Pripomíname si v máji …

Prinášame vám prehľad májových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 3. mája uplynie päťdesiatpäť rokov od skonania prvého šéfa opery Slovenského národného divadla Milana Zunu (narodil sa 24. novembra 1881 v Novom Bydžove, okr. Hradec Králové, zomrel 3. mája v Prahe), významného dirigenta, organizátora s veľkými skúsenosťami, ktorý svojím nadšením a neúmornou prácou prispel k profesionalizácii operného súboru Slovenského národného divadla. Milan Zuna študoval hru na husle a skladbu, pôsobil ako koncertný majster a druhý dirigent Českej filharmónie, presadil sa ako symfonický i operný dirigent Varšavskej filharmónie, pražského Vinohradského divadla, operných domov v Záhrebe, Ľvove, Poznani, Katoviciach, Varšave, Národného divadla v Prahe, do viacerých miest sa opakovane vracal. Na svojich pôsobiskách inicioval hudobný a kultúrny život a zaslúžil sa o bohatý rozvoj hudobných kontaktov. Venoval sa aj prekladom operných libriet.

Po založení SND prišiel Zuna na výzvu Jaroslava Kvapila do Bratislavy na post šéfa a dirigenta (1920 – 1923), aby budoval základy formujúceho sa operného telesa. Dôraz kládol na kvalitu interpretačnej zložky inscenácie, vynikal jemným vypracovaním dynamiky a zmyslom pre detail. Mnohí sólisti umelecky vyrástli pod jeho pedagogickým vedením, mal neobyčajný cit pre vyhľadávanie mladých spevákov, neváhal angažovať aj začiatočníkov, z ktorých vychoval úspešné posily súboru (Martu Krásovú, Albu Sehnalovú, Hanu Pírkovú, Dobřenu Šimáňovú, Romana Hübnera, Bronislava Choroviča, Jana Konstantina, Josefa Munclingera). K najvýznamnejším inscenáciám prvého obdobia patrili Dvořákova Rusalka (1920), Smetanov Dalibor (1922), Wagnerov Tannhäuser (1922), Verdiho Aida (1923) a predovšetkým Káťa Kabanová Leoša Janáčka (1923), kvality ktorej ocenil i sám autor. S veľkým úspechom dirigoval obe pohostinské vystúpenia Emy Destinnovej vo februári 1923 (Dalibor, Madame Butterfly). Zuna má veľkú zásluhu aj na rozvoji koncertnej činnosti ako zakladateľ Bratislavského symfonického orchestra, zloženého z členov divadelného orchestra a bratislavských ochotníkov, čo malo pozitívny vplyv na  zvýšenie umeleckej kvality orchestra. Po odchode z Bratislavy pôsobil opäť v Poľsku a v rokoch 1933 – 1943 bol dirigentom a pražského Národného divadla.

V roku 1945 neváhal ešte vždy vitálny Milan Zuna prijať pozvanie pri organizácii operného divadla v Liberci a na to dostal pozvanie za šéfa opery SND. Po vyše dvadsiatich rokoch sa opäť vrátil do Bratislavy, aby s neutíchajúcim elánom opäť uplatňoval svoje organizačno-umelecké schopnosti (1946 – 1951). Aj v tomto období formoval Zuna novú interpretačnú generáciu, v repertoári nastal posun k umelecky náročným a hodnotným dielam, za jeho éry mala premiéru Suchoňova Krútňava. Kritika vysoko ocenila jeho naštudovania opier Dalibor (1947), Soročinský jarmok (1948), Káťa Kabanová (1949), Aida (1949), Halka (1950), Rusalka (1950), Jakobín (1951), Fidelio (1951).

Štefan Hoza, ktorý so Zunom ako dramaturg spolupracoval, si na majstra takto spomínal: „Zuna bol opäť tou umeleckou osobnosťou, ktorá správne chytila so rúk opraty opery a uplatnila svoje dlhoročné skúsenosti. Všetky opery, ktoré dirigoval, si sám naštudoval. Preveroval staršie slovenské preklady opier, húževnato cvičil s orchestrom, trpezlivo a rozšafne dokazoval mladým sólistom i členom zboru závažnosť umeleckého počínania.“ (Hoza, Štefan. Ja svoje srdce dám … 2, Slovenský spisovateľ, 1989, s. 189).

Dňa 6. mája si pripomíname desiate výročie úmrtia dlhoročnej sólistky opery Slovenského národného divadla a pedagogičky Zity Frešovej-Hudcovej (narodila sa 27. apríla 1912 v Spišskom Štiavniku, okres Poprad, zomrela v Bratislave). Zita Frešová vyrastala v rodine učiteľa a organistu, jej bratom bol dirigent a šéf opery Tibor Frešo a manželom muzikológ a pedagóg Konštantín Hudec. Na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave študovala spev u prof. J. Egema a zároveň klavír (prof. L. Adamcová-Svobodová), v speve sa zdokonaľovala v Ríme u R. Stracciariho (1942), tu naštudovala úlohy Mimi z Bohémy a Madame Butterfly. Ešte pred absolutóriom účinkovala v roku 1934 v opere SND v menších úlohách, ale bola i výborným Lišiakom Zlatohlávkom v Janáčkovej Líške Bystrouške (zopakovala si ho aj v roku 1958) a na jeseň toho istého roku sa stala sólistkou operného súboru, kde do roku 1962 naštudovala široký repertoár zo svetovej i domácej opernej tvorby. Mäkký, svietivý lyrický soprán, dobrá spevácka technika a muzikalita a hudobná pohotovosť i príjemný zjav a herecké schopnosti vynikli najmä v operách Smetanových a Dvořákových (Vendulka v Hubičke, Marienka v Predanej neveste, Rusalka, Terinka v Jakobínovi), bola Jenufou v Janáčkovej Jej pastorkyni. Krehkú ženskosť uplatnila v Mozartových operách ako Zerlina v Donovi Juanovi, Zuzanka vo Figarovej svadbe, Pamina v Čarovnej flaute, v dielach Verdiho (Violetta v Traviate, Gilda v Rigolettovi, Leonora v Trubadúrovi, Oscar v Maškarnom bále) a Pucciniho (Mimi v Bohéme, Madame Butterfly, Liu v Turandot). Spievala Norinu (Don Pasquale), Margarétu (Faust a Margaréta), Bizetovu Micaelu (Carmen), Mélisandu v Debussyho opere Pelléas a Mélisanda. Z pôvodnej slovenskej opernej tvorby naštudovala Margitu v Rosinského Matúšovi Trenčianskom, Katku, Evu a Zuzu Melišku operách L. Holoubka Svitanie, Túžba a Rodina, bola prvou Markou v Suchoňovej Krútňave,  stvárnila aj Ľutomíru v jeho Svätoplukovi, Cikkerovu Milku v Jurovi Jánošíkovi. Bola zároveň prvou interpretkou a propagátorkou slovenskej piesňovej tvorby (E. Suchoň, M. Schneider-Trnavský, D. Kardoš, T. Frešo, R. Macudzinski). Hosťovala na domácich i zahraničných scénach, pedagogicky pôsobila na Vysokej škole múzických umení (1953 – 1979) aj na žilinskom konzervatóriu (1962 – 1969).

Dňa 13. mája uplynie deväťdesiat rokov od narodenia Eleny Štubňovej-Likierovej (rod. Helena Kašlíková, narodila sa v Litoveli, okr. Olomouc, zomrela 17. januára 2006 v Košiciach). Umelecké pôsobenie Štubňovej-Likierovej, absolventky bratislavského konzervatória (1948) je zviazané s operou Štátneho divadla v Košiciach, kde bola dlhé roky (1950 – 1979) veľmi spoľahlivou, mnohostrannou speváčkou sopránového odboru. Jej lyricko-subretný soprán našiel uplatnenie v opernom i operetnom repertoári. V opere popri menších postavách (Frasquita, Kuchárik, Esmeralda) naštudovala veľké postavy lyricko-koloratúrne: Gildu v Rigolettovi, Oscara v Maškarnom bále, Norinu v Donovi Pasqualovi, Rosinu v Barbierovi zo Sevilly, Elisettu v Tajnom manželstve, Luciu di Lammermoor, Terinku v Jakobínovi, Jitku v Daliborovi, Mimi v Bohéme, Marcelinu vo Fideliovi. Pozoruhodné výkony podala v Mozartových operách ako Zerlina v Donovi Giovannim, Pamina v Čarovnej flaute a Dorabella v Così fan tutte. Bola však obsadzovaná aj do úloh mezzosopránových: Siebel (Faust a Margaréta), Flora Bervoix (Traviata), Varvara (Káťa Kabanová), Krčmárka (Boris Godunov), Zalčíčka (Krútňava), Richtárka (Jej pastorkyňa). Svoju precíznosť, muzikalitu a herecky presvedčivé podanie osvedčila aj v operetných postavách ako Ľudka Müllerová (Vinobranie), Klementína Thallasová (Voľný vietor), Rosalinda (Šiesta žena Modrofúza), Sylvia Varescu (Čardášová princezná).

Dňa 24. mája si pripomenieme štyridsiate piate výročie od skonania pôvodom českého herca a sólistu spevohry Jindřicha Lázničku (narodil sa 4. júla 1901 v Prahe, zomrel v Bratislave), dlhoročného člena bratislavskej Novej scény. Začínal ako ochotník v kočovných spoločnostiach, bol členom viacerých českých kamenných divadiel vidieckych i pražských. Motivovala ho láska k divadlu, kde prešiel rôznymi funkciami, neváhal byť predavačom vstupeniek, či stavačom kulís, hral i spieval, len aby mohol ostať v divadle. Počas pôsobenia v divadle v Olomouci spieval dokonca buffo tenorové úlohy, napr. Vaška v Predanej neveste. Významná bola jeho činnosť v pražskom Novom divadle (1935 – 1945), kde vystupoval po boku Oldřicha Nového, ktorý v ňom objavil komický talent a umožnil mu v mnohých hudobných komédiách vytvoriť celý rad postáv príjemných, dobráckych figúrok, prekypujúcich aktivitou. V spolupráci s českým rozhlasom nahral Láznička desiatky šansónov a mnoho gramofónových nosičov. Po roku 1945 bol členom Vesnického divadla, s jeho súborom putoval po českom vidieku. Tu sa stretol s Drahošorn Želenským, ktorý ho v roku 1947, ako umelecký šéf činohry, angažoval do činoherného súboru Novej scény v Bratislave, kde súčasne hrával v činohre i spevohre, od roku 1951 až do svojej smrti (1970) bol sólistom spevohry. Vďaka všestrannému talentu hrával v činohre i spevohre, vytváral prevažne malé, epizódne úlohy komických šibalov a srdečných starčekov, všetky svoje postavy naplnil úsmevným, dobrosrdečným humorom. Režiséri s obľubou využívali jeho malú postavu ako účinný komický kontrast k urastenými partnerom (s Jozefom Křepelom, Františkom Krištofom Veselým, Danom Živojnovičom). Vyspelým komediantským herectvom upútal ako Loriot v operete Mamzelle Nitouche, Don Basilio v Burianovej dramatizácii Beaumarchaisovho Barbiera zo Sevilly, ako Zajac v Záborského Dva dni v Chujave, Pán z Prasiatkova v rovnomennej Molièrovej komédii, Frosch v Netopierovi. Vrcholom jeho kariéry bol Kalafúna v Tylovom Strakonickom gajdošovi a Švejk v Haškovom Dobrom vojakovi Švejkovi, ktorého sám upravil. Poslednou Lázničkovou postavou na javisku bol klaunovsky koncipovaný, múdry a dobrý sluha Luka v ruskom vaudeville Dnes večer hrám ja. V Prahe našiel Láznička uplatnenie aj vo filme, na konte má desiatky postáv rôznych typov, charakterov a povolaní, neskôr hral tiež v slovenských filmoch. Účinkoval v rozhlase, televízii a na estrádnych vystúpeniach.

Dňa 27. mája si pripomenieme tridsiate výročie úmrtia operetnej speváčky Renáty Šimanovej (narodila sa 28. októbra 1919 vo Viedni, zomrela v Bratislave), manželky herca Štefana Figuru a sestry klaviristky Herty Šimanovej-Maďarovej. Šimanová študovala na Hudobnej a dramatickej akadémii u prof. J. Egema a ešte počas štúdia na základe úspešného vystúpenia v postave Jeanetty v Dusíkovej operete Modrá krv sa stala sa operetnou subretou spevohry Slovenského národného divadla (1939 – 1945). Príjemný zjav, hlasové dispozície, pohybová kultúra, temperamentný a prirodzený herecký prejav ju predurčovali pre postavy klasickej i modernej operety. Uplatnila sa najmä v úlohách tzv. mladokomických, kde jej častými partnermi boli okrem Štefana Figuru aj František Krištof Veselý a František Dibarbora. Stvárnila úlohu Mi v Lehárovej Zemi úsmevov, Valju Novákovú (Vipler: Dve srdcia na predaj), Helenu (Dusík: Pod cudzou vlajkou), Evelynu (Móry: Slečna vdova), Daisy Gruberovú (Stolz: Len jedinú noc), Ellu (Walter: Jeden blázon), Jane (Friml: Rose Marie), Anitu (Lehár: Giuditta), Arsenu (Strauss: Cigánsky barón), Katku (Dusík: Osudný valčík), Betty (Dusík: Tajomný prsteň). Po zrušení operety v SND odišla do Brna (1946 – 1949), potom sa vrátila opäť do Bratislavy na Novú scénu (1950 – 1955), kde k jej významnejším úlohám patrili: Zuzka (Székely: Zlatá hviezda), Pepina (Dunajevskij: Voľný vietor), Oľga i Gala (Svadba s venom), Juno (Voskovec-Werich: Nebo na zemi), Anka Jordánová (Dusík: Zlatá rybka), Jarinka (Alexandrov: Svadba v Malinovke).

Dňa 29. mája uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia dlhoročnej poprednej sólistky našej prvej opernej scény Oľgy Hanákovej (narodila sa 14.8.1926 v Bánovciach nad Bebravou, zomrela v Bratislave). Hanáková vyrastala v umeleckej rodine akademického maliara Bohumila Hanáka, jej starší brat Bohuš bol známym operným spevákom, sestra Jozefína spievala vo Vojenskom umeleckom súbore, brat Ján bol scénografom košického divadla. Spev ju sprevádzal od detstva a ako nadané mladé dievča začala študovať na Štátnom konzervatóriu u Arnolda Flögla a Anny Korínskej. V roku 1947 bola Hanáková angažovaná do opery SND a po malej úlohe v Snehulienke N. Rimského-Korsakova doštudovala náročnú úlohu Azuceny vo Verdiho Trubadúrovi, už tu prejavila svoj mimoriadny spevácky talent. Úspešný debut, bohaté hlasové dispozície a cieľavedomé obohacovanie technických výrazových možností zabezpečili Hanákovej popredné miesto v ansámbli, kde počas štyridsaťročnej činnosti v rôznorodom repertoári uplatnila svoj teplý, výrazuplný mezzosoprán, s citom pre hudobné a dramatické stvárnenie postáv. Bola vynikajúcou Carmen, nezabudnuteľnou Amneris, pôvabnou a roztomilou Rosinou v Barbierovi zo Sevilly, či Dvořákovou Káčou a Ježibabou v Rusalke, Martinkou v Hubičke, presvedčivou Krasavou v Libuši.

Vynikajúcou kreáciou po hudobnej i hereckej stránke bol Hanákovej Octavián v Gavalierovi s ružou, ktorým očarila aj pražské publikum na zájazde nášho operného súboru, či Cherubín vo Figarovej svadbe. Veľké hlasové rozpätie jej poskytlo možnosť stvárňovať aj úlohy sopránové, Santuzzu v Sedliackej cti, Donu Annu v Donovi Juanovi, Kňažnú v Rusalke. Čisté, nosné výšky, zvučný dramatický stred a pekná zamatová farba hlbokých polôh našli uplatnenie i vo wagnerovských postavách Venuše v Tannhäuserovi, Ortrúdy v Lohengrinovi a Adrianovi v Rienzim. Bola prvou Zimoňkou v Suchoňovej Krútňave, Blagotou v Svätoplukovi, Marou v Jurovi Jánošíkovi, Villonovou matkou vo Frešovej opere Francois Villon.

Bohatú výrazovú škálu poskytla Hanáková v charakterových postavách ako strhujúca Kostolníčka v Jej pastorkyni, znamenitá despotická a pokrytecká Kabanicha v Káti Kabanovej, spevácky brilantná a herecky suverénna Magda Sorelová a Pani Flora v Menottiho operách Konzul a Médium, vo výraze diferencovaná Katarína v Gréckych pašiách B. Martinů, Herodias, či dokonale charakterizačne prepracovaná Klytaimnestra v operách Richarda Straussa Salome a Elektra.

Hanáková získala titul laureátky na festivale mládeže v Bukurešti (1953) a vo Varšave (1955). Bola aj úspešnou koncertnou speváčkou, so Slovenskou filharmóniou vystupovala na domácich i zahraničných pódiách v náročných vokálno-symfonických a oratoriálnych dielach L. van Beethovena, W. A. Mozarta, A. Dvořáka, spolupracovala s rozhlasom a televíziou.

Dňa 31. mája 1925 sa v Holešove, okres Kroměříž narodil tenorista Hynek Rohan (vlastným menom Svačina, zomrel 2. októbra 1958 v Bratislave), ktorý mal veľký podiel na formovaní umeleckého súboru na košickej scéne. Po gymnaziálnych rokoch v Trnave odišiel študovať do Prahy obchodnú akadémiu a popritom sa venoval aj súkromnému štúdiu spevu u speváka Jaroslava Rohana, neskoršieho profesora spevu na pražskom konzervatóriu. Pôsobil vo viacerých českých operetných divadlách, v rokoch 1946 – 1953 v Košiciach, jednu sezónu v Kladne a napokon v spevohre bratislavskej Novej scény (1954 – 1958). Tenorista s jasným, vo všetkých polohách vyrovnaným hlasom a kovovým leskom sa v Košiciach uviedol úlohou Manrica vo Verdiho Trubadúrovi, stvárňoval i ďalšie hlavné postavy dramatické i lyrické, popri Radamesovi v Aide, Ondrejovi v Krútňave spieval aj Rudolfa, Pinkertona v Puccinhiho Bohéme a Madame Butterfly, Grófa Almavivu v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly, Belmonta a Tamina v Mozartových operách Únos zo serailu a Čarovná flauta. Z operetného repertoáru naštudoval Lehárovho Grófa Danila vo Veselej vdove a Cároviča, Gabriela Malinu a Šándora Bárinkaya v Straussových operetách Netopier a Cigánsky barón, Baróna Schobera (Schubert-Hervé: Dom u troch dievčatiek), Frimlovho Jima Kenyona v Rose Marie, Richarda Morrisona v Dusíkovom Tajomnom prsteni. Niektoré z nich si zopakoval aj na Novej scéne, kde spieval aj v Grófa Baranského v Nedbalovej Poľskej krvi a Ottavia v Lehárovej Giuditte.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová