Pripomíname si v máji (2020)

Prinášame prehľad májových výročí deviatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Milana Zunu, Zity Frešovej-Hudcovej, Eleny Štubňovej-Likierovej, Pavla Mauréryho, Jindřicha Lázničku, Juraja Šeregiho, Renáty Šimanovej, Oľgy Hanákovej a Hynka Rohana. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 3. mája uplynie šesťdesiat rokov od úmrtia prvého šéfa opery Slovenského národného divadla Milana Zunu (narodil sa 24. novembra 1881 v Novom Bydžove, okr. Hradec Králové, zomrel 3. mája 1960 v Prahe), významného českého dirigenta, organizátora a pedagóga, ktorý svojím nadšením a neúmorným úsilím prispel k profesionalizácii operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1920 – 1923 a 1946 – 1951. (O Milanovi Zunovi sme priniesli samostatný článok samostatný článok Milan Zuna, prvý šéf operného súboru SND, ktorý sa zaslúžil o jeho profesionalizáciu (1)

Dňa 6. mája uplynie pätnásť rokov od úmrtia opernej speváčky a pedagogičky Zity Frešovej-Hudcovej (narodila sa 27. apríla 1912 v Spišskom Štiavniku, okres Poprad, zomrela 6. mája 1995 v Bratislave, brat dirigent a šéf opery SND Tibor Frešo, manžel muzikológ a pedagóg Konštantín Hudec), dlhoročnej sólistky opery Slovenského národného divadla v rokoch 1934 – 1962.

Zita Frešová vyrastala spolu s mladším bratom Tiborom Frešom v rodine učiteľa a organistu. V rokoch 1928 – 1934 študovala na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave spev u prof. Josefa Egema a súčasne klavír u prof. Libuše Adamcovej-Svobodovej (1935). V speve sa zdokonaľovala v Ríme u Riccarda Stracciariho (1942) s ktorým naštudovala úlohy Mimi z Bohémy a Madame Butterfly. Ešte pred absolutóriom doštudovala v opere SND Mercedes v Bizetovej Carmen (1934, insc. 1929), Vlčenku zo Smetanovej opery Branibori v Čechách (1934, insc. 1933), na záskok spievala Cudziu kňažnú v Rusalke (1934, insc. 1931) a v novej inscenácii Janáčkovej Líške Bystroušky (1934) vytvorila výborného Lišiaka Zlatohlávka, ktorého si zopakovala aj v roku 1958.

Na jeseň v roku 1934 sa stala sólistkou operného súboru, kde do roku 1962 naštudovala široký repertoár zo svetovej i domácej opernej tvorby. Popri menších úlohách spievala Lidunku (Smetana: Dve vdovy, 1935, insc. 1934), Chasníčka-doktora (Rudolf Karel: Smrť kmotrička, 1935), Starú trestankyňu (Šostakovič: Ruská Lady Macbeth, 1935), Nanettu (Nicolai: Veselé ženy windsorské, 1936), Kolombinu (Wolf-Ferrari: Zvedavé ženy, 1937), Tebalda (Verdi: Don Carlos, 1938), Esmeraldu (Smetana: Predaná nevesta, 1938).

Mäkký, svietivý lyrický soprán Zity Frešovej-Hudcovej, dobrá spevácka technika, muzikalita a hudobná pohotovosť, príjemný zjav a herecké schopnosti vynikli najmä v operách Smetanových a Dvořákových v postavách ako Marienka v Predanej neveste (1940, 1945, 1953),Vendulka v Hubičke (1952), Rusalka (1941), Terinka v Jakobínovi (1951). Z Janáčkových postáv naštudovala Aljeju v opere Z mŕtveho domu (1938), Jenůfu v Jej pastorkyni (1946) a Varvaru v Káti Kabanovej (1949). Krehkú ženskosť uplatnila v Mozartových operách ako Zerlina (1940) v Donovi Juanovi, Zuzanka (1942) i Grófka (1955) vo Figarovej svadbe, Pamina v Čarovnej flaute (1949).

Z Verdiho postáv naštudovala sa uplatnila Oscara v Maškarnom bále (1940), Violettu v Traviate (1941), Gildu v Rigolettovi (1942), Leonoru v Trubadúrovi (1942). Z Pucciniho tvorby stvárnila Musettu (1940) i Mimi v Bohéme (1943), Madame Butterfly (1940, 1955), Liu v Turandot (1942) a Neddu v Leoncavallových Komediantoch (1941, 1947). Spievala Norinu v Donizettiho Donovi Pasqualovi (1940), Margarétu z Gounodovho Fausta a Margaréty (1948), Micaelu v Bizetovej Carmen (1941, 1946, 1954), Mélisandu v Debussyho opere Pelléas a Mélisanda (1958).

Z pôvodnej slovenskej opernej tvorby naštudovala Margitu v Rosinského Matúšovi Trenčianskom (1936) a Marienku Javorovú v jeho opere Čalmak (1940), v operách Ladislava Holoubka Katku v Svitaní (1941), Evu v Túžbe (1944) a Zuzu Melišku v Rodine (1960). Bola prvou Markou v Suchoňovej opere Krútňava (1949), stvárnila aj Ľutomíru v prvom uvedení Svätopluka (1960), Cikkerovu Milku v Jurovi Jánošíkovi (1954).

Zita Frešová-Hudcová hosťovala na domácich i zahraničných scénach v Prahe, Brne, Bukurešti, Ríme, na koncertoch vo Viedni, Berlíne i v Budapešti. Bola prvou interpretkou a propagátorkou slovenskej piesňovej tvorby E. Suchoňa, M. Schneidera-Trnavského, D. Kardoša, T. Freša, R. Macudzinského. Uplatnila sa aj ako oratoriálna speváčka v Jánošíkovej svadbe J. L. Bellu, Mozartovom Requiem, 4. symfónii G. Mahlera. Pedagogicky pôsobila na Vysokej škole múzických umení (1953 – 1979) a na žilinskom konzervatóriu (1962 – 1969). Vydala knihu Slovenská piesňová tvorba (1967). O Zite Frešovej-Hudcovej si prečítate v samostatnom článku Michaely Mojžišovej Zita Frešová-Hudcová. Spomienka na slovenského slávička.

Dňa 13. mája uplynie deväťdesiatpäť rokov od narodenia speváčky Eleny Štubňovej-Likierovej (rod. Helena Kašlíková, narodila sa 13. mája 1925 v Litoveli, okr. Olomouc, zomrela 17. januára 2006 v Košiciach), dlhoročnej sólistky opery Štátneho divadla v Košiciach v rokoch 1950 – 1979.

Elena Štubňová študovala spev na konzervatóriu v Bratislave u prof. Dariny Žuravlevovej. Štúdium ukončila úspešným naštudovaním postavy Eurydiky z Gluckovej opery Orfeus a Eurydika spolu s Ninou Hazuchovou (Orfeus), ktorú Štátne konzervatórium uviedlo na Novej scéne ND s dirigentom Milanom Novákom v júni 1948. Na jeseň toho istého roku spievala na koncerte Umeleckej besedy venovanom 40. narodeninám Eugena Suchoňa piesňový cyklus Nox et solitudo s klavírnym sprievodom Evy Záleskej-Pappovej, kde kritiku prekvapila mäkkým, vo všetkých polohách zvučným hlasom.

V roku 1950 sa stala sólistkou opery Štátneho divadla v Košiciach a do roku 1979 tu bola veľmi spoľahlivou, mnohostrannou speváčkou sopránového odboru. Vytvorila množstvo operných a operetných postáv najrozmanitejšieho štýlového charakteru. Jej lyricko-subretný soprán našiel uplatnenie v opernom i operetnom repertoári. V opere popri menších postavách Frasquity (Bizet: Carmen, 1953, 1979), Kuchárika (Dvořák: Rusalka, 1953, 1959, 1974), Esmeraldy (Smetana: Predaná nevesta, 1952, 1955, 1961) naštudovala veľké postavy lyricko-koloratúrne: Verdiho Gildu v Rigolettovi (1953, 1959) a Oscara v Maškarnom bále (1969), Norinu v Donizettiho Donovi Pasqualovi (1956) a Luciu v Lucii di Lammermoor (1967), Rosinu v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1952, 1963), Mimi v Pucciniho Bohéme (1957), Elisettu v Cimarosovom Tajnom manželstve (1967), Marcelinu v Beethovenovom Fideliovi (1962). Stvárnila Terinku v Dvořákovom Jakobínovi (1950), Smetanovu Jitku v Daliborovi (1953) a Blaženku v Tajomstve 1968, Hančí i Dorlu z Kovařovicových Psohlavcov (1957), Snehulienku v rovnomennej opere N. Rimského-Korsakova (1951). Pozoruhodné výkony podala v Mozartových operách ako Zerlina v Donovi Giovannim (1956), Konstanca v Únose so serailu (1962) a Pamina v Čarovnej flaute (1964).

Naštudovala aj mezzosopránové úlohy, Siebela v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1958), Dorabellu v Mozartovej opere Così fan tutte (1970), Pestúnku Jaroslavny z Borodinovho Kniežaťa Igora (1971), Floru Bervoix vo Verdiho Traviate (1972), Varvaru v Janáčkovej Káti Kabanovej (1972) a Richtárku v Jej pastorkyni (1977), Krčmárku z Musorgského Borisa Godunova (1975, Zalčíčku v Suchoňovej Krútňave (1975), z modernej opernej tvorby Anicu z Brkalovićovej Ekvinokcie (1964), Sedliakovu dcéru z Orffovej Múdrej ženy (1973).

Svoju precíznosť, muzikalitu a herecky presvedčivé podanie uplatnila v operetných postavách ako Anička v Urbancovej spevohre Máje (1954), Ľudka Müllerová v Nedbalovom Vinobraní (1958), Lehárova Líza zo Zeme úsmevov (1959) a Hana Glavariová z Veselej vdovy (1962), Sylvia Varescu v Kálmánovej Čardášovej princeznej (1967), Rosalinda v Offenbachovej Šiestej žene Modrofúza (1973), Klementína Thallasová v Dunajevského hudobnej komédii Voľný vietor (1975).

Dňa 21. mája si pripomenieme nedožité osemdesiate piate výročie barytonistu Pavla Mauréryho (narodil sa 21. mája 1935 v Prešove, zomrel 15. novembra 2017 v Bratislave) popredného sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach a sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1978 – 1999). (Viac o ňom sme písali v článku Pavla Ungera K osemdesiatinám Pavla Mauréryho: belcantový barytón par excellence / redakčnom článku Zomrel operný spevák Pavol Mauréry a v nekrológu Spomienka na Paľa Mauréryho si na umelca zaspomínal Vladimír Blaho.

Dňa 24. mája si pripomenieme päťdesiate výročie úmrtia pôvodom českého herca a sólistu spevohry Jindřicha Lázničku (narodil sa 4. júla 1901 v Prahe, zomrel 24. mája 1970 v Bratislave), dlhoročného člena bratislavskej Novej scény v rokoch 1947 – 1970.

Jindřich Láznička začínal ako ochotník v kočovných spoločnostiach, kde prešiel rôznymi funkciami, neváhal byť predavačom vstupeniek, či stavačom kulís, hral i spieval, len aby mohol ostať v divadle. Potom bol členom operného súboru Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach (1921 – 1923), divadla v Olomouci (1924 – 1925), kde spieval napr. Vaška v Smetanovej Predanej neveste. Do roku 1935 bol členom pražských operetných a revuálnych divadiel.

Významná bola jeho činnosť v pražskom Novom divadle (1935 – 1945), tu vystupoval po boku Oldřicha Nového, ktorý v ňom objavil komický talent a umožnil mu v mnohých hudobných komédiách vytvoriť celý rad postáv príjemných, dobráckych figúrok, prekypujúcich aktivitou. V spolupráci s českým rozhlasom nahral Láznička desiatky šansónov a mnoho gramofónových nosičov.

Po roku 1945 bol členom súboru Vesnického divadla, s ktorým putoval po českom vidieku. Tu sa stretol s Drahošom Želenským, umeleckým šéfom činohry Novej scény v Bratislave, ktorý ho v roku 1947 angažoval do činoherného súboru, od roku 1951 bol členom spevohry. Vďaka všestrannému talentu hrával v činohre i spevohre, vytváral prevažne malé, epizódne úlohy komických šibalov a srdečných starčekov, všetky svoje postavy naplnil úsmevným, dobrosrdečným humorom.

Režiséri s obľubou využívali jeho malú postavu ako účinný komický kontrast k urastenými partnerom, Jozefovi Křepelovi, Františkovi Krištofovi Veselému, Danovi Živojnovičovi. Vyspelým komediantským herectvom upútal ako Loriot v Hervého operete Mamzelle Nitouche (1947), Pán v Moliérovej komédii s hudbou Karola Elberta Pán z Prasiatkova (1948), Don Basilio v Burianovej dramatizácii Beaumarchaisovho Barbiera zo Sevilly (1948), Držgroš v ľudovej hre so spevmi Miloša Smatka a Boženy Němcovej Divá Bára (1950), Filip v Dunajevského operete Voľný vietor (1951), Christian Chell v operete Bertého a Schuberta Dom U troch dievčatiek (1954), Frosch v Straussovom Netopierovi (1955, 1963), Gašpar Chytil v Dusíkovom Hrnčiarskom bále (1956), Adam Bôľhoj v Novákovej operete Plná poľná lásky (1957), Sásik v Andrašovanej Pánskej volenke (1960), Buffalo Bill v muzikále Rychlíka a Hálu Limonádoý Joe (1961) a Henrich Oberholzer v Burkhardovom Ohňostroji (1961).

Vrcholom jeho kariéry bol Kalafúna v Tylovom Strakonickom gajdošovi (1950) s hudbou Josefa Vašatu a Švejk v hudobnej komédii Luboša Fišera a Jaroslava Haška Dobrý vojak Švejk (1960), ktorého sám upravil. Poslednou Lázničkovou postavou na javisku bol klaunovsky koncipovaný, múdry a dobrý sluha Luka v ruskom vaudeville Dmitruja Lenského Dnes večer hrám ja ! (1970).

V Prahe našiel Láznička uplatnenie aj vo filme, neskôr hral tiež v slovenských filmoch. Na konte má desiatky epizódnych a žánrových postáv rôznych typov, charakterov a povolaní, napr. vo filmoch Falešná kočička (1937), Kristián (1939), Katakomby (1940), Dívka v modrém (1940), Městečko na dlani (1942), Valentín Dobrotivý (1942), Řeka čaruje (1945), Lazy sa pohli (1952), Štyridsaťštyri (1957) a i.

Dňa 25. mája uplynie tridsať rokov od úmrtia Juraja Šeregiho, herca, režiséra, pedagóga, autora divadelných hier a operetných libriet (vlastným menom Jurij Augustin Šeregij, narodil sa 16. januára 1907 v Dusine na Ukrajine, zomrel 25. mája 1990 v Bratislave), v rokoch 1945 – 1947 umeleckého šéfa Slovenského divadla v Prešove a v rokoch 1947 – 1954 prvého stáleho režiséra opery a operety v Štátnom divadle Košicie. O Jurajovi Šeregim prinesieme samostatný článok Lúdie Urbančíkovej.

Dňa 27. mája si pripomenieme tridsiate piate výročie úmrtia operetnej speváčky Renáty Šimanovej (manžel herec Štefan Figura, sestra klaviristka Herta Šimanová-Maďarová, narodila sa 28. októbra 1919 vo Viedni, zomrela 27. mája 1985 v Bratislave), členky spevohry Slovenského národného divadla (1939 – 1945) a spevohry Novej scény (1951 – 1955).

Renáta Šimanová získala vzťah k hudbe už v rodine. Študovala na Hudobnej a dramatickej akadémii u prof. Josefa Egema (1937 – 1940) a ešte počas štúdia na základe úspešného vystúpenia v postave Jeanetty v Dusíkovej operete Modrá ruža (1939) sa stala sa operetnou subretou spevohry Slovenského národného divadla. Príjemný zjav, hlasové dispozície, pohybová kultúra, temperamentný a prirodzený herecký prejav ju predurčovali pre postavy klasickej i modernej operety.

Uplatnila sa najmä v mladokomických úlohách, kde jej častými partnermi boli popri Štefanovi Figurovi aj František Krištof Veselý a František Dibarbora. Stvárnila úlohu Mi v Lehárovej Zemi úsmevov (1939), Valju Novákovú (Vipler: Dve srdcia na predaj, 1940), Helenu (Dusík: Pod cudzou vlajkou, 1940), Evelynu (Móry: Slečna vdova, 1940), Bertu (Vilím: Šťastie nie je náhoda, 1940), Daisy Gruberovú (Stolz: Len jedinú noc, 1940), Ellu (Walter: Jeden blázon, 1941), Jane (Friml: Rose Marie, 1941), Rosette (Dusík: Turecký tabak, 1941, Anitu (Lehár: Giuditta, 1942 ), Arsenu (Strauss: Cigánsky barón, 1943), Katku (Dusík: Osudný valčík, 1943), Betty (Dusík: Tajomný prsteň, 1944).

Po zrušení operety v SND bola po konkurze prijatá do operety Zemského národného divadla v Brne (dnes Národné divadlo, 1946 – 1949), kde sa ako temperamentná subreta uplatnila v postavách klasickej i súčasnej operetnej tvorby: Katuša (Piskáček: Slovácka princezna, 1946), Lucy (Oscar Strauss: Žena, která ví, co chce (1946), Jane (Friml: Rose Marie,1946, Jeanetta (Dusík: Modrá růže, 1946, réžia Ero Kostelník), Kája (Loukota: Dvě srdce tančí polku, 1946), Marcela (Stelibský: U veselého kamzíka, 1947, Molly (Jones Gejša, 1947), Jarmila (Vipler Na Svatém Kopečku, 1947), Otilie (Hirsch: Rozpustilá Lola, 1947), Martje (Fall: Rozvedená paní, 1948), Ruth (Piskáček: Perly panny Serafínky, 1948), Eleonora (Offenbach: Modrovous, 1949), Duňaša (Jiránek-Gogoľ: Ženitba, 1949).

Po návrate do Bratislavy bola sólistkou spevohry Novej scény (1950 – 1955), kde k jej významnejším úlohám patrili: Zuzka (Székely: Zlatá hviezda, 1951), Pepita (Dunajevskij: Voľný vietor, 1951), Oľga i Gala (Djakonov: Svadba s venom, 1952), Kobato (Dolidze: Keto a Kote, 1953), Juno (Voskovec-Werich-Ježek: Nebo na zemi, 1953), Anka Jordánová (Dusík: Zlatá rybka, 1954), Raiska (Miljutin: Pieseň tajgy, 1954), Jarinka (Alexandrov: Svadba v Malinovke, 1955).

Dňa 29. mája uplynie tridsať rokov od úmrtia opernej speváčky Oľgy Hanákovej (narodila sa 14. augusta 1926 v Bánovciach nad Bebravou, zomrela 29. mája 1990 v Bratislave), dlhoročnej poprednej sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1947 – 1987. (O Oľge Hanákovej prinesieme samostatný článok)

Dňa 31. mája uplynie deväťdesiatpäť rokov od narodenia tenoristu Hynka Rohana (vlastným menom Svačina, narodil sa 31. mája 1925 sa v Holešove, okres Kroměříž, zomrel 2. októbra 1958 v Bratislave, manželka Oľga Rohanová, rod. Tkáčová), sólistu opery Národného divadla (dnes Štátneho divadla) v Košiciach (1945 – 1953) a spevohry Novej scény v Bratislave (1954 – 1958).

Po gymnaziálnych rokoch v Trnave odišiel Hynek Rohan študovať do Prahy obchodnú akadémiu a popritom sa venoval aj súkromnému štúdiu spevu u speváka Jaroslava Rohana, neskoršieho profesora spevu na pražskom konzervatóriu. V rokoch 1943 – 1946 pôsobil v divadelnej spoločnosti Marie Novákovej-Rosenkrancovej, v operetných súboroch v Prahe, Moste a Tepliciach, v Národnom divadle v Košiciach (1946 – 1953), jednu sezónu v Kladne a napokon v spevohre bratislavskej Novej scény (1954 – 1958).

Do novozaloženého Národného divadla (od roku 1955 Štátneho divadla) v Košiciach angažoval Hynka Rohana riaditeľ Janko Borodáč v roku 1946, kde spolu s Gizelou Veclovou, Máriou Peršlovou, Bohumilou Argalášovou, Vierou Gregorovou, Antonom Matejčekom, Ladislavom Kuckom, Jozefom Staníkom a Imrichom Gálom patril k zakladateľskej generácii operného súboru, ktorá sa podieľala na formovaní umeleckého súboru.

Tenorista s jasným, vo všetkých polohách vyrovnaným hlasom a kovovým leskom sa v Košiciach uviedol úlohou Manrica vo Verdiho Trubadúrovi (1946), kde mal naštudovaného i Ruiza, stvárňoval i ďalšie hlavné postavy dramatické i lyrické: Grófa Almavivu v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1947, 1952), v Mozartových operách Tamina v Čarovnej flaute (1949) a Belmonta v Únose zo serailu (1949). Naštudoval postavu Turidda z Mascagniho Sedliackej cti (1947), z Pucciniho postáv Rudolfa (1949) v Bohéme (1949) a Pinkertona v Madame Butterfly (1950), Radamesa vo Verdiho Aide (1951). Spieval Jonteka v Moniuszkovej Halke (1950), Dvořákovho Jirku v Jakobínovi (1950) a Tonka v Tvrdých hlavách (1951), Víta v Smetanovom Tajomstve (1951), Samozvanca v Musorgského Borisovi Godunovovi (1952) i Ondreja v Suchoňovej Krútňave (1953).

Hlasové dispozície a herecký naturel poskytli Hynkovi Rohanovi možnosť uplatniť sa v postavách klasického i súčasného operetného repertoáru. Naštudoval Lehárovho Grófa Danila vo Veselej vdove (1946), Cároviča (1947) a Octavia v Giuditte (1948), Baróna Schobera (Schubert-Hervé: Dom u troch dievčatiek , 1946), Gabriela Malinu a Šándora Bárinkaya v Straussových operetách Netopier (1948) a Cigánsky barón (1949), Richarda Morrisona v Dusíkovom Tajomnom prsteni (1947), Frimlovho Jima Kenyona v Rose Marie (1949), Marka z Dunajevského operety Voľný vietor (1951), Symona Rymanoviča v Millöckerovom Žobravom študentovi (1952).

Niektoré z operetných postáv si Hynek Rohan zopakoval aj na Novej scéne, napr. Baróna Franza Schobera v operete Dom U troch dievčatiek (1954), Octavia v Giuditte (1955), z nových postáv naštudoval Grófa Baranského v Nedbalovej Poľskej krvi (1953), Alfréda v Straussovom Netopierovi (1955), či kapitána Gregorova v divácky úspešnej Alexandrovovej operete Svadba v Malinovke (1955).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová