Pripomíname si v novembri (2018)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame prehľad novembrových výročí desiatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Josefa Bartla, Šimona Jurovského, Gity Abrahámovej, Milady Jiráskovej, Lucie Popp, Tibora Freša, Jiřího Zahradníčka, Jaroslava Jaroša, Bronislava Choroviča a Jarmily Kšírovej. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 3. novembra uplynie stopätnásť rokov od narodenia českého dirigenta a hudobného skladateľa Josefa Bartla (narodil sa 3. novembra 1903 v obci Orlová, okres Karviná, zomrel 28. novembra 1972 v Pardubiciach), pôsobiaceho vo viacerých českých divadelných scénach, šéfa opery a dirigenta Štátneho divadla v Košiciach v rokoch 1952 – 1956.

Josef Bartl (1903 – 1972),
zdroj: Severočeské divadlo Ústí n. Labem

Josef Bartl po maturite na reálnom gymnáziu v Orlovej (1921) bral súkromné hodiny hry na klavíri a hudobnej teórie u hudobného pedagóga a skladateľa Rudolfa Wünscha. V rokoch 1922 – 1927 študoval na pražskom konzervatóriu kompozíciu u Karla Boleslava Jiráka, dirigovanie u Otakara Ostrčila a Pavla Dědečka. Štúdium si doplnil v Taliansku u prof. Bernandina Molinariho a ako klavirista a korepetítor vystupoval na koncertných pódiách v Taliansku a Rakúsku (Rím, Neapol, Ferrara, Viedeň). Na koncertoch v zahraničí i doma sprevádzal mnohých známych umelcov (Ada Nordenová, Ada Sari, Gabriela Horvátová). Potom bol dva roky riaditeľom Hudobnej školy v Brezne (1927 – 1928), kde sa okrem školskej činnosti venoval aj koncertným a verejným vystúpeniam. V umeleckej činnosti pokračoval v Ostrave ako korepetítor v Národnom divadle moravsko-sliezskom (1931 – 1935) a učiteľ na Masarykovom ústave hudby a spevu (1935 – 1939). Dirigoval symfonický orchester ústavu a často účinkoval v rozhlase. Prijal ponuku na funkciu šéfa opery Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach (1939 – 1945), potom pôsobil v Divadle severu v Tepliciach (1945 – 1946), kam celý juhočeský súbor prešiel. V rokoch 1946 – 1947 bol šéfom orchestra Symfonického orchestra v Karlových Varoch, súčasne šéfom opery v Ústí nad Labem (1947 – 1952, 1956 – 1960), šéfom opery a dirigentom Štátneho divadla v Košiciach (1952 – 1956). Dirigentskú kariéru zavŕšil ako dirigent orchestra Národného divadla v Prahe (1960 – 1966).

Pred príchodom Josefa Bartla do divadla v Českých Budějoviciach v roku 1939 (od 1941 aj šéf opery) sa operné predstavenia takmer nehrali. Bartl preto vynaložil veľké úsilie na oživenie opery, angažoval nových sólistov, napr. začínajúcu Zdenku Hrnčířovú, ktorá o dva roky odišla do Prahy a naďalej sa ako hosť do Budějovíc vracala, tenoristu Jaroslava Jaroša, Františka Zavřela. Často pozýval hosťujúcich sólistov z iných divadiel, napr. z Prahy Richarda Kublu, Konstantina Karenina, Adu Nordenovú, hosťoval tu aj budúci sólista SND basista Ferdinand Krčmář. Bartl naštudoval Smetanove opery Prodaná nevěsta (1940), Dvě vdovy (1941), Hubička (1942), Dalibor (1943), opery Čert a Káča (1941) a Rusalka (1941) Antonína Dvořáka. Zo svetového repertoáru Rossiniho Lazebníka sevillského (1943), Pucciniho Madama Butterfly (1940) a Toscu (1941), Mozartov Únos ze serailu (1942), Verdiho Traviatu, d´Albertovu Nížinu. S divadelným orchestrom začal pravidelne usporadúvať aj koncerty, umelecké večery a prednášky.

V umeleckej činnosti pokračoval Josef Bartl v novozaloženom Divadle severu v Tepliciach naštudovaním prvého povojnového predstavenia Smetanovej Prodané nevěsty v roku 1945. Po krátkom pôsobení v Tepliciach bol spoluzakladateľom a šéfom spevohry, v rokoch 1946 – 1949 šéfom opery a v rokoch 1956 – 1960 umeleckým riaditeľom divadla v Ústí nad Labem. Navzdory organizačným a prevádzkovým ťažkostiam sa mu podarilo skonsolidovať a vybudovať solídny súbor. V roku 1946 začal premiérou Smetanovho Dalibora, dirigoval Hubičku a Prodanú nevěstu, Rossiniho Lazebníka sevillského, Dvořákovu Rusalku, Verdiho Traviatu, Pucciniho Toscu, Janáčkove opery Její pastorkyňa, Káťa Kabanová, Přihody lišky Bystoušky a ďalšie. Naštudoval prvé uvedenia opier českého skladateľa Maxmiliána Hájka Dornička (1949) na libreto Juliusa Zeyera a Jan Výrava (1950, podľa hry Františka Adolfa Šuberta). Za uvedenie Moniuszkovej Halky dostal súbor druhú cenu na Divadelnej žatve 1949. Druhé obdobie pôsobenia po návrate z Košíc začal Josef Bartl  naštudovaním Suchoňovej Krútňavy (1956) s Alenou Míkovou v postave Katreny. Posilnil súbor novými sólistami Drahomírou Královcovou (v rokoch 1960 – 1975 sólistka opery SND), Jaroslavom Hlubekom a Nadeždou  Kniplovou, druhým dirigentom bol Viktor Málek (1962 – 1990 dirigent SND). Pozornosť v tomto období upútal netradičným repertoárom, uviedol napr. Gotovacovu operu Ženich z onoho světa (1957), Händlovu operu Král Poros (Alexandr v Indii, 1959).

Začiatkom päťdesiatych rokov bol v košickom Štátnom divadla už sólistický súbor pomerne stabilizovaný a Josef Bartl, už ako skúsený praktik, zameral po svojom príchode (1952) svoju činnosť na stabilizáciu orchestrálneho telesa a zvýšenie kvality operného zboru. Uviedol sa operami zo staršieho repertoáru, Čajkovského Eugenom Oneginom, Smetanovou Predanou nevestou a Musorgského Borisom Godunovom. Prezentoval sa ako skúsený dirigent s pevným gestom a zmyslom pre dramatičnosť. Za pomerne krátky čas naštudoval premiéru Suchoňovej Krútňavy (1953, v réžii Janka Borodáča za asistencie Juraja Šeregija), kde preukázal umelecký cit a zmysel pre Suchoňovu hudbu. Zvuk orchestra pod Bartlovým vedením bol podľa dobovej kritiky vyvážený, obdivuhodná bola i súhra orchestra a sólistov. Za inscenáciu Krútňavy získala opera Štátneho divadla v roku 1955 Zlatý odznak na Divadelnej žatve v Bratislave. Zo základných diel českej opernej tvorby uviedol Dvořákovu Rusalku (1953) v rozprávkovo ladenej réžii Otu Zítka, s ktorým spolupracoval už v Ústí Nad Labem. Na Smetanovom Daliborovi (1953) spolupracoval s kreatívnym režisérom Kornelom Hájkom. Kritiku zaujala dynamická koncepcia partitúry Dvořákovej opery Čert a Kača (1955), štýlová bola Smetanova Predaná nevesta (1955) a Fibichova Šárka (1955).

Ani pri pomerne malom počte orchestrálnych hráčov netrpeli hudobné prevedenia nejakými vážnejšími interpretačnými nedostatkami. Zmysel pre štýl dokázal Bartl v temperamentnom orchestrálnom prevedení Bizetovej Carmen (1953, réžia Jurij Šeregij) v titulnej úlohe s Oľgou Golovkovou a Jarmilou Winklerovou. Naštudoval prvú (dodnes jedinú) inscenáciu Auberovej historickej opery Nemá z Portici (1954). So začínajúcim režisérom Branislavom Kriškom naštudoval Pucciniho Toscu (1956). Z baletného repertoáru dirigoval Asafievovu Bachčisarajskú fontánu (1953) a Prokofievov balet Romeo a Júlia (1955), obe v choreografii Rudolfa Macharovského. Josef Bartl bol súčasne aktívnym organizátorom symfonických koncertov divadelného a rozhlasového orchestra v Košiciach.

V januári 1960 dirigoval Josef Bartl na pozvanie Národného divadla v Prahe Smetanovo Tajemství a v tom istom roku bol do operného súboru ND angažovaný. Prevzal dirigovanie repríz viacerých repertoárových predstavení (Fibich: Šárka, Smetana: Prodaná nevěsta, Čertova stěna, Hubička, Libuše, Dalibor, Dvořák: Rusalka, Jakobín, Janáček: Její pastorkyňa, Čajkovskij: Eugen Oněgin). S režisérom Karlom Jernekom naštudoval novú inscenáciu Pucciniho Toscy (1960), Donizettiho Dona Pasquala s Luďkom Mandausom (1961). S Hanušom Theinom naštudoval operu Juliusa Kalaša na husitskú tematiku Nepokoření (1961) a Smetanovo Tajemství (1962). Verdiho Rigoletta (1963) uviedol v spolupráci s režisérom Ladislavom Štrosom, ktorý bol známy svojim výtvarným cítením hudobnej zložky a sám si navrhol scénickú výpravu. Aj po odchode do dôchodku v roku 1966 vypomáhal v divadle ako dirigent a zbormajster, spolupracoval s redakciou časopisu Národní divadlo.

Josef Bartl dirigoval pohostinsky v Slovenskom národnom divadle Dvořákovho Jakobína v roku 1952 a v roku 1962 pri zájazde operného súboru pražského Národného divadla inscenáciu Janáčkovej Její pastorkyně. V roku 1961 dirigoval v nemeckom Halle Janáčkovu Její pastorkyni.

V skladateľskej činnosti sa Josef Bartl orientoval na tvorbu piesní, zborových, orchestrálnych a komorných skladieb. V ostravskom divadle zložil scénickú hudbu k činoherným inscenáciám (Kipling – Volkenštejn: Maugli, 1937; J. K. Tyl: Tvrdohlavá žena, 1937). Skomponoval jednodejstvový balet Mamon s vlastným libretom na tému symbolického boja dobra zo zlom, premiéru ktorého v roku 1949 dirigoval v Ústí nad Labem Viktor Málek. Ďalší balet Don Quijote a komorná opera Matka a syn neboli uvedené. Symfonická báseň Josefa Bartla Domov, op. 35 bola uvedená v Košiciach (1955), bratislavský rozhlas uviedol jeho klavírne skladby, Klavírnu sonátu in f, Scherzo pre veľký orchester. Bol zbormajstrom speváckeho zboru Před Těšínem v Orlovej (1936 – 1938) a Lumíru v Ostrave (1937 – 1939). V tridsiatych rokoch pravidelne referoval o hudobných s divadelných udalostiach do periodika České slovo v Ostrave (1935 – 1939). Objavil si i vo filme, kde hral postavu dirigenta Mečíka v satirickej filmovej komédii Petra Solana Prípad Barnabáš Kos (1965).

Dňa 8. novembra uplynie päťdesiatpäť rokov od úmrtia skladateľa Šimona Jurovského (vlastným menom Šimon Weiss-Nägel, narodil sa 8. februára 1912 v Uľanke, dnes časť Banskej Bystrice, zomrel 8. novembra 1963 v Prahe), šéfa operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave (1956 – 1963). Obdobie jeho činnosti sa vyznačovalo príklonom k modernej opernej tvorbe a vzostupom inscenačného a hudobno-interpretačného umenia. O Šimonovi Jurovskom prinesieme samostatný článok.

Šimon Jurovský (1912 – 1963),
foto: súkr. archív M. Jurovskej

Dňa 13. novembra si pripomenieme osemdesiate piate výročie narodenia slovenskej opernej speváčky, dramatickej sopranistky Gity Abrahámovej (narodila sa 13. novembra 1933 v Moravskom Jáne, okres Senica, zomrela 12. februára 2005 v Brne), sólistky opery Štátneho divadla v Košiciach (1958 – 1969), dlhoročnej sólistky Národního divadla v Brne (1969 – 1989), ktorá v rokoch 1962 – 1974 pohostinsky spievala v Slovenskom národnom divadle. Viac o nej sme písali TU…

Gita Abrahámová (1933 – 2005),
foto: Archív SND

Dňa 15. novembra si pripomenieme stodesiate výročie narodenia českej opernej speváčky, sopranistky Milady Jiráskovej (manžel operný spevák Karel Kalaš, narodila sa 15. novembra 1908 v Prahe, zomrela 15. júla 1992 tamtiež), v rokoch 1936 – 1939 sólistky operného súboru Slovenského národného divadla. Viac o nej sme písali TU…

Milada Jirásková (1908 – 1992),
foto: Archív ND Praha

Dňa 16. novembra uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia svetoznámej opernej speváčky, sopranistky Lucie Popp (vlastným menom Lucia Poppová, narodila sa 12. novembra 1939 v Záhorskej Vsi, zomrela 16. novembra 1993 v Mníchove), hviezdy operného neba, ktorá na profesionálnom javisku debutovala ako Kráľovná noci v Mozartovej Čarovnej flaute na scéne Slovenského národného divadla v roku 1963 a spievala na všetkých prestížnych koncertných pódiách a operných scénach od Viedenskej štátnej opery až po newyorskú Metropolitnú operu. Viac o nej sme písali v roku 2013 TU…

Lucia Popp (1939 – 1993)

Dňa 20. novembra si pripomenieme sté výročie narodenia významnej osobnosti slovenského hudobného života, skladateľa a dirigenta Tibora Freša (narodil sa 20. novembra 1918 v Spišskom Štiavniku, zomrel 7 júla. 1987 v Piešťanoch), dlhoročného dirigenta opery Slovenského národného divadla (1941 – 1949, 1953 – 1987), prvého slovenského umeleckého šéfa operného súboru (1953 – 1956 a 1964 –1968). Viac o ňom sme písali TU…

Tibor Frešo (1918 – 1987),
foto: Magdaléna Robinsonová, Archív SND

Dňa 22. novembra uplynie deväťdesiatpäť rokov od narodenia českého operného speváka, tenoristu Jiřího Zahradníčka (narodil sa 22. novembra 1923 v Novom Bydžove v okrese Hradec Králové, zomrel 8. apríla 2001 v Prahe), sólistu opery Slovenského národného divadla v rokoch 1964 – 1969. Viac o ňom sme písali TU… a v samostatnom článku Jiří Zahradníček a Opera SND.

Jiří Zahradníček (1923 – 2001)

Dňa 24. novembra uplynie päťdesiat rokov od úmrtia českého operného speváka Jaroslava Jaroša (narodil sa 22. septembra 1902 v Moravských Budějoviciach, okres Třebíč, zomrel 24. novembra 1968 v Brne), tenoristu pôsobiaceho v rokoch 1935 – 1939 (s prerušením v sezóne 1936 – 1937) v opernom súbore Slovenského národného divadla, prvého interpreta Suchoňovej kantáty Žalm zeme podkarpatskej. Viac o ňom sme písali TU…

Jaroslav Jaroš (1902 – 1968),
foto: Archív DÚ

Dňa 27. novembra so pripomenieme sto tridsiate výročie narodenia tenoristu ruského pôvodu Bronislava Choroviča (narodil sa 27. novembra 1888 v ruskom Carycine, zomrel 17. júna 1980 v Prahe), dlhoročného sólistu pražského Národného divadla (1928 – 1953) a pedagóga, ktorý na pozvanie šéfa opery Milanu Zunu začínal svoju umeleckú činnosť v opernom súbore Slovenského národného divadla (1921 – 1928). Viac o ňom sme písali TU…

Bronislav Chorovič (1888 – 1980)

Dňa 27. novembra uplynie tridsaťpäť rokov od úmrtia opernej a operetnej speváčky českého pôvodu Jarmily Kšírovej (tiež Ksirova-Dabernig, vydatá Havlíková, druhý raz vydatá Dabernig, narodila sa 29. decembra 1910 v Prahe, zomrela 27. novembra 1983 v Berlíne, Nemecko), ktorá pôsobila v tom čase existujúcom operetnom súbore Slovenského národného divadla ako sólistka operety (1931 – 1933) a stály hosť súboru (1934 – 1938). Pôvabná, elegantná a spevácky dobre disponovaná umelkyňa ukončila umeleckú činnosť v Komickej opere v Berlíne (1950 – 1967). O Jarmile Kšírovej prinesieme samostatný článok.

Jarmila Kšírová (1910 – 1983),
foto: Šlár, Archív DÚ

Pripravila Elena Blahová-Martišová

video

Jarmila Kšírová v operete Franza Lehára Giuditta.

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár