Dnes je: sobota, 22. 9. 2018, meniny má: Móric, zajtra: Zdenka

Pripomíname si v septembri (2018)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad septembrových výročí siedmich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Borisa Velata, Josefa Munclingera, Jozefa Kuchára, Václava Nováka, Boženy Suchánkovej, Karoly Vajdovej a Františka Vaňka. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 10. septembra si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia dirigenta chorvátskeho pôvodu Borisa Velata (narodil sa 10. septembra 1923 v Prahe, zomrel 8. augusta 2008 tamtiež), nestora dirigentov Verdiho opier na Slovensku a znalca skladateľovej hudobnej reči, dlhoročného dirigenta opery Štátneho divadla v Košiciach (1953 – 2000), ktorý začínal ako tympanista vo Veľkej opere 5. května, pracoval ako korepetítor v Štátnom divadle v Ostrave (1946 – 1947), korepetítor a zbormajster v Severočeskom Divadle F. X. Šaldu Liberci (1947 – 1951), zbormajster a dirigent opery Z. Nejedlého v Ústí nad Labem (1951 – 1953). Viac o ňom sme písali TU…

Boris Velat (1923 – 2008),
foto: Ondrej Béreš / Archív DÚ

Dňa 13. septembra si pripomenieme sto tridsiate výročie narodenia českého operného speváka a režiséra, basistu Josefa Munclingera (tiež Josef František Munclingr, narodil sa 13. septembra 1888 v Nítkoviciach, okres Kroměříž, zomrel 31. októbra 1954 v Mariánskych Lázňach, druhá manželka Lenka Kozlíková, vl. m. Honty (1900 – ?), členka činohry SND v rokoch 1921 – 1923, syn Milan Munclinger (1923 – 1986), flautista, dirigent, skladateľ, muzikológ a hudobný publicista). Josef Munclinger patril z najvýraznejším umeleckým osobnostiam operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1923. O Josefovi Munclingerovi prinášame samostatný článok Josef Munclinger, basista a prvý expresionizmom ovplyvnený operný režisér v SND.

Josef Munclingr (1888 – 1954),
zdroj foto: Archív DÚ Praha

Dňa 15. septembra uplynie deväťdesiat rokov od narodenia slovenského speváka a herca Jozefa Kuchára (narodil sa 15. septembra 1928 v Bernolákove, okres Senec, zomrel 23. januára 2009 v Bratislave), operetného speváka, dlhoročného sólistu spevohry Novej scény v Bratislave (1955 – 1991).

Jozef Kuchár (1928 – 2009),
zdroj foto: wikipedia

Jozef Kuchár navštevoval hudobnú školu v Pezinku, neskôr bol elév vojenskej hudby v Bratislave a hral na heligón. Keďže ho hudba priťahovala, prihlásil sa na konkurz do košického Národného divadla (dnes Štátne divadlo) a prijal miesto do operného zboru (1947 – 1948). V umeleckej dráhe pokračoval v zbore Slovenského národného divadla (1948 – 1950), kde stvárnil postavu Žandára v Suchoňovej Krútňave (1949). Túžba hrať a spievať ho priviedla do Čiech, kde získal herecké skúsenosti v novozaloženom zájazdovom divadle so sídlom v stredočeskom meste Hořovice (1950 – 1952). Popri epizódnych postavách v Jiráskovej Lucerne a Tylovom Jiříkovom vidění hral aj Petra Bessemenova v Gorkého hre Mešťáci. Príležitostne vystupoval na miestnych estrádach, na jednej akcii spieval áriu Zarembu z Poľskej krvi a pieseň Mississippi a v hľadisku náhodou prítomný šéf a režisér operety divadla z Teplíc Jan Pacl mu ponúkol angažmán na post sólistu spevohry Krušnohorského divadla (1952 – 1954). Po krátkom zaváhaní ponuku prijal a debutoval postavou Zarembu v Nedbalovej Polské krvi (1952). V Tepliciach naštudoval aj Ferka v operete Johanna Straussa Cikánsky barón (1953), Ollendorfa v Millöckerovom Žebravém studentovi (1953), Marsa v Offenbachovom Orfeovi v podsvětí (1954) a Sergejčuka v operete ukrajinského skladateľa Listova Jaro života (1954).

Po úspešnom konkurze na bratislavskej Novej scéne sa Jozef Kuchár stal v roku 1955 sólistom súboru spevohry. Zásluhou prirodzených hereckých a speváckych schopností sa vypracoval profesionálnu úroveň a stal sa dlhoročným protagonistom súboru. Disponoval objemným hlbokým barytónovým hlasom podmaňujúcich kvalít a timbru a vytvoril množstvo rozsahovo, charakterovo i štýlovo rozmanitých postáv v klasických i súčasných operetách, hudobných komédiách i muzikáloch. Vrcholnou kreáciou v klasickom repertoári bol Zaremba z Nedbalovej Poľskej krvi (1955, insc. z 1953, 1970, 1977), na ktorého bol zjavom i hereckým naturelom predurčený. V operetách Johanna Straussa naštudoval Kolomana Župana v Cigánskom barónovi (1972, 1984), Dr. Blinda v Netopierovi (1955, 1963), Bartolomea Delacqua v Noci v Benátkach (1977). Z Lehárovách postáv stvárnil Profesora Martiniho v Giuditte (1955), Baróna Mirka Zetu vo Veselej vdove (1964, 1985), Čanga v Zemi úsmevov (1969) a Sergeja Menčikova v Grófovi Luxemburgovi (1978), baróna Feri Koleszára-Kerekesa v Kálmánovej Čardášovej princeznej (1982), Gontrama Chaumiera v Offenbachovom Parížskom živote (1964), Theofila Beaubuissona v Heubergerovom Plese v opere (1967), Malona vo Frimlovej Rose Marie (1967). Vytvoril mnohé starokomické a charakterové postavy v súčasných operetách, hudobných komédiách a muzikáloch sovietskych, maďarských a českých autorov: Vasko (Alexandrov: Svadba v Malinovke, 1955), Sergej Tomakurov (Miljutin: Nepokojné šťastie, 1955), Konstantin Kuprianov (Dunajevskij: Biely agát, 1957), Fiodor Kuprianov (Kabalevskij: Keď spieva máj, 1961), ), Pustoslavcev (Lenskij: Dnes večer hrám ja !, 1970), Kučuk (Huszka: Gül Baba, 1956), Koltai (Vincze: Parížsky hosť, 1957), Michal Doboš (Farkas: Škola zaťov, 1960), Baltazár (Trinner: Zvony zo San Diega, 1956), Bixman (Gaál: Sedem zaúch, 1963), John Canty (Daróci – Twain: Princ a žobrák, 1964), Corregidor (Kalaš: Mlynárka z Granady, 1958), Brdečka – Hála – Rychlík: Limonádový Joe (Limonádový Joe, 1961), Peter (Werich – Voskovec – Ježek: Ťažká Barbora, 1961), Žabikláč (Křička – Vrabec: Tučný pradeduško alebo Zbojníci a detektívi, 1964), Spevák (Blažek: Šeherezáda, 1967), Sebastián Faden v hudobnej fraške Kraus a Mahlera podľa Nestroya: Povraz s jedným koncom (1968), Plukovník Rival (Kotrč: Miláčik, 1971) či Duval (Brabec: Manon, 1976).

Keď sa koncom päťdesiatych rokov začali uvádzať najmodernejšie a najsúčasnejšie formy hudobno-zábavného divadla na Novej scéne, herecko-spevácke dispozície Jozefa Kuchára sa uplatnili aj v tomto žánri. V muzikáloch talianskych autorov Kramera-Garineia-Giovanniniho naštudoval postavy: Hanibal Ciaretti (Keď je v Ríme nedeľa, 1959, 1963, 1981), Hector Persichetti (Dobrú noc, Bettina, 1962), Notár (Škandál pre miliardu, 1962). Stvárnil postavy z tvorby ďalších autorov: Alexander Oberholzer-Obolski (Burkhard: Ohňostroj, 1961), Fred Graham a Petruccio (Cole: Pobozkaj ma, Katarína, 1963), Brown (Brecht – Weill: Žobrácka opera, 1966), Horác Vandergelder (Herman: Hello, Dolly!, 1966), Krčmár (Wasserman – Leigh: Don Quijote, 1967), Krupke (Bernstein: West Side Story, 1969), Mavrodani (Kander: Zorba, 1970), Jesse Vanderhof (Bacharach – Simon: Sľuby sa sľubujú, 1974). Z postáv sovietskeho muzikálu: Igor Grekov (Ešpaj: Siedme nebo, 1972), Griňol (Ešpaj: Svadby z klobúka, 1973), Muromskij (Kolker: Krečinskij sa žení, 1976), Ivan Toropov (Feľcman: Nech gitara hrá, 1979), Groznoj (Iľjin: Ľubov, 1983). Nechýbal maďarský muzikál John Canty (Daróci – Twain: Princ a žobrák, 1974), Baran (Szakcsi – Csemer: Červená karavána, 1975). Nezabudnuteľnými postavami Jozefa Kuchára boli brilantný rozšafný londýnsky smetiar Alfréd Doolittle v Loeweho My Fair Lady (1965, 1986) a Joe z Kernovej Lodi komediantov (1971). V poslednej postave Tuláka v divadelnej adaptácii známeho filmu moldavského skladateľa Evgenija Dogu a scenáristu Emila Lotjana Cigáni idú do neba (1987) zaujal prirodzenosťou a civilnosťou.

Jozef Kuchár účinkoval takmer vo všetkých pôvodných slovenských operetách a spevohrách ako Viliam Zelenák (Dusík: Zlatá rybka, 1955), Alexander Benický (Dusík: Hrnčiarsky bál, 1956), Šaňo Molnár (Novák: Plná poľná lásky, 1957), Combi (Elbert: Do videnia, láska…, 1958), Pavol Brťka (Novák: Nie je všedný deň, 1960), Dr. Tomaník (Dusík: To by bola láska, 1971), Mrenica (Igor Bázlik: Plné vrecká peňazí, 1975), Dedo Hulík (Igor Bázlik: Veselica, 1978), Majster Blenský (Breiner: Brzdy, 1983), Clopin (Andrašovan: Kráľ bláznov, 1984), Rafael Tomašovič (Dusík: Hrnčiarsky bál, 1985).

Jozef Kuchár bol známym a úspešným interpretom populárnych tanečných piesní a šansónov, najmä piesní Gejzu Dusíka. Medzi najznámejšie patrili Marína, Nečakaj ma už nikdy, Miluška moja, Záhorácka polka, Vám o láske spievam a iné. Mnohé z nich, ako aj piesne z operiet a muzikálov nahral v rozhlase. televízii a na gramofónové platne, väčšinou so sprievodom Tanečného orchestra bratislavského rozhlasu. V Opuse vydal profilovú platňu Moje najmilšie (1982). Účinkoval v mnohých hudobno-zábavných programoch v rozhlase a televízii i na kultúrnych podujatiach. Vytvoril menšie postavy vo filmoch Výlet po Dunaji (réžia Ján Lacko, 1962), Kto odchádza v daždi (réžia Martin Holý, 1974), Osvobození Prahy (Otakar Vávra, 1975), Člny proti prúdu (Ľudovít Filan, 1981), Guľôčky (réžia Jozef Zachar, 1983) a televíznych filmoch.

Zákerná choroba pripravila Jozefa Kuchára o nohy a v roku 2000 na podnet vtedajšieho ministra kultúry Milana Kňažka zorganizovala Nová scéna benefičný koncert pre speváka. Na pódiu sa vystriedali štyri generácie interpretov, od Melánie Oláryovej, Marcely Laiferovej, Zdeňka Sychru až po Miroslava Žbirku a Katarínu Hasprovú. V roku 2015 nakrútil hudobník a v tom čase študent dokumentárnej tvorby na Akadémii umení v Banskej Bystrici Róbert Bošeľa o umelcovi krátkometrážny film pod názvom Jozef Kuchár, ktorý v tom istom roku uviedli v rámci Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave.

Dňa 17. septembra uplynie deväťdesiat rokov od úmrtia českého speváka Václava Nováka (narodil sa v 27. septembra 1881 v Prahe, zomrel 17. septembra 1928 pri autonehode v Čimeliciach, okr. Písek), barytonistu, stáleho hosťa operného súboru Slovenského národného divadla (1923 – 1924). Viac o ňom sme písali TU…


Václav Novák (1881 – 1928),
foto: Archív ND Praha

Dňa 19. septembra si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia opernej speváčky, sopranistky Boženy Suchánkovej (vyd. Hanáková, manžel barytonista Bohuš Hanák, narodila sa 19. septembra 1923 v Bařiciach, dnes Bařice-Velké Těšany, okr. Kroměříž, zomrela 23. februára 2006 v Bazileji vo Švajčiarsku), sólistky opery Slovenského národného divadla v rokoch 1948 – 1968. Viac o nej sme písali TU…

Božena Suchánková (1923 – 2006),
foto: Archív DÚ

Dňa 29. septembra uplynie päťdesiat rokov od úmrtia speváčky Karoly Vajdovej (vydatá Bernatíková, manžel tanečník a choreograf František Oldřich Bernatík, narodila sa 16. apríla 1919 v Piešťanoch, zomrela 29. septembra 1968 v Bratislave), sólistky Slovenského ľudového divadla v Nitre (1942 – 1946), spevohry v Divadle Jonáša Záborského Prešove (1948 – 1955) a Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici (1959 – 1962).

Karola Vajdová (1919 – 1968),
zdroj foto: Archív DÚ

Po súkromnom štúdiu spevu sa Karola Vajdová stala v roku 1938 členkou zboru operného a spevoherného súboru Slovenského národného divadla. Vytvorila niekoľko menších postáv v operetných inscenáciách: Oľgu v Lehárovom Cárovičovi (1940), Slečnu Drygalskú v Nedbalovej Poľskej krvi (1940), čašníčku Rózku v prvom uvedení Bellarosy (1941) Schneidera-Trnavského, Valju Novákovú vo Viplerovej operete Dve srdcia na predaj (1941) a grizetku Lolo v Lehárovej Veselej vdove (1941).

V roku 1942 angažoval Karolu Vajdovú Fraňo Devinský do novozaloženého Slovenského ľudového divadla v Nitre, kde stvárňovala postavy v subretnom odbore: Hedvička (Schubert – Berté : Dom U troch dievčatiek, 1942), Ida Strauss (Netopier.1944), Vanda Kvasinskja (Nedbal: Poľská krv, 1944), Catherine Hallerová (Beneš: Uličnica, 1943), Wanda (Friml: Rose Marie, 1943). Naštudovala postavy v pôvodných slovenských operetných a spevoherných dielach: Fleurette (Móry: Slečna vdova, 1942), Katka (Dusík: Osudný valčík, 1943), Ella (Vilím Šťastie nie je náhoda, 1944), Zora Jesenská (Dusík: Tajomný prsteň, 1944), Oľga (Petrovský – Kováč: Keď láska nedá pokoja (1944), Beatrice (Slezák: Kráľovské dobrodružstvo, 1945). Vytvárala aj postavy v populárnych operetách domáceho autora súboru dirigenta Františka Schramma, Jeanettu (Jeanetta sa vydáva, 1943), Nelly Hardenovú (Žena jeho snov,1944), Mici Galetti (Dofinka,1944).

Jednu sezónu pôsobila Karola Vajdová v Komickej spevohre v pražskom Karlíne (1947 – 1948), tu spievala napr. Sylvu Varescu v Kálmánovej operete Čardášová princezná (uvádzanú pod názvom Sylva). Keď bol v roku 1948 v dovtedy činohernom Slovenskom divadle v Prešove (neskôr Divadla Jonáša Záborského) z krúžku divadelných ochotníkov Záborský a časti členov zaniknutého Slovenského ľudového divadla založený samostatný profesionálny súbor spevohry, stala sa jeho sólistkou. Sľubne sa uviedla v prvej premiére súboru ako Helena v Nedbalovej Poľskej krvi (1948, 1953), temperamentná Helena vyhovovala jej naturelu, bola aj citovo presvedčivá. Repertoár si rozšírila o ďalšie náročné sopránové party klasickej operety, ako Eva v rovnomennej Lehárovej operete (1949), Lucia Grissiová (Schubert – Berté: Dom u troch dievčatiek, 1949), Kondja Gül (Fall: Ruža zo Stambulu, 1949), Stella (Dunajevskij: Voľný vietor, 1951), zopakovala si aj Idu zo Straussovho Netopiera (1952). Svoje herecké dispozície uplatnila v charakterovo vyhranených postavách ako Jenny Denisová (Vipler: Prvý valčík, 1948), Viola Hofbergová (Székely: Zlatá hviezda, 1951), Tekla Ivanovna (Jiránek – Gogoľ: Ženba, 1952), Františka Verná (Jankovec: Tečie voda proti vode, 1953), Pani Zvončeková (Piskáček – Nestroy: Dievča z predmestia, 1955), Mercedes (Kalaš: Mlynárka z Granady, 1955). Hrala menšie postavy v činoherných inscenáciách: Stanislava (Sobko: Za druhým frontom, 1949), Oľga Kosarová (Kornijčuk: Kalinový háj, 1950) a náročnú Elmíru z Moliérovho Tartuffa ( 1950). V banskobystrickom Divadle Jozefa Gregora Tajovského vytvorila postavu Múzy Leopoldovny zo Zaslavského Módneho ateliéru (1960) a Serafíny v Dusíkovom Hrnčiarskom bále (1960).

Dňa 30. septembra uplynie deväťdesiat rokov od úmrtia českého dirigenta Františka Vaňka (narodil sa 3. septembra 1887 v Prahe, zomrel 30. septembra 1928, miesto úmrtia nie je známe), jedného z prvých dirigentov Slovenského národného divadla v rokoch 1920 a 1921 – 1923.

František Vaněk (1887 – 1928),
zdroj foto: Ateliér Vlasák / Archív DÚ

František Vaněk absolvoval hru na pozaunu na pražskom konzervatóriu v roku 1907 a stal sa členom orchestra Českej filharmónie. Na jednom z koncertov orchestra v roku 1908 s úspechom predniesol pozoruhodné trombónové sólo v Berliozovej Velkej symfonii smuteční a triumfální, op. 15. Krátko pôsobil v Zöllnerovej spoločnosti, v Mestskom divadle na Královských Vinohradoch, potom u Oskara Nedbala vo Viedni v Tonkünstler-orchestri. Čoskoro však trombón vymenil za taktovku. Prijal ponuku na angažmán do srbského Národného divadla v Novom Sade (1911 – 1913), kde dirigoval operety Hervého Mamzelle Nitouche, Srećka Albiniho Barón Trenk a Lehárovho Drotára, pôvodnú srbskú operu Stanislava Binička inšpirovanú verizmom Na uranku (Za úsvitu) na libreto srbského dramatika Branislava Nušića. Naštudoval aj Smetanovu Predanú nevestu (1911) v réžii basistu Žarka Savića a zároveň interpreta Kecala, premiéra ktorej bola v kosovskej Mitrovici. So súborom opery sa v roku 1912 zúčastnil zájazdu do Bosny a Hercegoviny. V sezóne 1913 – 1914 bol dirigentom v Osijeku, v roku 1914 mal nastúpiť do Ľudového divadla v Sarajeve, ktoré však po vypuknutí prvej svetovej vojny nezačalo činnosť.

František Vaněk sa vrátil domov a stal sa dirigentom Východočeského divadla Bedřicha Jeřábka (1915 – 1920). Jeřábkova spoločnosť počas prvej svetovej vojny uskutočňovala intenzívnejšie zájazdy po celej republike. Repertoár súboru spočíval predovšetkým na operetách, o ktoré prejavovali diváci väčší záujem. Vaněk dirigoval napr. Straussovu operetu Tisíc a jedna noc, najnovšiu operetu Oskara Nedbala Vinobraní (1916, premiéra ktorej bola vo februári v to istom roku vo Viedni). Už tu sa prejavil ako zručný dirigent, keďže musel chýbajúcich hudobníkov odvedených na front nahrádzať miestnymi silami, čo ovplyvňovalo aj kvalitu hudobného predvedenia. Kritika napriek tomu kladne hodnotila jeho výkon aj v opernom repertoári, napr. vo Fibichovej Šárke. Veľkým umeleckým úspechom súboru bola Janáčkova Její pastorkyňa, na predstavení v Prostějove s Gabrielou Horvátovou v postave Kostelníčky „ …byl přítomen pan Janáček. Po II. a III. aktu byl vyvolávan bouřlivě obecenstvem a po III. aktu přivedl na scénu též kapelníka p. Vaňka a děkoval tomuto za pečlivé nastudování svého díla.“ (Národní listy, 30. 9. 1916, roč. 56, č. 271, s. 4). Podľa spomienok súčasníkov bol František Vaněk „ …dobrák, pomáhal svým sólistům obratným transkribováním pěveckých partů, opery svědomitě nastudoval a rutinovaně řidil.“ (Dr. Jaroslav Švehla. Češi v půlstoleté historii bratislavské opery. G 70, novinky ze světa a hudby, roč. 6, 1. 6. 1970, č. 6, s. 5).

Do Bratislavy prišiel František Vaněk so súborom Bedřicha Jeřábka v roku 1920. Uviedol sa Pucciniho Toscou (1920), a ako uvádza doborvá kritika ,,orchester pod jeho taktovkou hral vyrovnane, dirigoval s vervou, ale veľmi obozretne”. Veľkú zásluhu mal na kvalite Thomasovej opery Mignon, dirigoval sviežo a ľahko, orchester pod jeho vedením brilíroval. Jeho najlepším predstavením bola Janáčkova Jej pastorkyňa (1920) v réžii Bohuša Vilíma. Znamenite ovládal náročnú partitúru, „ … bol dušou predstavenia, spoľahlivou oporou hercov. Orchester i zbory pod jeho vedením zneli dokonale, plno (rušná scéna pri príchode regrútov v I. dejstve) sprievod orchestrálny v miestach lyrického rázu bol vždy delikátne jemný a dal vystihnúť melódií spievaného slova. Taktiež neobmedzenej pochvaly zasluhujú speváci sólisti …“ (Slovenský denník, 18. 4. 1920, roč. 3, č. 87, s. 5). Podieľal sa na úspechu Smetanovej Libuše, prvej opernej inscenácie, v ktorej sa nepoužili dekorácie z tzv. fundusu, ale nová výprava navrhnutá českým výtvarníkom akad. maliarom Jaroslavom Jarešom. Titulnú postavu pohostinsky spievala jej jedinečná  interpretka, bulharská speváčka a sólistka ND Praha Kristina Morfová. Podľa kritiky bolo aj hudobné naštudovanie opery mimoriadne kvalitné, Vaněk sa prejavil sa ako vynikajúci temperamentný hudobník so zmyslom pre jemné nuansovanie partitúry. S istotou a porozumením dirigoval dnes už zabudnutú jednodejstvovú operetu na antický námet od Jacquesa Offenbacha Dafnis a Chloe (1920).

Po jednoročnej prestávke, kedy opäť pôsobil v Juhoslávii, sa František Vaněk vrátil do SND na post prvého dirigenta. O svojom svedomitom prístupe k hudobnej zložke presvedčil pri naštudovaní opier Karla Weisa Lešetínsky kováč (1921) a Čert a Káča (1921) Antonína Dvořáka. Opäť dirigoval Janáčkovu Jej pastorkyňu (1922), avšak v novom režijnom naštudovaní barytonistu a súčasne i režiséra súboru Františka Bartla. Vo Verdiho Maškarnom plese (1921) dosiahol súhru orchestra a javiska, čo sa pozitívne prejavilo i na výkonoch sólistov i zboru, práve tak ako pri Rigolettovi (1922) a Traviate (1922). V Massenetovej Manon (1922) sa prezentoval ako „ozajstný znalec Massenetovej hudby a v rámci daných schopností orchestra sa nestratila žiadna z drahocenných perál tejto kompozície, najmä predohra a medzihra v druhom dejstve boli vynikajúce. (Pressburger Zeitung, 6. 3. 1922, roč. 159, č. 65, s. 2). S veľkým temperamentom dirigoval obnovenú inscenáciu Smetanovej Predanej nevesty (1922) v réžii Josefa Peršla a v scénickej výprave Josefa Hurta. Nie veľmi sa mu darilo pri Gounodovom Faustovi a Margaréte (1922), kde sa orchester i zbory nezhodovali vždy v takte. S jemu vlastnou vervou dirigoval Dvořákovu operu Šelma sedliak (1922). Kladné hodnotenie mala Dvořákova Rusalka (1922), ktorú dirigoval prvý raz „ …predstavenie udržal na umeleckej výške, na akú sme boli pri Rusalke za dirigovania p. Zunu už navyknutí.“ (Slovenský denník, 4. 1. 1923, roč. 6, č. 2, s. 7). Skvelú prácu s orchestrom a speváckym zborom odviedol pri naštudovaní Straussovej operety Netopier (1922), orchester hral s chuťou i v Hervého Mamzelle Nitouche (1922). Na pravidelnom zájazde operného súboru v Košiciach dirigoval Smetanovu Hubičku (1923), úspešne sa zhostil Halévyho Židovky (1923) a Offenbachových Hoffmannových poviedok (1923) v réžii Josefa Munclingera. Svoju činnosť v opernom súbore SND ukončil naštudovaním Adamovej opery Postilión z Lonjumeau (1923) s Bronislavom Chorovičom v titulnej úlohe (v sezóne 1923 – 1924 operu prevzal Josef Vincourek). O ďalšej činnosti a životnom osude Františka Vaňka nie sú doposiaľ známe žiadne informácie.

Poznámka:

Dirigent František Vaněk je jednou zo zabudnutých umeleckých osobností, ktoré v zložitých podmienkach pomáhali budovať umelecký profil novozaloženého Slovenského národného divadla. Jeho umelecká činnosť je stručne zdokumentovaná iba v knihe Opera na Slovensku I. (Štefan Hoza, Martin, Osveta, 1953) a v zborníku Pamätnica Slovenského národného divadla (redig. Andrej Bagar, Juraj Haluzický, Andrej Mráz, Ivan Turzo, Bratislava, SVKL, 1960). Krátku informáciu o činnosti umelca v Novom Sade uvádza Encyklopédia srbského národného divadla (Enciklopedija srpskog narodnog pozorišta, zdroj internet). Okrem spomenutej srbskej encyklopédie jeho meno neuvádzajú české a slovenské odborné divadelné publikácie a biografické slovníky: Malá encyklopedie české opery (Dalibor Janota – Jan P. Kučera, Praha, Paseka, 1999), Česká divadla: Encyklopedie divadelních souborů (Eva Šormová a kolektiv, Praha, Divadelní ústav, 2000), Česká operetní kronika 1863-1948  vyprávění a fakta (Miroslav Šulc, Praha, Divadelní ústav, 2002), Československý hudební slovník osob a institucí M – Ž (Praha, Státní hudební vydavatelství, 1965), Encyklopédia dramatických umení Slovenska M – Ž (Bratislava, 1989, 1990), Slovenský biografický slovník. 6 zv. T – Ž (Martin, Matica slovenská, 1994). Meno Františka Vaňka nevedie v evidencii ani pražský Divadelní ústav, v archíve Divadelného ústavu v Bratislave je iba fotografia dirigenta. Jedným z dôvodov mohla byť absencia akýchkoľvek osobných údajov, dáta narodenia a úmrtia umelca. Primárnym zdrojom umeleckej činnosti Františka Vaňka sú referáty z dobovej tlače (Dalibor, Národní listy, Národní politika, Našinec, Plzeňské listy, Bratislavský denník, Slovenský denník, Slovenský východ, Grenzbote, Pressburger Tagblatt, Pressburger Zeitung). Krátku informáciu o pôsobení Františka Vaňka v SND publikoval Dr. Jaroslav Švehla v článku: Češi v půlstoleté historii bratislavské opery (In: G 70, novinky ze světa a hudby, roč. 6, 1. 6. 1970, č. 6, s. 5). Po intenzívnom bádaní som našla informáciu, že rukopis dokumentu divadelného historika, kritika a bibliografa PhDr. Jaroslava Švehlu je uložený v pražskom Divadelnom ústave. Štúdia obsahuje rozsiahly materiál k dejinám SND v rokoch 1919 – 1939, ktorý autor vypracoval k plánovanej, ale nerealizovanej výstave slovenského divadla v Prahe v roku 1951. Dáta narodenia a úmrtia dirigenta sú z Národného archívu v Prahe, ktoré mi ochotne a nezištne pomohla získať archivárka Národného divadla v Prahe pani Marie Hradecká. Za sprostredkovanie vzácnych podkladov jej srdečne ďakujem.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár