Prinášame prehľad májových výročí siedmich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami – Anny Korínskej, Idy Kirilovej, Jána Šilana, Imricha Jakubka, Taťjany Masarikovej, Štefana Mártona a Karola Fischera. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.
Dňa 2. marca uplynie štyridsať rokov od úmrtia speváčky, sopranistky a hlasovej pedagogičky Anny Korínskej (vydatá Kornhauserová, narodila sa 14. marca 1899 v Ľvove v Poľsku, v súčasnosti na Ukrajine, zomrela 2. mája 1979 v Bratislave), zakladateľky slovenskej vokálnej školy. Anna Korínska vychovala niekoľko generácií slovenských spevákov, z ktorých sa mnohí uplatnili aj na zahraničných operných scénach. Viac o nej sme písali TU…
Anna Korínska (1899 – 1979), zdroj HC
Dňa 6. mája si pripomíname nedožité sedemdesiate narodeniny opernej speváčky, mezzosopranistky Idy Kirilovej (rodená Jedľová, narodila sa 6. mája 1949 v Prešove, zomrela 21. júla 2004 v Bratislave), sólistky opery Štátneho divadla v Košiciach (1976 – 1979) a poprednej sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1979 – 2004, s prerušením v rokoch 1982 – 1985, kedy pôsobila ako sólistka opery v Bonne.
Ida Kirilová (1949 – 2004),
foto Karol Dlugolinský/Archív SND
Ida Kirilová sa na želanie svojich rodičov začala učiť hre na klavíri, neskôr sa z vlastnej iniciatívy venovala hre na akordeóne. Po skončení strednej školy (1967) študovala slovenský jazyk a hudobnú výchovu na Pedagogickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove (1971). Po absolutóriu vyučovala hru na akordeóne a hudobnú teóriu na prešovskej Strednej pedagogickej škole. Súčasne začala navštevovať hodiny spevu u bývalej členky zboru opery SND a speváčky prešovskej spevohry Eleny Rózgiewiczovej-Kvasníkovej.
Po jednoročnej pedagogickej praxi študovala v rokoch 1972 – 1976 spev v Sofii u známeho a uznávaného bulharského pedagóga prof. Ilju Josifova, ktorý jej poskytol dobrú techniku inklinujúcu k talianskej vokálnej škole. Štúdium ukončila koncertom a postavou Ľudmily v Smetanovej Predanej neveste na scéne Sofijskej národnej opery. Úspešne sa zúčastnila niekoľkých medzinárodných speváckych súťaží – súťaže Marie Callas v Barcelone (1976), v Toulouse (1977), súťaže G. B. Viottiho v talianskom meste Vercelli (1980). Na desiatom ročníku medzinárodnej speváckej súťaže v brazílskom Rio de Janeiro (1981) získala mimoriadny diplom s čestným uznaním a titul laureátky.
Na prvé angažmán nastúpila Ida Kirilová v opernom súbore Štátneho divadla v Košiciach v roku 1976. Tu umelecky dozrievala v spolupráci s vtedajším šéfom opery Ladislavom Holoubkom. Debutovala postavou mulatky Bersi v Giordanovom André Chénierovi (1977). Spievala menšie postavy Študenta v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1977), Starenku Buryjovku v Janáčkovej Jej pastorkyni (1977), matku Luciu v Mascagniho Sedliackej cti (1978) a Eržiku v Kálmánovej operete Marica (1977). Doštudovala ďalšie menšie postavy: Tretia žienka (Dvořák: Rusalka), Školnica (Suchoň: Krútňava) a Paulína (Čajkovskij: Piková dáma).
Prvou väčšou príležitosťou bola lyricky poňatá Suzuki z Pucciniho Madame Butterfly v toku 1978, ktorú v tom istom roku pohostinsky spievala na javisku Slovenského národného divadla a v nasledujúcom roku sa stala sólistkou operného súboru.
G. Puccini: Madama Butterfly, Štátne divadlo Košice, 1978,
Eliška Pappová(Čo-Čo-San), Ida Kirilová (Suzuki), Ladislav Pačaj (Goro),
foto: Archív ŠDKE
V SND po epizódnej postave Druhej ženy v premiére Cikkerovho Rozsudku (1979) doštudovala Oľgu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1979, insc. 1978). V Čajkovského opere spievala neskôr Ňaňu aj (1993). Svoj vokálny talent uplatnila ako Cherubín Mozartovej Figarovej svadbe (1980, 1987), pekne sfarbeným, kultivovaným hlasom spievala Dorabellu v Così fan tutte (1982). Už v prvej bratislavskej sezóne vstúpila do inscenácie Verdiho Aidy (1980, insc. 1978) ako Amneris, ktorú si zopakovala aj v roku 1998.
Verdiovské postavy sa stali ťažiskom repertoáru Idy Kirilovej, v nich mohla naplno uplatniť techniku belcanta, svoj zamatový a ušľachtilý hlas vo všetkých polohách vyrovnaný i herecky obdivuhodne široký výrazový potenciál. Ako Eboli v Donovi Carlosovi (1981, 1997) „s bravúrou a ľahkosťou prekonávala úskalia mimoriadne náročného partu“. Bola „spevácky štýlová, herecky patetická i démonická“ Ulrica z Maškarného bálu (1986). V postave Preziosilly v Sile osudu (1990) upútala vysokou polohou a hlasovou pohyblivosťou. Bola technicky suverénna, výrazovo expresívna Azucena v Trubadúrovi (1995). Obdivuhodne zvládla dramatickú sopránovú Abigail v Nabuccovi (1999), naštudovala aj kupliarku Quicklyovú vo Falstaffovi (1999).
Kritika vyzdvihla jej tmavo zafarbený hlas a skvelý prejav v postave Kňažnej de Bouillon v Ciléovej Adriane Lecouvreur (1989). Spievala Frugolu v Pucciniho Plášti (2000), Madelon v Giordanovej opere Andrea Chénier (2002). V spolupráci s Komornou operou naštudovala postavy v slovenských premiérach dvoch Donizettiho opier, uvedených aj v rámci Zvolenských hier zámockých. Ako Orsini v Lucrezii Borgii (1994) upútala kantabilitou, stvárnila štýlovo čistú a charakterovo priliehavú Giovannu Seymour v Anne Bolene (1994).
Z francúzskej opernej tvorby po menšej postave Rosette z Massenetovej Manon (1980), naštudovala Bizetovu Carmen (Carmen, 1985), ktorú „ušľachtilo znejúcim hlasom technicky znamenite zvládla“. Mäkkým hlasom a kultúrou prejavu zaujala ako Siebel vo Gounodovom Faustovi a Margaréte (1989), bola kultivovaným Nicklaussom v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1992), doštudovala aj postavu Matky (1996). Tmavý hlas uplatnila Ida Kirilová v parte Končakovny v Borodinovom Kniežati Igorovi (1987), bola hlasovo a výrazovo sugestívna Grófka v Čajkovského Pikovej dáme (1989) a Kľučiarka Amelfa v Zlatom kohútikovi (2002) Rimského-Korsakova. Z Dvořákových postáv spievala Káču v opere Čert a Káča (1981) a Ježibabu v Rusalke (1997), Smetanovu Hátu v Predanej neveste (1996), introvertnú Kabanichu v Janáčkovej Káti Kabanovej (2003).
Ida Kirilová (1949 – 2004),
foto: Kamil Vyskočil/Archív SND
Ida Kirilová svoje umelecké kvality naplno rozvinula v úlohe dramaticky poňatej a cituplnej Blagoty v Suchoňovom Svätoplukovi (1988, insc. 1985; 1990, obnovená 1990, 1994). Vytvorila Máriu Ivanovnu v Cikkerovom Vzkriesení (1996), Školnicu v Suchoňovej Krútňave (1999) a Babu v Dubovského Tajomnom kľúči ( 2000). Obdivuhodný výrazový výkon podala v postave Baby Turka v slovenskej premiére Stravinského Osudu zhýralca (1982). Z epizódnych postáv stvárnila Slúžku v Straussovej Elektre (1980) a Marcelinu v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1994).
V roku 1981 dostala Ida Kirilová ponuku na angažmán do Bonnu, kde pôsobila tri roky (1982 – 1985). Bolo to v období „zlatého veku“ bonnskej opery pod vedením intendanta Jean-Claude Ribera, ktorý pozýval na predstavenia mnohých svetových operných spevákov. Spievala Adalgisu v Belliniho opere Norma (1983) s nezabudnuteľnou Marou Zampieri v titulnej postave, Marcellinu v Mozartovej Figarovej svadbe s Hermanom Preyom a Franzom Grundeberom ako Figarom, postavy Madelon a Grófky di Coigny v Giordanovej opere Andrea Chéniers (1985) s José Carrerasom, Katiou Ricciarelli a Pierrom Capucillim.
Spievala aj Siebela v Gounodovom Faustovi (pod názvom Margarethe,1984) s Albertom Cupidom (Faust), Adrianou Maliponte (Margarethe), Ruggerom Raimondim (Mefisto) a Thomasom Hampsonom (Valentin). Stvárnila Kvetinové dievča (Blumenmädchen) vo Wagnerovom Parsifalovi (1985) a spievala altový part v Štvortónovej opere Toma Johnsona. Spolupracovala s dirigentmi Gianfrancom Masinim, Eliom Boncompagnim, s režisérmi Lucom Ronconim a Nikolausom Lehnhoffom. Účinkovala po boku slávnych spevákov Mirelly Freni, Nikolaja Gjaurova, Juana Ponsa i Mattea Manuguerru.
V pražskom Národnom divadle spievala Ida Kirilová Čajkovského ako hosť Oľgu v Eugenovi Oneginovi (1979) a Grófku v Pikovej dáme (1987). Mimoriadny úspech mala vo Verdiho operách ako Azucena z Trubadúra (1988) spolu s ruskou sopranistkou Ljubov Kazarnovskou (Leonora) a Eboli z Dona Carlosa (1989, 1990). V Štátnej opere v Prahe spievala Ulricu z Maškarného plesu (1993, 1996) V košickej opere hosťovala až po dlhých rokoch ako Azucena v Trubadúrovi (2002) v rámci Košickej hudobnej jari.
V Štátnej opere vo Viedni s obrovským úspechom zaskakovala v roku 1987 za Jelenu Obrazcovu v postave Amneris v dvoch predstaveniach Verdiho Aidy (1987), s dirigentom Berislavom Klobucarom, Ilonou Tokody a Mariiou Chiarou (Aida) a Nicolom Martinuccim (Radames). V roku 1990 hosťovala vo švajčiarskom St. Gallene ako Azucena v sérii predstavení Verdiho Trubadúra, v nemeckom Koblenzi v postave Ulriky vo Verdiho opere Maškarný ples (1995 a 1996). V Barcelone spievala Tretiu dámu v Mozartovej Čarovnej flaute s Francisom Araizom ako Taminom (1991). Na festivale Further Musiksommer (1998) v bavorskom meste Furth im Wald spievala Ježibabu v Dvořákovej Rusalke v naštudovaní režiséra Tomáša Šimerdu. V Zürichu hosťovala v postave Kabanichy v Janáčkovej Káti Kabanovej (1994). So súborom Opery SND vystupovala na zájazdoch v Španielsku, Rakúsku, Holandsku, vo Švajčiarsku, v Rusku, na festivaloch v Edinburghu (1990) a v Izraeli (1991).
Romantic operatic duets, Bellini, Donizetti, obal platne,
Ida Kirilová, Olivia Stapp,
Ida Kirilová mala za sebou bohatú kariéru koncertnej umelkyne piesňovej a orchestrálnej tvorby. Už počas pôsobenia v Košiciach upútala sýtym a veľkým hlasom interpretáciou cyklu piesní Ladislava Holoubka Hviezdy na vodách, uvedeného na týždni novej slovenskej hudobnej tvorby v Bratislave (1977). Spievala sólo v monumentálnej Beethovenovej omši Missa solemnis pod taktovkou rakúskeho dirigenta Kurta Wössa (1981, sólisti Heide Christian, Dénes Gulyás a Sergej Kopčák). V prvom uvedení hudobno-scénickej kompozície Juraja Hatríka Šťastný princ (v rámci Piešťanského festivalu, 1981) interpretovala part matky.
V rámci Bratislavských hudobných slávností spievala sólo v Mozartovej Korunovačnej omši (SND, 1991) s dirigentom Jonasom Alexom. S dirigentom Ondrejom Lenárdom účinkovala v Beethovenovej 9. symfónii (Eva Urbanová, Sergej Larin, Peter Mikuláš, 1995) a v Mahlerovej 9. symfónii, 1996). So súborom Vienna Flautists spievala sólo v Hatríkovej kantáte Svetlo (Sonata – cantata pre alt, violu da gamba a čembalo, 1998). Od roku 1998 spolupracovala s prešovským súborom starej hudby Musica historica. Na festivale Internacional de Teatro Clásico v španielskom meste Mérida (1992) účinkovala na koncerte spolu Alfredom Krausom, Leontinou Vaduvou a Jaime Aragallom. Posledné koncertné vystúpenie mala Ida Kirilová v španielskom Oviede v roku 2003, kde spievala sólo Dvořákovom Stabat Mater pod taktovkou Maximiana Valdésa.
Spevácke umenie Idy Kirilovej dokumentujú nahrávky hudobných vydavateľstiev. Firma Orpheus vydala záznam z predstavenia Giordanovej opery Andrea Chénier z divadla v Bonne (1985) s José Carrerasom, Teresou Zylis-Gara, Pierom Cappuccillim a dirigentom Gianfrancom Masinim, kde Ida Kirilová spievala grófku di Coigny. V Naxose vyšla nahrávka Dvořákovho Requiem (1988) s Českou filharmóniou s dirigentom Václavom Neumannom, uvedeného v pražskom chráme sv. Víta, spoluúčinkovali sólisti Gabriela Beňačková, Josef Protschka a Luděk Vele.
S americkou sopranistkou Oliviou Stapp nahrala gramoplatňu Romantic Operatic Duets z tvorby Belliniho a Donizettiho (Štátna filharmónia Košice, dirigent Peter Vronský, Opus, 1989). V roku 1992 nahrala na kompaktný disk operné duetá so španielskym tenoristom Alfredom Krausom. V nemeckej firme Orfeo vyšla Fibichova Šárka s dirigentom Sylvainom Cambrelingom a Symphonieorchester Wien, kde Ida Kirilová spievala Vlastu (1998) spolu s Evou Urbanovou, Daliborom Jenisom, Janezom Lotrićom a Vladimírom Kubovčíkom.
Ida Kirilová pri preberaní ocenenia Krištáľové krídlo, 1997,
zdroj: Krištáľové krídlo
Ida Kirilová spolupracovala aj s rozhlasom. V Košiciach nahrávala piesňovú tvorbu, v Bratislave nahrala viaceré operné árie a postavu Siebela v Gounodovej opere Faust a Margaréta (1983). Košické televízne štúdio nakrútilo operný recitál Kirilovej s áriami z opier Dvořáka, Bizeta a Saint Saënsa (1979). Zaujímavý umelecký a ľudský profil vzácnej umelkyne pod názvom Tvár Idy Kirilovej (1994) nakrútil v spolupráci s televíziou podľa vlastného scenára Marián Chudovský. Ida Kirilová sa stala aj jednou z prvých nositeliek ocenenia Krištáľové krídlo (1997).
Dňa 6. mája si pripomenieme deväťdesiate výročie narodenia speváka, dramaturga, režiséra a divadelného organizátora Jána Šilana (narodil sa 6. mája 1929 v poľskom Jurgówe, zomrel 12. júna 2011 v Prešove), od roku 1952 pôsobiaceho ako speváka, dramaturga (1957 – 1964), režiséra (1963 – 1990), šéfa Spevohry (1959 – 1975) a napokon riaditeľa Divadla Jonáša Záborského v Prešove v rokoch 1975 – 1990. Viac o Jánovi Šilanovi si prečítate v článku Dity Marenčinovej TU…
Ján Šilan (1929 – 2011),
foto: Archív DJZ Prešov
Dňa 9. mája uplynie päťdesiat rokov od úmrtia slovenského operného speváka Imricha Jakubka (narodil sa 1. marca 1922 v Rajci, okr. Žilina, zomrel 9. mája 1969 v Hradci Králové), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1963 – 1969, tenoristu s nevšedne lahodným hlasom, úžasnou kantilénou, jedinečného a výnimočného interpreta talianskej belcantovej opery. Viac o ňom sme písali TU…
Imrich Jakubek (1922 – 1969),
foto: Archív SND
Dňa 20. mája si pripomíname deväťdesiate výročie narodenia slovenskej opernej speváčky, mezzosopranistky Taťjany Masarikovej (narodila sa 20. mája 1929 v Papradne, okres Považská Bystrica, zomrela 26. februára 2016 v Mödlingu, Rakúsko) sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1952 – 1964. Viac o nej sme písali TU…
M. Ravel: Španielska hodinka, opera SND, 1961,
Tatjana Masariková (Concepcion),
foto: Gejza Podhorský (Archív DÚ)
Dňa 20. mája uplynie štyridsať rokov od úmrtia spevoherného speváka Štefana Mártona (narodil sa 19. septembra 1911 v Leviciach, zomrel 20. mája 1979 vo Vyšných Hágoch v okrese Poprad), dlhoročného popredného sólistu spevohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove (1946 – 1959, 1961 – 1977). Viac o ňom sme písali TU…
Štefan Márton (1911 – 1979),
foto: Archív DÚ
Dňa 23. mája uplynie stotridsaťpäť rokov od narodenia slovenského dirigenta a skladateľa Karola Fischera (narodil sa 23. mája 1884 v Bratislave, zomrel 29. novembra 1957 v Košiciach), ktorý sa zaslúžil o znovuvybudovanie operného súboru Východoslovenského národného divadla v Košiciach (dnes Štátne divadlo) po roku 1945. Viac o ňom sme písali TU…
Karol Fischer (1884 – 1957),
foto: Archív DÚ
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
video
