Pripomíname si v júni (2020)

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame prehľad júnových výročí štrnástich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Františka Hájka, Dana Živojnovića, Mary Bártů, Bronislava Choroviča, Dalibora Hegera, Marky Medveckej, Milana Dubovského, Radovana Fest-Spišiaka, Borisa Šimanovského, Ludvíka Letenského, Silvie Grünwaldovej-Colombovej, Jana Konstantina, Marie Hlouškovej a Jelizavety Evertovej. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 3. júna uplynie šesťdesiat rokov od úmrtia pôvodom českého tenoristu pôsobiaceho na Slovensku Františka Hájka (narodil sa 30. júna 1897 v Prahe, zomrel 3. júna 1960 v Bratislave), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1931 – 1959. (O Františkovi Hájkovi prinesieme samostatný článok.)

František Hájek (1897 – 1960), foto: G. Podhorský/Archív SND

Dňa 4. júna si pripomenieme stopätnáste výročie narodenia operetného speváka Dana Živojnovića (vlastným menom Slobodan Živojnović, manželka Gizela Veclová, narodil sa 4. júna 1905 v srbskom Vršaci, zomrel 12. januára 1983 v Bratislave), dlhoročného sólistu spevohry Novej scény v Bratislave v rokoch 1947 – 1970. (O Danovi Živojnovićovi prinesieme samostatný článok.)

Dano Živojnovič (1905 – 1983)

Dňa 10. júna uplynie šesťdesiat rokov od úmrtia českej operetnej speváčky Mary Bártů, (vyd. Marie Loukotová, sestra herečka Nina Bártů, narodila sa 14. decembra 1902 v Protivíne, okr. Písek, zomrela 10. júna 1960 v Brne), sólistky opery a operety Slovenského národného divadla v rokoch 1928 – 1930.

Mary Bártů (1902 – 1960)

Mary Bártů navštevovala školu pre ženské povolania v Tábore a súčasne sa učila spev na hudobnej škole u Vojtěcha Bořivoja Aima, riaditeľa školy. V rokoch 1921 – 1925 pracovala ako úradníčka v Košiciach, súčasne pokračovala v štúdiu spevu u Márie Pohlovej (neskôr u Josefa Egema a Marii Řezníčkovej). Bola členkou vidieckych divadelných spoločností, Slovenského národného divadla (1928 – 1930) či Národného divadla v Brne (1931 – 1938). V roku 1938 išla skúsiť šťastie na nemecké hudobné scény v Berlíne, Drážďanoch, Mníchove a Lipsku. V roku 1946 sa vrátila do Brna, tu stvárňovala najmä charakterové postavy, krátky čas sa venovala aj práci režisérky (1945 – 1959).

V Slovenskom národnom divadla prvýkrát vystupovala Mary Bártů ako hosť v úlohe Heleny v Nedbalovej Poľskej krvi a Adely v Straussovom Netopierovi na jar v roku 1928. Kritiku zaujala kultivovaným hlasovým i hereckým prejavom a od septembra bola angažovaná ako sólistka opery. Spievala Žofiu v Moniuszkovej Halke (1928), Barenu v Janáčkovej Jej pastorkyni (1928), Kuchtíka v Dvořákovej Rusalke (1928), Esmeraldu v Smetanovej Predanej neveste (1928), Frasquitu v Bizetovej Carmen (1928), Papagenu v Mozartovej Čarovnej flaute (1929), Izabellu vo Folprechtovej jednoaktovke Lásky hra osudná (1929). Z operetných úloh naštudovala Haničku (Schubert–Berté: Dom u troch dievčatiek, 1928), Wally (Strauss: Tisíc a jedna noc, 1929), Soňu Romanovnu v rovnomennej operete Bohuša Vilíma (1929), titulnú postavu Nedbalovej Donny Glorie (1930), Kondju Gül (Fall: Stambulská ruža, 1930), námorného kadeta Henriho v Heubergerovom Plese v opere (1930).

Dňa 17. júna si pripomenieme štyridsiate výročie úmrtia tenoristu ruského pôvodu Bronislava Choroviča (narodil sa 27. novembra 1888 v ruskom Carycine, zomrel 17. júna 1980 v Prahe), dlhoročného sólistu a pedagóga pražského Národného divadla (1928 – 1953), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1928. (O Bronislavovi Chorovičovi prinesieme samostatný článok)

Bronislav Chorovič (1888 – 1980)

Dňa 17. júna si pripomenieme deväťdesiate výročie narodenia dramaturga, prekladateľa Dalibora Hegera, priekopníka hudobného divadla na Slovensku (narodil sa 17. júna 1930 v Bratislave, zomrel 24. januára 2011 v Hlohovci), v rokoch 1970 – 1977 riaditeľa Novej scény.

Dalibor Heger (1930 – 2011), foto: Archív DÚ

Dalibor Heger vyrastal v kultúrnom rodinnom prostredí a keďže mal blízky vzťah aj k hudbe, rozhodol sa študovať hudobnú vedu. Už počas štúdia bol lektorom dramaturgie v opere SND (1951 – 1953) a po osamostatnení Novej scény bol od roku 1954 dramaturgom tamojšej spevohry. Ako dramaturg pôsobil krátko aj v Krajskom dome osvety v Žiline, po roku sa na Novú scénu opäť vrátil a v rokoch 1970 – 1977 bol riaditeľom tohto divadla.

S menom Dalibora Hegera sa spája umelecký významné obdobie spevohry Novej scény, keď ako jazykovo zdatný, skúsený a rozhľadený dramaturg, prekladateľ a upravovateľ priniesol na javisko vrcholné muzikálové diela Pobozkaj ma, Katarína (1963), My Fair Lady (1965), Hello, Dolly! (1966), Don Quijote (1967), Fidlikant na streche (1968), West Side Story (1969), Zorba (1970). Toto obdobie je považované za „zlatú éru“ Novej scény, na ktorej sa podieľal aj osvedčený team inscenátorov, dirigent Zdeněk Macháček, režisér Bedřich Kramosil, choreograf Boris Slovák a scénograf Otto Šujan.

Heger inšpiroval k písaniu pôvodných muzikálov mnohých slovenských skladateľov a textárov spolu s Kamilom Peterajom, ktorý prevzal funkciu dramaturga po nástupe Hegera na post riaditeľa (T. Šebo-Martinský: Revízor, 1973; I. Bázlik: Dobrodružstvo pri obžinkoch, 1974, Plné vrecká peňazí, 1975 a Veselica, 1978; Cyrano z predmestia autorov P. Hammela a M. Vargu, 1977). Po nútenom odchode z divadla pracoval ako dramaturg v Československej televízii v Bratislave (1977 – 1978), od roku 1978 až do dôchodku ako vedecký pracovník Divadelného ústavu. Preložil alebo upravoval mnohé libretá klasickej operety a muzikálov. Bol manželom šansonierky a herečky Hany Hegerovej.

Dňa 19. júna uplynie tridsať rokov od úmrtia sopranistky a vokálnej pedagogičky Marky Medveckej (narodila sa 21. februára 1916 v Novej Bani, zomrela 19. júna 1990 v Bratislave), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1940 – 1952.

Marka Medvecká (1916 – 1990), foto: Archív DÚ

Marka Medvecká zdedila hudobné vlohy po starom otcovi Bohuslavovi Laciakovi, evanjelickom kaplánovi, ktorý upravoval a komponoval slovenské piesne. Spev ju sprevádzal už od detstva a počas štúdia na gymnáziu vo Zvolene vzbudila pozornosť svojím hlasom na študentských akadémiách. Jeden rok študovala na strednej škole v St. Germain en Laye vo Francúzsku (1932 – 1933). Po maturite v roku 1935 odišla študovať spev na konzervatórium do Prahy k prof. Doubravke Branbergerovej, nepomýšľala však venovať sa spevu profesionálne a študovala hudobnú vedu a francúzštinu na Filozofickej fakulte.

V apríli 1940 spievala pohostinsky Marienku v Predanej neveste v opere SND a dostala ponuku ma angažmán do operného súboru, kde zotrvala do roku 1952. Vrodená muzikalita, kultivovaná hlasová kultúra a pohotovosť jej umožnili naštudovať široký repertoár rôznych štýlov, najviac jej však konvenovali diela slovanského repertoáru.

Bola skvelou interpretkou dievčenských postáv v Smetanových operách, popri Marienke v Predanej neveste (1940, 1948) naštudovala aj Vendulku (Hubička, 1941), Karolínu (Dve vdovy, 1943), Blaženku (Tajomstvo, 1944), Jitku (Dalibor, 1947), Katušku (Čertova stena, 1949), Dvořákovu Kňažnú v Čertovi a Káči (1942) a Júliu v Jakobínovi (1951), Janáčkovu Jenůfu (Jej pastorkyňa, 1941, 1946) a Dorotku vo Weinbergerovom Gajdošovi Švandovi (1948). Jej hlas vzácne vyrovnaný vo všetkých polohách sa uplatnil aj v mezzosopránových úlohách ako Siebel (Faust a Margaréta, 1940), Cherubín (Figarova svadba, 1942), Varvara (Káťa Kabanová, 1949).

Spievala Parasiu v Musorgského Soročinskom jarmoku (1948), Moniuszkovu Halku (1950), Margarétu v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1943), Neddu z Leoncavallových Komediantov (1947). V modernej opernej tvorbe stvárnila Solveig v Peerovi Gyntovi W. Egka (1941) a zo slovenskej Margitu v Holoubkovej Túžbe (1944), Katrenu i Marku v Suchoňovej Krútňave (1949).

Ako koncertná speváčka sa venovala uvádzaniu slovenskej a českej tvorby. V roku 1944 organizovala koncerty slovanskej hudby v slovenských mestách, ako dobrovoľná sestra sa zapojila do SNP a viac razy vystupovala v slobodnom rozhlasovom vysielači v Banskej Bystrici. Po oslobodení a obnovení republiky ju Ministerstvo zahraničných vecí vyslalo do Belehradu, kde 28. októbra spievala na oslavu nášho štátneho sviatku Marienku v Predanej neveste.

Svoje skúsenosti z praxe využila Medvecká v pedagogickej práci na bratislavskom konzervatóriu od roku 1952, súčasne pôsobila ako hlasová poradkyňa v Lúčnici, v Speváckom zbore slovenských učiteliek a v opere Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici (dnešná Štátna opera). Ako pedagogička vychovala mnohých úspešných umelcov (Edita Gruberová, Štefan Babjak, Alžbeta Mrázová, Gabriel Szakál, Mária Schweighoferová, Arnold Judt).

Dňa 20. júna si pripomenieme nedožité osemdesiate narodeniny slovenského hudobného skladateľa, klaviristu a pedagóga Milana Dubovského (narodil sa 20. júna 1940 v Bratislave, zomrel 25. apríla 2020 tamže). O smutnej udalosti sme informovali TU…)

Milan Dubovský (1940 – 2020), foto: Štefan Puškáš/TASR

Dňa 25. júna si pripomíname stodvadsiate výročie narodenia dirigenta a hudobného skladateľa Radovana Fest-Spišiaka (narodil sa v roku 25. júna 1900 v Spišskom Podhradí, zomrel v roku 1978 v Straubingu v Nemecku), dirigenta Štátneho divadla v Košiciach v rokoch 1945 – 1969 a v rokoch 1945 – 1947 šéfa opery.

Radovan Fest-Spišiak (1900 – 1978)

Po absolvovaní reálneho gymnázia v Levoči študoval na Vysokej hudobnej škole v Budapešti dirigovanie u Emila Ábrányiho a kompozíciu u Zoltána Kodálya (1916 – 1926), ktorý mu vštepil lásku k ľudovej piesni, keďže požadoval od svojich žiakov, aby inšpiráciu pre kompozičné práce hľadali v rodnom kraji. Na štúdium si musel privyrábať, dostal sa k divadlu, s ktorým chodil na zájazdy po okolí Budapešti. V roku 1929 sa vrátil na Slovensko ako dirigent maďarského divadla v Užhorode (1929 – 1934), krátky čas v Západoslovenskom maďarskom divadle (1935). V sezóne 1936 – 1937 pôsobil ako dirigent operety v Slovenskom národnom divadle, v košickom maďarskom divadle a divadle v Budapešti (1940 – 1944).

Po oslobodení založil spolu s dirigentom Karolom Fischerom Mestský orchester v Košiciach a uvádzali koncerty pre sovietskych vojakov. Tento orchester spolu s robotníckym spevokolom sa potom stali jadrom orchestra v novootvorenom košickom, vtedy Východoslovenskom národnom divadle (neskoršie Štátne divadlo), ktoré práve zakladal Janko Borodáč. S týmto mladým súborom naštudoval Spišiak Nedbalovu Poľskú krv (1945) a Smetanovu Predanú nevestu (1946).

V neľahkých podmienkach a po rokoch úmornej práce sa Fest Spišiakovi podarilo vychovať mnoho mladých umelcov (Júliusa Regeca, Annu Kosteckú, Jolanu Koronskú, Jozefa Kondera, Jána Pasiara a ďalších), dvoch korepetítorov Štefana Gajdoša a Gabriela Kucka, neskorších dirigentov prešovského divadla. Ako dirigent naštudoval množstvo operných, operetných i baletných titulov. Medzi jeho najúspešnejšie naštudovania patrili Moniuszkova Halka, Verdiho TraviataRigoletto.

Významná bola aj jeho kompozičná činnosť, inšpiráciu našiel v zakarpatskej piesni, keď ako dirigent precestoval s divadelným súborom kus Zakarpatskej Ukrajiny. V jeho symfonických obrazoch i v najlepšom diele Huculčina sa ozývajú ukrajinské melódie a rytmus. K ukrajinskému folklóru sa vrátil vo svojom celovečernom balete Marijka z čias druhej svetovej vojny (premiéra bola v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove v choreografii autora libreta K. Libovického v roku 1955): V upravenej verzii pod názvom Karpatská rapsódia uviedlo balet aj košické Štátne divadlo (1958).

Je aj autorom baletu pre deti Princezná so zlatou hviezdou (uvádzalo ho divadlo v nemeckej Gere, 1969), scénickej hudby k činohrám, orchestrálnej, kantátovej a piesňovej tvorby. Venoval sa tiež pedagogickej činnosti, prednášal kontrapunkt a formy na Vysokej škole pedagogickej v Košiciach, neskôr vyučoval na Štátnom konzervatóriu. V roku 1968 odišiel do dôchodku a o rok neskôr emigroval do Nemecka.

Dňa 26. júna si pripomíname nedožité deväťdesiate narodeniny basistu Borisa Šimanovského (narodil sa 26. júna 1930 v ukrajinskom Mukačeve, zomrel 28. júna 2004 v Bratislave), jedného z prvej generácie absolventov hudobnej fakulty VŠMU (1955), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1958 – 1990.

Boris Šimanovský (1930 – 2004), foto: M. Robinsonová/Archív SND

Po ukončení štúdia u prof. Anny Korínskaj a polročnej stáži v Taliansku bolBoris Šimanovský angažovaný do Štátneho divadla v Košiciach, kde okrem menších úloh spieval aj operetný repertoár (Režiséra v Hervého Mamselle Nitouche, Jarmočného speváka v Dusíkovom Hrnčiarskom bále), z operných úloh Leporella v Donovi Juanovi, s ktorým ako hosť úspešne vystúpil v bratislavskej inscenácii a dostal ponuku naštudovať postavu Richtára v pripravovanej premiére Cikkerovho Bega Bajazida vo februári 1957. O mesiac si Richtára zopakoval tiež v Košiciach, na jeseň 1957 ešte naštudoval Schaunarda v Bohéme a od januára 1958 bol už členom bratislavského operného súboru.

Prvú veľkú príležitosť uplatniť svoj výrazný hlasový materiál a herecké schopnosti dostal v Debussyho opere Pelléas a Mélisanda (1958). Ako Golaud prejavil svoju výrazovú schopnosť, dokázal vyjadriť sugestívne tónom i mimikou aj citovú polohu svojej postavy. Šimanovského naturelu najviac vyhovovali postavy komické a charakterové, napr. skvelo charakterizovaný Dobčinský v Egkovom Revízorovi (1959), kde spolu s Bobčinským Pavla Gábora vytvorili živú, pohyblivú komickú dvojicu a výborne zapadli do kvinteta úradníkov a mešťanov. Všestranne uspokojil ako dobrácky mužík Čerevik v Musorgského Soročinskom jarmoku (1959), ktorým pred časom absolvoval VŠMU.

Úspešne stvárnil aj Dragomíra v Suchoňovom Svätoplukovi (1960), zdôraznil monumentálne hrdinské rysy tejto postavy, čo podčiarkol aj speváckym výkonom. Hereckým stvárnením zaujal aj ako Pizzaro v Beethovenovom Fideliovi (1960), bol psychologicky pravdivým Gašparom v Čarostrelcovi C. M. von Webera (1963), presvedčivý javiskovým prejavom a speváckou kvalitou. Naštudoval Galického v Kniežati Igorovi (1962) A. P. Borodina, trojpostavu Dapertutta – Dr. Mirakla – Lindorfa v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1963). Stvárňoval menšie charakterové postavy a postavičky – Kostolníka v Tosce, Míchu v Predanej neveste, Zunigu v Carmen, Uhorčíka v Jurovi Jánošíkovi, Oleňa i Hríňa v Krútňave, Stárka v Jej pastorkyni, Fiorilla v Barbierovi zo Sevilly, mnohé z nich vo viacerých naštudovaniach.

Dňa 27. júna uplynie stodvadsať rokov od narodenia českého operetného speváka, krátky čas pôsobiaceho aj na Slovensku, Ludvíka Letenského (vlastným menom Hrdlička, narodil sa 27. júna 1900 v Prahe, zomrel 10. októbra 1951 v Prahe), sólistu spevoherného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1931 – 1933 .

Ludvík Letenský (1900 – 1951), foto: Archív DÚ

Ludvík Letenský začínal ako herec v kočovných divadlách, v divadelnej spoločnosti Ota Alferiho spoznal svoju budúcu manželku Annu Svobodovú (zahynula v koncentračnom tábore), s ktorou mal syna Jiřího (neskôr sa taktiež venoval umeleckej kariére). Manželia spolu pôsobili v Jihočeskom divadle v Českých Budějoviaciach, potom na pozvanie riaditeľa Východoslovenského národného divadla (dnešného Štátneho divadal Košice) Ota Alferiho účinkovali v Košiciach, Letenská ako členka činohry, Letenský vystupoval v operete (1927 – 1929).

Po jednoročnom angažmán v divadle v Olomouci (1930 – 1931) prišli s riaditeľom Antonínom Drašarom do Slovenského národného divadla. Letenská bola členkou činohry, neskôr operety a Letenský bol angažovaný ako mladokomik v operete (1931 – 1933). Už v prvej inscenácii si svojím nenúteným hereckým prejavom a bezprostrednou prirodzenosťou získal sympatie divákov v úlohe Hermana vo Frimlovej operete Rose Marie (1931). Spolu s budúcou operetnou a opernou divou viedenskej i berlínskej scény Jarmilou Kšírovou v titulnej úlohe prispeli svojimi výkonmi k úspechu tejto inscenácie.

Originálnymi nápadmi, pohybmi a mimikou v úlohe Jima Tigera v Stolzovej Pepine (1931) vyvolával výbuchy smiechu nielen v hľadisku, ale aj medzi kolegami na javisku. V Brodského operete Primavera (1931) Letenský ako Robb spolu s ďalšou partnerkou Zdenkou Bezručovou v úlohe Mary vytvorili pohotovú a dobre zladenú dvojicu, sršiacu humorom i sviežosťou. Podobné úspechy sa podľa kritiky opakovali aj pri jeho ďalších úlohách na bratislavskej scéne: Paddy Bluffs (R. Piskáček: Tulák, 1932), John Buffy (P. Abraham: Kvet Havaja, 1932), Barón Koloman Zsupan (F. Lehár: Grófka Marica, 1932), Armand Brissard (F. Lehár: Gróf Luxemburg1933).

Po návrate do Čiech sa v roku 1936 usadil aj s rodinou v Prahe, založil si požičovňu divadelných a maškarných kostýmov a do roku 1942 občas vystupoval v divadle v Nuslích, Veľkej operete a v divadle Akropolis.

Dňa 27. júna si pripomenieme stopiate výročie narodenia speváčky českého pôvodu Silvie Grünwaldovej-Colombovej (manžel dirigent a dramaturg Ján Grünwald, narodila sa 27. júna 1915 v Brne, zomrela 21. apríla 1993 v Brne), v rokoch 1946 – 1953 sólistky a do roku 1976 inšpicientky Štátneho divadla v Košiciach.

Silvia Colombová-Grünwaldová (1915 – 1993), foto: súkr. archív rodiny

Silvia Colombová-Grünwaldová sa súkromne učila spievať u profesora Antonína Hromádku a M. Fialovej v Brne, súčasne študovala hudobnú vedu u Vladimíra Helferta a Jana Racka na univerzite v Brne (1946). V roku 1944 začínala na Novej scéne Brno-Žabovřesky (neskôr Spojené divadlo) pod vedením Františka Vyhnálka, kde vynikla ako Vendulka v Smetanovej Hubičke a Mařenka z Predanej nevesty s dirigentom Jiřím Bodečkom a v réžii Františka Vyhnálka. Vendulku spievala pohostinsky aj v Olomouci. Príležitostne vystupovala na koncertoch operných árií s klavírnym sprievodom manžela Jana Grünwalda. Potom bola členkou Mestského divadla mladých v Brne (1945 – 1946) a v roku 1946 odišla s manželom do novozaloženého Národného divadla v Košiciach (v súčasnosti Štátneho divadla).

V Košiciach naštudovala viacero mezzosopránových postáv v opernom a operetnom repertoári. K najvýznamnejším patrili Verdiho Azucena z Trubadúra (1946) a Ulrica Maškarného bálu (1948), Ježibaba z Dvořákovej Rusalky (1948). Zo smetanovských postáv spievala Martinka z Hubičky (1949), Ľudmilu v Predanej neveste (1949, 1952) a Krčmárku v Tajomstve (1951) a Dvořákovu Kľúčiarku v Jakobínovi (1950).

Stvárňovala mnohé charakterové postavy a figúrky matiek, babičiek a pestúnok, ako Vustja (Lysenko: Marusia, 1949), Marta (Gounod: Faust a Margaréta, 1950), Horpina Terpilicha (Lysenko: Natálka z Poltavy, 1950), Zita (Puccini: Gianni Schicchi, 1950), Marcelina (Mozart: Figarova svadba, 1951), Bobylka (Rimskij-Korsakov: Snehulienka, 1951), Filipjevna (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1951), Ňaňa (Musorgskij: Boris Godunov,1952), Berta (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1952), Zimoňka (Suchoň: Krútňava, 1953), Giovanna (Verdi Rigoletto, 1953), markytánka Erža (Farkas: Činom Paľko, 1954).

Uplatnila sa i v operetnom repertoári ako Lady Constance Wynnová v Jonesovej Gejši (1947), Cipra v Straussovom Cigánskom barónovi (1949), Palmatica v Millöckerovom Žobravom študentovi (1952), Matka predstavená v Hervého Mam´zelle Nitouche (1955), Zulejka v Huszkovej Gül Babe (1958) a i.

Dňa 28. júna uplynie päťdesiatpäť rokov od úmrtia českého barytonistu Jana Konstantina (vlastným menom Jan Schindler sa narodil 30. septembra 1894 v Jeseníku nad Odrou, okr. Nový Jičín, zomrel 28. júna 1965 v Hojsovej Vsi v okrese Klatovy, sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1920 – 1921.

Jan Konstantin (1894 – 1965)

Jan Konstantin študoval spev u Bohumila Ptáka a debutoval na opernej scéne v Plzni. Pôsobil v Ostrave ( 1919 – 1920) a počas Zunovej éry bol sólistom opery Slovenského národného divadla (1920 – 1921). Konstantin disponoval barytónom tmavej farby so zvučnými hlbokými tónmi, výbornou technikou a kantilénou. Počas angažmán spieval prevažne v českom repertoári, v Smetanových operách bol Přemyslom (Libuša), Kalinom (Tajomstvo), Tomešom (Hubička) a Vladislavom (Dalibor), Jiskrom Řehůrkom v Kovařovicových Psohlavcoch, spieval aj Vodníka v Dvořákovej Rusalke. Bol Valentínom v Gounodovom Faustovi, Mozartovým Donom Giovannim a Figarom v Rossinoho Barbierovi zo Sevilly.

V Bratislave takmer pravidelne hosťoval až do roku 1934 väčšinou v Smetanových operách. O svojich technických kvalitách presvedčil najmä ako Verdiho Rigoletto, spieval aj Scarpiu v Tosce a Čajkovského Eugena Onegina. V rokoch 1921 – 1960 bol členom Národného divadla v Prahe.

Dňa 29. júna uplynie osemdesiat rokov od úmrtia českej mezzosopranistky Marie Hlouškovej (narodila sa 2. januára 1895 v Čáslavi, zomrela 29. júna 1940 v Brne), prvá pedagogička spevu na novozaloženej Hudobnej škole pre Slovensko (1919 – 1921), ktorá začala svoju umeleckú činnosť ako sólistka operného súboru Slovenského národného divadla v sezóne 1921 – 1922. (O Marii Hlouškovej prinesieme samostatný článok.)

Marie Hloušková (1895 – 1940)

Dňa 30. júna uplynie tridsaťpäť rokov od úmrtia mezzosopranistky ruského pôvodu Jelizavety Evertovej (rodená Jelizaveta Nikolajevna Lukašenko, narodila sa 11. augusta 1904 v Petrohrade v Rusku, zomrela 30. júna 1985 v San Franciscu v USA), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1939 – 1942. (Viac o nej sme písali v článku Jelizaveta Evertová: Spievala som so Šaľapinom.)

Jelizaveta Evertová (1904 – 1985), foto: Archív DÚ

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku