Pripomíname si v septembri (2019)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame prehľad septembrových výročí siedmich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Ladislava Holoubka, Juraja Beneša, Márie Djordjevićovej-Matejčekovej, Štefana Jančiho, Leona Geitlera, Dr. Gustáva Pappa a Jana Konstantina. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 4. septembra uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia významnej osobnosti slovenského hudobného života, dirigenta, klaviristu, skladateľa, libretistu, básnika i prekladateľa operných textov a jedného zo zakladateľov slovenskej hudobnej moderny Ladislava Holoubka (narodil sa 13. augusta 1913 v Prahe, zomrel 4. septembra 1994 v Bratislave), pôsobiaceho v Slovenskom národnom divadle (korepetítor 1932, dirigent 1933 – 1952 a 1958 – 1968), vo Vojenskom umeleckom súbore (1952 – 1955) a v Štátnom divadle v Košiciach (1955 – 1958 a 1966 – 1981; v rokoch 1955 – 1958, 1966 – 1974 aj ako umelecký šéf). Viac o ňom sme písali v článkoch Ladislav Holoubek – umelec, ktorý verne a s entuziazmom slúžil svojmu povolaniu a Ladislav Holoubek ako koncertný dirigent, klavirista, skladateľ a literát

Ladislav Holoubek (1913 – 1994), foto: Archív SND

Dňa 11. septembra uplynie pätnásť rokov od úmrtia slovenského hudobného skladateľa, klaviristu, pedagóga, prodekana Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU Juraja Beneša (narodil sa 2. marca 1940 v Trnave, zomrel 11. septembra 2004 v Bratislave), pôsobiaceho na poste korepetítora (1934 – 1974) a neskôr dramaturga Opery Slovenského národného divadla (1988 – 1990), jedného z najprogresívnejších slovenských operných skladateľov.

Juraj Beneš (1940 – 2004), foto Rastislav Polák, Archív SND

Juraj Beneš študoval hru na klavíri u Romana Rychlu na Konzervatóriu v Bratislave (1954 – 1960) a kompozíciu u Jána Cikkera na Vysokej škole múzických umení (1960 – 1966). Po absolutóriu začal pôsobiť ako korepetítor v opernom súbore SND (1964 – 1974), potom bol pedagógom na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Trnave (1974 – 1983). Od roku 1984 pôsobila ako pedagóg teórie hudby na Katedre hudobnej teórie Hudobnej fakulty VŠMU, kde bol v roku 1989 menovaný docentom, v rokoch 2000 – 2004 prodekanom Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU. V rokoch 1988 – 1991 bol dramaturgom Opery SND. V roku 1997 získal titul profesora na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. V rokoch 1994 – 1998 bol predsedom Slovenskej sekcie spoločnosti pre súčasnú hudbu ISCM.

Prvé kompozičné pokusy Juraja Beneša siahajú do čias jeho školských rokov v Trnave, kde navštevoval hudobnú školu. V jednom z rozhovorov spomínal, že prvú skladbu napísal v dvanástich rokoch.. Už od svojich kompozičných začiatkov hľadal a vytváral vlastnú, svojskú kompozičnú poetiku a ako píše slovenská muzikologička Naďa Hrčková „prešiel originálnou cestou od dadaistického recesistu, cez vrcholne dramatického autora až k neskorej, postmoderným krásnom poznačenej tvorbe.“ Tvorba Juraja Beneša je rozsiahla a žánrovo rozmanitá, od sólových skladieb cez komorný súbor, skladby pre orchester, piesňové cykly, zborové skladby až po opernú tvorbu, pri ktorej niekedy ľudský hlas kombinuje s neobvyklými hudobnými nástrojmi.

V čase, kedy bol Juraj Beneš korepetítorom opery SND, začala jeho spolupráca s činohernými režisérmi, ktorí považovali hudbu za neoddeliteľnú súčasť inscenácie, korešpondujúcu s ich režijnou koncepciou. Prvým bol režisér Jozef Budský orientujúci sa na mladú avantgardnú generáciu skladateľov. Na jeseň v roku 1968 uviedol Jozef Budský ako protest proti okupácii sovietskych vojsk pásmo Hviezdoslavovej poézie Krvavé sonety – Ráchel so scénickou hudbou Juraja Beneša. Skomponoval hudbu i k ďalším Budského inscenáciám, Schillerovmu Donovi Carlosovi (1969), Shakespeareovej Komédii omylov (1971) a Gorkého V predvečer (Jegor Bulyčov a tí druhí, 1972).

Bol autorom hudby k inscenáciám Petra Mikulíka v činohre SND (Sofokles: Antigona, 1971; Bond: Žena, 1985). Pre Vladimíra Strniska zložil hudbu k Shakespearovmu Macbethovi (1979, Nová scéna) a Shafferovej hre Amadeus (1982, Nová scéna). Často spolupracoval s Romanom Polákom (Ibsen: Peer Gynt, 1983, ŠD Košice; Shakespeare: Sen noci svätojánskej, 1985, Divadlo SNP Martin; Švantner: Nevesta hôľ, 1986, Divadlo SNP Martin; Tabori: Mein Kampf, 1991, SND; Shakespeare: Romeo a Júlia, 1992, SND; F. Kafka: Proces, 1990, Divadlo Astorka Korzo´90; Claudel: Výmena, 1998, Divadlo Astorka Korzo´90). V spolupráci s Romanom Polákom skomponoval hudbu ku hre Paula Claudela Saténový střevíček (1993) uvedenej v pražskom Národnom divadle.

Prvá opera Juraja Beneša Cisárove nové šaty bola jeho diplomovou prácou (1966). Libreto opery, inšpirované rozprávkou Hansa Christiana Andersena, si napísal sám skladateľ. Nie je to opera v tradičnom slova zmysle, ale „moderný javiskový útvar, v ktorom sa prelína orchestrálna hudba, spev, pantomíma, básnické slovo. Dielo osciluje medzi fraškou a tragédiou, symbolom a štylizovanou realitou, alegóriou a posolstvom.“ (Igor Vajda). Jednodejstvovú operu uviedlo SND (spolu s Janáčkovou kompozíciou Zápisník zmizelého) v roku 1969 v hudobnom naštudovaní Viktora Málka v réžii Júliusa Gyermeka. Postavu krutého a hlúpeho kráľa naštudoval Juraja Martvoň, hovorenú rolu ženy Ida Rapaičová, míma Horymír Mácha. Premiéra tohto, podľa muzikológov priekopníckeho hudobného diela slovenskej opernej tvorby, sa stretla s veľkým ohlasom divákov i kritiky.

J. Beneš: Cisárove nové šaty, Opera SND, 1969, Juraj Martvoň (Cisár), foto: Jozef Vavro

V roku 1977 uviedlo Cisárove nové šaty spolu s Prokofievovým baletom Peter a vlk Štátne bábkové divadlo v Bratislave v réžii Pavla Uhera a výtvarníka Jána Zavarského. Pavel Uher (v osemdesiatych rokoch žil v emigrácii) ako jeden z mála bábkových režisérov dokázal pretlmočiť hudobné diela a v sedemdesiatych rokoch pripravil niekoľko vizuálno-hudobných inscenácií. Autorom scenára k svojbytnému pretlmočeniu Benešovej opery prostriedkami bábkového divadla bol Uher a v produkcii bola použitá nahrávka v podaní orchestra Československého rozhlasu s umelcami SND.

Druhá komorná opera Juraja Beneša Skamenený (1978), baladický príbeh o mladých zaľúbencoch, prezentuje možnosť moderného využitia slovenského ľudového folklóru v hudobno-divadelnom žánri. Vznik opery, libreto ktorej si podľa poézie Janka Kráľa napísal skladateľ, inicioval Branislav Kriška, ktorý ju v roku 1978 inscenoval v Divadelnom štúdiu VŠMU s hosťujúcim dirigentom Svetozárom Štúrom a s poslucháčmi VŠMU Petrom Šubertom (Janko), Elenou Kušnierovou, resp. Ľubicou Orgonášovou (Hanka). Po takmer desiatich rokoch uviedlo operu Štátne divadlo v Košiciach v Štúdiu Smer (1987) v štylizovanej réžii Mariána Chudovského s dirigentom Dušanom Zimmerom, sólistami Dušanom Malatincom a Alžbetou Mrázovou.

V banskobystrickej Štátnej opere ju naštudoval v roku 1985 Martin Bendik. Pod taktovkou mladého dirigenta Igora Bullu spievali hlavné úlohy Šimon Svitok a Margaréta Vajdová v alternácii s Janou Pastorkovou. Benešova opera je prvým slovenským operným dielom uvedeným vo Veľkej Británii. V roku 1992 ju v Londýne v Place Theatre so súborom Mecklenburgh Opera pod názvom Petrified (v anglickom preklade pražského rodáka Ewalda Osersa) úspešne naštudovala Anne Manson, zakladateľka a hudobná riaditeľka súboru v rokoch 1987 – 1996. Hlavné úlohy spievali Richard Helton (Janko) a Patricia Rozario (Hanka).

Prvým celovečerným opusom Juraja Beneša je Hostina. Libreto, ktoré si opäť napísal sám, vzniklo montážou Hviezdoslavových textov tragédie Herodes a Herodias, epickej básne Ráchel a ďalších básní. Podľa vyjadrenia samotného skladateľa mu inšpiráciu na námet vnukol režisér Jozef Budský pri vzájomnej spolupráci na príprave montáže Hviezdoslavových textov v činohre. Operu v pôsobivej štylizovanej réžii inscenoval v roku 1984 Branislav Kriška na scéne a v kostýmoch Mony Hafsahl, s dirigentom Viktorom Málkom. Sólisti náročné party naštudovali prvotriedne, vo svojej životnej kreácii zaujal najmä Vojtech Schrenkel v postave Herodesa. Skvelé výkony podali aj Elena Kittnarová (Ráchel), Ján Galla (Jochanan), Dr. Gustáv Papp (Filip), Róbert Szücs (Obadja) a Peter Mikuláš (Manahen).

Svoju štvrtú operu The Players začal Beneš komponovať v roku 1994 na objednávku spoločnosti Mecklenburg Opera Company (po úspešnom londýnskom uvedení Skameneného), ktorá ju však napokon nerealizovala. Libreto inšpirované Shakespearovým Hamletom, si podobne ako aj v predchádzajúcich prípadoch, autor napísal sám. Svetovú premiéru mala v Kolíne nad Rýnom v roku 2002 v naštudovaní režiséra Christiana Schullera a dirigenta Johannesa Sterta. Hlavnú postavu Hamleta spieval chorvátsky barytonista Miljenko Turk, Oféliu Insun Min.

V slovenskej premiére uviedlo operu v roku 2004 v rámci BHS v pozoruhodnej réžii v opernom žánri debutujúceho Martina Hubu, v hudobnom naštudovaní Pavla Tužinského, s Jánom Ďurčom ako Hamletom a debutujúcou Dagmar Bezačinskou v postave Ofélie. Premiéry opery The Players sa Juraj Beneš nedožil, postupujúca choroba si vyžiadala svoju daň, nedokončená ostala aj piata opera s názvom L´Age d´Or (Zlatý vek).

Juraj Beneš prednášal harmóniu na univerzitách v Prahe, Brne (1995), Londýne (Guildhall School, 1992), Yorku (1992), Krakove (Mozart Academy (1994). V roku 1997 získal titul profesora skladby na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. V roku 1994 bol spoluzakladateľom a prvým predsedom (1994 – 1998) Slovenskej sekcie Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu (ISCM). Skladby Juraja Beneša uviedli na viacerých zahraničných koncertných pódiách (Dánsko, Taliansko, Grécko, Veľká Británia, Poľsko). Za viaceré skladby získal významné ocenenia v zahraničí (Arezzo, 1978; World Music Days v Aténach). Juraj Beneš je dvojnásobným držiteľom Ceny Jána Levoslava Bellu za diela Tri monódie (1983) a Quartetto d’archi No. 2 (1989) a Ceny ministra kultúry SR za operu Hostina (1984). Juraj Beneš je aj autorom odbornej publikácie určenej predovšetkým profesionálnym skladateľom a muzikológom, ktorú vydalo Hudobné centrum pod názvom O harmónii (2003).

K nedožitým sedemdesiatym narodeninám Juraja Beneša pripravil Divadelný ústav v Historickej budove SND pod názvom Hlas volajúceho na púšti (2010) spomienkovú výstavu, reflektujúcu opernú tvorbu skladateľa. V roku 2016 bola výstava kurátorky Michaely Mojžišovej inštalovaná aj v Piešťanoch v rámci 61. Piešťanského festivalu.

Dňa 18. septembra uplynie desať rokov od úmrtia sopranistky, opernej speváčky slovenského pôvodu Márie Djordjevićovej-Matejčekovej (umelecké meno Maria Mattei, manželka tenoristu srbského pôvodu Ing. Dušana Djordjevića, sestra Antona Matejčeka, sólistu Štátneho divadla v Košiciach, narodila sa 15. mája 1918 v Bratislave, zomrela 18. septembra 2009 v New Yorku, USA), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1941 – 1943 a 1946 – 1947. Viac o nej sme písali TU…

Mária Djordjevićová (1918 – 2009)

Dňa 18. septembra uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia operného a spevoherného speváka Štefana Jančiho (narodil sa 19. novembra 1930 v Jelšovciach v okrese Nitra, zomrel 18. septembra 1994 v Bratislave), sólistu spevohry Novej scény v Bratislave (1959 – 1968) a v rokoch 1968 – 1985 sólistu opery Slovenského národného divadla v Bratislave. Viac o ňom sme písali TU…

Štefan Janči (1930 – 1994), foto: Magdaléna Robinsonová/Archív SND

Dňa 20. septembra si pripomenieme stotridsiate piate výročie narodenia českého operného speváka, tenoristu Leona Geitlera (narodil sa 20. septembra 1884 v Prahe, zomrel 19. augusta 1933 tamtiež), sólistu Slovenského národného divadla v roku 1920, prvého interpreta Lukáša v otváracom predstavení Smetanovej Hubičky. Viac o ňom sme písali TU…

Leon Geitler (1884 – 1933), foto: Vlasák / Archív DÚ

Dňa 28. septembra si pripomenie sté výročie narodenia významného slovenského operného speváka, tenoristu Dr. Gustáva Pappa (narodil sa 28. septembra 1919 v Čiernom Balogu v okrese Brezno, zomrel 7 októbra 1997 v Bratislave), dlhoročného znamenitého tenoristu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1955 – 1985, pôsobiaceho v opere v Lipsku (1960 – 1966), jedinečného interpreta so strhujúcim dramatickým výrazom. Viac o ňom sme písali v článku Dr. Gustáv Papp – ojedinelý interpret dramatických postáv s expresívnym hereckým výrazom. K stému výročiu prinesieme samostatný článok Pavla Ungera.

Gustáv Papp (1919 – 1997), foto: M. Robinsonová/Archív SND

Dňa 30. septembra uplynie sto dvadsaťpäť rokov od narodenia českého operného speváka, barytonistu Jana Konstantina (vl. menom Jan Schindler, narodil sa 30. septembra 1894 v Jeseníku nad Odrou v okrese Nový Jičín, zomrel 28. júna 1965 v Hojsovej Stráži v okrese Klatovy), pôsobiaceho v rokoch 1920 – 1921 v opernom súbore súboru Slovenského národného divadla. Viac o ňom sme písali TU…

Jan Konstantin (1894 – 1965)

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár