Dnes je: sobota, 22. 9. 2018, meniny má: Móric, zajtra: Zdenka

Pripomíname si v októbri (2016)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad októbrových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Štefana Babjaka, Dariny Žuravlevovej, Juraja Hrubanta, Juraja Martvoňa, Štefana Gajdoša, Štefana Hozu, Zdeňka Folprechta a Milady Markovej.

Dňa 7. októbra si pripomenieme osemdesiate piate výročie narodenia slovenského operného speváka, barytonistu Štefana Babjaka (narodil sa v Humennom, zomrel 24. apríla 2008 v Banskej Bystrici), dlhoročného protagonistu opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského (v súčasnosti Štátnej opery) v rokoch DJGT 1959 – 1994, v období rokov 1989 – 1991 aj umeleckého šéfa operného súboru.

Štefan Babjak (1931 – 2008), foto: súkr. archív Babjakovcov

Štefan Babjak
(1931 – 2008),
foto: súkr. archív Babjakovcov

Rodák z východného Slovenska Štefan Babjak študoval spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u Marky Medveckej. Popri štúdiu spieval vo folklórnom súbore Lúčnice, po absolvovaní konzervatória v roku 1959 nastúpil spolu s manželkou do novozaloženého Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici, ktorému ostal verný po celý čas svojej umeleckej činnosti až do odchodu do dôchodku v roku 1994, do roku 2004 so súborom spolupracoval ako hosť. Ako profilová osobnosť súboru prebral po novembri 1989 na dve sezóny aj post umeleckého šéfa opery.

Štefan Babjak spieval už v prvej opernej inscenácii Spevohry Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici, ako znel pôvodný názov súboru. V postave kožušníka Samka (1960) vo Foerstrovej opere Eva prejavil svoje prirodzené schopnosti spájať vokálny prejav s hereckým stvárnením. Svojím vzácnym osobným šarmom si postupne získal vďačné divácke zázemie a čoskoro sa stal výraznou posilou súboru. Schopnosť umelecky sa zmocniť komediálnych i dramatických postáv vyústila do nezvyčajne širokej škály rôznorodých úloh, od dramatických až po komediálne a charakterové v operných, ale aj operetných, spevoherných a muzikálových inscenáciách. Z českej tvorby naštudoval ešte Smetanovho Tomeša (Hubička, 1960, 1983) a Krušinu (Predaná nevesta, 1961, 1976), Lovca v Dvořákovej Rusalke (1963) a Stárka v Janáčkovej Jej pastorkyni (1967). Prvou veľkou postavou Štefana Babjaka bol Čajkovského Eugen Onegin (Eugen Onegin, 1961, 1975), z ruskej tvorby stvárnil ešte Igora Sviatoslaviča v Borodinovej opere Knieža Igor (1967) a Jeleckého z Čajkovského Pikovej dámy (1979), z poľskej Janusza z Moniuzskovej Halky (1977).

Babjakov farebný, mäkký, plastický barytón, vo všetkých polohách vyrovnaný, dostatočne prierazný a vokálne kvalitne školený sa najviac uplatnil vo veristických a verdiovských postavách. Po Barónovi Douphalovi (Traviata, 1960) naštudoval svoju prvú významnú kreáciu Rigoletta (1961, 1970, 1979), na stvárnenie ktorej bol predurčený farbou hlasu, interpretoval ju s citom  pre talianske frázovanie a dodal mu aj tragický podtón. Ďalšou veľkou postavou bol výrazovo i herecky emotívny Georges Germont (Traviata, 1968, 1982). Obe postavy spieval i v predstaveniach s Editou Gruberovou v čase jej umeleckých začiatkov v Banskej Bystrici. Z ďalších Verdiho kreácií to boli: Renato (Maškarný ples, 1965, 1981), Gróf Luna (Trubadúr, 1966, 1980), Rodrigo Posa (Don Carlos, 1968), Jago (Otello, 1974), Simone Boccanegra (Simone Boccanegra, 1976). Z Pucciniho postáv: Sharpless (Madama Butterfly, 1964), Scarpia (Tosca, 1965, 1975), Schaunard (Bohéma, 1971), Jack Rance aj Jack Wallace (Dievča zo Západu, 1978). Vytvoril postavu Tonia (Leoncavallo: Komedianti, 1966, 1984), Alfia (Mascagni: Sedliacka česť, 1970), Lorda Gualtiera Valtona (Bellini: Puritáni, 2001). Bol Figarom (1963) i Grófom Almavivom (1980) v Mozartovej Figarovej svadbe, Guglielmom v jeho opere Così fan tutte (1974). Naštudoval Escamilla z Bizetovej Carmen (1962, 1976), Splendiana v slovenskej premiére Bizetovej Djamileh (1969), Valentína (Gounod: Faust a Margaréta, 1964; 1982) a Mercutia (Gounod: Romeo a Júlia, 1965), štvorúlohu Lindorfa, Coppélia, Dapertutta a Mirakla (Offenbach: Hoffmannove rozprávky, 1969), Lorda Cookburna (Auber: Fra Diavolo, 1980), Petra I. (Lortzing: Cár a tesár, 1968), Sebastiana (d´Albert: Nížina, 1973). Babjak bol obdarený komediálnym nadaním, ktoré naplno zažiarilo v postavách Belcoreho (Donizetti: Nápoj lásky, 1962), Sira Johna Falstaffa (Verdi: Falstaff, 1978), Gianniho Schicchiho (Puccini: Gianni Schicchi, 1983), či v skvelej titulnej ženskej postave Mamy Agáty (Viva la mamma, 1983, 2004) a lekárnika Dona Hanibala (Zvonček, 1989) v slovenských premiérach oboch Donizettiho opier. Stvárnil aj grófa Robinsona (Tajné manželstvo, 1958), hlavnú postavu riaditeľa (Ťažkosti operného riaditeľa, 1988) v operách Domenica Cimarosu, Cajusa v Nicolaiových Veselých paničkách windsorských (1995). Nezabudnuteľná bola i Babjakova epizódna postava Kostolníka v Pucciniho Tosce (1990). Z modernej opernej tvorby presvedčivo stvárnil Boba (Menotti: Stará panna a zlodej, 1967) a postavu Neznámeho v opere bulharského skladateľa Krasimira Kjurkčijského (Jula, 1970).

Neskôr pridal Štefan Babjak do svojho repertoár i postavy hlbšieho, basového oboru: Mefista (Faust a Margaréta, 1982), Štelinu zo Suchoňovej Krútňavy (1988), Dvořákovho Vodníka z Rusalky (1989), Zunigu v Carmen (1989), herecky detailne stvárneného Lucifera v Dvořákovej opere Čert a Káča (1990) i Doktora Grenvilla z Verdiho La traviaty (1994). Z pôvodnej slovenskej tvorby vytvoril Richtára (Beg Bajazid, 1966), Uhorčíka a Jána Záhoru (Juro Jánošík, 1968, 1984) v operách Jána Cikkera. Najväčšie príležitosti dostal v postavách Kráľa Matiáša v Detvanovi Viliama Figuša-Bystrého (1975), Čarodejníka vo Frešovej detskej rozprávke Martin a slnko (1975, 1994) a Michala v Andrašovanovej Hájnikovej žene (1977). K najlepším kreáciám patril hĺbavo vykreslený portrét rezbára Majstra Pavla v premiére rovnomennej opery Bartolomeja Urbanca (1980).

Štefan Babjak stvárňoval i mnohé operetné úlohy a v zrelšom veku starokomické postavy v operetách: Šándor i Alexander Benický (1960) a Jarmočný spevák (1981) v Dusíkovom Hrnčiarskom bále, Marko (Dunajevskij: Voľný vietor, 1961), Frosch (Strauss: Netopier, 1962, 1993), Loriot (Hervé: Mamzelle Nitouche, 1963, 1977, 1991), Plukovník Ollendorf (Millöcker: Žobravý študent, 1964), Feri báči a Miško (Kálmán: Čardášová princezná, 1965; 2001), Nikoš (Lehár: Veselá vdova, 1966), Sásik (Andrašovan: Veľký bál, 1967), Bronislav Popiel (1967) a Zaremba (1990) z Nedbalovej Poľskej krvi, Gróf Carnero (Strauss: Cigánsky barón, 1969), Filip Plafón i Caniche (Dusík: Modrá ruža, 1970; 2002), Eunuch (Lehár: Zem úsmevov, 1972), Herman (Friml: Rose Marie, 1973), Pimpinelli (Lehár: Paganini, 1974), Kalchas (Offenbach: Krásna Helena, 1975), Lambertuccio (Suppé: Boccaccio, 1978), Basil Basilev (Lehár: Gróf z Luxemburgu, 1980), Knieža Populescu (Kálmán: Grófka Marica, 1982), Jupiter (Offenbach: Orfeus v podsvetí, 1992), Barón Mirko Zeta (Lehár: Veselá vdova, 1993), Barón Gondremark (Offenbach: Parížsky život, 1999). V operetných postavách opäť uplatnil svoje nadanie pre komediálnosť, ako aj zmysel pre preniknutie do podstaty jadrnej filozofie postavy. V muzikáloch dej osviežoval aj decentne volenými vtipnými slovnými replikami, napr. ako Alfréd Doolitle (Loewe: My Fair Lady, 1969, 2000), Horacio Darda v satirickej hre s prvkami muzikálu Voskovca-Wericha-Ježka Nebo na zemi (1982) a Horác Vandergelder (Herman: Hello, Dolly, 1999). Štefan Babjak sa podpísal pod dve réžie operiet, Hervého Mamzelle Nitouche (1977) a Dusíkovho Hrnčiarskeho bálu (1981), ako asistent réžie spolupracoval s maďarským režisérom Antalom Renczom (Čardášová princezná, 1987), brnianskym režisérom Jaromírom Brychom (Ťažkosti operného riaditeľa, 1988) a s Mariánom Chudovským (Mamzelle Nitouche, 1991).

Štefan Babjak niekoľkokrát pohostinsky vystúpil v opere Slovenského národného divadla ako Rigoletto (1974, 1981) a Scarpia (1976, 1978). Hosťoval aj v zahraničí (Maďarsko, Sovietsky zväz, Nemecko, Juhoslávia), mal bohatý koncertný repertoár najmä z diel slovenských a českých skladateľov. Stvárnil viacero postáv v operách uvedených v Československej televízii: Verdiho Jaga (Othello, 1976) a Macbetha (Macbeth, 1984), Pucciniho Scarpiu (Tosca, 1977), Svätopluka v opere Alexandra Moyzesa Udatný kráľ (1981).

Hudobné nadanie sa v rodine Babjakovcov prenieslo i na ďalšiu generáciu, z piatich detí sú štyria opernými spevákmi: najstarší Martin, laureát Speváckej súťaže Luciana Pavarottiho a bývalý sólista opery SND, Terézia Kružliaková a Ján, aktívni sólisti našej prvej opernej scény a Štefan je členom zboru Štátnej opery v Banskej Bystrici. Štefan Babjak mal možnosť sledovať debuty, vývin a umelecký rast svojich talentovaných potomkov nielen ako divák v hľadisku, ale sa s nimi ako partnermi často stretával i na javisku, napr. s Martinom ako grófom Bonim v Čardášovej princeznej (1987), s Jankom o. i. v úlohe Florvilla v Rossiniho opere Il signor Bruschino (1992), s Terkou ako Minnie v muzikáli  Hello, Dolly ! (1999). Pamätná bola derniéra operety Johanna Straussa Netopier v roku 1999 (insc. z roku 1993), kedy sa na javisku stretla celá rodina. Otec Štefan ako dozorca väznice Frosch, Martin ako Dr. Falke, Janko v postave Alfréda, dcéra Terka ako princ Orlofsky, Štefan mladší v nemej úlohe sluhu a princovým hosťom na bále bola i mama Terézia staršia. Súrodenci Babjakovci s pianistom Danielom Buranovským príležitostne vystupujú na koncertných pódiách a rôznorodých podujatiach celého Slovenska, do programu zaraďujú okrem piesňovej tvorby aj známe talianske árie.

Dňa 10. októbra si pripomenieme stodesiate výročie narodenia Dariny Žuravlevovej (narodila sa v Starej Turej, okr. Trenčín, zomrela 17 marca 1988 v Bratislave), zakladateľky slovenskej vokálnej pedagogiky a interpretácie. Viac o nej sme písali TU…

Darina Žuravlevová (1906 – 1988)

Darina Žuravlevová
(1906 – 1988)

Dňa 11. októbra uplynie päť rokov od úmrtia operného speváka Juraja Hrubanta (narodil sa 20. júla 1936 v Tábore, zomrel v Bratislave), sólistu opery Slovenského národného divadla (1963 – 1965, 1969 – 1996), umeleckého šéfa a neskôr riaditeľa Opery SND (1989 – 1996, 1998 – 2002). Viac o ňom sme písali TU…

Juraj Hrubant, (1936 – 2011), foto: K. Marenčinová (Archív SND)

Juraj Hrubant,
(1936 – 2011),
foto: K. Marenčinová (Archív SND)

Dňa 16. októbra uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia operného speváka, barytonistu Juraja Martvoňa (narodil sa 29. júla 1921 v Trstenej, okr. Tvrdošín, zomrel v Bratislave), dlhoročného protagonistu operného súboru Slovenského národného divadla (1951 – 1986), výnimočného interpreta operných postáv dvadsiateho storočia. Viac o ňom sme písali TU…

Juraj Martvoň, (1921 – 1991), foto: M. Robinsonová (Archív SND)

Juraj Martvoň,
(1921 – 1991),
foto: M. Robinsonová (Archív SND)

Dňa 15. októbra uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia dirigenta a skladateľa Štefana Gajdoša (narodil sa 27. decembra 1929 v Košiciach, zomrel tamže), dlhoročného korepetítora, dirigenta a zbormajstra opery Štátneho divadla v Košiciach.

Štefan Gajdoš (1929 – 1991), foto: archív Jozefa Horvátha

Štefan Gajdoš
(1929 – 1991),
foto: archív Jozefa Horvátha

Štefan Gajdoš si blízky vzťah k hudbe vytvoril už v detstve prostredníctvom otca, ktorý bol dlhé roky členom chóru v Dóme sv. Alžbety, kde začal spievať i malý Štefan. V Košiciach absolvoval gymnázium i učiteľskú akadémiu. Hral na kostolných chóroch, sprevádzal spevácke zbory. Prvé pokusy samouka v hre na klavíri a neskôr i na organe prezradili jeho nevšedný hudobný talent. V klavírnej hre sa vzdelával súkromne u prof. Márie Hemerkovej-Mašíkovej. Keďže bol vynikajúcim hráčom z listu, uspel na konkurze korepetítora  v roku 1949 nastúpil do košickej spevohry Štátneho divadla. Po nadobudnutí praxe odišiel Gajdoš do prešovského Divadla J. Záborského (1956 – 1958), potom pôsobil ako dirigent SĽUK-u (1958 – 1959) a pracovník Osvetového strediska v Košiciach (1960 – 1963), napokon sa definitívne vrátil do Štátneho divadla v Košiciach (1963 – 1971).

V prvom období pôsobenia v košickom divadle sa Štefan Gajdoš venoval predovšetkým korepetítorskej činnosti. Preukázal aj zjavný dirigentský talent a čoskoro sa pod dohľadom skúseného dirigenta Radovana Fest-Spišiaka postavil aj za dirigentský pult. Naštudoval niekoľko baletov: Nedbalov balet Z rozprávky do rozprávky (1951), v spolupráci s choreografom Miroslav Kůrom Asafievove Plamene Paríža (1952), Vostřákovu Viktorku (1952) a Janáčkove Lašské tance (1952). Z operetného repertoáru dirigoval Millöckerovho Žobravého študenta (1952) a Dolidzeho komickú operetu Keto a Kote (1953). V Prešove naštudoval o. i. Offenbachovho Orfea v podsvetí (1956), Suppého Boccaccia (1957) a Lortzingovu komickú operu Cár a tesár (1956).

Po návrate do Košíc v roku 1963 dirigoval predovšetkým klasické operety: Kálmánovu Čardášovú princeznú (1967) a Grófku Maricu (1978), Lehárove operety Frasquita (1969), Cigánska láska (1976, 1984), Veselá vdova (1979), Paganini (1980) a Zem úsmevov (1988); Straussovu Viedenskú krv (1982) a Netopiera (1985), Frimlovu Rose Mary (1967), Dom u troch dievčatiek (1970) Schuberta a Bertého, Offenbachovu Šiestu ženu Modrofúza (1972), Dunajevského Voľný vietor (1975), Nedbalovu Poľskú krv (1978, insc. 1974), Dusíkov Tajomný prsteň (1966) a Hrnčiarsky bál (1977) a poslednou, rozlúčkovou premiérou bola Hervého Mamzelle Nitouche (1990). Dirigoval tiež  muzikály a hudobné komédie: Natchinski: Môj priateľ Bunbury (1966), Loewe: My Fair Lady (1971), Burkhard: Ohňostroj (1983), príležitostne aj balety: Kenesseyho Šatôčku, 1964, 1985, Nedbalov baletný opus Z rozprávky do rozprávky (1969). Ako dirigent sa podieľal na prvom slovenskom uvedení Verdiho opery Luisa Miller (pod názvom Úklady a láska, 1965), naštudoval i Massenetovu Manon (1971).

Štefan Gajdoš príležitostne komponoval scénickú hudbu, napr. k Palárikovmu Dobrodružstvo pri obžinkoch (1968), Čechovovej Čajke (1973), k rozprávkam Ladislava Luknára Pesnička pre princeznú (1966) a Jana Jílka Gašparko na cestách (1968). Po odchode do dôchodku sa ujal Štefan Gajdoš s veľkým elánom vedenia speváckeho zboru opery Štátneho divadla. V zbore si získal autoritu, čo sa odrazilo v krátkom čase na konsolidácii zborového telesa. Bohaté boli aj mimodivadelné aktivity Štefana Gajdoša, predovšetkým dirigentská i kompozično-upravovateľská spolupráca so Spevokolom košických učiteľov, s rôznymi folklórnymi súbormi, hlavne Železiarom a Čarnicou.

Dňa 20. októbra si pripomíname stodesiate výročie narodenia slovenského tenoristu, prvého prekladateľa operných libriet, prvého autora libriet slovenských opier a pedagóga Štefana Hozu (narodil sa v Smižanoch, okr. Spišská Nová Ves, zomrel 6. apríla 1982 v Bratislave), dlhoročného sólistu opery, dramaturga a režiséra operného súboru Slovenského národného divadla (1932 – 1962), prvého predstaviteľa Ondreja v slovenskej národnej opere Eugena Suchoňa Krútňava.

Štefan Hoza (1906 – 1982), foto: Jozef Vavro (Archív SND)

Štefan Hoza
(1906 – 1982),
foto: Jozef Vavro (Archív SND)

Štefan Hoza po skončení meštianskej školy (1921) študova1 na Štátnom učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi, siedmu triedu gymnázia navštevoval v Levoči, kde sa prihlásil do malého seminára spišského biskupstva. V roku 1925 maturoval na učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule, začiatkom roku 1926 prerušil teologické štúdium a začal pracovať ako učiteľ v Cíferi. Na jeseň v roku 1926 začal študovať herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii u Janka Borodáča. Pri nacvičovaní etudy na jednom z praktických cvičení ho počul spievať prof. Josef Egem a na jeho odporúčanie prestúpil Hoza po skončení prvého ročníka na štúdium spevu a stal sa jeho žiakom. Štúdium na konzervatóriu ukončil v roku 1932, popritom externe navštevoval prednášky prof. Dobroslava Orla na katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulty UK. Svoje spevácke kvality si zdokonaľoval v Miláne u Emilia Piccoliho (1933) a vo Viedni u prof. Steinbrückovej (1936). Povolaniu učiteľa sa venoval v Cíferi (1926 – 1929) a v Bratislave (1929 – 1932). V rokoch 1932 – 1962 bol sólistom opery SND, 1939 – 1945 a 1948 – 1951 dramaturgom opery, 1958 – 1962 operným režisérom. Od roku 1953 pôsobil externe na Štátnom konzervatóriu (vytváranie dramatických postáv), 1962 – 1977 vyučoval sólový spev, hereckú a opernú prax. V rokoch 1963 – 1974 ako externý pedagóg prednášal dejiny opery na VŠMU, všade odovzdával svoje bohaté skúsenosti dlhoročnej divadelnej činnosti.

Lásku k hudbe získaval Štefan Hoza počas stredoškolských štúdií na hodinách hudobnej výchovy profesora Augustína Deršáka, ktorý učil okrem teórie aj hru na husle a klavír, viedol aj žiacky spevokol a mladému Hozovi občas zveril aj sólový výstup. Hozu však viac lákala literatúra, bol členom literárneho krúžku, účinkoval v ochotníckom divadelnom súbore, hrával v školskom bábkovom divadle. Počas učiteľskej praxe bol členom a sólistom Speváckeho zboru slovenských učiteľov, sám viedol spevokol a ochotnícky divadelný súbor. Na doskách SND sa po prvý raz ocitol v apríli 1930 ako Vojtech v opere Viléma Blodka V studni, ktorú tu uviedla Hudobná a dramatická akadémia pri príležitosti desiateho výročia svojho založenia. Lidunku spievala Jarmila Kšírová, neskôr známa operetná diva. V poslednom ročníku štúdia debutoval Hoza, ešte ako hosť, v prvom uvedení Lehárovej operety Zem úsmevov na scéne Slovenského národného divadla (réžia Willy Pražský, dirigent Juraj Viliam Schöffer). V postave Souch-Chonga ukázal „cenný, vývoja schopný materiál hlasový i pozoruhodnú vyspelosť speváckej kultúry.“ (Ballo, Ivan. Slovenský denník, roč. 15, č. 69, 23.3.1932, s. 4). V sezóne 1932 – 1933 sa Štefan Hoza stal sólistom spevohry SND a debutoval ako Laca v Janáčkovej Jej pastorkyni pod taktovkou Karla Nedbala. Cieľom riaditeľa a divadelného podnikateľa Antonína Drašara bola finančná prosperita divadla, ktorú sa snažil dosiahnuť uvádzaním divácky populárnym operetným repertoárom. Svoje aktivity rozšíril aj na Prahu, kde založil a viedol Modernú operetu v divadle Varieté. Štefanovi Hozovi, po jeho veľkom úspechu v Bratislave, ponúkol Drašar úlohu Souch-Chonga aj v pražskej produkcii. Keďže vo výhľade neboli žiadne operné úlohy a podľa zmluvy musel účinkovať i v operetách, Hoza ponuku prijal. Spolu s ním odišli do Prahy aj Jarmila Kšírová, Mája Kohoutová, Terka Prošingerová, Josef Křepela, František Krištof Veselý a dirigent Schöffer s režisérom Pražským. Známou áriou vo vlastnom preklade v znení „Vám svoje srdce dám …“ tak očaril publikum, že na konci ju musel pred vypredaným hľadiskom sedemkrát opakovať. V Prahe spieval Hoza aj Lehárovho Cároviča a Paganiniho.

Hoza sa svojím brilantným stvárňovaním operetných milovníkov a navyše i mužným zjavom stal veľkým miláčikom publika aj v Bratislave, najmä v Lehárových operetách ako Cárovič (Cárovič, 1932), Paganini (Paganini, 1933), Octavio (Giuditta, 1934, 1942), Armand (Frasquita, 1936). Naštudoval postavy v celom rade operiet a spevohier: Primáš Jóži (Lehár: Cigánska láska, 1936,1940), Princ Radjami (Kálmán: Bajadéra, 1934), Gróf Tassilo Wittenburg (Kálmán: Grófka Marica, 1937), Gróf Boleslav Baranski (Nedbal: Poľská krv, 1934, 1940), Sándor Barinkay (J. Strauss: Cigánsky barón, 1935, 1943), Mikuláš Szilassi (Brodský: Modrý lampáš, 1935), Gaston (Móry: La Valiére, 1935), Sultán Sulejman a Mossu (Strauss: Tisíc a jedna noc, 1936), Symon Rymanowicz (Millöcker: Žobravý študent, 1937), Jerry (J. E. Vašica: Americké tempo, 1938), Petrov (Jacobi: Sybilla, 1938), Petr (Grün-Posford: Balalajka, 1938), Gróf René (Fall: Madame Pompadour, 1938), Tino Klement (Jára Beneš: U svätého Antoníčka, 1933), Sam Lee (Beneš: Syn bohov, 1934). Z Dusíkových operiet naštudoval Rudolfa Milanoviča (Keď rozkvitne máj, 1938) a Edmonda Duvala (Modrá ruža, 1939), v opere režiséra Bohuša Vilíma Šťastie nie je náhoda vytvoril postavu Neznámeho (1940).

Štefan Hoza sa súčasne s operetou začal presadzovať v opere, kde mal príležitosť uplatniť svoj farebný, kovolesklý, a zvučný hlas, výborné frázovanie, zrozumiteľnosť spievaného slova. Naštudoval repertoár širokého typového rozpätia, medzi ktorými vynikali dramatické postavy Lacu z Jej pastorkyne, Dimitrija z Borisa Godunova, Pedra z Nížiny, Erika z Blúdiaceho Holanďana, Cania, Radamesa, Calafa a Dona Josého. Prvou opernou postavou Štefana Hozu bol Laca Klemeň v Janáčkovej Jej pastorkyni v hudobnom naštudovaní Karla Nedbala (1932, 1941, 1955), v ktorej neskôr stvárnil aj Števu Buryju (1946), z Janáčkovej tvorby naštudoval ešte Borisa Grigorjeviča (Káťa Kabanová, 1949). Zo smetanovských postáv vytvoril Jeníka z Predanej nevesty (1933, insc. 1931; 1942, 1946), Dalibora (1947) a Lukáša z Hubičky (1952), z Dvořákových Princa z Rusalky (1941, 1950), Pastiera Jirku v opere Čert a Káča (1955). Z českého repertoáru stvárnil postavu Doktora (Karel: Smrť kmotrička, 1935), Vojtecha (Blodek: V studni, 1937), Jana Sladkého Kozinu (Kovařovic: Psohlavci, 1939, 1953), Václava Vavřinca Rainera (Picka: Maliar Rainer, 1940), Mánka (Foerster: Eva, 1941), lúpežníka Babinského (Weinberger: Gajdoš Švanda, 1948). Z ruskej tvorby stvárnil lyrického Lenského (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1934, 1945), v operách Musorgského Princa Alexeja Chovanského (Chovančina, 1939), Grišku (Soročinský jarmok, 1948) a Grigorija-Dimitrija (Boris Godunov, 1954). Z klasického svetového repertoáru Cania (Leoncavallo: Komedianti, 1935, 1939, 1941, 1947); z Pucciniho tvorby Cavaradossiho (Tosca, 1936, 1940, 1945), F. B. Pinkertona (Madame Butterfly, 1940), Kalafa (Turandot, 1942), Rudolfa (Bohéma, 1948); Verdiho Radamesa (Aida, 1941, 1949), Manrica (Trubadúr, 1944) a Otella (Otello, 1945); Bizetovho Dona Josého (Carmen, 1941), d´Auberovho Fra Diavola (Fra Diavolo, 1936), Wagnerovho Erika (Blúdiaci Holanďan, 1939), Maxa vo Weberovom Čarostrelcovi (1944), Pedra v d´Albertovej Nížine (1951). Naštudoval aj postavy z modernej opernej tvorby akými boli napr. Semjon Sergejevič Bortsov (Nottara: Na veľkej ceste, 1935), Nikolaj Gluhovcev (Čerepnin: Hlad, 1936), Balduin (Vladigerov: Cár Kalojan, 1937), Janík (Dobronić: Vdova Rošlinka, 1938), Mišo-Ero (Gotovac: Ero z onoho sveta, 1943), Stojan (Konjović: Koštana, 1948), Matho (Stojanov: Salambo, 1942), Andrej (Kabalevskij: Tarasova rodina, 1953). Z pôvodnej slovenskej opernej tvorby doštudoval Eigela (Bella: Kováč Wieland, 1933, insc. 1930; 1943). V scénickej kantáte Alexandra Moyzesa Svätopluk v hudobnom naštudovaní Karla Nedbala, v réžii Viktora Šulca a na scéne Františka Tröstra spieval Karolmana (1935), Ivana v Rosinského opuse Matúš Trenčiansky (1936), Martina Hudcovie (Figuš-Bystrý: Detvan, 1938), Morisa Monka (Holoubek: Stella, 1939). Vrcholnou kreáciou Štefana Hozu bol Ondrej v Suchoňovej Krútňave (1949, 1952), skvelá ukážka syntézy speváckeho a hereckého výrazu. V tejto postave naplno uplatnil dramatické cítenie a v piatom najťažšom obraze, v nočnej hôrnej scéne, dokázal ako má svoju postavu premyslenú a prežitú. Poslednou zároveň rozlúčkovou postavou Štefana Hozu bol Svätopluk mladší v Suchoňovom Svätoplukovi (1960). V roku 1954 naštudoval aj Cikkerovho Jura Jánošíka, predstavenia však nespieval.

Po rozpade Československej republiky sa stal umeleckým šéfom dirigent Josef Vincourek (1938 – 1945), ale rozhodujúcou osobnosťou v otázkach umeleckých i prevádzkových bol Štefan Hoza ako dramaturg opery SND. Po odchode českých interpretov získaval mladé spevácke talenty do operného súboru. K jeho zásluhám patrí vybudovanie širokého svetového repertoáru i uvádzania diel moderných autorov (Egkovho Peer Gynta, Stojanovovej Salambo, Zandonaiovej Ľúbostnej komédie a Gotovacovho Era z onoho sveta). Bol agilným prekladateľom operných i operetných libriet v období poslovenčovania opery SND (Bohéma, Tosca, Čert a Káča, Madame Butterfly, Jej pastorkyňa, Zem úsmevov, Cárovič, Veselá vdova, Poľská krv a i.). Hoza bol dramaturgom aj v čase prvého uvedenia našej národnej opery Eugena Suchoňa Krútňava (hudobné naštudovanie Ladislav Holoubek, réžia Karel Jernek, 1949). A práve táto opera bola Hozovým režijným debutom v Ostrave, odkiaľ dostal ponuku na jej inscenovanie. Hoza po zvážení neodmietol a v roku 1957 uviedlo ostravské Štátne divadlo operu v hudobnom naštudovaní Josefa Vincourka a na scéne Ladislava Vychodila. Po úspešnom režijnom debute dostal príležitosť aj v SND, kde sa podpísal po réžie opier Giacoma Pucciniho Tosca (1957) a Bohéma (1959), Verdiho Otella (1958) a Humperdinckovej opery na námet rozprávky bratov Grimmovcov Medovníková chalúpka 1959. Hoza ako režisér sa nepokúšal o hľadanie nových postupov, jeho réžie boli tradičné, čisté a divácky úspešné.

Štefan Hoza pohostinsky vystupoval na mnohých zahraničných scénach (Záhreb, Budapešť, Viedeň, Drážďany). Ako jeden z prvých spevákov nahrával s orchestrom R. A. Dvorského na gramofónové platne dobové hity, prvé nahrané slovenské tango Dita od Ing. Alexandra Aranyosa dokonca sám otextoval. Často spieval a nahrával aj piesne Gejzu Dusíka, árie z jeho i zo svetových operiet i operné árie. Po úspechu v operete sa uplatnil aj na filmovom plátne, veľkú popularitu získal ako herec i spevák v poetickom dokumente Karola Plicku Zem spieva (1933), vo filmoch Hudba sŕdc (1934) a v Nedbalovej Poľskej krvi v réžii Karla Lamača (1934). Ako herec účinkoval v úlohe primára v prvom slovenskom širokouhlom filme Františka Kudláča Na pochode sa vždy nespieva (1960) a v televíznej hudobnej komédii Štrnásty v rade (1975).

Štefan Hoza bol prvým autorom libriet slovenských opier k Suchoňovej Krútňave (podľa novely Mila Urbana Za vyšným mlynom, 1941 – 1949, premiéra 1949), k Cikkerovmu Jurovi Jánošíkovi (1950 – 1953, premiéra 1954) a k opere Rudolfa Macudzińského Monte Christo (1947 – 1949, scénicky neuvedená), v rukopise zostalo libreto ku komickej opere Teodora Hirnera Adam to zaplatí (dokončené v roku 1962). Slovenská opera získala v Hozovi libretistickú osobnosť, ktorá dokázala svoje literárne schopnosti spojiť so znalosťou špecifických zákonitostí opery. Podiel na úspechu Krútňavy na domácich scénach i v zahraničí má aj príťažlivé a dramaticky vypracované libreto Štefan Hozu.

Literárnej tvorbe sa Štefan Hoza venoval už od mladosti, písal literatúru pre deti (Srdce zlatých hodiniek,1932); Líška Pipuška, 1932; Smoliarov chlapček, 1934), nasledoval historický román Na skale útočišťa (1935, neskôr ho upravil a vydal pod názvom Tatári idú!). Publikoval popularizačné články v denných periodikách a odborných časopisoch, celý rad štúdií, esejí a článkov na odbornú tému: o opere v Bratislave a v Košiciach, Dejiny bratislavského divadla do roku 1919, o V. Figušovi-Bystrom, Milanovi Zunovi, Bohušovi Vilímovi o hudobníkoch v učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule, zo všeobecnej histórie (700 rokov Spišskej Novej Vsi, o folklóre v Smižanoch). Je autorom viacerých knižných  publikácií: Tvorcovia hudby, (Trnava 1943), Opera na Slovensku 1, 2 (Martin 1953, 1954), Večer v opere (Bratislava, 1975) a v roku 1989 vyšli posmrtné dvojzväzkové pamäti Ja svoje srdce dám (Bratislava, zostavila Bohumila Machýnková).

Dňa 29. októbra uplynie päťdesiat päť rokov od úmrtia dirigenta a hudobného skladateľa Zdeňka Folprechta (narodil sa 26. januára 1900 v Turnove, zomrel v Prahe), dlhoročného dirigenta operného súboru Slovenského národného divadla (1923 – 1939). Viac o ňom sme písali TU…

Zdeněk Folprecht, (1900-1961)

Zdeněk Folprecht,
(1900-1961)

Pred tridsiatimi rokmi dňa 29. októbra zomrela česká dramatická speváčka, sopranistka Milada Marková (vydatá Kubínová, neskôr Sochorová, narodila s 24. mája 1913 v Brne v Královom Poli, dnes súčasti Brna, zomrela v Olomouci), dlhoročná popredná sólistka Mestského divadla v Olomouci (1935 – 1936, 1937 – 1971), v rokoch 1936 – 1937 sólistka opery Slovenského národného divadla v Bratislave.

Milada Marková (1913 – 1986), na fotografii ako Tosca, foto: Archív Mestského divadla Olomouc

Milada Marková
(1913 – 1986),
na fotografii ako Tosca,
foto: Archív Mestského divadla Olomouc

Milada Marková študovala spev na konzervatóriu v Brne u Máše Fleischerovej (1929 – 1935). Ako poslucháčka konzervatória spievala postavu Stany v českej premiére opery srbského skladateľa Petra Konjovića Koštana (1932, dirigent Zdeněk Chalabala, réžia Branko Gavella) a jedného z géniov v Mozartovej Čarovnej flaute (1933). Umeleckú dráhu začala v roku 1935 v Olomouci a po ročnom pôsobení na scéne SND sa do Olomouca natrvalo vrátila až do odchodu na dôchodok. Pôsobila tiež ako pedagogička spevu. V olomouckom divadle mala príležitosť spolupracovať s viacerými umeleckými osobnosťami českého hudobného života. Už v prvej sezóne spievala popri Barene v Janáčkovej Jej pastorkyni, Elvíre v Rossiniho Talianke v Alžíri a Musetty v Pucciniho Bohéme aj náročné dramatické party, ktoré sa stali jej doménou. Po Smetanovej Milade z Dalibora, Reche z Halévyho Židovky spievala Katerinu Izmajlovnu v českej premiére Šostakovičovej Ruskej lady Macbeth (1936) v hudobnom naštudovaní Adolfa Hellera. Po Hellerovom odchode spolupracovala s Karlom Nedbalom, po roku 1945 s Išom Krejčím a Zdeňkom Košlerom. V Olomouci naštudovala bohatý a rôznorodý repertoár v sopránovom i mezzosopránovom odbore a mnohé postavy vytvorila vo viacerých naštudovaniach. Zo smetanovských postáv nasledovali po Milade, Hedvika i Záviš z Čertovej steny, Krasava v Libuši, z Dvořákovových Terinka i Júlia v Jakobínovi, Cudzia kňažná i Ježibaba v Rusalke, Fibichova Šárka. Bola Mascagniho Santuzzou v Sedliackej cti, Verdiho Aidou, Pucciniho Toscou, Sentou z Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana, Leonorou z Beethovenovho Fidelia, ale aj Mozartovou Donou Elvírou (Don Giovanni) či Grófkou (Figarova svadba). Na repertoári mala Siebela v Gounodovom Faustovi, Klytaimnestru v Gluckovej Ifigénii v Aulide, Niklasa (Offenbach: Hoffmannove poviedky), Pucciniho Suzuki z Madame Butterfly, Bizetovu Carmen, Dvořákovu Káču (Čert a Káča) a i. Z modernej opernej tvorby naštudovala Conception v Ravelovej Španielskej hodine i Bartókovu Juditu (Modrofúzov zámok). V Košlerovom naštudovaní Suchoňovej Krútňavy vytvorila Zuzku (1960) a v Svätoplukovi Blagotu (1968).

Milada Marková bola vynikajúcou interpretkou postáv v Janáčkových operách ako Jenůfa v Jej pastorkyni (1935), Káťa Kabanová (dirigent Iša Krejčí, 1948) aj Kabanicha (Zdeněk Košler, 1961), Lišiak Zlatohřbítek v Príhodách líšky Bystroušky (1957). Zvlášť vynikla speváckym a hlboko precíteným hereckým výkonom v postave Kostelničky v Jej pastorkyni, ktorú spievala až v štyroch naštudovaniach (1940, 1947, 1952, 1963), v roku 1940 pod taktovkou Karla Nedbala a v roku 1952 s Išom Krejčím. Svoje zrelé spevácke a herecké umenie prezentovala ako Emília Marty v Košlerovom naštudovaní Veci Makropulos (1958). Zdeněk Košler zveril Markovej aj náročnú úlohu Katěriny v Jeremiášovych Bratoch Karamazovovcoch (1960). S úspechom stvárnila aj Straussovu Salome a Oktaviána v Gavalierovi s ružou.

Do opery Slovenského národného divadla prišla mladá, kultivovaná a nadaná Milada Marková na začiatku sezóny 1936 – 1937. Vstup Milady Markovej na scénu bol impozantný, spievala Miladu v Smetanovom Daliborovi (2. októbra 1936) s Richardom Kublom, jedným z najlepších Daliborov. Aj hodnotenie výkonu Markovej hudobného kritika Ivana Balla bolo pozitívne: „Na prvý pohľad bolo zrejmé: veľký talent, obdarený krásnym, sviežim sopránom, kultivovaným a s rozmyslom využívaným; rovnako živá ako muzikálnosť je slečnina hra, vytvárajúca Miladu samozrejme skôr dievčensky nežnú ako veľkoryso heroickú. Nemohli sme dosť obdivovať rozvahu a vytrvalosť, s ktorou slečna zmáhala požiadavky vysoko vypätej predlohy.“(Slovenský denník, roč. 19, 04.10.1936, č. 228, s. 5.). V prvej premiére sezóny, v inscenácii opery Jaroslav Křičku Hipolyta (1936) v hudobnom naštudovaní Karla Nedbala stvárnila Marková skvostnú Anninu s temperamentom a potrebnou roztopašnosťou. Upútala aj v dramaticky náročnej kreácii Kostolníčky z Janáčkovej Jej pastorkyne. Z aktuálneho repertoáru vstúpila do inscenácie Pucciniho Toscy, spievala Krasavu v Smetanovej Libuši (1936), v titulnej úlohe s neskoršou primadonou Metropolitnej opery Zinkou Kunc-Milanov. Bola rozšafným Princom Orlovským v Straussovom Netopierovi, po stránke speváckej a hereckej presvedčivo zvládla aj náročný part Marty v novonaštudovanej d´Albertovej Nížine (1937).

V roku 1937 sa Milada Marková vrátila do Olomouca a v nasledujúcej sezóne spievala v SND už iba niekoľko predstavení ako hosť. Až v roku 1972 sa objavila v košickom Štátnom divadle, kde úspešne vystúpila ako Kabanicha v Janáčkovej Káti Kabanovej:Postava Marfy Kabanovej – Kabanichy v stelesnení hosťujúcej Milady Markovej-Sochorovej je akoby vytesaná zo žuly: despotizmus, podozrievavosť, skrývaná zmyselnosť a zovňajškové svätuškárstvo tohto odpudzujúceho príkladu kresťanského farizejizmu našli v nej skúsenú predstaviteľku, ktorá s minimálnym množstvom gest a mimiky dosiahla skvelý účinok.“ (Vajda, Igor. Hudobný život, roč. 4, 12.6.1972, č.11, s. 5).

Pripravila Elena Blahová-Martišová

video: La Traviata v Banskej Bystrici aj so Štefanom Babjakom

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár