Pripomíname si v novembri (2019)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame prehľad novembrových výročí piatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Lucie Popp, Františka Furcha, Jaromíra Žida, Pavla Dědečka a Eleny Kotliarevskej. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 12. novembra si pripomenieme nedožité osemdesiate výročie narodenia svetovej slovenskej opernej speváčky, sopranistky Lucie Popp (vlastným menom Lucia Poppová, narodila sa 12. novembra 1939 v Záhorskej Vsi v okrese Malacky, zomrela 16. novembra 1993 v Mníchove v Nemecku, pochovaná je v Bratislave) pôsobiacej na najvýznamnejších operných scénach od Viedenskej štátnej opery až po Metropolitnú operu v New Yorku, ktorá prvý raz spievala Kráľovnú noci v Mozartovej Čarovnej flaute dňa 17. apríla 1963 na scéne Slovenského národného divadla. O Lucii Popp sme priniesli samostatný článok Pavla Ungera Prvá na operných Olympoch – k nedožitej osemdesiatke Lucie Poppovej.

Lucia Popp (1939 – 1993)

Dňa 14. novembra si pripomenieme päťdesiate výročie úmrtia Františka Furcha, operného a koncertného speváka, hudobného kritika českého pôvodu pôsobiaceho na Slovensku (narodil sa 13. mája 1896 v Přerove, zomrel 14. novembra 1969 v Bratislave, manželka speváčka a hudobná historička Mária Margaréta, rod. Reissenbergerová, nar. 17. februára 1893, Sibiu, Rumunsko, zomrela 16. decembra 1961, Bratislava), ktorý spieval ako hosť v Slovenskom národnom divadle v roku 1924.

František Furch (1896 – 1969), zdroj: MV SR,SNA,f.PR-APV,a. š .409

František Furch maturoval na reálnom gymnáziu v Lipníku nad Bečvou (1914). V rokoch 1920 – 1921 študoval spev na Hudobnej škole v Bratislave u Marii Hlouškovej. Potom sa učil spev súkromne a neskôr na Hudobnej akadémii vo Viedni u profesora a bývalého barytonistu Theodora Lierhammera (1930). Občianskym povolaním bol bankovým úradníkom (1920 – 1942) a pracovníkom Hudobnej a artistickej ústredne v Bratislave (1945 – 1959), ktorá zabezpečovala koncertnú a estrádnu produkciu v mestách. Bol členom Cirkevného hudobného spolku, od roku 1921 členom a sólistom spevokolu Zora, neskôr Akademického speváckeho združenia v Bratislave.

František Furch vystúpil v roku 1924 pohostinsky v Slovenskom národnom divadle v postave Vojtecha v opere Viléma Blodka V studni pod taktovkou Zdeňka Foplrechta. V postave Vaška zo Smetanovej Predanej nevesty sa páčil najmä po výrazovej a hereckej stránke, uplatnil sa aj ako Gaston vo Verdiho Traviate. Naštudoval tenorové party v oratoriálnej a kantátovej tvorbe uvádzanej na scéne SND. Dobrý výkon podal v náročnom parte Bořivoja v scénickom predvedení oratória Antonína Dvořáka Svätá Ľudmila (1926) v réžii Zdeňka Ruth-Markova s dirigentom Dobroslavom Orelom, ktoré uviedli úspešne i v Skalici, Poznani, Prahe a Prostějove (1929). Na koncertoch Osvetového zväzu v SND spieval sólo v oratóriu Antonína Dvořáka Stabat Mater (1927, dirigent Antonín Ledvina) a v kantáte Vítězslava Nováka Búrka (1928, dirigent Zdeněk Folprecht) za prítomnosti autora.

František Furch spieval Vojtecha v Blodkovej opery V studni na prvom opernom predstavení v Banskej Štiavnici v roku 1925, kde zaujal sympatickým zjavom i umeleckým podaním postavy. Operu naštudoval profesor štátnej vyššej školy lesníckej Ing. Theodor Pitel, agilný organizátor hudobného života a dirigent miestneho Spevokolu. V roku 1928 spieval Furch postavu Georga v Lortzingovovej opere Zbrojár (Der Waffenschnmied), ktorú uviedol bratislavský spolok Deutsches Haus v kine Atlon (neskôr známe ako Praha, na nám. SNP). Operu v réžii bývalého tenoristu Johanna Jahna dirigoval bratislavský rodák, skladateľ a zbormajster Hans Breiter-Szélessy. Podľa kritiky Furch zaujal „svetlým hlasom i javiskovou skúsenosťou“ (Pressburger Zeitung, 22.12.1928, roč. 165, č. 76606, s. 5).

Vokálne danosti, muzikalitu a pekne znejúci hlas Františka Furcha našli uplatnenie v koncertnej činnosti, príležitostne na piesňových koncertoch. V roku 1920 spieval piesne Miloslava Francisciho na spoločnom koncerte Spolku slovenských umelcov a pražského Hlaholu v Prahe. V roku 1925 spoluúčinkoval s Máriou Ryšánkovou, Mariči Peršlovou a Janom Kolářom na koncerte piesní z tvorby skladateľa Rudolfa Chlupa, profesora obchodnej akadémie a lektora právnickej fakulty v Bratislave. Na koncerte v Primaciálnom paláci v roku 1935 spieval slovenské piesne s Annou Hrušovskou a s klavírnym sprievodom Gustáva Koričánskeho.

Spolupracoval s Cirkevným hudobným spolkom na koncertoch v Dóme sv. Martina, kde v rokoch 1925 – 1944 spieval sólové party v mnohých sakrálnych a vokálno-inštrumentálnych skladbách spolku: v prvom uvedení Dvořákovho oratória Stabat mater na Slovensku (1925), s dirigentom Otakarom Šimákom a sólistami Hanou Pírkovou, Gretou Filipkovou, Janom Kolářom, resp. Aloisom Urbanom. S dirigentom Vilmosom Antalffym, sopranistkou Klarou Kwartin z Prahy, Mariči Peršlovou a Janom Kolářom spieval vo Verdiho Requiem (1925) a v Schubertovej Omši G-dur (1928). Najčastejšie však vystupoval pod taktovkou Alexandra Albrechta (Beethoven: Missa solemnis, Schubert: Omša Es-dur venovaná storočnici skladateľa, 1928; Haydn: Nelsonova omša, oratórium Štyri ročné obdobia a Harmoniemesse, César Franck Omša A-dur, Johann Sebastian Bach: Matúšove pašie, Dvořák: Missa in D, Beethoven: Missa solemnis a Omša C-dur.

S nemeckým dirigentom a organistom pôsobiacim v Bratislave Kurtom Freitagom spieval sólo v oratóriu Roberta Schumanna Raj a Peri (Das Paradies und die Peri, 1929). S Albrechtom interpretoval sólové party aj v prvých uvedeniach diel slovenských skladateľov v Dóme sv. Martina: v Omši B-mol pre miešaný zbor a orchester (1929) Jána Levoslava Bellu, v skladbe pre tenorové sólo, zbor, organ a orchester Mikuláša Schneidera-Trnavského De profundis (1932) a pod taktovkou Mikuláša Moyzesa v jeho omši Missa solemnis C dur (1932). V Haydnovom oratóriu Štyri ročné obdobia sa s Klárou Röcklovou (kežmarská koncertná speváčka a hudobná pedagogička) a basistom Rolfom Ondruschkom z Brna predstavil pri príležitosti osláv 400. výročia založenia kežmarského Reálneho gymnázia v roku 1933. V roku 1936 spieval v Košiciach v oratóriu Maxa Brucha Das Lied von der Glocke (Pieseň o zvone) podľa básne Friedricha Schillera s košickým orchestrom a dirigentom Alfredom Hetschkom.

František Furch spieval spolu s Máriou Ryšánkovou a Janom Kolářom sólo v prvom uvedení kantáty pre sólové hlasy, miešaný zbor a orchester Jána Levoslava Bellu Svadba Jánošíkova na slová romance Jána Bottu Smrť Jánošíkova dňa 25. marca 1928. Kantáta bola súčasťou programu Západoslovenskej speváckej župy J. L. Bellu v rámci koncertu Osvetového zväzu v Slovenskom národnom divadle (s dielami Smetanu, Křičku, Nováka a i.).

Premiéru kantáty dirigoval podľa kritiky s obdivuhodným temperamentom sám skladateľ „je ekonomický v geste, ktoré je však tým energickejšie. Veľký ensemble zborový a orchestrálny viedol iste a bezpečne; strhol ho k nadšeniu, ktoré prenieslo sa na poslucháčstvo…“ (Ballo, I. Slovenské pohľady, roč. 44, č. 6 – 8, s. 543 – 544). Na úspechu mali veľký podiel aj výborné výkony spevákov. O koncerte referovali aj ďalšie denníky (Pressburger Zeitung, 27. 3. 1928, roč. 165, č. 76217, s. 4; Dostalík F., Slovák, 31. 3. 1928, roč. 10, č.). Kantátu s dirigentom Dobroslavom Orlom uviedli v rámci veľkolepých osláv desiateho jubilea vzniku republiky na štadióne v Piešťanoch.

Poznámka: z dostupných lexikografických slovníkov uvádza presný dátum prvého uvedenia kantáty iba Pazdírkův hudební slovník naučný, II., Sv. 1. A-K. Brno, 1937 autorov Graciána Černušáka a Vladimíra Helferta, ale nesprávne ako 8. apríl 1928 na festivale Pěvecké obce československé v Prahe, kde kantátu dirigoval Dobroslav Orel, sóla spievali Ada Nordenová, Otakar Mařák a Jan Kolář.

S veľkým úspechom spieval František Furch novú skladbu švajčiarskeho skladateľa Othmara Schoecka Wandersprüche op. 42 pre tenor, klarinet, roh a bicie nástroje v máji 1931 na koncerte bratislavského nemeckého mužského speváckeho spolku Liedertafel s dirigentom Kurtom Freitagom, známym propagátorom moderných kompozícií. Ako koncertný spevák vystupoval často v českých mestách, napr. v Brne spieval v Händlovom oratóriu Mesiáš s orchestrom Brünner Philharmoniker a dirigentom Ottom Hawranom (1934).

Na koncertoch v zahraničí (Poľsko, Rakúsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko) propagoval slovenskú a českú hudbu. V roku 1934 spieval na Salzburger Festspiele v Beethovenovej slávnostnej omši Missa solemnis tenorové sólo s dirigentom Jospehom Messnerom, sólistami boli Rose Baumann-Radulescu (soprán), Jella Hochreiter (alt) a Karl Ettl (bas). Pravidelne účinkoval v bratislavskom rozhlase od jeho založenia v roku 1926, kde spieval slovenské ľudové piesne, piesňovú tvorbu svetových a slovenských skladateľov, ale aj operné árie s klavírnym sprievodom Miloša Ruppeldta, Gustáva Koričánskeho, Oskara Nedbala a Rudolfa Macudzińského.

František Furch prispieval odbornými kritikami do denníkov Grenzbote (1928 – 1938), Prager Tagblatt a do viedenských časopisov. Ako pracovník Hudobnej a artistickej ústredne sa aktívne podieľal na organizovaní a rozvoji bratislavského hudobného života. Bol jedným z prvých prekladateľov ruských piesní, spolu s Jarkom Elenom preložil z ruštiny ruskú detskú operu Mariana Kovaľa Vlk a sedem kozliatok.

Dňa 18. novembra uplynie šesťdesiat rokov od úmrtia českého dirigenta Jaromíra Žida (narodil sa 12. júna 1898 v Polici nad Metují, okres Náchod, zomrel 18. novembra 1954 v Liberci, manželka Heda Taubrová, operetná speváčka a herečka), prvého dirigenta operetných inscenácií Slovenského národného divadla v rokoch 1920 – 1922. Viac o ňom sme písal TU…

Jaromír Žid (1898 – 1954), foto: Archív SND

Dňa 23. novembra uplynie šesťdesiatpäť rokov od úmrtia českého dirigenta a pedagóga Pavla Dědečka (narodil sa 27. decembra 1885 v Prahe, zomrel 23. novembra 1954 tamže), šéfa operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave v sezóne 1923 – 1924. Viac o ňom sme písal TU…

Pavel Dědeček, (1885 – 1954), foto: Archív DÚ

Dňa 29. novembra si pripomenieme sté výročie narodenia speváčky Eleny Kotliarevskej (tiež Helena Bednárová, rodená Lacinová, narodila sa 29. novembra 1919 v Budapešti, zomrela 8. apríla 2004 v Bratislave) sólistky spevohry Novej scény v Bratislave v rokoch 1954 – 1967.

P. Burkhard: Ohňostroj, Divadlo Nová scéna, 1961, Elena Kotliarevská (Hermína), zdroj: EDUS

Elena Kotliarevská študovala spev súkromne u prof. Anny Korínskej a Jozefa Strelca v Bratislave. V rokoch 1952 – 1954 bola externou členkou komorného vokálneho súboru, pôsobiaceho pri VŠMU. Na Novej scéne začínala v roku 1954 ako sólistka Spevohry, od roku 1966 bola členkou zboru a do roku 1969 pôsobila na Novej scéne ako umelecká tajomníčka prevádzky divadla.

Elena Kotliarevská sa uplatnila ako výrazná predstaviteľka starokomických postáv v klasických operetách, ako Jadwiga Pavlova (Oskar Nedbal: Poľská krv, 1954, insc. 1953), Palmatica (Millöcker: Žobravý študent, 1954, insc. 1952), Zulejka (Huszka: Gül Baba, 1956), Madame Arno (Kálmán: Fialka z Montmartru, 1958), Leónia (Offenbach: Parížsky život, 1964), Mníška (Hervé: Mam´zelle Nitouche, 1965).

Naštudovala pestrú paletu charakterových malých postavičiek, krčmárok, kuchárok, domovníčok, mníšok, susediek, žien z domácnosti i dám z vyššej spoločnosti v súčasných operetách, hudobných komédiách a muzikáloch: Sofia Michajlovna (Alexandrov: Svadba v Malinovke, 1955), Júlia Petrovna Bonnarová (Miljutin: Nepokojné šťastie, 1955), krčmárka Kitty (Trinner: Zvony zo San Diega, 1956), Pani Moncká (Sygietyński: Vojak kráľovnej Madagaskaru, 1957), Oľga Ivanovna (Dunajevskij: Biely agát,1957), Krčmárka (Kalaš: Mlynárka z Granady, 1958), Jevdokija (Solovjov-Sedoj: Zlatý dážď, 1959), Myľkinová (Šostakovič: Moskva – Čeriomušky, 1959), Róza Snaživá (Katajev: Bláznivá nedeľa, 1960), Tela Jula (Farkas: Škola zaťov, 1960 prvé uvedenie), Uvádzačka (Rychlík–Hála: Limonádový Joe, 1961), Hermína Oberholzerová (Burkhard– Charell: Ohňostroj, 1961), Predavačka rýb (Voskovec–Werich–Ježek: Ťažká Barbora, 1961), Palivcová (Fišer–Mráz: Dobrý vojak Švejk, 1962), Pani Slammekinová (Brecht–Weill: Žobrácka opera, 1966), Kuchárka u pani Huysenovej (Herman–Stewart: Hello, Dolly !, 1966).

V pôvodnej slovenskej tvorbe stvárnila Elena Kotliarevská Serafínu Tomašovičovú v operete Gejzu Dusíka a Pavla Braxatorisa Hrnčiarsky bál (1956), Magdalénu Bučanovú v operete z vojenského prostredia Milana Nováka Plná poľná lásky (1957), postavu Precitlivelej panej v celoštátnej premiére operety zo súčasnosti Milana Nováka Nie je všedný deň (1960) a ženu krajčírskeho majstra Sásikovú v prvom uvedení Andrašovanovej Pánskej volenky (1960).

Elena Kotliarevská príležitostne účinkovala v malých a komparzných postavách aj v televíznych inscenáciách, hrala napr. domovníčku v hudobnej komédii Svadobná cesta (1958). Bola aj asistentkou réžie televízneho filmu Druhovia (réžia Juraj Svoboda, 1980).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár