Pripomíname si v októbri (2019)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame prehľad októbrových výročí deviatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Štěpána Koubu, Ladislava Kicka, Juraja Wiedermanna, Jaroslava Rozsívala, Eleny Lembovičovej-Ivanovovej, Jozefa Staníka, Štefana Gajdoša, Renáty Šimanovej, Josefa Munclingera. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 2. októbra si pripomenieme sté výročie narodenia českého dirigenta Štěpána Koubu (tiež Štefan Kouba, Stefan Kouba, narodil sa 2. októbra 1919 v Plzni, zomrel 18. septembra 1992 v Grazi v Rakúsku), ktorý pôsobil ako korepetítor a dirigent v opernom súbore Slovenského národného divadla v rokoch 1951 – 1956.

Štepán Kouba (1919 – 1992), foto súkr. archív rodiny

Štěpán Kouba vyrastal v hudobne založenej rodine v Plzni. Jeho matka spievala, otec hral na klavíri a poskytol mu prvé lekcie v hre na klavíri. Počas štúdia na gymnáziu v Prahe (1930 – 1938) sa súkromne učil hru na klavír u Václava Štěpána a skladbu u Jaroslava Křičku (1935 – 1937). Po maturite sa chcel venovať odbornému štúdiu hudby, ale na želanie otca sa zapísal na strojnícku fakultu Vysokej školy technickej. Po troch neúspešných semestroch otec napokon súhlasil so štúdiom hudby. Na Pražskom konzervatóriu (1937 – 1942) študoval dirigovanie u Metoda Doležila. Súčasne absolvoval jednoročný magisterský kurz u Josepha Keilbertha, šéfdirigenta pražskej Nemeckej filharmónie (Deutsche Philharmonische Orchester) v rokoch 1940 – 1945.

Prvé angažmán dostal Štěpán Kouba ako korepetítor v Novom nemeckom divadle v Prahe (1943 – 1944). Po zatvorení divadla bol totálne nasadený ako robotník v zbrojnej továrni v Prahe (1944 – 1945). Po skončení vojny opustil Prahu a odišiel k príbuzným do rakúskeho Grazu, potom do Loebenu, kde sa živil ako príležitostný hudobník. V Loebene sa zoznámil s prvou manželkou Mariou, rodenou Strobl, v roku 1946 sa s ňou oženil, neskôr sa rozviedli. V roku 1947 začal pôsobiť v divadle v Innsbrucku (Stadttheater, 1946 – 1947). Počas návštevy rodičov v Prahe v roku 1948 zastihla Štěpána Koubu zmena politického systému, ktorý mu zabránil vrátiť sa do Innsbrucku. Prijal miesto korepetítora v Zemskom divadle v Ostrave (1948 – 1951, dnes Národní divadlo moravskoslezské), potom bol korepetítorom a dirigentom operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave (1951 – 1956). Pôsobil aj ako externý pedagóg sólovej korepetície na Vysokej škole múzických umení (1953 – 1955).

V lete v roku 1956 Štěpán Kouba navštívil s manželkou príbuzných v Rakúsku a naspäť sa nevrátili. Jeden rok pôsobil v Mestskom divadle (Stadttheater) v Klagenfurte, od roku 1957 bol korepetítorom a dirigentom v Grazi, v divadlách Vereinigten Bühnen a Schauspielhaus. Pôsobil aj na opernom oddelení Vysokej hudobnej školy (Hochschule für Musik und Darstellende Kunst). Po odchode do dôchodku s divadlom naďalej spolupracoval aj napriek vážnemu ochoreniu, ktorému 18. septembra 1992 podľahol.

Na poste korepetítora v Zemskom divadle v Ostrave (dnes Národní divadlo moravskoslezské) účinkoval Štěpán Kouba ako klavírny sprevádzač vo veselohre Alexandra Galiča a Konstantina Isajeva Volá vás Tajmyr (1949). Dirigoval činoherné inscenácie so scénickou hudbou v hre Juliusa Slowackého Balladyna (1949), v komédiách Williama Shakespeara Jak se vám líbí (1950) a Večer třikrálový (1951). Ku komédii Jak se vám líbí skomponoval aj scénickú hudbu.

Po úspešnom konkurze bol Štěpán Kouba v roku 1951 prijatý ako operný korepetítor do operného súboru Slovenského národného divadla, kde v rokoch 1954 – 1956 pôsobil aj ako dirigent. V prvej čínskej hre uvedenej na Slovensku dvojice autorov Cho Čing-č´a Ting I Dievča s bielymi vlasmi (1952) v réžii Ivana Licharda s originálnou čínskou hudbou dirigoval orchester. Mladému talentovanému dirigentovi zverilo vedenie opery hudobné naštudovanie premiéry Smetanovej Hubičky (1955) v réžii Miroslava Wasserbauera pri príležitosti tridsiateho piateho výročia založenia SND. Štěpán Kouba, ktorý mal možnosť predviesť svoje schopnosti iba pri korepetíciách sa predstavil ako perspektívny dirigent. Mimoriadnu pozornosť venoval partitúre, „podrobne prepracoval každú zložku, dbal na potrebnú súhru medzi javiskovým dianím a hrou orchestra í na výkony spevákov, ktoré boli napospol z muzikálnej stránky starostlivo a v dvojakom obsadení pripravené a predvedené“ (Ľud, 14. 5. 1955, roč. 8, č. 114).

Dve predstavenia Hubičky dirigoval v tom istom roku aj na zájazde operného súboru SND na 6. ročníku festivalu Smetanova Litomyšl. Po tomto úspechu mu dirigent Tibor Frešo, v tom čase aj šéf opery, zveril dirigovať svoju novú inscenáciu Dvořákovej opery Čert a Káča (1955). Hudobne naštudoval aj dvojicu baletov Adolpha Charlesa Adama Gizela a Johanna Straussa Ples kadetov (1956) v choreografii Jozefa Zajka. Podľa kritiky viedol orchester spoľahlivo a hlavne v Adamovej hudbe sa mu podarilo odhaliť veľa odtieňov, ktoré veľmi zvýraznili celkový dojem z diela.

Štěpán Kouba externe spolupracoval ako dirigent s Československým rozhlasom v Ostrave a Bratislave, kde uviedli aj jeho skladby Suita pre malých orchester a Tri tance na ruské ľudové motívy. V rokoch 1954 – 1955 učil opernú korepetíciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

V roku 1956 Štěpán Kouba emigroval aj s manželkou do Rakúska. Jeden rok pôsobil v Mestskom divadle (Stadttheater) v Klagenfurte, od roku 1957 bol korepetítorom a dirigentom v Grazi, v divadlách Vereinigten Bühnen a Schauspielhaus. Dirigoval operety a hudobné komédie: Eduard Künneke: Šťastnú cestu (Glückliche Reise , 1961), Ralph Benatzky: Moja sestra a ja (Meine Schwester und ich, 1962), Alexander Steinbrecher: Brilianty z Viedne (Brillanten aus Wien, 1962), Ralph Benatzky: U bieleko koníčka (Im weißen Rössl, 1963), Niko Dostal Manina (1965), Bruno Granichstaedten Der Orlow (1967). Z tvorby Paula Abrahama hudobne naštudoval Kvet Havaja (Die Blume von Hawaii, 1964), Ples v hoteli Savoy (Ball im Savoy, 1965) a operetu Viktória a jej husár (Viktoria und ihr Husar, 1966).

Mnohé inscenácie so živou scénickou hudbou dirigoval Kouba v činohre, napr. v hrách Johanna Nestroya (Unverhofft), Ödöna von Horwatha (Historky z Viedenského lesa – Geschichten aus dem Wienerwald), Bertolta Brechta (Matka Guráž a jej deti – Courage und ihre Kinder), Arthura Millera (Smrť obchodného cestujúceho – Tod des Handlungsreisenden) a v zámockej záhrade v Grazi komédiu Williama Shakespeara Sen noci svätojánskej (Ein Sommernachtstraum) s hudbou Felixa Mendelsohna-Bartholdyho. Príležitostne komponoval aj scénickú hudbu, napr. k fraške Johanna Nestroya Lumpacivagabundus (Lumpazivagabundus).

Poznámka:

Prvou manželkou Šěpána Koubu bola Maria Kouba, rod. Strobl (nar. 1922 –). Pochádzala z rodiny hudobníka, zbormajstra a kapelníka, ktorý jej poskytol základné hudobné vzdelanie. S manželom pôsobila aj v Ostrave a v rokoch 1952 – 1956 bola členkou zboru operného súboru SND. Spievala aj menšie úlohy v operách, o. i. Prvú lesnú žienku v Dvořákovej Rusalke (1953), Sesternicu v Pucciniho Madame Butterfly (1955) a Jana v Janáčkovej Jej pastorkyni (1955). V Grazi začínala v zbore, pokračovala v štúdiu spevu a v roku 1957 ako sólistka prekvapila úspešným debutom v postave Salome v rovnomennej opere Richarda Straussa, ktorú spievala a sama tancovala vyše štyristo krát.

Salome stvárnila aj v televíznom spracovaní opery pod vedením Hansa Swarowského. Po rozvode so Štěpánom Koubom pôsobila až do skončenia umeleckej činnosti v opere vo Frankfurte (1960 – 1982), kde spievala hlavné sopránové postavy (Salome, Trubadúr, Don Giovanni, Madama Butterfly, La Traviata, Maškarný bál, Faust a iné) pod taktovkou Georga Soltiho a Lovra von Matačića. Hosťovala na mnohých významných európskych a amerických operných scénach. Straussovu Salome spievala nielen na domovskej scéne, ale napr. i v Paríži, Neapole, Mníchove, Berlíne a na americkom kontinente. Ako Salome debutovala v Metropolitnej opere v New Yorku (1965) pod taktovkou Karla Böhma, kde spievala aj Sentu z Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana.

Salome a Janáčkovu Jenufu spievala pohostinsky aj vo Viedenskej štátnej opere (1968). Po skončení umeleckej kariéry žila s druhým manželom v Kanade a v roku 1993 sa vrátila do Rakúska. Usadila sa v štajerskom mestečku Köflach, kde si v marci tohto roku pripomenuli jej deväťdesiate siedme narodeniny. Heslo Štěpána Koubu uvádza iba Československý hudební slovník osob a institucí, zv. 1. Praha 1963, s. 719. Biografické údaje, fotografiu a informácie o jeho umeleckom pôsobení v rakúskom Grazi ochotne poskytol jeho syn z druhého manželstva Stefan Kouba prostredníctvom bývalého sólistu SND a dlhoročného sólistu opery v Grazi Juraja Hurného, za čo obom srdečne ďakujem.

Dňa 4. októbra uplynie štyridsať rokov od úmrtia speváka, barytonistu Ladislava Kicka (narodil sa 9. júna 1929 v Levoči, zomrel 9. októbra 1979 v Prešove), člena speváckej skupiny SĽUK-u a dlhoročného sólistu spevohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove v rokoch 1956 – 1979. Viac o ňom sme písali TU…

Ladislav Kicko (1929 – 1979), foto: Archív DJZ Prešov

Dňa 14. októbra si pripomenie sté výročie narodenia operného speváka českého pôvodu, barytonistu Juraja Wiedermanna (vlastným menom Jiří Wiedermann, narodil sa 14. októbra 1919 v Újezde u Brna, zomrel 17 decembra 1912 v Prahe), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla (1952 – 1983). Viac o ňom sme písali TU…

Juraj Wiedermann, (1919 – 2005), foto: M. Robinsonová/Archív SND

Dňa 14. októbra si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia herca a sólistu spevohry českého pôvodu Jaroslava Rozsívala (narodil sa 14. októbra 1924 v Olomouci, zomrel 13. januára 1996 v Bratislave), významného dlhoročného člena divadla Nová scéna v Bratislave. O Jaroslavovi Rozsívalovi prinesieme samostatný článok.

Jaroslav Rozsíval (1924 – 1996), foto Archív DÚ

Dňa 18. októbra uplynie dvadsať rokov od úmrtia opernej speváčky, sopranistky Eleny Lembovičovej-Ivanovovej (rod. Lehotská, narodila sa 27. januára 1912 v Ľubietovej v okrese Banská Bystrica, zomrela 1. októbra 1999 v Prahe), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1944 – 1946 a 1948 – 1952. Viac o nej sme písali sme o nej TU…

Elena Lembovičová-Ivanová (1912 – 1999), foto: Archív DÚ

Dňa 24. októbra uplynie štyridsať rokov od úmrtia speváka, barytonistu a hlasového pedagóga Jozefa Staníka (narodil sa 16. júna 1911 v Krásne nad Bečvou, dnes časť Valašského Meziričí, okr. Vsetín, zomrel 24. októbra 1979 v Prešove), pôsobiaceho na viacerých slovenských scénach. Viac o ňom sme písali TU…

Jozef Staník (1911 – 1979), foto: Archív DÚ

Dňa 27. októbra si pripomenieme deväťdesiate výročie narodenia dirigenta a skladateľa Štefana Gajdoša (narodil sa 27. decembra 1929 v Košiciach, zomrel 15. októbra 1991 tamže), dlhoročného korepetítora, dirigenta a zbormajstra opery Štátneho divadla v Košiciach. Viac o ňom sme písali TU…

Štefan Gajdoš (1929 – 1991), foto: archív Jozefa Horvátha

Dňa 28. októbra si pripomenieme sté výročie narodenia operetnej speváčky Renáty Šimanovej (narodila sa 28. októbra 1919 vo Viedni, zomrela 27. mája 1985 v Bratislave, manžel herec Štefana Figura, sestra klaviristka Herta Šimanová-Maďarová), členky spevohry Slovenského národného divadla v rokoch 1939 – 1945, sólistky spevohry ND Brno (1946 – 1949) a členky spevohry Novej scény v Bratislave (1950 – 1955). Viac o nej sme písali TU…

Renáta Šimanová (1919 – 1985), foto: Archív DÚ

Dňa 31. októbra uplynie šesťdesiatpäť rokov od úmrtia českého operného speváka a režiséra, basistu Josefa Munclingera (tiež Josef František Munclingr, narodil sa 13. septembra 1888 v Nítkoviciach, okres Kroměříž, zomrel 31. októbra 1954 v Mariánskych Lázňach, druhá manželka Lenka Kozlíková, vl. m. Honty, členka činohry SND v rokoch 1921 – 1923, syn Milan Munclinger, flautista, dirigent, skladateľ, muzikológ a hudobný publicista). Josef Munclinger patril z najvýraznejším umeleckým osobnostiam operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1923. Viac o ňom sme písali TU…

Josef Munclinger (1888 – 1954)

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár