Pripomíname si v marci (2019)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame prehľad marcových výročí deviatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami – Alexandra Baránka, Anny Korínskej, Antona Hucika, Karla Nedbala, Gézu Fischera, Oskara Nedbala, Ladislava Longauera, Imricha Strelku a Ľudovíta Brezinského. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 13. marca uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia tenoristu Alexandra Baránka (narodil sa 3. novembra 1915 v Lučenci, zomrel 13. marca 1994 tamže), dlhoročného sólistu opery Slovenského národného divadla. Viac o ňom sme písali TU…

Alexander Baránek (1915 – 1994),
foto: Magdaléna Robinsonová, Archív SND

Dňa 14. marca uplynie stodvadsať rokov od narodenia speváčky, sopranistky a hlasovej pedagogičky Anny Korínskej (vydatá Kornhauserová, narodila sa 14. marca 1899 v Ľvove v Poľsku, v súčasnosti na Ukrajine, zomrela 2. mája 1979 v Bratislave), zakladateľky slovenskej vokálnej školy. Anna Korínska vychovala niekoľko generácií slovenských spevákov, z ktorých sa mnohí uplatnili aj na zahraničných operných scénach.

Anna Korínska (1899 – 1979), zdroj HC

Anna Korínska sa narodila sa a vyrastala v židovskej rodine v Poľsku. V roku 1917 sa presťahovala do Košíc, kde sa celkom mladá vydala za lekára z Košíc MUDr. Dezidera Kornhausera a čoskoro porodila dve dcéry. Záľubu našla v speve a príležitostne účinkovala na spoločenských večierkoch. V roku 1926 začala súkromne študovať spev u záhrebskej speváčky Márie Pohlovej, v rokoch 1927 – 1931 si vzdelanie prehĺbila v Budapešti u Gézu Lászlóa a Erzsébet Gervay a v roku 1934 vo Viedni u Thea Lierhammera a Käthe Rantzau. Vo svojich vyučovacích princípoch tak skĺbila poznatky maďarskej a viedenskej školy s talianskym belcantom. V Košiciach sa uplatňovala ako speváčka na koncertnom pódiu a v rozhlase, venovala sa interpretácii piesní, operných árií a kantátovo-oratoriálnej tvorby.

Po manželovej smrti sa v roku 1938 Anna Korínska s dcérami presťahovala do Bratislavy a začala učiť súkromne spev. Istý čas pôsobila ako hlasová poradkyňa v Slovenskom národnom divadle. V pomerne krátkom čase dosiahla pozoruhodné výsledky a získala povesť vynikajúcej učiteľky spevu. Počas vojnových rokov zahynuli v koncentračnom tábore v Osvienčime obe jej dcéry. Sama sa zachránila vďaka svojej prvej žiačke, obetavej Ljuby Makovickej, ktorá ju od roku 1944 až do skončenia vojny ukrývala vo svojom dome. V rokoch 1946 – 1954 pôsobila ako vokálna pedagogička na bratislavskom Konzervatóriu a v rokoch 1954 – 1975 na VŠMU.

Už v prvých rokoch sa pod vedením Anny Korínskej umelecky rozvinuli popredné sólistky operného súboru SND Margita Česányiová a Mária Kišonová-Hubová, úspešný tenorista pôsobiaci v USA Rudolf Petrák a Kveta Belanová, popredná sólistka opery v Brne. K súkromným žiakom i absolventom patrili také významné osobnosti slovenskej opernej scény i vokálnej pedagogiky ako Oľga Hanáková, Bohuš Hanák, František Zvarík, Jela Krčrnéry-Vrteľová, Ljuba Makovická, Tatiana Kresáková, Tatjana Masariková, Anna Poláková, Elena Kittnarová, Juraj Martvoň, Ján Hadraba, Ľuba Baricová, Stanislav Beňačka, Pavol Gábor, Viktória Stracenská, Boris Šimanovský, Juraj Šomorjai s budúcou manželkou Ľudmilou Štamberovou, Yveta Czihalová, Anna Czaková-Križanská, Božena Polónyiová, Jozef Benedik a mnohí ďalší. Anna Korínska pôsobila naďalej aj koncertne, najmä v rozhlase. Venovala sa i publikačnej činnosti. Napísala a vydala metodický podklad výchovy mladého speváka Výber piesni pre vyšší stupeň (1960) a Piesne pre výchovu spevákov: spev a klavír (Opus 1976). V rukopise zostala jej zbierka solfegií.

Pri príležitosti osemdesiatych narodenín si na svoju profesorku takto spomínala Elena Kittnarová: „Starali ste sa vždy veľmi energicky o svojich žiakov, nedávali ste nám len vedomosti, ale pomáhali ste nám zo všetkých síl, aby sme sa v živote dobre uplatnili. Prihovárali ste sa za nás, kliesnili ste nám cestu a potom na javisku ste denne sledovali naše výkony i naše osudy. Boli ste vždy kritická a úprimná – ale práve to máme na Vás radi !“ (Hudobný život, 19. 3. 1979, roč. 11, č. 6).

Dňa 15. marca uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia operného speváka, barytonistu Antona Hucika (narodil sa 15. apríla 1924 v Spišskej Novej Vsi, zomrel 15. marca 1994 v Košiciach), dlhoročného sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach v rokoch 1955 – 1985.

Anton Hucik (1924 – 1994), foto archív DÚ

Anton Hucik, rodák zo Spišskej Novej Vsi, vyrastal v Košiciach. Umelecké vlohy zdedil po starom otcovi, akademickom maliarovi Ľudovítovi Csordákovi. Po skončení gymnázia pôvodne zamýšľal venovať sa výtvarnému umeniu, ale mladistvé nadšenie pre spev ho v roku 1946 priviedlo do Československého rozhlasu v Košiciach. Tu mal možnosť spolupracovať s malým rozhlasovým orchestrom pod vedením dirigenta Zdenka Cóna. Po úspešnom speváckom konkurze sa stal v roku 1948 členom operného zboru Národného divadla (od roku 1955 Štátneho divadla) v Košiciach a v rokoch 1955 – 1985 sólistom opery. V speve sa zdokonaľoval súkromným štúdiom u sólistu opery Imricha Godina a hlasového pedagóga divadla Enrica Manniho.

Anton Hucik už ako člen zboru spieval menšie postavy, napr. Pouličného speváka v Lehárovej Giuditte (1948), Mužíka v Ščerbačovovom Tabakovovom kapitánovi (1950), Druhého hosťa v Moniuszkovej Halke (1950), Friedricha v Thomasovej Mignon (1954). Prvou sólovou príležitosťou bol Papageno z Mozartovej Čarovnej flauty (1949, 1964). Po úspešnom záskoku v postave Georgesa Germonta vo Verdiho Traviate (1954), ktorú nezáväzne naštudoval z vlastnej iniciatívy, sa v roku 1955 stal sólistom opery. Jeho mäkký lyrický hlas našiel uplatnenie v postavách českej opernej tvorby ako Knieža Přemysl vo Fibichovej Šárke (1955), Jakub Brychta v Kovařovicových Psohlavcoch (1957), lovec a poľovník v Dvořákovej Rusalke (1959; 1974), Tomeš v Smetanovej Hubičke (1960), Adriano vo Fibichovej Búrke (1961), Mícha v Smetanovej Predanej neveste (1966).

Anton Hucik disponoval mäkkým, pohyblivým hlasom zamatovej farby veľkého rozsahu, s expresívnou kantilénou. Naštudoval mnohé postavy odboru lyrického barytónu, avšak prevádzka opery si vyžadovala, aby stvárňoval aj postavy odboru dramatického. Plný lyrizmu a citovej hĺbky bol v jeho podaní Georges Germont vo Verdiho Traviate (1954, insc. 1950, 1972, 1982). Z Verdiho postáv naštudoval po Donovi Carlosovi di Vargas zo Sily osudu (1957) aj Rigoletta (1959), ktorý síce jeho hlasovému timbru veľmi nevyhovoval, pozoruhodné bolo však jeho úsilie o stvárnenie postavy. V rozlúčkovom predstavení pri odchode z operného javiska v roku 1985 vtisol postave Rigoletta presvedčivý výraz a obdaril ju „spevnou a dramatickou hodnotou“. Spieval postavu Millera v opere Úklady a láska (Luisa Miller, 1965), spoľahlivé výkony podal ako Gróf Luna v Trubadúrovi (1966), Markíz Posa v Donovi Carlosovi (1967, 1980) a Renato v Maškarnom bále (1969), jeho pekný hlas vynikol v postave Amonasra v Aide (1968).

Ušľachtilosťou speváckeho prejavu a precíteným hereckým výrazom sa vyznačovali postavy Antona Hucika v Pucciniho operách: Marcel v Bohéme (1957, 1972), Sharpless v Madame Butterfly (1964), Scarpia v Tosce (1970). Vytvoril jedinečnú a výraznú postavu Tonia v Leoncavallovej opere Komedianti (1962, 1978). Pekné výkony podal ako Figaro v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1963), Lord Enrico Ashton v Donizettiho Lucii z Lammermooru (1968), bol výborným Valentínom v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1958, 1979). Naštudoval Wolframa vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1959), Dona Fernanda z Beetheovenho Fidelia (1962), Moruccia v d´Albertovej Nížine (1966), Kiliána vo Weberovom Čarostrelcovi (1978) a Masetta v Mozartovom Donovi Giovannim (1980). Stvárnil Galického v Borodinovej opere Knieža Igor (1971), Jeleckého v Čajkovského Pikovej dáme (1973).

Zo slovenskej pôvodnej opernej tvorby naštudoval Anton Hucik Dragomíra v Suchoňovom Svätoplukovi (1960). V Cikkerových operách spieval pašu Ibrahima a Dedinčana v Begovi Bajazidovi (1957), Simona Kartinkina vo Vzkriesení (1963) a Radvanského v Jurovi Jánošíkovi (1977). V Holoubkovej Túžbe (1970) stvárnil postavu otca. Naďalej vytváral menšie a charakterové postavy v svetovom opernom repertoári: Cisársky komisár (Puccini: Madame Butterfly, 1955), Notár (Donizetti: Don Pasquale, 1956), Hermann (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1960), Morales (Bizet: Carmen, 1961, 1979), Mandarín (Puccini: Turandot, 1965), Fiorillo (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1975), Lavickij (Musorgskij: Boris Godunov, 1975), Kráľovský hlásateľ (Wagner: Lohengrin. 1976), Fléville (Giordano: André Chénier, 1977). Z modernej tvorby stvárnil Druhého novica (Prokofiev: Zásnuby v kláštore, 1961), Hlásateľa (Krejčí: Zmätok v Efeze, 1963), Drevorubača (Szokolay: Krvavá svadba, 1967), Družbu (Hába: Kalibov zločin, 1968), Druhého stotníka (Lagidze: Lela, 1979), Jima (Gershwin: Porgy a Bess, 1981). Vytvoril niekoľko postáv v spevoherných inscenáciách: Jožko a Jarmočný spevák (Dusík: Hrnčiarsky bál, 1956; 1977), Barón Campotasso (Offenbach: Banditi, 1957), Muezín (Huszka: Gül Baba, 1958), Doktor Blind (Strauss: Netopier, 1961), Raoul de St. Brioche (Lehár: Veselá vdova, 1962), Vargas (Dusík: Karneval na Rio Grande, 1963), Freddy (Natschinski Môj priateľ Bunbury, 1966), Kiss (Kálmán: Čardášová princezná, 1967), Juan (Lehár: Frasquita, 1969), Potulný spevák (Hervé – Schubert: Dom u troch dievčatiek, 1970), Jednooký (Dunajevskij: Voľný vietor, 1975).

Anton Hucik so súborom košického divadla hosťoval na viacerých zahraničných operných scénach. Pohostinsky vystúpil v ostravskom divadle ako Georges Germont vo Verdiho Traviate v sezóne 1978 – 1979. Počas svojej aktívnej umeleckej činnosti nepretržite spolupracoval s košickým rozhlasom, kde nahrával piesne, árie z opier a operiet. Absolvoval množstvo vystúpení v Košiciach a kúpeľných mestách, na ktorých sa prezentoval áriami, operetnými melódiami i piesňovou tvorbou Gejzu Dusíka a Mikuláša Schneidera-Trnavského. Vystupoval aj na zahraničných koncertných pódiách v Nemecku, Rumunsku, Maďarsku a Belgicku, kde úspešne interpretoval Dvořákove Biblické piesne. Anton Hucik nezanedbával ani výtvarnú tvorbu, svoju fantáziu pretlmočil do malieb prírody, akvarelov, grafík, perokresieb, vytváral plastiky z dreva i práce z kovu.

Dňa 20. marca uplynie päťdesiatpäť rokov od úmrtia českého dirigenta a skladateľa Karla Nedbala (narodil sa 28. októbra 1888 vo východočeskom meste Dvůr Králové nad Labem, okres Trutnov, zomrel 20. marca 1964 v Prahe, synovec Oskara Nebala, manžel opernej speváčky Evy Hadrabovej). Ako šéf a dirigent operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1928 – 1939 prispel veľkou mierou k stabilizácii operného súboru a k zvýšeniu umeleckej úrovne inscenácií, premysleným umeleckým programom a uvádzaním modernej opernej tvorby zaradil operu do medzinárodného kontextu. Viac o ňom sme písali TU…

Karel Nedbal (1888 – 1964), foto: Archív SND

Dňa 25. marca si pripomenieme stodvadsiate výročie narodenia českého operného speváka, barytonistu Gézu Fischera (narodil sa 25. marca 1899 v Temešvári v Rumunsku, zomrel 4. marca 1963 v Brne), dlhoročného protagonistu opery Národného divadla v Brne, ktorý začal umeleckú činnosť v rokoch 1923 – 1929 v opernom súbore Slovenského národného divadla. Géza Fischer, sólista opery. Viac o ňom sme písali TU…

Géza Fischer (1899 – 1963),
foto: Győri&Boros, Archív DÚ

Dňa 26. marca uplynie stoštyridsaťpäť rokov od narodenia českého skladateľa, svetoznámeho dirigenta a violistu Oskara Nedbala (narodil sa 24. októbra 1874 v Tábore, zomrel 24. decembra 1930 v Záhrebe), ktorý bol nesporne prvou veľkou osobnosťou Slovenského národného divadla. Počas svojho pôsobenia vo funkcii riaditeľa (1923 – 1930) bol jedným z tých, ktorí začali profilovať umeleckú úroveň divadla. Viac o ňom sme písali TU…

Oskar Nedbal (1874 – 1930)

Dňa 30. marca si pripomenieme sté výročie narodenia operného speváka, barytonistu a vokálneho pedagóga Ladislava Longauera (narodil sa 30. marca 1919 v Banskej Štiavnici, zomrel 8. júla 2004 v Banskej Bystrici), dlhoročného sólistu a jedného zo zakladateľskej generácie opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského (v súčasnosti Štátnej opery) v rokoch 1959 – 1971 a potom hosťujúceho sólistu súboru do roku 1990. O Ladislavovi Longauerovi prinesieme samostatný článok.

Ladislav Longauer (1919 – 2004),
foto, súkr. archív rodiny

Dňa 30. marca uplynie tridsať rokov od úmrtia  herca, speváka a režiséra Imricha Strelku (narodil sa 12. septembra 1926 v obci Rastice, dnes časť Zlatých Klasov, okr. Dunajská Streda, zomrel 30. marca 1989 v Bratislave), dlhoročného člena Novej scény v Bratislave (1947 – 1959). Viac o ňom sme písali TU…

Imrich Strelka, (1926 – 1989), foto: Archív DÚ

Dňa 31. marca uplynie dvadsať päť rokov od úmrtia Ľudovíta Brezinského (pôvodným menom Földy, narodil sa 13. februára 1907 v Uhrovci, zomrel 31. marca 1994 v Bratislave), štátneho intendanta Slovenského národného divadla v rokoch 1940 – 1945, kultúrno-osvetového pracovníka. Viac o ňom sme písali TU…

Ľudovít Brezinský (1907 – 1994)
foto: Archív DÚ

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár