Pripomíname si v októbri (2018)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame prehľad októbrových výročí piatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Dušana Djordjevića, Anny Starostovej, Ludmily Komancovej, Frídy Friskovej a Karla Nedbala. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 15. októbra si pripomíname sto desiate výročie narodenia operného speváka srbského pôvodu Ing. Dušana Djordjevića (tiež Dusan Georgevich, manželka Mária, rod. Matejčeková, operná speváčka, narodil sa 15. októbra 1908 v osade Donji Krčin v obci Varvarin, Srbsko, zomrel 15. januára 1999 v New Yorku, USA), tenoristu, sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1942 – 1943 a 1946 – 1947.

Dušan Djordjevič (1908 – 1999),
foto: Anton Illenberger / Archív DÚ

Dušan Djordjević absolvoval techniku na univerzite v Belehrade, štúdium ukončil v roku 1933 s titulom elektrotechnického inžiniera. Už od detstva mal krásny hlas, spieval v zbore, hral na akordeón a husle. Počas štúdia v Belehrade bol členom akademického speváckeho zboru Obilič ako barytón. Na odporučenie spolupracovníka speváckeho zboru Lovra von Matačića, neskôr svetoznámeho dirigenta, začal študovať spev. Pod dohľadom učiteľov (Jakov Petrov, Hans von Thun, Olga Taralo-Ščetinine) prešiel na tenorový odbor. Ďalším súkromným štúdiom spevu sa priebežne zdokonaľoval na svojich pôsobiskách, predovšetkým v Taliansku. V roku 1934 začal spevácku kariéru v opere v Záhrebe, kde mu ponúkol angažmán vtedajší riaditeľ opery skladateľ Petar Konjović. Tu spieval napr. titulnú postavu Giordanovej opery Andrea Chénier so Zinkou Kunc ako Madelaine, ktorá sa, už ako Zinka Milanov, čoskoro stala vychýrenou verdiovskou sopranistkou newyorskej Metropolitnej opery. V roku 1937 získal prvú cenu na Medzinárodnej speváckej súťaži v Miláne. V roku 1938 uchvátil talianske obecenstvo, keď spieval za indisponovaného Benjamina Gigliho postavu Giordanovho Andrea Chéniera v milánskom amfiteátri Castello Sforzesco. Dostal ponuky vystúpiť na talianskych operných scénach (Bologna, Turín, Florencia), ďalšie plány mu však prekazilo stúpajúce politické napätie a vojnové udalosti. Prijal angažmán v opere v Belehrade (1938 – 1941), medzitým sa oženil so slovenskou sopranistkou Máriou Matejčekovou, s ktorou sa zoznámil v Miláne.

V roku 1941 prijal Dušan Djordjević pozvanie na pohostinské vystúpenie do opery Slovenského národného divadla, kde medzičasom jeho manželka získala angažmán. Už v prvom predstavení v postave Turidda v Mascagniho Sedliackej cti sa prezentoval ako spevák s mimoriadne krásnou kultúrou hlasovou a vzbudil pozornosť kritiky: „Ide naozaj o dobre školeného tenoristu lyrického zafarbenia, ktorý v momentoch, keď sa vedel úplne skoncentrovať na technickú stránku tvorenia tónu, silne pripamätúval – hlavne v tónovej oblasti strednej hlasovej polohy – na nedosiahnuteľne jemné, ľahké nasadzovanie a modulovanie vokálov celkom na spôsob Gigliho:“ (Strelec, J. Národnie noviny, roč. 72, 20. 12. 1941, č. 94, s. 7). V postave Cavaradossiho v Pucciniho Tosce (1941) sa prezentoval ako tenorista s hlasom prekrásneho zafarbenia, kritika mu vyčítala, že vo výškach má občas stiahnuté tóny. Po úspešných pohostinských vystúpeniach prijal angažmán do súboru opery SND a pôsobil tu v rokoch 1942 – 1943 a 1946 – 1947. Istý čas pracoval vo svojom pôvodnom povolaní a v rokoch 1945 – 1946 sa venoval koncertnej činnosti. Krásnym zvučným hlasom spieval Vojvodu vo Verdiho Rigolettovi (1943), známu áriu La donna e mobile musel opakovať a razom si získal prítomné publikum, keď ju zaspieval po slovensky. V slovenčine a s pomerne dobrou výslovnosťou naštudoval aj postavu rytiera des Grieux v Massenetovej Manon (1942). Spieval s ľahkosťou, zaujal najmä zvučnou a mäkkou strednou polohou, s mimoriadnym citom predniesol áriu z druhého dejstva. Kritika ocenila jeho vzornú kantilénu, legato ako aj mäkké nasadzovanie tónu v postavách Rudolfa z Pucciniho Bohémy (1946) a Almavivu v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1946).

Dušan Djordjević vystupoval príležitostne aj na koncertnom pódiu. Vo viacerých slovenských mestách účinkoval spolu s manželkou Máriou Matejčekovou (Nitra, Piešťany, Starý Smokovec). Príležitostne účinkoval na rôznych spoločenských večeroch a akciách, napr. na juhoslovanskom slávnostnom večere v Bratislave. Spoluúčinkoval i na koncerte známeho českého organového virtuóza Jiřího Reinbergera v bratislavskom jezuitskom kostole (1947) a s Ninou Nadeždinou (neskôr Hazuchovou) na Puškinovom večere. Veľký úspech zaznamenal na spoločnom koncerte s talianskym barytonistom Giuseppem Taddeim v Redute v roku 1947. Okrem slovenských, juhoslovanských a talianskych piesní predviedli majstrovské belcanto v áriách a duetách z tvorby Verdiho, Pucciniho a Bizeta.

S veľkým úspechom spieval Dušan Djordjević v Štátnej opere vo Viedni Cavaradossiho v Pucciniho Tosce (1946) s Danicou Ilič v titulnej postave, v rozlúčkovom predstavení srbskej divy pred jej odchodom do Metropolitnej opery v New Yorku (predstavenia sa pre rekonštrukciu budovy po požiari spôsobenom bombou hrali vo Volksoper). Podľa kritiky bol jej vyrovnaným partnerom, recenzent denníka Die Weltpresse poznamenal, že rušivo pôsobila iba jeho občasná neistota pri nasadzovaní tónu. Príjemne prekvapil nádherným farebným hlasom a belcantom, krásnu kantilénu predviedol v árii z tretieho E lucevan le stelle. Výkony oboch umelcov odmeňovalo publikum po áriách a priebežných aktoch nadšeným potleskom.

V roku 1948 emigroval Dušan Djordjević aj s rodinou do Švajčiarska. Spieval v Bazileji, v Teatro Liceo v Barcelone a príležitostne účinkoval na koncertoch. Pre vydavateľstvo Decca nahral najznámejšie operné árie so sprievodom symfonického orchestra v Ženeve s dirigentom Albertom Eredem (1949, Leoncavallo: I Pagliacci, Mascagni: Cavalleria rusticana, Donizetti: L’elisir d’amore, Verdi: La traviata, Rimskij-Korsakov: Sadko, Massenet: Manon). V päťdesiatych rokoch sa rodina presťahovala do Spojených štátov amerických, kde kvôli zabezpečeniu rodiny pracoval ako elektrotechnický inžinier a neodmietol ani ponuky na operné a koncertné vystúpenia, či už s manželkou alebo samostatne. Napr. v roku 1956 spieval v Pittsburghu Turidda v Leoncavallových Komediantoch. S manželkou účinkoval na Svetovej výstave v New Yorku (1964), v roku 1973 na koncerte pri príležitosti osláv 110. výročia osláv založenia Matice slovenskej, ktorý usporiadalo v New Yorku Slovensko-americké kultúrne stredisko.

video

Dňa 24. októbra si pripomenieme nedožité sedemdesiate piate narodeniny opernej speváčky Anny Starostovej (narodila sa 24. októbra 1943 v Ruskej Volovej,okr. Humenné, zomrela 27. novembra 2015 v Bratislave), sólistky spevohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove (1967 – 1969), Janáčkovej opery v Brne (1969 – 1970), Novej scény (1970 – 1975) a sólistky opery Slovenského národného divadla (1975 – 1999). Viac o nej sme písali TU…

Anna Starostová (1943 – 2015),
foto: Archív SND

Dňa 24. októbra uplynie štyridsaťpäť rokov od úmrtia českej opernej speváčky, altistky Ludmily Komancovej (tiež Lída Komancová, vydatá Bergmanová, narodila sa 15. júna 1912 v Trokavci, okres Rokycany, zomrela 24. októbra 1973 v Plzni), členky Mestského divadla v Plzni (1933 – 1935), stálej hosťujúcej sólistky Národného divadla v Prahe (1939 – 1943), poprednej sólistky divadla v Ostrave (1943 – 1960), ktorá pôsobila v rokoch 1935 – 1939 v opernom súbore Slovenského národného divadla.

Lída Komancová (1912 – 1973),
foto: Archív DÚ

Ludmila Komancová vyrastala v kultivovanom rodinnom prostredí kapelníka a učiteľa hudby Václava Komanca, ktorý súčasne skladal pre svoju kapelu polky a valčíky. Spev študovala na hudobnej škole Bedřicha Smetanu v Plzni u Elly Noëmi-Kopovej, neskôr súkromne u Doubravky Branbergerovej v Prahe a Rudolfa Vaška v Ostrave. Mladá talentovaná umelkyňa, jedna z najlepších žiačok hudobnej školy, začínala v Mestskom divadle v Plzni (1933 – 1935), kde naštudovala o. i. postavu kuchtíka z Dvořákovej Rusalky (1932), Proškovú v Kovařovicovej opere Na starém bělidle (1932), Barušku v Mozartovej Figarovej svatbe (1933), Olgu v Čajkovského Eugenovi Oněginovi (1933), postavu speváčky v opere Stanislava Suda Il divino Boemo (Božský Čech, 1934), Fatimu vo Weberovom Oberonovi (1935). Ako dvadsaťjedenročná naštudovala Bizetovou Carmen (1933), kritika vyzdvihla jasný hlas, vokalizáciu a mladistvý zjav umelkyne. Jej partnerom v postave Dona Josého bol poľský tenorista Antoni Gołębiowski, sólista varšavskej opery, častý hosť pražského Národného divadla a ostravského divadla.

Lída Komancová sa v Slovenskom národnom divadle sľubne uviedla pohostinským vystúpením ako Bizetova Carmen v máji 1935. Kritika poznamenala, že má talent spevácky i herecký a v nasledujúcej sezóne bola mladá talentovaná speváčka angažovaná. Disponovala hlasom veľkého rozsahu, vo všetkých polohách vyrovnaným a zvučným, predurčeným na interpretáciu altových ako aj mezzosopránových postáv. Kritika sa s uznaním vyjadrovala o jej umení, skvelom hlase, intonačnej istote a precítenom prednese. Doštudovala Niclausa v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1935) uvedených v predchádzajúcej sezóne a pred zájazdom operného súboru do Viedne postavu Radmily zo Smetanovej Libuše (1935, insc. 1934). Vyrovnaný umelecký výkon podala ako ušľachtilá Amneris vo Verdiho Aide (1936), ktorú o dva roky spievala aj so známym bulharským tenoristom Todorom Mazarovom (Radames). Spievala Suzuki v Pucciniho Madame Butterfly (1937, insc. 1929), spevácky výborne a herecky výstižne interpretovala Bizetovu Carmen (1938). Krásny farebný alt predviedla v úlohe herecky presvedčivej princeznej Eboli vo Verdiho Donovi Carlosovi (1938), spievala i Maddalenu v Rigolettovi (1938, insc. 1923). Komický talent uplatnila v úlohe pani Pageovej v Nicolaiových Veselých ženách windsorských (1936) a svižnej Lady Pamely v Auberovom Fra Diavolovi (1936). Bola zvodným Cherubínom v Mozartovej Figarovej svadbe (1938), krásnym hlasom spievala Siebela v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1938). Naštudovala Verunu vo Blodekovej opere V studni (1937), svoje umelecké kvality potvrdila ako Panna Róza v Smetanovom Tajomstve (1938) a Kňažná v Dvořákovej opere Šelma sedliak (1939).

Herecké vlohy Komancovej našli uplatnenie v modernej opernej tvorbe. Vytvorila výraznú a živú postavu Sonjetky v Šostakovičovej Ruskej lady Macbeth (1935), Annu Ivanovnu v Čerepninovej opere Hlad (1936), Nazarovnu v Nottarovej Na veľkej ceste (1936, insc. 1935), pekný hlasový výkon podala ako Zoja vo Vladigerovovom Cárovi Kalojanovi (1937). Stvárnila sugestívnu postavu Slepej ženy v opere Lodovica Roccu Dibuk (1937), epizódnu úlohu Toničky v Dobroničovej Vdove Rošlinke (1938) a pobehlice v Janáčkovej opere Z mŕtveho domu (1938). Naštudovala postavu Aničky v kritikou odmietnutom Rosinského Matúšovi Trenčianskom (1936), pekný herecký výkon podala ako Mary v Holoubkovej prvotine Stella (1939).

Komnacová spievala i menšie úlohy ako: Háta (Smetana: Predaná nevesta, 1935, insc. 1931), Fekluša (Janáček: Káťa Kabanová, 1935), Flora Bervoix (Verdi: Traviata, 1935, insc. 1922), Rosette (Massenet: Manon 1935), Tretia žienka (Dvořák: Rusalka, 1935, insc. 1931), Larina (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1936, ins. 1934), Rychtárka (Janáček: Jej pastorkyňa, 1936, insc. 1932), Tretia sirota (Strauss: Gavalier s ružou, 1936), Káčina matka (Dvořák: Čert a Káča, 1937, insc. 1929), Rozália (d´Albert: Nížina, 1937, insc. 1931), Gertruda (Charpentier: Louisa, 1937), Druhá dáma (Mozart: Čarovná flauta, 1938), Ida (Strauss: Netopier, 1937).

Ludmila Komancová spievala pohostinsky v roku 1935 Azucenu z Verdiho Trubadúra v Brne, kritika vyzdvihla jej nosný hlas a premyslený herecký výraz. Veľký úspech mala ako Amneris vo Verdiho Aide v roku 1939 v pražskom Národnom divadle, kritiku upútala prepracovaným výrazom hudobným, deklamačným i mimickým. Po nútenom odchode z Bratislavy pôsobila v Prahe ako stály hosť (1939 – 1943). Spievala Azucenu (Verdi: Troubadour, 1940), Hátu a Ludmilu (Smetana: Prodaná nevěsta, 1940, 1941), Martinku (Smetana: Hubička, 1940), Růženku (Miroslav Krejčí: Léto. 1940), Čtvrtý duch (Fibich: Bouře,1941), Kláskovú (Novák: Lucerna, 1941), Ježibabu (Dvořák: Rusalka, 1941), Pannu Rózu (Smetana: Tajemství, 1950). V ostravskom divadle zaujala speváckym výkonom na pohostinskom vystúpení v postave Bizetovej Carmen so známym španielskym barytonistom Celestinom Sarobem (Escamillo).

V roku 1943 Ludmila Komancová prijala angažmán do ostravského divadla a do roku 1960 patrila k popredným sólistom súboru. Jednou z jej najlepších postáv bola Kostelníčka z Janáčkovej Její pastorkyně (1943, 1948, 1952), ktorú stvárnila vo viacerých naštudovaniach. Podľa kritiky dala tejto postave až krutú prísnosť, desivosť a tragickosť, sprevádzanú exponovanou mimikou. Zo smetanovských postáv stvárnila Ludmilu (Smetana: Prodaná nevěsta, 1944, 1959), Martinku (Hubička, 1947, 1952), pannu Rózu (Tajemství, 1948, 1956) a Radmilu (Libuša, 1954). Naštudovala Dvořákovu Káču (Čert a Káča, 1946, 1950) a Ježibabu (Rusalka, 1946, 1950, 1960), Dorlu (Kovařovic: Psohlavci, 1946), Kmotřičku (Karel: Smrt kmotřička, 1954), Mešjanovku (Foerster: Eva, 1946, 1950). Bola Čajkovského Larina (Evžen Oněgin, 1946, 1951), Hraběnka (Piková dáma, 1948, 1955) a Kněžna Romanovna v prvom československom uvedení Čarodějky (1953) v hudobnom naštudovaní Rudolfa Vašatu. Vytvorila Musorgského Chivriju (Soročínský jarmark, 1949) a Marinu Mníškovú v Borisovi Godunovi (1959) v strhujúcom naštudovaní Bohumila Gregora. Spievala i Bizetovu Carmen (1950, 1955), Verdiho Eboli (Don Carlos, 1950), Ulriku (Maškarní ples, 1952), Amneris (Aida, 1952), Pucciniho Zitu (1959) i Školnicu vo vynikajúcej inscenácii Suchoňovej Krútňavy (1957) s dirigentom Josefom Vincourkom v réžii Štefana Hozu a ďalšie postavy.

Bohatá bola aj koncertná činnosť Ludmily Komancovej. Už v roku 1932, čoskoro po absolvovaní mestskej hudobnej školy v Plzni, účinkovala v rozhlase. Absolvovala koncertné turné v Juhoslávii (1935 – 1936) a v Poľsku (1947 – 1948). Na abonentnom koncerte v Slovenskom národnom divadle interpretovala spievala cyklus piesní Václava Kaprála Uspávanky (1939) za osobnej prítomnosti brnianskeho skladateľa. Precítene interpretovala cyklus Ladislava Holoubka Piesne o matke s klavírnym sprievodom skladateľa na hudobnom večere Mladého slovenského umenia v Prahe v roku 1937. Na komornom koncerte v Hukvaldoch venovanom 90. výročiu narodenia Leoša Janáčka spievala piesne a sólo v Zápisníku zmizelého (1944) spolu s tenoristom Eduardom Hrubešom a s klavírnym sprievodom dirigenta Vladimíra Brázdu. Pre firmu Ultraphon nahrala árie z Bizetovej opery Carmen a piesne Stanislava Sudu (1933), pre Supraphon Káču v Dvořákovej opere Čert a Káča (1955, dirigent Zdeněk Chalabala), Písně Roberta Schumanna (1957), Kabanichu v Janáčkovej Káti Kabanovej (1960, dirigent Jaroslav Krombholc).

Dňa 26. októbra uplynie šesťdesiat rokov od úmrtia českej opernej speváčky Frídy Friskovej (tiež Frýda Frísková, vydatá Mesteková, narodila sa 17. septembra 1890 alebo 1891 v Reveli, dnešnom Talline v Estónsku, zomrela 26. októbra 1958 v Prahe, manžel operný spevák, tenorista Jan Mestek), koloratúrnej sopranistky, pôsobiacej v Mestskom divadle v Plzni (1915 – 1921, 1922 – 1924), v Ľubľane (1924 – 1925) a v Olomouci (1925 – 1926), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave v rokoch 1921 – 1922.

Frýda Frísková (1890 – 1958),
foto: Archív mesta Plzeň

Frída Frisková vyrastala v rodine hudobníka, trumpetistu Bohumíra Friseka, rodáka z Brandýsa nad Labem, ktorý sa vypracoval na vojenského kapelníka. Ako kapelník pôsobil vo viacerých mestách v bývalom Rakúsko-Uhorsku od Izmajilu (ruská Bessarábia, dnes Ukrajina), Reveľa, slovinskú Ľubľanu až po chorvátsku Opatiju. V Opatiji bol dirigent kúpeľného orchestra a v Ľubľane krátky čas druhý dirigent Slovinskej filharmónie (1909) pri Václavovi Talichovi (1909). Frisková študovala spev v Ľubľane, po otcovej smrti sa presťahovala s matkou do Prahy, kde vystupovala ako koncertná umelkyňa (1913 – 1914). Spievala napr. sólový part vo Verdiho Requiem (1914) na koncerte Vinohradského Hlaholu pod taktovkou Karla Nedbala, v tom čase dirigenta súboru. Príležitostne dostala ponuky spievať v operných predstaveniach, napr. v Přerove spievala Esmeraldu zo Smetanovej Predanej nevesty so speváckym spolkom Přerub (1913), v divadle na Královských Vinohradoch v Prahe Konstancu v Mozartovom Únose zo serailu (1915) a Lidunku v Blodekovej opere V studni, ktorú v Prahe uviedol Pěvecký kruh Tovačovský s dirigentom Fr. Šrajerom (1916).

V Plzni naštudovala Frída Frisková rozmanitý a široký repertoár od mezzosopránových až po koloratúrne party: Thomasovu Mignon (1916), Anaidu z Leonacavallovej opery Zazà (1921), pastiera (Wagner: Tannhäuser, 1921), Barču (Smetana: Hubička, 1920), Rosinu (Rossini: Lazebník sevillský, 1920) a Madelaine (Adam: Postilión z Lonjumeau, 1921). Po ročnom pôsobení v Bratislave sa vrátila s riaditeľom Bedřichom Jeřábkom opäť do Plzne a rozšírila si repertoár o ďalšie postavy z českého a svetového repertoáru: První žínka (Dvořák: Rusalka, 1923), Lidka (Smetana: Dvě vdovy, 1924), Xenie (Dvořák: Dimitrij, 1924), Jitka (Smetana: Dalibor, 1924), Eudoxie (Halévy: Židovka, 1922), Zuzanka (Mozart: Figarova svatba, 1923), Lola (Leoncavallo: Komedianti, 1924) a ďalšie. V opere francúzskeho skladateľa Jeana Nouguésa Quo vadis ? (1923) stvárnila postavu Euniky, v opere plzenského rodáka Emanuela Sudu Bar Kochba (1924) pastiera Roboáma. Bola presvedčivou Olympiou (Offenbach: Hoffmannovy povídky, 1923) a Violettou (Verdi: Traviata). Spevácky najúspešnejšou postavou v Plzni bola Gilda z Verdiho Rigoletta (1924), v ktorej uplatnila svoju vyspelú techniku.

Frída Frisková sa ako sólistka opery Slovenského národného divadla sympaticky uviedla mäkkým „svietivým“ sopránom v postave lesnej žienky v Dvořákovej Rusalke (1921), vyrovnaný výkon podala ako Lola v Mascagniho opere Sedliacka česť (1921). V postave Filiny v Thomasovej Mignon (1921) sa „ukázala ako dobrá koloratúrna speváčka hlasovo nadaná a technicky pripravená“ (Slovenský denník, 8. 9. 1921). Bola herecky a spevácky spoľahlivou Esmeraldou zo Smetanovej Predanej nevesty (1921), Lidunkou v Blodekovej opere V studni (1921) a Frasquitou z Bizetovej Carmen (1921). Naštudovala Annu v Boieldieuovej opere Biela pani (1921), bola roztomilým Oscarom z Verdiho Maškarného plesu (1921). Svoj mäkký hlas uplatnila a herecky upútala ako Barča v Smetanovej Hubičke (1922).

Tlač pozitívne hodnotila jej herecky i zjavom sympatický výkon v titulnej postave Pucciniho Madame Butterfly (1922), aj keď „hlas nevynikal ani tak mohutnosťou, ako lahodnosťou a čistotou. Umelkyňa vládne ním pevecky, disciplinovane.“ (Slovenský denník, 10. 1. 1922). Ohybným hlasom spievala Olympiu v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1922). Podľa hodnotenia recenzentov bola jej najlepšou postavou Violetta vo Verdiho Traviate (1922), ktorej sa zmocnila so vzácnym vkusom, ľahkosťou vokálneho prejavu i ohybnosťou koloratúr. Vyrovnaný výkon podala ako Gilda vo Verdiho Rigolettovi (1922), s istotou a príjemne znejúcim hlasom spievala Eudoxiu v Halévyho Židovke (1922). V Smetanovej Libuši (1922) pod taktovkou Milana Zunu kritika vyzdvihla aj znamenitý svedomite naštudovaný štvorspev žencov za scénou v interpretácii Bronislava Choroviča, Frídy Friskovej, Marie Hlouškovej a Dobřeny Šimáňovej. V roku 1923 (už ako členka opery v Plzni) spievala v Bratislave posledný krát Violettu z Traviaty. Kritika opäť ocenila je skvelý spevácky výkon, bezpečné zvládnutie koloratúrnych pasáží a majstrovské herecké podanie.

V roku 1924 spievala Frída Frisková pohostinsky v Ľubľane Violettu z Verdiho Traviaty na odporučenie českého operetného režiséra Vladimíra H. Mareka, pôsobiaceho krátky čas v tamojšom divadle. Zaujala dobre školeným hlasom, speváckym i hereckým výkonom a v nasledujúcej sezóne bola do ľubľanskej opery angažovaná. Spievala Mařenku v Predanej neveste spolu sa budúcim manželom Janom Mestekom v postave Jeníka. V Mozartovom Donovi Juanovi (1925) spievala Donnu Annu s výnimočným srbským barytonistom Nikolom Cvejićom v titulnej postave (Nikola Cvejić v tridsiatych rokoch pôsobil v Brne a hosťoval i v Slovenskom národnom divadle). Po návrate z Ľujbľany bola angažovaná v Olomouci, kde opäť spievala Smetanovu Mařenku, nádhernou deklamáciou zaujala v titulnej postave Pucciniho Madame Butterfly (1926), stvárnila aj Terinku v Dvořákovom Jakobínovi (1926) a Rosinu (Rossini: Lazebník sevillský. 1926). Podľa správy publikovanej v tlači (Národní politika, 1. 9. 1928, roč. 46, č. 243, s. 12) nastúpila v roku 1928 do Jihočeského divadla v Českých Budějoviach, informácie o jej ďalšej činnosti nie sú známe.

Dňa 28. októbra uplynie stotridsať rokov od narodenia českého dirigenta, skladateľa a hudobného spisovateľa Karla Nedbala (narodil sa 28. októbra 1888 vo východočeskom meste Dvůr Králové, okres Trutnov, zomrel 20. marca 1964 v Prahe, synovec Oskara Nebala, manžel opernej speváčky Evy Hadrabovej).

Karel Nedbal (1888 – 1964),
foto: Archív DÚ

Ako šéf a dirigent operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1928 – 1939 prispel veľkou mierou k stabilizácii operného súboru a k zvýšeniu umeleckej úrovne inscenácií, premysleným umeleckým programom a uvádzaním modernej opernej tvorby zaradil operu do historického medzinárodného kontextu. O Karlovi Nedbalovi prinesieme samostatný článok.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár