Pripomíname si v októbri (2020)

Prinášame prehľad októbrových výročí piatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Ernesta Kostelníka, Karla Kalaša, Petara Burju, Jonasa Alexu a Kornela Hájka. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 3. októbra si pripomenieme 105. výročie narodenia tanečníka, herca a operetného speváka Ernesta Kostelníka (narodil sa 3. októbra 1915 v Košiciach, zomrel 6. februára 1976 v Bratislave), dlhoročného člena spevohry Novej scény v rokoch 1952 – 1976.

Ernest Kostelník začínal svoju divadelnú dráhu v balete Slovenského národného divadla (1935 – 1937), krátko pôsobil vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach (1937 – 1938). V roku 1938 odišiel do Budapešti, kde účinkoval na operetných scénach i na maďarskom vidieku. V rokoch 1945 – 1952 bol členom košického Národného divadla, jednu sezónu v operetnom divadle v Brne (1946 – 1947). V rokoch 1952 – 1976 bol členom spevohry Novej scény v Bratislave (1952 – 1976).

V roku 1934 po víťazstve v amatérskej tanečnej súťaži prijal ponuku choreografky Elly Fuchsovej do baletu Slovenského národného divadla (1935 – 1937), zároveň hral aj menšie postavy v činohre i operete. Vytváraním najrozmanitejších postáv, najmä počas pôsobenia v maďarských divadlách, prehĺbil svoje tanečno-pohybové, herecké i spevácke vlohy.

V Košiciach bol od roku 1945 angažovaný ako operetný sólista, najmä pre mladokomické postavy, ale Janko Borodáč ho obsadzoval aj do náročných hereckých úloh. Tu našiel aj svoju prvú manželku Gizelu Veclovú (neskôr prvú dámu slovenskej operety a muzikálu) a spolu odišli na jednu sezónu do operetného súboru Národného divadle v Brne. V Brne Kostelník režíroval Dusíkovu Modrú ružu (1946), vytvoril postavy Pavla (Gilbert: Dorina, 1946) a tanečného majstra Raaba (Loukota: Dvě srdce tančí polku, 1946).

Na Novú scénu prišiel Ernest Kostelník už ako uznávaný a populárny operetný komik. Zopakoval si niektoré operetné postavy z košického pôsobenia a postupne vytváral množstvo najrozmanitejších postáv vo všetkých formách hudobno-zábavného divadla: Jupiter (Ježek: Nebo na zemi (1953), Siko (Dolidze – Muradeli: Keto a Kote, 1953), Daniel (Kerekes: Obchodný dom, 1953), Broňo Popiel (Nedbal: Poľská krv, 1953), Samo Jamka (Dusík: Zlatá rybka, 1954), Frosch (Strauss: Netopier, 1955), Mujko (Huszka: Gül Baba, 1956), Šándor Benický (Hrnčiarsky bál, 1956, 1968), Sobakin (Dunajevskij: Biely agát, 1957), Mišo Kateriňuk (Novák: Plná poľná lásky, 1957), Spaghetti (Kálmán: Fialka z Montmartru, 1958), Paolo (Elbert: Do videnia, láska, 1958), Barabaškin (Šostakovič: Moskva-Čeriomuški, 1959), Ondrej Takaroš (Farkas: Škola zaťov, 1960), Királyi (Andrašovan: Pánska volenka, 1960), Gustáv (Burkhard: Ohňostroj, 1961), Feldkurát Katz (Fišer: Dobrý vojak Švejk, 1962), Teofil Brosci (Kramer: Škandál pre miliardu, 1962), Nikoš (Lehár: Veselá vdova, 1964), Giulio Balth (Kramer: Giulio, ty si čarovný, 1964), Zoltán Karpathy (Loewe: My Fair Lady, 1965), Peachum (Brecht – Weill: Žobrácka opera, 1966), Ambroz Kemper (Herman: Hello, Dolly, 1966), Katapolis (Kander: Zorba, 1970), Vincent Bobuľa (Dusík: To by bola láska, 1971), Ľapkin (Gogoľ – Šebo-Martinský: Revízor, 1973), Svätý Peter – Vydedenec (Csemer: Červená karavána, 1975).

Vystupoval na verejných estrádach i v rozhlasových zábavných reláciách, televíznych inscenáciách a seriáloch. Hral v niekoľkých filmoch (Štvorylka, 1955; Šťastie príde v nedeľu, 1958; Archimedov zákon, 1964; Páni sa zabávajú, 1971; Prípad krásnej nerestnice, 1972, Pacho, hybský zbojník, 1974 a i.).

Dňa 9. októbra si pripomenieme 110. výročie na rodenia českého speváka, dlhoročného popredného basistu pražského Národného divadla Karla Kalaša (narodil sa 9. októbra 1910 vo Viedni, zomrel 3. mája 2001 v Prahe), ktorý začal svoju umeleckú činnosť ako sólista operného súboru Slovenského národného divadla (1934 – 1939).

Viedenský rodák Karel Kalaš vyrastal v robotníckom prostredí českej menšiny. Vyučil sa za kníhtlačiara (1926 – 1930), krátko pracoval ako strojmajster, ale po polroku o prácu prišiel. Mal výborný hlasový materiál a keďže jeho otec pracoval v ochotníckom spolku, nemal námietky voči synovmu rozhodnutiu venovať sa divadlu. Kalaš začal súkromne študovať spev u Ferdinanda Paginu (predstaviteľa Vaška z prvého viedenského uvedenia Smetanovej Predanej nevesty). V rokoch 1934 – 1939 bol sólistom opery SND, potom pražského ND (1939 – 1972).

Do Slovenského národného divadla prišiel Karela Kalaš v roku 1934 ako technicky dobre pripravený spevák, jeho výkony sa už od začiatkov vyznačovali vlastnosťami výborného basistu, speváckou a hudobnou kultivovanosťou a výrazovou mnohotvárnosťou. Prvou Kalašovou postavou bol Adolf z Harasova v Dvořákovom Jakobínovi (1934) a odborná tlač skonštatovala, že „sme spoznali veľmi pekného, sympatického mladého a perspektívneho speváka, ktorý má príjemne zafarbený hlas“ (Grenzbote, 18. septembra 1934).

Naštudoval mnohé menšie úlohy v bas-barytónovom odbore, kritiku presvedčil aj v komických operách ako Graciano vo Foersterovej Jessike (1934), Maurizio v Štyroch grobianoch (1934) E. Wolf-Ferrariho a Arlecchino v prvom československom uvedení Zvedavých žien (1937) toho istého autora. Jeho mäkký, ľahko pohyblivý basbarytón sa uplatnil v postave kapitána korzárov Halyho v Rossiniho Talianke v Alžíri (1935) a Lorda Cockburna v Auberovej opere Fra Diavolo (1936). Vynikol ako mlynársky mládenec Moruccio v d´Albertovej Nížine (1937), príjemne prekvapil vytvorením figúrky Papagena v Mozartovej Čarovnej flaute (1938).

Z Verdiho postáv naštudoval Ferranda v Trubadúrovi (1936) a Veľkého inkvizítora v Donovi Carlosovi (1938), v Gounodovom Faustovi a Margaréte bol Mefistom (1938). Kalaš sa dobre uviedol aj ako Gremin v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1936), kde bol rovnocenným partnerom jedinečnej hosťujúcej Jarmily Novotnej (Tatiana) a pražského Onegina Josefa Křikavu. Vynikajúci výkon podal Kalaš v Holoubkovej Stelle ako plukovník Richard Monk (1939), kde sa „najlepšie prispôsobil k zvláštnemu konverzačnému žánru spevu“. (Slovák, roč. 21, 21. 03. 1939, č. 67, s. 6). Doštudoval aj Lovca v Dvořákovej Rusalke (1934), Čerta-vrátnika v jeho Čertovi a Káči (1937).

Zo smetanovských postáv vytvoril Míchu v Predanej neveste (1935), lyrického žalárnika Budivoja v Daliborovi (1936) a typovo veľmi dobrého Murárskeho majstra v Tajomstve (1938), doštudoval aj Janeka v opere V. Blodka V studni (1937). V tejto opere, spolu so Štefanom Hozom, Zitou Frešovou a Lídou Komancovou, vystúpili na pozvanie československých spolkov aj vo Viedni (1937). V Janáčkových operách spieval Kuligina v Káti Kabanovej (1935) a ušťachtilého trpiteľa Gorjančikova v opere Z mŕtveho domu (1938). V opere Jaroslava Křičku Hipolyta naštudoval postavu Meleagra (1936). O jeho výkone sa s uznaním vyjadril aj skladateľ: „hlasově lahodný a elegantní kavalír p. Kalaše“ (p. Meleagrovi přeju kariéru jeho předchůdce z pražského premiéry – p. Vi. Zítka…“). (Slovenský denník, roč. 19, 15. 10. 1936, č. 237, s. 2). Z viacerých operetných postáv možno spomenúť Grófa Homonaya v Cigánskom barónovi Johanna Straussa (1935).

Po pohostinskom vystúpení v postave Čerta Marbuela v Dvořákovej opere Čert a Káča v pražskom Národnom divadle (21. apríla 1939) prijal ponuku šéfa opery Václava Talicha. Na jeseň 1939 sa stal členom súboru a predpoveď Jaroslava Křičku sa tak splnila. Začínal epizódnymi úlohami, postupne dostal príležitosť aj vo väčších postavách. V hereckom prejave nadväzoval na tradíciu Viléma Zítka. Uplatnil sa v lyrickom odbore, bol známy svojou pohotovosťou, mnohé úlohy naštudoval na záskok. Veľmi úspešný bol v Smetanových a Dvořákových operách, kde vytvoril takmer všetky postavy, predovšetkým Kecala v Predanej neveste, Mumlala v Dvoch vdovách, Viléma z Harasova v Jakobínovi a iné.

Bol vynikajúcim Dosifejom v Musorgského Chovančine, Shylockom vo Foersterovej Jessike, Filipom II. v Donovi Carlosovi. Bol prvým interpretom Janeka v opere Veronika (1948) Rafaela Kubelíka, Kňaza v Lechniciach v Poslednom hajtmanovi (1948) skladateľa Miroslava Krejčího a Kniežaťa Bolkonského v Prokofievovej opere Vojna a mier (1970).

Bohatá bola Kalašova koncertná činnosť, na vysokej umeleckej úrovni interpretoval i party oratoriálne a kantátové, napr. v Dvořákovej Stabat mate a Svaté Ludmile, v Mozartovom Requiem, v dielach Fibicha, Beethovena atď. Často spolupracoval s rozhlasom a televíziou, zahral si aj vo filme, kde stvárnil postavu operného speváka Bílka v komédii Kulový blesk (réžia Ladislav Smoljak a Zdeněk Podskalský, 1978). Za celoživotné majstrovstvo získal v roku 1995 Cenu Thálie. Jeho manželkou bola sopranistka ND Milada Jirásková, ktorá taktiež pôsobila v opernom súbore SND (1936 – 1939).

Dňa 11. októbra si pripomenieme 120. výročie na rodenia operného speváka a režiséra slovinského pôvodu Petra Burju (narodil sa 11. októbra 1900 v Ľubľane, zomrel 31. marca 1971 v Ostrave), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v sezóne 1931 – 1932.

Spev študoval v súkromnej speváckej škole u Pavla Kozinu (1920 – 1923). Počas štúdia vystupoval často na koncertoch žiakov, aj ako člen speváckeho kvarteta, ktoré založil a viedol Kozina. V roku 1923 debutoval v ľubľanskej opere ako Lenskij v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. V rokoch 1924 – 1928 pôsobil v Maribore, v Ľubľane spieval tenorový part v Beethovenovej 9. symfónii so známymi spevákmi, sólistkami opery v Záhrebe Zdenkou Zikovou, Martou Pospíšilovou, Josipom Križajom a s dirigentom Josipom Čerinom. Pohostinsky spieval vo Viedni, v Poľsku a v Berlíne.

Po príchode do Československa bol sólistom viacerých divadiel – v Tepliciach (1929 – 1930), v Olomouci (1930 – 1931) a v Bratislave (1931 – 1932). V rokoch 1933 – 1947 bol sólistom (alebo stálym hosťom) opery Národného divadla moravskoslezského v Ostrave, 1948 – 1960 tajomníkom divadla a posledných päť rokov aj asistentom réžie. V sezóne 1944/1945 pôsobil ako stály hosť v Jihočeskom divadle v Českých Budějoviciach. Po skončení aktívnej umeleckej činnosti pôsobil ako kultúrny referent v kúpeľoch Darkov na úpätí Beskýd (1961 – 1970).

Venoval sa aj pedagogickej činnosti, súkromne k nemu chodil napr. tenorista Jaroslav Kachel, basista Jaroslav Horáček, neskôr jeden zo všestranných pilierov pražského ND, či hrdinný tenorista Jaroslav Hlubek, dlhoročný sólista opery v Ostrave.

Petar Burja disponoval mäkkým, jasným tenorom skôr lyrického bež hrdinného charakteru. V Slovenskom národnom divadle sa Burja uviedol ako poetický Wagnerov Lohengrin (1931) v novom hudobnom naštudovaní Karla Nedbala. Podal hlasovo i herecky vyrovnaný výkon, kritika pochválila jeho zvučný hlas s krásnou farbou, vyčítala mu iba jeho cudzí prízvuk. Zaujal tiež krásne vypracovanou postavou Kalafa v Pucciniho Turandot (1931), sympatickým a decentným Princom v Dvořákovej Rusalke (1931) a Donom José v Bizetovej Carmen (1931).

Bol spevácky výborným Alfrédom vo Verdiho Traviate (1932), v hereckom prejave si zachoval noblesu a nikde neupadol do plytkej konvenčnosti, zrejme inšpirovaný aj skvelou partnerkou Jarmilou Novotnou v postave Violetty. Podľa odbornej tlače si obdiv zaslúžil aj jeho Radames vo Verdiho Aide (1932), najmä pre ušľachtilé výrazové podanie a temperamentnú hru, i keď bol hlasovo pre túto úlohu málo hrdinným. Poslednou postavou, ktorú vytvoril Burja v Bratislave bol oduševnený Viliam Meister v Thomasovej Mignon (1932), ktorému „dal sviežosť svojho hlasu, ušľachtilosť spevu, noblesu zjavu i distingvovanosť hry“.

O svojich speváckych a hereckých kvalitách presvedčil Peter Burja aj v komickej opere Hermanna Goetza Skrotenie zlej ženy podľa rovnomennej Shakespearovej hry (1932). Ako Lucentio výborne dopĺňal štvoricu mladých zaľúbencov. Spieval aj v dvoch operetných inscenáciách Paula Abrahama Viktória a jej husár (1931) a Kvet Havaja (Princ Lilo Taro, 1932), kde bol partnerom Jarmily Kšírovej, neskoršej hviezdy berlínskych divadiel.

Na jeseň v roku 1932 spieval Burja pohostinsky opäť v mariborskom divadle. Ešte predtým však vystúpil v otváracom predstavení novootvoreného prírodného divadla v Maribore Jeníka v Smetanovej Predanej neveste. Kecalom bol skvelý predstaviteľ tejto postavy Josip Križaj z belehradskej opery, ktorý v roku 1924 túto postavu pohostinsky spieval aj v opere SND.

V roku 1930 spieval Peter Burja v Nemeckom divadle v Tepliciach Lenského v Eugenovi Oneginovi a v Olomouci naštudoval Samsona v opere C. Saint-Saënsa Samson a Dalila. V Ostrave si Burja rozšíril aj český repertoár. V Smetanových operách vytvoril postavu Jarka (Čertova stena), Ladislava Podhajského (Dve vdovy), Víta (Tajomstvo), Jeníka (Predaná nevesta), Jiřího v Dvořákovom Jakobínovi, Lacu v Janáčkovej Jej pastorkyni a Alberta Gregora vo Veci Makropulos. Z ruskej tvorby naštudoval Vladimíra (Borodin: Knieža Igor), Cároviča Gvidona (Rimskij-Korsakov: Zlatý kohútik), Grigorija (Musorgskij: Boris Godunov).

Podľa kritiky najviac však jeho hlasovému naturelu vyhovoval taliansky repertoár: vo Verdiho operách spieval Fentona (Falstaff), Cassia (Otello), Alfréda (Traviata), Riccarda (Maškarný bál), Pucciniho Rudolfa (Bohéma), Pinkertona (Madame Butterfly), Rytiera Des Grieux (Manon Lescaut), Cavaradossiho (Tosca), Boitovho Fausta (Mefistofele) a Turidda v Mascagniho Sedliackej cti. Vo Wagnerovom Tannhäuserovi spieval Waltera. Režijne naštudoval inscenácie Janáčkovej opery Jej pastorkyňa, Čajkovského Pikovej dámy, Pucciniho Bohémy a Smetanovej opery Dve vdovy.

Dňa 15. októbra uplynie 15 rokov od úmrtia litovského dirigenta a pedagóga Jonasa Alexu (narodil sa 23. februára 1939 v Telšiai v Litve, zomrel 15. októbra 2005 vo Vilniuse), šéfdirigenta Opery Slovenského národného divadla v rokoch 1990 – 1994.

Jonas Alexa po absolvovaní hudobnej školy vo Vilniuse (1956) študoval zborové dirigovanie na Litovskom štátnom konzervatóriu (1956 – 1961). V rokoch 1962 – 1965 pokračoval v štúdiách dirigovania na konzervatóriu N. Rimského-Korsakova v Leningrade (dnes St. Petersburg) u Jevgenija Mravinského, v rokoch 1973 – 1974 vo Viedni u Hansa Swarovského a na salzburskom dirigentskom seminári u Herberta von Karajana. V roku 1965 sa stal dirigentom Litovského štátneho divadla opery a baletu vo Vilniuse (v rokoch 1975 – 1990, 1994 – 2000, 2003 – 2005 šéfdirigentom a v rokoch 1995 – 1998 aj umeleckým šéfom súboru).

Od roku 1965 sa venoval pedagogickej činnosti na Litovskom štátnom konzervatóriu, kde sa v opernom štúdiu konzervatória podpísal pod inscenácie Mozartovej Figarovej svadby, Pucciniho Bohémy, Händlovej opery Acis a Galatea a Čajkovského Eugena Onegina.

Na scéne Štátneho akademického divadla vo Vilniuse naštudoval Alexa široký repertoár najmä z diel ruskej klasiky: Čajkovskij: Eugen Onegin, Piková dáma, Musorgskij: Boris Godunov, Borodin: Knieža Igor, Rimskij-Korsakov: Cárska nevesta, Dargomyžskij: Rusalka, Rubinštejn: Démon a z diel litovských skladateľov V. Klovu, V. Barkauska a E. Balsysa. Zo svetového repertoáru dirigoval Rossiniho Barbiera zo Sevilly, Verdiho Dona Carlosa, Silu osudu, Pucciniho Bohému a Madame Butterfly, Gounodovho Fausta a Margarétu, Bizetovu Carmen, Mozartovu Figarovu svadbu, Wagnerovho Lohengrina, Moniuszkovu Halku.

Z baletnej tvorby naštudoval Čajkovského Labutie jazero, Spiacu krásavicu a Luskáčika, Ščedrinovu Annu Kareninovú, Prokofievovho Romea a Júliu, Bartókovho Zázračného mandarína, z operiet Netopiera a Viedenskú krv Johanna Straussa a i. Spolupracoval s leningradským Malým divadlom (1976 – 1977), pohostinsky dirigoval v Edinburghu, v Erfurte naštudoval Eugena Onegina. So symfonickými orchestrami bývalého Sovietskeho zväzu hosťoval vo Fínsku, Francúzsku, Nemecku, Švajčiarsku, Izraeli, Taliansku a inde.

Keď v roku 1988 dirigoval Jonas Alexa pohostinsky v SND Borodinovu operu Knieža Igor, dostal pozvanie naštudovať Čajkovského Pikovú dámu (1989). Jeho naštudovanie bolo temperamentné, autentické a precízne, orchester podal technicky hodnotný výkon. Postavu Hermana ponúkol Alexa sólistovi opery vo Vilniuse Sergejovi Larinovi, ktorý sa neskôr, už ako sólista Opery SND, stal vyhľadávaným tenoristom renomovaných operných domov.

Okrem Pikovej dámy dirigoval Alexa v júni 1990 ešte Suchoňovu Krútňavu a na jeseň 1990 sa stal do roku 1994 šéfom Opery SND. Naštudoval dve Mozartove opery, v Idomeneovi (réžia Branislav Kriška, 1991) sa mu podarilo okrem zosúladenia sólistov a orchestra aj zdisciplinovať a skultivovať inštrumentálne teleso. Vysoký štandard mala podľa kritík aj Figarova svadba (1991), v netradičnej réžii Milana Sládka s bábkami, kde koncepcia Alexu oživila hru orchestra a dala jej adekvátny rytmus. Štýlovo čistá a dramaticky vyhrotená bola po stránke hudobnej obnovená inscenácia Donizettiho Lucie di Lammermoor (réžia Július Gyermek, 1991). Po Straussovom Netopierovi (réžia Miroslav Fischer, 1991), ktorý nemal straussovskú ľahkosť a farbitosť sa vrátil na pôdu, ktorá mu bola podstatne bližšia – na pôdu hudobnej romantiky.

V Offenbachových Hoffmannových poviedkach (réžia Jozef Bednárik, 1992) dal partitúre francúzsky esprit a ľahkosť, ale aj nosnosť dramatických oblúkov. Naštudovanie Čajkovského Eugena Onegina (réžia Pavol Smolík, 1993) nebolo až také brilantné ako Piková dáma. Posledná inscenácia v jeho naštudovaní, Verdiho Otello (réžia Miroslav Fischer, 1993), zaujala vyrovnanosťou a súladom medzi scénickým a hudobným riešením. Jonas Alexa svojím tvorivým naturelom výrazne ovplyvnil formovanie operného súboru Slovenského národného divadla.

Dňa 22. októbra si pripomenieme 100. výročie narodenia prvého slovenského operného režiséra Kornela Hájka (narodil sa 22. októbra 1920 v Kružlovskej Hute v okrese Bardejov, zomrel 8. marca 1968 v Košiciach), ktorý debutoval ako režisér v opere Slovenského národného divadla a potom dlhé roky pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach (1949 – 1968). Hájek vynikal osobitým zmyslom pre výtvarné cítenie, svetelné efekty a funkčnosť masových scén. Viac o ňom si prečítate v článku Kornel Hájek – prvý slovenský moderný operný režisér.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová