena Ježićová disponovala sýtym hlasom tmavej farby, pôsobivý spevácky výraz spájala s dramatickým hereckým prejavom a výbušným temperamentom, ktorý uplatnila ako Ulrica vo Verdiho Maškarnom plese (1923, insc.1921).

Teplým altovým hlasom spievala Amneris vo Vediho Aide (1923) a peknou vokalizáciou vystihla dramatické momenty postavy. V prvom uvedení Janáčkovej Káti Kabanovej (1923) vytvorila pôsobivú postavu bohatej, despotickej a krutej matky Marfy Ignatjevny. Spievala aj part matky Antonie v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1923, insc. 1922). Výraznou maskou, speváckym a hereckým prejavom zaujala v náročnej postave Katy v opere chorvátskeho skladateľa Josipa Hatzeho Návrat (1923) v hudobnom naštudovaní Milana Zunu na premiére inscenácie v Košiciach. Inscenácia sa dávala s Blodkovou operou V studni (1923, insc. 1921), v ktorej stvárnila Verunu.

V prvom uvedení Delibesovej opery Lakmé (1923) v Zunovom naštudovaní, premiéra ktorej bola koncom sezóny v Košiciach, stvárnila epizódnu postavu Mistress Benson. Spolu s Hanou Pírkovou a s klavírnym sprievodom Milana Zunu účinkovala na spoločenskom večierku Československo-juhoslovanskej ligy v Bratislave (1923), kde s veľkým úspechom interpretovala srbské národné piesne Petara Konjovića a bosnianske piesne pôvodom českého skladateľa Bogomira Kačerovského.

Po návrate do Brna v roku 1923 sa Jelena Ježićová stala jednou z popredných sólistiek opery. Popri svojich profilových postavách naštudovala ďalšie úlohy: Hraběnku (Čajkovskij: Piková dáma), Stařenku Buryjovku (Janáček: Jej pastorkyňa), Marfu (Dvořák: Dimitrij), Káčinu matku (Dvořák: Čert a Káča). V premiére Novákovej opery Dedův odkaz (1926) stvárnila menšiu postavy Háty, naštudovala postavu Mrs. Hollywoodovej v Křičkovej novinke Bílý pán aneb Těžko se dnes duchům straší (1929). S brnianskou scénou sa rozlúčila postavou Ježibaby z Dvořákovej Rusalky v roku 1930.

Jelena Ježićová hosťovala aj v pražskom ND v postave Ježibaby v Dvořákovej Rusalke (1924) a Azuceny vo Verdiho Trubadúrovi (1926). Na konci života pôsobila v Prahe, kde príležitostne vystupovala na koncertnom pódiu. Ochotne účinkovala aj na dobročinných akciách a koncertoch v miestach svojho pôsobenia.

Na koncertoch upútala svojim krásnym mezzosopránovým timbrom a ušľachtilým prednesom. Počas svojej umeleckej činnosti bola interpretkou a propagátorkou ľudovej i umelej piesňovej tvorby juhoslovanských, najmä chorvátskych skladateľov. Často vystupovala s ďalšími krajanmi, napr. známym barytonistom Nikolom Cvejićom.

Dňa 17. júna uplynie dvadsať rokov od úmrtia operného speváka Arnolda Judta (narodil sa 5. marca 1938 v Rožňave, zomrel 17. júna 1999 v Bratislave), tenoristu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1970 – 1990. Viac ňom sme písali TU…

Arnold Judt (1938 – 1999),
foto: Magdaléna Robinsonová/Archív SND

Dňa 21. júna si pripomenieme nedožité sedemdesiate piate narodeniny hudobného skladateľa, dramaturga, režiséra a organizátora kultúrneho života Jozefa Revalla (narodil sa 21. júna 1944 v Bratislave, zomrel 25. júna 1993 v Bratislave), prvého šéfa Komornej opery Slovenskej filharmónie v rokoch 1986 – 1989.

Jozef Revallo (1944 – 1993),
foto: súkromný archív rodiny

Jozef Revallo študoval kompozíciu a dirigovanie na konzervatóriu v Košiciach (1959 – 1964), vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte UK (1975 – 1979) a opernú réžiu na VŠMU u Branislava Krišku (1979 – 1984). Pôsobil ako učiteľ na hudobnej škole v Dolnom Kubíne (1964 – 1965), ako dramaturg v Bábkovom divadle v Žiline (1972 – 1976), lektor dramaturgie v trnavskom Divadle pre deti a mládež (1977 – 1978), dramaturg hraného filmu (1980 – 1983), dramaturg a režisér spevohry Novej scény (1983 – 1986), umelecký šéf (1986 – 1989) a dramaturg (1989 – 1990) Komornej opery Slovenskej filharmónie v Bratislave, hudobný dramaturg Štátneho bábkového divadla v Bratislave (1990 – 1991).

Po roku 1989 bol poradcom pre kultúru národnostných menšín na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky (1991 – 1992) a krátko aj externým manažérom v Národnom divadelnom centre (v súčasnosti Divadelný ústav). Ako autor scénickej hudby spolupracoval s mnohými profesionálnymi divadlami. Rozsiahla bola jeho spolupráca s detskými, mládežníckymi, ochotníckymi a alternatívnymi súbormi.

Jozef Revallo začal autorsky pracovať v oblasti hudobno-dramatickej tvorby v Bábkovom divadle v Žiline. Ako dramaturg Divadla pre deti a mládež začal súčasne komponovať scénickú hudbu. V Čibenkovej dramatizácii Twainovho románu Tom Sawyer (1977) vytvoril aj úlohu starého Toma Sawyera. V spevohre Novej scény režíroval český muzikál Františka Zacharníka a Ferdinanda Havlíka Gordický uzol (1984, dirigent Zdeněk Macháček).

V štúdiu VŠMU režíroval vo vlastnej skrátenej klavírnej úprave Mozartovu operu Titus (1982, preklad Jela Krčméry), dramaturgicky upravil a režíroval poslednú Händlovu operu Deidámia (1983, preklad Ljuba Makovická). V roku 1981 začal ako autor scénickej hudby častejšie spolupracovať s režisérom nitrianskeho divadla Jozefom Bednárikom, ktorého napokon priviedol k opernej réžii.

Na poste umeleckého šéfa novozaloženého mladého, ambiciózneho súboru Komornej opery SF bolo zámerom Jozefa Revalla prinášať nové inscenačné postupy a používať nové výrazové prostriedky. Už prvá Bednárikova operná inscenácia Donizettiho opery Maniere teatrali (1987) hýrila invenciou, zaujala originálnosťou i hereckými kreáciami.

Jozef Revallo ako všestranne nadaný, mimoriadnym hudobným talentom obdarený umelec bol spolu s Milanom Adamčiakom a Róbertom Cyprichom zakladateľom hudobno-performačného zoskupenia Ensemble Comp (1967), s ktorým realizovali 1. večer Novej hudby v Ružomberku (1969). S týmto telesom uskutočnili neobyčajný koncert Vodnej hudby pre sláčikové nástroje a xylofón na počesť G. F. Händla v priestoroch krytej plavárne študentského domova Juraja Hronca v Bratislave (1970).

Komponoval aj hudbu k mnohým televíznym filmom a inscenáciám, významná bola jeho spolupráca s barrandovským režisérom Jiřím Svobodom na filmoch Schůzka se stíny (1983), na expresívne ladenom filme Zánik samoty Berhof (1985) a Skalpel, prosím (1986). Jeho scénická hudba k Malému princovi z Ružovej planéty bola ocenená na festivale pôvodných rozhlasových hier v Piešťanoch (1983), na európskom festivale bábkových divadiel vo Varne (1984) získal hlavnú cenu za hudbu k predstaveniu bratislavského bábkového divadla Vajíčko Boris Aprilova.

Dňa 23. júna si pripomíname sto piate výročie narodenia slovenskej opernej speváčky, mezzosopranistky, vokálnej pedagogičky a prekladateľky Ditty Gabajovej (tiež Dita, rodená Edita Kölcseyová, manželka spisovateľa Ferdinanda Gabaja, narodila sa 23. júna 1914 v Orlove v okrese Stará Ľubovňa, zomrela 23. januára 2000 v Bratislave) dlhoročnej poprednej sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1939 – 1970. O Ditte Gabajovej prinesieme samostatný článok.

Ditta Gabajová (1914 – 2000),
foto: Archív SND

Dňa 25. júna uplynie stodvadsaťpäť rokov od narodenia českej dramatickej opernej speváčky, sopranistky Hany Pírkovej (narodila sa 25. júna 1894 v Místku v okrese Frídek-Místek, zomrela 3. decembra 1944 vo Veverských Kníniciach v okrese Brno-venkov), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1922, primadony Národného divadla v Brne v rokoch 1923 – 1930. O Hane Pírkovej prinesieme samostatný článok.

Hana Pírková (1894 – 1944),
zdroj: V. Věžník: Zpívali v Brně II.

Dňa 28. júna uplynie pätnásť rokov od úmrtia operného speváka, basistu Borisa Šimanovského (narodil sa 26. júna 1930 v ukrajinskom Mukačeve, zomrel 28. júna 2004 v Bratislave), jedného z prvej generácie absolventov hudobnej fakulty VŠMU (1955). Viac ňom sme písali TU…

Boris Šimanovský (1930 – 2004),
foto: M. Robinsonová (Archív SND)

Dňa 30. júna uplynie päťdesiatpäť rokov od úmrtia českého operného speváka Romana Hübnera (narodil sa 21. novembra 1891 v Mělníku, zomrel 30. júna 1964 v Prahe), hrdinného tenoristu, dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1934. Viac ňom sme písali TU…

Roman Hübner (1891 – 1964),
foto: Archív DÚ

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár