Dnes je: štvrtok, 20. 9. 2018, meniny má: Ľuboslav, Ľuboslava, zajtra: Matúš

Pripomíname si v marci (2016)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V marci tohto roku si pripomíname okrúhle výročia viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného života. Tých, ktorí už nie sú medzi nami si pripomenieme v článku dokumentaristky Eleny Blahovej-Martišovej.

Dňa 9. marca si pripomenieme nedožité šesťdesiate narodeniny výnimočného speváka svetového renomé, tenoristu Sergeja Larina (narodil sa v Daugavpilse v Lotyšsku, zomrel 13. januára 2008 v Bratislave), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1989 – 2008. Samostatný medailón tenoristu si prečítate TU…

Sergej Larin, (1956 – 2008)

Sergej Larin,
(1956 – 2008)

Dňa 11. marca uplynie stopäť rokov od narodenia barytonistu slovinského pôvodu Franja Hvastiju, dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla a pedagóga (vlastným menom Franjo Hvastja, narodil v Ľubľane v Slovinsku, zomrel 5. septembra v Bratislave). Písali sme o ňom TU…

Franjo Hvastija, (1911–2005), foto: archív SND

Franjo Hvastija, (1911–2005),
foto: archív SND

Dňa 13. marca si pripomenieme štyridsiate piate výročie úmrtia českého operného speváka, basistu a pedagóga Jaromíra Soukupa (narodil sa 20. marca 1888 v Steyri v Rakúsku, zomrel v Prahe), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1923 – 1926.

Jaromír Sokup, (1888 – 1971), foto: Archív DÚ

Jaromír Sokup,
(1888 – 1971),
foto: Archív DÚ

Jaromír Soukup maturoval na reálnom gymnáziu (1906) a na učiteľskom ústave (1907). Spev študoval súkromne u Václava Viktorina, Egona Fuchsa, Emila Pollerta a Emila Buriana v Prahe, v Paríži u Waltera Strarama (1919 – 1921). Neskôr sa zdokonaľoval v Prahe u Carla Emericha (1926) a v Miláne (1927 – 1929). Od roku 1907 pôsobil ako učiteľ v Prahe, v rokoch 1910 – 1919 bol zároveň členom Speváckeho združenia pražských učiteľov. Profesionálnu opernú dráhu začínal v Mestskom divadle v Ostrave (1922 – 1923), pokračoval v Slovenskom národnom divadle (1923 – 1926), v Zemskom divadle v Brne (1930 – 1931) a v opere Divadla 5. května (1945 – 1948).

V Ostrave naštudoval Soukup počas jednej sezóny bohatý repertoár: Bonifáca (Tajomstvo), Raracha (Čertova stena), Beneša (Dalibor), Palouckého (Hubička), Kecala (Predaná nevesta), Basmanova (Dimitrij), Matěja Přibeka (Psohlavci), Kardinála Brogniho (Židovka), Zunigu (Carmen), Kadoora (Keby som bol kráľom), Mefistofela (Faust a Margaréta), Henricha (Lohengin), LordaTristana Mickleforda (Marta).

V SND začínal Soukup ako Kecal v Smetanovej Predanej neveste (1923). Kritika ocenila jeho hlasový materiál, výhrady mala k jeho hereckému výkonu, s odstupom času po ďalších reprízach však zaznamenala jeho umelecký rast. Soukupovho Indiána v Predanej neveste na zájazde s operou SND v Barcelone (1924) ohodnotila španielska tlač priaznivo. Vyrovnane znejúcim hlasom interpretoval Palouckého Smetnovej Hubičky (1923), z ďalších smetanovských postáv vytvoril Chrudoša (Libuša, 1923), pekný výkon podal ako Beneš (Dalibor, 1924), Malina v jeho podaní bol vycizelovaný a herecky vypracovaný (Tajomstvo, 1924), podobne Rarach (Čertova stena, 1924). Spieval Dvořákovho Vodníka (Rusalka, 1924) a Marbuela (Čert a Káča, 1925), dobrý výkon podal ako Gremin v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1923). Hlasove i herecky spoľahlivé výkony podal i vo verdiovských postavách, v Ramfisovi zaujal peknou hlbokou polohou (Aida, 1924), bol štýlovým Ferrandom (Trubadúr, 1924) a Lodovicom (Otello, 1925) i Donom Basiliom (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1925). Soukupovmu Mefistovi (Gounod: Faust a Margaréta, 1924) chýbala démonickosť a originalita v hereckom stvárnení, po stránke hlasovej uspokojil. Zmysel pre kantilénu preukázal v postave princa Kadoora (Adam: Keby som bol kráľom, 1923). Ako Prior (Massenet: Kaukliar u Matky božej, 1924) príjemne prekvapil po stránke hlasovej, okrúhlym a sýtym hlasom a herecky premysleným výkonom. Vzostupnou speváckou tendenciou zaujal v úlohe kardinála Brogniho (Halévy: Židovka, 1924). Trojpostava Coppelia-Dapertutta-Miracla (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1924) bola však podľa recenzií pre Soukupa pritvrdým orieškom. Bol výborným Zunigom (Bizet: Carmen, 1924), naštudoval Tomassa (d´Albert: Nížina, 1924), Engela (Kienzl: Evanjelista, 1925), Gašpara (Weber: Čarostrelec, 1926), Hermanna (Tannhäuser, 1926), Veľkňaza (Goldmark: Kráľovná zo Sáby, 1925). Bol prvým predstaviteľom postavy Neidinga v premiére Kováča Wielanda Jána Levoslava Bellu (1926), ktorého výstižne charakterizoval.

V roku 1926 odišiel Soukup do Milána na ďalšie štúdium speváckej techniky a účinkoval v severotalianskych divadlách. Pohostinsky spieval v Národnom divadle v Prahe Beneša v Daliborovi (1927) a Henricha v Tannhäuserovi (1929). Jednu sezónu pôsobil v Brne (1930 – 1931), tu spieval Gašpara v Čarostrelcovi, Brogniho v Židovke a Arnošta z Pardubíc v Novákovej opere Noc na Karlštejne (v roku 1931 sa uvádzala pod názvom Karlštejn). V pražskom Divadle 5. května naštudoval Volframa Olbramoviča (Smetana: Braniboři v Čechách, 1945), Zunigu (Bizet: Carmen, 1946) a Narumova (Čajkovskij: Piková dáma, 1946).

Jaromír Soukup sa venoval aj koncertnej činnosti v odbore piesňovom i kantátovom. V neskorších rokoch pôsobil ako hlasový poradca mnohých spevákov a pedagóg. Svoje skúsenosti z tejto oblasti uverejnil v teoretickej knihe Hlas, zpěv, pěvecké umění (Praha, 1959), ktorá predstavovala prvú ucelenú prácu o všetkých problémoch spevu, kde sumarizuje základné poznatky o fyzike, fyziológii, psychológii a estetike spevu, o jeho technických problémoch. Autor okrem vlastných skúseností čerpal aj z odbornej literatúry českej, ruskej, francúzskej, talianskej a nemeckej.

Dňa 16. marca si pripomíname sto dvadsiate výročie narodenia českého tanečníka, sólistu operety, herca a režiséra Josefa Křepelu (narodil sa v Plzni, zomrel 29. apríla 1969 v Bratislave), všestranného umelca pôsobiaceho na Slovensku, dlhoročného člena Slovenského národného divadla (1926 – 1953) a Novej scény v Bratislave (1954 – 1961).

Jozef Křepela, (1896 – 1969), foto: Archív DÚ

Jozef Křepela,
(1896 – 1969),
foto: Archív DÚ

Josef Křepela sa učil hre na husle u nevidiaceho člena plzenského divadelného orchestra Almera a pretože čoskoro vedel perfektne „čítať“ z partitúry, sprevádzal ho na predstavenia. Plzenské divadlo uvádzalo pestrý a hodnotný repertoár činohry, opery, operety i baletu a jeho sledovaním si Křepela už od útlej mladosti pestoval vzťah k divadelnému umeniu. Po skončení ľudovej školy sa síce ma želanie otca stal pomocníkom v obchode, ale nudnú prácu si spestroval ochotníckou činnosťou aj produkciou s vlastnoručne zhotoveným bábkovým divadlom. V roku 1913, ako sedemnásťročný nastúpil na prvé kočovné angažmán v spoločnosti B. Klečkovej, po roku odišiel do pražského kabaretu U Rozvařilů. Opäť sa vrátil ku kočovným spoločnostiam, k spoločnosti Červínkovej,  Budínskeho, napokon Brázdovej, kde bol šepkárom, kulisárom, inšpicientom, tanečníkom. Postupne sa vypracoval na všestranného herca. V rokoch prvej svetovej vojny pracoval ako robotník v plzenskej škodovke, tu sa zoznámil s prof. Josefom Skupom (tvorcom Spejbla a Hurvínka) a pomáhal mu založiť bábkovú scénu v umeleckej besede (1917). V roku 1918 narukoval do Rumburku, kde sa zúčastnil antimilitaristického vystúpenia streleckého pluku, za trest ho preložili na haličský a neskôr taliansky front. V roku 1919 prišiel ako člen vojenského divadla na Slovensko, ktoré účinkovalo za spolupráce ochotníkov na strednom a južnom S1ovensku. V rokoch 1921 – 1925 pôsobil v Juhočeskom divadle v Českých Budějoviciach. V rokoch 1926 – 1946 bol členom Slovenského národného divadla. Od roku 1946 bol sólistom operety Novej scény Národného divadla a po jej osamostatnení v roku 1954 člen spevohry Novej scény v Bratislave až do roku 1961.

V Slovenskom národnom divadle sa Josef Křepela už od začiatku prejavoval ako univerzálny, všestranný umelec, účinkoval v činohre, balete i v opere. Bol pohybovo veľmi obratný, takže mu šéf baletu a choreograf Achille Viscusi zveroval aj tanečné úlohy, napr. v Nedbalovom balete Z rozprávky do rozprávky tancoval Vodcu Petrovských a Čerta (1927, 1929), Hassana (Rimskij-Korsakov: Šeherezáda, 1926), Pantalona (Costa: Ľahkovážny Pierot, 1928). Menšie tanečné úlohy tancoval v Čajkovského baletoch Luskáčik (1928) a Labutie jazero (1931). Uplatnil sa aj v pantomimických úlohách: ako Fráter Laktanc (Novák: Nikotína, 1931), Koščej (Stravinskij: Vták ohnivák, 1931), Saracén v Glazunovovej Raymonde (1934), Šach Šahriár (Rimskij-Korsakov: Šeherezáda, 1940), Krajčír Ihlička (Nedbal: Z rozprávky do rozprávky, 1940, 1941). V opere dosahoval Křepela najväčšie úspechy ako spievajúci charakterový komik. Nemal síce spevácke školenie, ale spieval prirodzeným hlasom malé tenorové úlohy a vytvoril mnohé nenapodobniteľné charakterové postavy: Yakusidé (Puccini: Madame Butterfly, 1930, Barón Douphal (Verdi: Traviata, 1930), Notár a Spineloccio (Puccini: Gianni Schicchi, 1930;1944), Hortenzio (Donizetti: Dcéra pluku, 1939), Spoletta (Puccini: Tosca, 1943), Alcindor (Puccimi: Bohéma, 1944). V Holoubkovej detskej opere Túžba (1944) spolu so Zdenkom Ruthom-Markovom  tvorili zohranú dvojicu záhradníkov a svojou komikou prispeli k oživeniu a gradácii deja. Křepela bol vynikajúci Principál komediantov v Smetanovej Predanej neveste (1940). V činohre vytváral zväčša komické postavy, napr.Pana Pajtlšmída (Ignát Herrmann: Kondelík a Vejvara, 1932), pacienta Klučeka (Verner: Pri pokladnici stál, 1937) a i.

Josef Křepela najčastejšie vystupoval v operetných inscenáciách v medzivojnovom a vojnovom období. Vnášal na javisko humor, vtipné slovo, smiech, bystrý tanec a veselé pesničky, pritom však nikdy neskĺzol k drsnosti. Křepelove najúspešnejšie postavy boli: Gorski a Mirski (Poľská krv, 1926, 1940), Loriot i Major de Chateau-Cibus (Mamzelle Nitouche, 1926, 1939 a 1947), Frosch (Netopier, 1927), Filip a Beaubisson (Ples v opere, 1930), Edward Hawley (Rose Marie, 1931, 1937), klaun Bambo (Maya, 1932), Hlavný eunuch (Zem úsmevov, 1932, 1939), Dragomír Populescu (Grófka Marica, 1932), Barón Zeta (Veselá vdova, 1933, 1941), Basil Basilovič (Gróf Luxemburg, 1933,1943), Starosta Ondruš (U svätého Antoníčka, 1933), Wun-Hi (Gejša, 1934), Štetinec (Na tej lúke zelenej, 1935), Conte Carnero (Cigánsky barón, 1935), Peter Dragotin (Cigánska láska 1935,1940), Novotný (Dom u troch dievčatiek, 1935, 1939 aj NS 1954), Barón Feri Kerekes (Čardášová princezná, 1936), Dragomir Populescu (Grófka Marica, 1937), Enterich (Žobravý študent,1937), Václav Bartoníček (U bieleho koníčka, 1938), Knieža d´Artellines (Krajčír na zámku, 1942). Stvárňoval aj postavy v pôvodných operetách slovenských skladateľov, ktoré sa v tridsiatych rokoch uvádzali v SND. V operetách Jána Móryho vytvoril Juliusa Bekšu (Zimný románik, 1932), tanečného majstra Merciho (La Valiére, 1935), Prospera Majouleta Slečna vdova,1940), Dona Dominga (Námorný kadet, 1943). V dielach tvorcu slovenskej národnej operety Gejzu Dusíka bol Arminom Popperom (Dusík-Haluzický: Tisíc metrov lásky, 1935), Adamom Skalom ( Keď rozkvitne prvý máj, 1938), Canichom (Modrá ruža, 1939, 1943), Gregorom Šimákom (Dusík-Meličko: Novoveskí študenti, 1939), Lecranom (Pod cudzou vlajkou, 1940), Fallouxom (Turecký tabak, 1940), Jankom Petríkom (Osudný valčík, 1943), Teodorom Čiernym (Tajomný prsteň, 1944). V ľudovej operete Ladislava Berku Studnička (1943) stvárnil postavu Dúbravu. V roku 1941 hosťoval Křepela v Dusíkovej najúspešnejšej operete Modrá ruža v predstavení ochotníkov v Senici, ktorú v Braxatorisovom rodisku naštudoval vedúci speváckeho krúžku Teodor Zlocha.

Na Novej scéne pokračoval v línii rozmanitých komických a charakterových postáv v súbore spevohry, príležitostne i v činohre. Vrchol svojej hereckej tvorby dosiahol ako Zaremba v Nedbalovej Poľskej krvi (1953), v hudobnej komédii ako Jonathan I. Peachum (Brecht-Weil: Žobrácka opera, 1947), Bartolus (v hre Voskovca a Wericha s hudbou Jaroslava Ježka Nebo na zemi, 1953), či v hre so spevmi a tancami ako džbankársky majster Tomašovič (Dusík-Braxatoris: Hrnčiarsky bál, 1956). Po celý divadelný život nikdy nijakú úlohu neodriekol, nepodceňoval ani malé úlohy. K hereckému prejavu pristupoval neobyčajne svedomite a zápalisto. Bol to umelec telom a dušou. Vytvoril okolo 500 dramatických postáv vo všetkých druhoch javiskových foriem, vystupoval tiež často v bratislavskom rozhlase i v televízii.

Josef Křepela bol výraznou postavou operetného či muzikálneho života, večne usmiaty, dobre naladený, vždy rozdávajúci smiech, dobrú vôľu, optimizmus. V jednom zo svojich mnohých rozhovorov si zaspomínal i na svoj nezabudnuteľný zážitok: „Dvakrát u živote som spoluúčinkoval s veľkým ruským spevákom Šaľapinom. Prvý raz v epizódnej úlohe opery Boris Godunov, keď operný súbor bratislavského SND hosťoval v Prahe a druhý raz za ešte zaujímavejších okolností v Bratislave. Šaľapin spieval vtedy Mefista v opere Faust a Margaréta po francúzsky. Pretože sa nenašiel šepkár, ktorý by mu bol napovedal po francúzsky, podujal som sa. Nebolo to vďačné, lebo Šaľapin síce majstrovsky spieval árie, ale o to horšie ovládal texty.“ (Večerník, 16.3.1961).

Dňa 16. marca uplynie stopätnásť rokov od na rodenia výnimočnej speváckej osobnosti, mezzosopranistky Marty Krásovej (narodila sa v Protivíne, zomrela 20, februára 1970 vo Vráži v okrese Beroun), dlhoročnej sólistky pražského Národného divadla, ktorá začínala svoju umeleckú činnosť v opernom súbore Slovenského národného divadla (1922 – 1928). Písali sme o nej TU…

Marta Krásová, (1901-1975)

Marta Krásová,
(1901-1975)

Dňa 18. marca uplynie stoštyridsaťpäť rokov od narodenia českého operného speváka, basistu Josefa Peršla (narodil sa v Rokycanoch, zomrel 6. mája 1958 v Prahe), sólistu a režiséra opery Slovenského národného divadla v rokoch 1920 – 1924, prvého predstaviteľa Palouckého v Smetanovej Hubičke dňa 1. marca 1920.

Josef Peršl, (1871 – 1958), foto: Archív DÚ

Josef Peršl,
(1871 – 1958),
foto: Archív DÚ

Josef Peršl pochádzal z muzikantskej rodiny, jeho dedo, známy učiteľ hudby, ho učil spievať a súčasne hrať na lesný roh. Keď sa rodina presťahovala do Prahy, začal spievať v kostole „Křižovníků“, kde si jeho pekný hlasový fond všimol dirigent a skladateľ Mořic Anger, ktorý mu odporučil vstúpiť do Pivodovej speváckej školy. Neskôr sa zdokonaľoval u bývalého operného speváka Jana Ludvíka Lukesa. Umeleckú činnosť začal v roku 1894 v Brne ako Janek v opere V studni od Viléma Blodka. Výkon mladého umelca priaznivo ocenila aj kritika a po druhom vystúpení v úlohe pašeráka v Smetanovej Hubičke mu riaditeľ Jan Pištěk ponúkol angažmán. Spieval Moralesa v Carmen, Míchu v Predanej neveste a Waltera v Rossiniho Viliamovi Tellovi. Do Brna sa ešte vrátil ešte v ére Františka Lacinu v sezónach 1898 – 1901, naštudoval tu Chrudoša v Libuši, Gašpara v Čarostrelcovi a Mefista v Gonodovom Faustovi a Margaréte. Z Brna odišiel do Plzne, do divadelnej spoločnosti Vendelína Budila (1897 – 1898), potom bol v Zöllnerovej divadelnej spoločnosti. V roku 1900 hosťoval v divadelnej spoločnosti Rajmunda Příbramského v Olomouci. V roku 1902 ho riaditeľ Vendelín Budil prijal do novozaloženého Mestského divadla v Plzni. Tu naštudoval svojho prvého Kecala v Predanej neveste. Po úspechu ho obsadzovali aj do ďalších úloh, spieval Marcela v Meyerbeerových Hugenotoch, trojpostavu z Hoffmannových poviedok a iné. V roku 1902 riaditeľ divadla v Brne František Lacina angažoval Peršla na turné do Splitu a ďalších miest v Dalmácii. Na podnet bratislavského hudobného znalca a propagátora českej hudby Gustava Mauthnera sa Lacinova spoločnosť cestou na zájazd zastavila aj v Prešporku. V Mestskom divadle uviedla za nevšedného záujmu obecenstva niekoľko predstavení českých opier, o. i. tiež Predanú nevestu. Postavu Kecala spievali Alois Pivoňka a Josef Peršl. V rokoch 1903 – 1904 bol Peršl režisérom a sólistom v divadelnej spoločnosti Františka Trnku a v rokoch 1904 – 1906 sólistom operného súboru v Ľubľane. Po návrate do vlasti pôsobil vo Východočeskom divadle v Pardubiciach (1909 – 1910), opäť v Plzni a od roku 1915 v Divadle na Vinohradoch, ktoré viedol Otakar Ostrčil. Pod jeho vedením dosiahol Peršl vrchol svojej umeleckej činnosti, Ostrčil ho obsadzoval nielen do menších úloh, ale i do všetkých významných basových postáv: Crespel (Hoffmannove poviedky, 1915), Matouš (Hubička, 1915), Kecal (Predaná nevesta, 1915), Farár a Vavřinec (Foerster: Debora,1916 a 1917), Knieža Pedro (Berlioz: (Blažena a Beneš, 1916), Gaveston (Biela pani, 1916), Zuniga (Carmen, 1916). Peršl spieval menšie postavy v Auberovom Fra Diavolovi (1916), v málo uvádzanej opere Traja Pintovia (1917) Carla Mariu Webera, ktorú dokončil Gustav Mahler a v Pucciniho Manon Lescaut (1917). V roku 1919 spieval Kecala v Predanej neveste v Opave s divadelnou spoločnosťou Antoša J. Frýdu pod vedením Antonína Drašara. V roku 1919 ho angažoval riaditeľ Václav Jiřikovský do práve konštituovaného Národného divadla moravsko-sliezskeho v Ostrave ako režiséra. S dirigentom Emanuelom Bastlom naštudoval napr. Smetanovu Libušu s Kristínou Morfovou v titulnej úlohe a zároveň spieval Lutobora. V roku 1920 prijal ponuku Bedřicha Jeřábka a nastúpil do opery Slovenského národného divadla. V sezóne 1925 – 1926 pohostinsky vystupoval v novozaloženom Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach ako Kecal v Predanej neveste, Mefisto vo Faustovi a Margaréte a kardinál Brogni v Židovke. V roku 1924 sa Peršl vrátil do Prahy, kde pohostinsky vystupoval v postave Gounodovho Mefista a Crespela z Hoffmannových poviedok na scénach viacerých pražských divadiel až do roku 1932: v Tylovom divadle v Nuslích (neskôr premenované na Hudební divadlo v Nuslích, v súčasnosti Divadlo na Fidlovačce), Uranii, Kladne a vo Vinohradskej spevohre (1932). V roku 1931 režíroval Josef Peršl Smetanovu Hubičku s Richardom Kublom v úlohe Lukáša v Lesnom divadle v Krči, populárnom pražskom prírodnom divadle v období po prvej svetovej vojne. Vendulku spievala Taťána Tomanová, Peršl Matouša, dirigoval Otakar Kozel. Manželkou Josefa Peršla bola speváčka, sopranistka Jetty (Henriette) Kurzová, ktorá sa po ukončení svojej umeleckej kariéry venovala pedagogickej činnosti. Výkony Josefa Peršla vo veľkých postavách českého a svetového repertoáru sa vyznačovali dramaticky oživeným podaním speváckym i hereckým. Kecala spieval viac ako 700-krát, Palouckého asi 380-krát.

V súbore opery Slovenského národného divadla pôsobil od  roku 1920 ako basista a súčasne režisér mnohých operných inscenácií. Hoci jeho hlasový potenciál poznačil čas, stále mal peknú hlbokú polohu, ako charakterový herec realistického rukopisu i ako režisér bol cenným členom súboru. Spevácky prepracované výkony podával v postavách českej opernej klasiky, najmä v Smetanových operách: Paloucký (Hubička, 1920), Beneš (Dalibor, 1920), Kecal (Predaná nevesta, 1920), Mumlal (Dve vdovy, 1920), Chrudoš (1920) i Lutobor (Libuša, 1922), Wolfram Obramovič (Branibori v Čechách, 1921), Bonifác (Tajomstvo, 1921), z Dvořákových: Vodník (Rusalka, 1920), Marbuel (Čert a Káča, 1921), Filip (Jakobín, 1922), Martin (Šelma sedliak, 1922). Z ďalších postáv to boli: Matěj Přibek (Kovařovic: Psohlavci, 1920), Janek (Blodek: V studni, 1920), Porybný (Maršík: Čierne lekno, 1921), Józa (Weis: Lešetínsky kováč, 1921), Přemys1 (Fibich: Šárka, 1924). Zo svetovej tvorby stvárnil: Zunigu (Bizet: Carmen, 1920), Lindorfa-Coppélia-Mirakla (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1920), Kardinála Brogniho (Halévy: Židovka, 1920), Mefista (Gounod: Faust a Margaréta, 1920), Gavastona (Boildieu: Biela pani, 1921), Jarna (Thomas: Mignon, 1923), kováča Biju (Adam: Postilión z Lonjumeau, 1924). V úlohe Leporella (Mozart: Don Juan, 1920) zaujal sonórnym hlasom, čistou a presnou intonáciou, výborne interpretoval Basilia (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1921). Z talianskeho repertoáru spieval Sparafucila (Verdi: Rigoletto, 1920), Doktora Grenvilla (Verdi: Traviata, 1922), Strýca Bonza (Puccini: Madame Butterfly, 1921). Vo Wagnerovom Tannhäuserovi, v precíznom hudobnom naštudovaní Milana Zunu, stvárnil Biterolfa (1922). Naštudoval niekoľko úloh aj v operetnom repertoári: riaditeľa väznice Franka v Netopierovi Johanna Straussa (1922), majora Chateau-Gibusa v Hervého Mamzelle Nitouche (1922) a Jána Zarembu v Nedbalovej Poľskej krvi (1924). V sezóne 1923 – 1924 preradili Peršla do činoherného súboru, kde sa taktiež uplatnil, ale niektorí recenzenti to vnímali negatívne a uvítali jeho návrat na opernú scénu počas zájazdu operného súboru do Španielska. V marci 1924, pri príležitosti 30-ročnej umeleckej činnosti Josefa Peršla, usporiadalo divadlo na jeho počesť slávnostný večer, na ktorom spieval Kecala v Smetanovej Predanej neveste. Viaceré denníky priniesli informáciu o tejto udalosti aj s podrobným hodnotením Peršlovej umeleckej činnosti. Peršlovho Kecala považovali za jeden „z najtypickejších výkonov jeho umeleckej tvorby jemne a pečlivo vypracovaným po stránke spevnej i hereckej.“ (Slovenská politika, roč. 5,15.3.1924, č. 63, s. 6). Predstavenie bolo výnimočné i tým, že v ňom spieval Krušinu Jan Peršl a Ludmilu jeho manželka Mariči Peršlová. Jan Peršl bol mladším bratom jubilujúceho umelca, ako barytonista spieval pred prvou svetovou vojnou v Ľubľane (1910 – 1912).

Ako režisér mal Josef Peršl so svojou mnohoročnou speváckou praxou všetky predpoklady zabezpečiť bezproblémový chod operných predstavení v prvých sezónach SND. Jeho réžie sa vyznačovali jednoduchou logikou vzťahov a situácií a určitou intimitou, pričom aj vo veľkých operách sa bránil preľudňovaniu scény. Uplatnil sa najmä v českej opernej klasike, zo Smetanových opier to boli Branibori v Čechách (1921), Predaná nevesta (1921), Hubička (1922), Dalibor (dirigent Milan Zuna, 1922; dirigent Pavel Dědeček 1924), Foerster: Eva (1921), Blodek: V studni (1921), Weis: Lešetínsky kováč (1921), Dvořák: Šelma sedliak (1922), ), Fibich: Šárka (1924). Zo svetovej tvorby Gounod: Faust a Margaréta (1920), Rossini: Barbier zo Sevilly (1921), Puccini: Madame Butterfly (1921), Thomas: Mignon (1921), Boildieu: Biela pani (1921), Halévy: Židovka (1922), Mascagni: Sedliacka česť (1922), Hatze: Návrat (1923), Delibes: Lakmé (1923), Adam: Postillión z Lonjumeau (1924), Strauss: Netopier (1922). Po odchode režiséra Bohuša Vilíma v roku 1921 prevzal režijný dozor nad jeho inscenáciami, napr. nad Kovařovicovými Psohlavcami (1921), Smetanovou Libušou (1922), Dvořákovou Rusalkou (1922), Maršíkovým Čiernym leknom (1922), Bizetovou Carmen (1923) a i.

Poznámka:

Lexikografické slovníky pri hesle o Josefovi Peršlovi uvádzajú nesprávny údaj, že pôsobil v SND až do roku 1926. V sezóne 1925/1926 spieval pohostinsky vo Východoslovenskom národnom divadle Kecala. Z Bratislavy odišiel Peršl do Prahy, kde pohostinsky spieval na viacerých scénach až do roku 1932. Podľa Peršlových osobných spomienok (Wenig, Jan. Slavný basista vypravuje. Lidová demokracie, roč. 13, 03.02.1957, č. 30, s. 5) spieval ešte v roku 1938 Kecala v Kladne a Tepliciach. Nesprávne sa uvádza aj meno jeho manželky ako Mária Peršlová (Slovenský biografický slovník, 4. zväzok, M-Q, Martin 1990, s.437Encyklopédia dramatických umení Slovenska (EDUS), 2 zväzok, (M-Ž), s.179). Speváčka Mária Peršlová bola manželkou jeho brata Jana Peršla (1884 Praha – 1930 Bratislava, Archív SND). Jan Peršl bol mladším bratom jubilujúceho umelca, ako barytonista spieval pred prvou svetovou vojnou v Ľubľane (1910 – 1912), pohostinsky i v pražskom Divadle na Vinohradoch, napr. Valentína v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1912). Počas prvej svetovej vojny padol v talianskej Cremone do zajatia. V roku 1919 prišiel ako úradník aj s manželkou Mariči Peršlovou do Bratislavy. Bol Kecalom v predstavení organizovanom Milošom Ruppeldtom v roku 1919 v Mestskom divadle v Bratislave. Príležitostne vystupoval na koncertoch a pohostinsky v SND: Janek (V studni, 1924), Přemysl (Šárka, 1924), Krušina (Predaná nevesta, 1924), Paloucký (Hubička, 1924), Metod v scénickom uvedení Dvořákovho oratória Svätá Ľudmila (1926). K zámene osôb prišlo zrejme aj preto, že v minulosti sa ani v programoch SND ani v tlači neuvádzali celé mená umelcov, čo pravdepodobne spôsobilo problém aj Štefanovi Hozovi, pretože vo svojich spomienkach uviedol informáciu: „ V basovom odbore vynikali aj basisti Josef Peršl, poštový úradník s veľmi jadrným, ale zavše i drsne znejúcim fondom a Jan Kolář …“ (Hoza, Štefan: Ja svoje srdce dám…1, Bratislava, Slovenský spisovateľ 1989, s. 248.). Navyše EDUS uvádza, že Josef Peršl „1919 prišiel ako úradník do Bratislavy“. Táto informácia sa taktiež vzťahuje na Jana Peršla.

Dňa 25. marca uplynie päť rokov od skonania tenoristu Štefana Gabriša (narodil sa 27. decembra 1919 v Chtelnici, okres Trnava, zomrel v Bratislave), sólistu operného súboru v rokoch 1950 – 1971 a inšpicienta (1971 – 1983).

Štefan Gabriš, (1919 – 2011), foto Magdaléna Robinsonová (Archív SND)

Štefan Gabriš,
(1919 – 2011),
foto Magdaléna Robinsonová (Archív SND)

Štefan Gabriš začal po absolvovaní Obchodnej školy v roku 1939 pracovať ako úradník, avšak láska k hudbe ho priviedla na konzervatórium, kde popri zamestnaní študoval spev u Arnolda Flögla a Anny Korínskej (1949). Neskôr pokračoval v štúdiách u Emila Schütza, Tea Tesslera a Imricha Godina. V roku 1950 sa stal sólistom opery, po absolvovaní vojenskej prezenčnej služby vo Vojenskom umeleckom súbore bol jeden rok opäť úradníkom a do divadla sa vrátil v roku 1954. Ako sólista opery vytvoril množstvo úloh, medzi nimi i také náročné postavy ako je Belmonte v Mozartovom Únose zo serailu (1950), Nando v d´Albertovej Nížine (1951) a Lorenzo v Auberovej opere Fra Diavolo (1957). Gabrišovou doménou boli však presne vypracované charakterové postavičky v celom rade žánrovo rozmanitého repertoáru – Vašek i Principál zo Smetanovej Predanej nevesty (1958, inscenácia z r. 1953; 1961), Hájnik z Dvořákovej Rusalky (1959), Popovič z Musorgského Soročinského jarmoku (1959), Torquemada z Ravelovej Španielskej hodinky (1961), Osliar z Orffovej Múdrej ženy (1961), Goro z Pucciniho Madame Butterfly (1955), Sopjel z opery Rimského-Korsakova Sadko (1960), Jeroška z Borodinovej opery Knieža Igor (1962), Aňučkin zo Ženby Bohuslava Martinů (1963), Pong z Pucciniho Turandot (1965). Vytvoril aj mnohé ďalšie úlohy: Gastona v Traviate (1955, 1963), Borsu v Rigolettovi (1956), Grófa Lermu v Donovi Carlosovi (1956), Roderiga v Otellovi (1958), Ruiza v Trubadúrovi (1963), Abdalla v Nabuccovi (1966) Giuseppe Verdiho, Remendada v Bizetovej Carmen (1956), Páska v Janáčkovej Líške Bystrouške (1958), Prvého zasvätenca v Mozartovej Čarovnej flaute (1961), Spolettu v Pucciniho Tosce (1962, inscenácia z r. 1957), Adonisa v Gréckych pašiách Bohuslava Martinů (1968), Curzia v Mozartovej Figarovej svadbe (1971) a i. Zo slovenskej tvorby stvárnil v operách Jána Cikkera Révaya a Študenta v Jurovi Jánošíkovi (1954, 1961), Druhého bega a Gazdu v Begovi Bajazidovi (1957), Obhajcu Maslovovej vo Vzkriesení (1962), Priekupníka zlodejov v Mistrovi Scroogovi (1963), Predslava v Svätoplukovi (1960, 1970) a Krúpu v Krútňave (1965) Eugena Suchoňa, Cyrila Klimu v Holoubkovej Rodine (1960) a Raneného robotníka v jeho Profesorovi Mamlockovi (1966), Milenca v opere Miroslava Bázlika Peter a Lucia (1967), Zvestoňa v Udatnom kráľovi Alexandra Moyzesa (1967), Pobočníka v Andrašovanovej Bielej nemoci (1968). Koncertne vystupoval v Prahe, Karlových Varoch a mnohých slovenských mestách. Po skončení aktívnej umeleckej činnosti bol v rokoch 1971 – 1983 inšpicientom opery.

Dňa 31. marca uplynie štyridsať päť rokov od úmrtia operného spevák a režiséra slovinského pôvodu, tenoristu Petra (Petar) Burju (narodil sa 11. októbra 1900 v Ľubľane, zomrel v Ostrave), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla (1931 – 1932). Písali sme o ňom TU…

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár