Prinášame prehľad septembrových výročí siedmich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Ladislava Holoubka, Juraja Beneša, Márie Djordjevićovej-Matejčekovej, Štefana Jančiho, Leona Geitlera, Dr. Gustáva Pappa a Jana Konstantina. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.
Dňa 4. septembra uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia významnej osobnosti slovenského hudobného života, dirigenta, klaviristu, skladateľa, libretistu, básnika i prekladateľa operných textov a jedného zo zakladateľov slovenskej hudobnej moderny Ladislava Holoubka (narodil sa 13. augusta 1913 v Prahe, zomrel 4. septembra 1994 v Bratislave), pôsobiaceho v Slovenskom národnom divadle (korepetítor 1932, dirigent 1933 – 1952 a 1958 – 1968), vo Vojenskom umeleckom súbore (1952 – 1955) a v Štátnom divadle v Košiciach (1955 – 1958 a 1966 – 1981; v rokoch 1955 – 1958, 1966 – 1974 aj ako umelecký šéf). Viac o ňom sme písali v článkoch Ladislav Holoubek – umelec, ktorý verne a s entuziazmom slúžil svojmu povolaniu a Ladislav Holoubek ako koncertný dirigent, klavirista, skladateľ a literát
Dňa 11. septembra uplynie pätnásť rokov od úmrtia slovenského hudobného skladateľa, klaviristu, pedagóga, prodekana Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU Juraja Beneša (narodil sa 2. marca 1940 v Trnave, zomrel 11. septembra 2004 v Bratislave), pôsobiaceho na poste korepetítora (1934 – 1974) a neskôr dramaturga Opery Slovenského národného divadla (1988 – 1990), jedného z najprogresívnejších slovenských operných skladateľov.
Juraj Beneš študoval hru na klavíri u Romana Rychlu na Konzervatóriu v Bratislave (1954 – 1960) a kompozíciu u Jána Cikkera na Vysokej škole múzických umení (1960 – 1966). Po absolutóriu začal pôsobiť ako korepetítor v opernom súbore SND (1964 – 1974), potom bol pedagógom na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Trnave (1974 – 1983). Od roku 1984 pôsobila ako pedagóg teórie hudby na Katedre hudobnej teórie Hudobnej fakulty VŠMU, kde bol v roku 1989 menovaný docentom, v rokoch 2000 – 2004 prodekanom Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU. V rokoch 1988 – 1991 bol dramaturgom Opery SND. V roku 1997 získal titul profesora na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. V rokoch 1994 – 1998 bol predsedom Slovenskej sekcie spoločnosti pre súčasnú hudbu ISCM.
Prvé kompozičné pokusy Juraja Beneša siahajú do čias jeho školských rokov v Trnave, kde navštevoval hudobnú školu. V jednom z rozhovorov spomínal, že prvú skladbu napísal v dvanástich rokoch.. Už od svojich kompozičných začiatkov hľadal a vytváral vlastnú, svojskú kompozičnú poetiku a ako píše slovenská muzikologička Naďa Hrčková „prešiel originálnou cestou od dadaistického recesistu, cez vrcholne dramatického autora až k neskorej, postmoderným krásnom poznačenej tvorbe.“ Tvorba Juraja Beneša je rozsiahla a žánrovo rozmanitá, od sólových skladieb cez komorný súbor, skladby pre orchester, piesňové cykly, zborové skladby až po opernú tvorbu, pri ktorej niekedy ľudský hlas kombinuje s neobvyklými hudobnými nástrojmi.
V čase, kedy bol Juraj Beneš korepetítorom opery SND, začala jeho spolupráca s činohernými režisérmi, ktorí považovali hudbu za neoddeliteľnú súčasť inscenácie, korešpondujúcu s ich režijnou koncepciou. Prvým bol režisér Jozef Budský orientujúci sa na mladú avantgardnú generáciu skladateľov. Na jeseň v roku 1968 uviedol Jozef Budský ako protest proti okupácii sovietskych vojsk pásmo Hviezdoslavovej poézie Krvavé sonety – Ráchel so scénickou hudbou Juraja Beneša. Skomponoval hudbu i k ďalším Budského inscenáciám, Schillerovmu Donovi Carlosovi (1969), Shakespeareovej Komédii omylov (1971) a Gorkého V predvečer (Jegor Bulyčov a tí druhí, 1972).
Bol autorom hudby k inscenáciám Petra Mikulíka v činohre SND (Sofokles: Antigona, 1971; Bond: Žena, 1985). Pre Vladimíra Strniska zložil hudbu k Shakespearovmu Macbethovi (1979, Nová scéna) a Shafferovej hre Amadeus (1982, Nová scéna). Často spolupracoval s Romanom Polákom (Ibsen: Peer Gynt, 1983, ŠD Košice; Shakespeare: Sen noci svätojánskej, 1985, Divadlo SNP Martin; Švantner: Nevesta hôľ, 1986, Divadlo SNP Martin; Tabori: Mein Kampf, 1991, SND; Shakespeare: Romeo a Júlia, 1992, SND; F. Kafka: Proces, 1990, Divadlo Astorka Korzo´90; Claudel: Výmena, 1998, Divadlo Astorka Korzo´90). V spolupráci s Romanom Polákom skomponoval hudbu ku hre Paula Claudela Saténový střevíček (1993) uvedenej v pražskom Národnom divadle.
Prvá opera Juraja Beneša Cisárove nové šaty bola jeho diplomovou prácou (1966). Libreto opery, inšpirované rozprávkou Hansa Christiana Andersena, si napísal sám skladateľ. Nie je to opera v tradičnom slova zmysle, ale „moderný javiskový útvar, v ktorom sa prelína orchestrálna hudba, spev, pantomíma, básnické slovo. Dielo osciluje medzi fraškou a tragédiou, symbolom a štylizovanou realitou, alegóriou a posolstvom.“ (Igor Vajda). Jednodejstvovú operu uviedlo SND (spolu s Janáčkovou kompozíciou Zápisník zmizelého) v roku 1969 v hudobnom naštudovaní Viktora Málka v réžii Júliusa Gyermeka. Postavu krutého a hlúpeho kráľa naštudoval Juraja Martvoň, hovorenú rolu ženy Ida Rapaičová, míma Horymír Mácha. Premiéra tohto, podľa muzikológov priekopníckeho hudobného diela slovenskej opernej tvorby, sa stretla s veľkým ohlasom divákov i kritiky.
V roku 1977 uviedlo Cisárove nové šaty spolu s Prokofievovým baletom Peter a vlk Štátne bábkové divadlo v Bratislave v réžii Pavla Uhera a výtvarníka Jána Zavarského. Pavel Uher (v osemdesiatych rokoch žil v emigrácii) ako jeden z mála bábkových režisérov dokázal pretlmočiť hudobné diela a v sedemdesiatych rokoch pripravil niekoľko vizuálno-hudobných inscenácií. Autorom scenára k svojbytnému pretlmočeniu Benešovej opery prostriedkami bábkového divadla bol Uher a v produkcii bola použitá nahrávka v podaní orchestra Československého rozhlasu s umelcami SND.
Druhá komorná opera Juraja Beneša Skamenený (1978), baladický príbeh o mladých zaľúbencoch, prezentuje možnosť moderného využitia slovenského ľudového folklóru v hudobno-divadelnom žánri. Vznik opery, libreto ktorej si podľa poézie Janka Kráľa napísal skladateľ, inicioval Branislav Kriška, ktorý ju v roku 1978 inscenoval v Divadelnom štúdiu VŠMU s hosťujúcim dirigentom Svetozárom Štúrom a s poslucháčmi VŠMU Petrom Šubertom (Janko), Elenou Kušnierovou, resp. Ľubicou Orgonášovou (Hanka). Po takmer desiatich rokoch uviedlo operu Štátne divadlo v Košiciach v Štúdiu Smer (1987) v štylizovanej réžii Mariána Chudovského s dirigentom Dušanom Zimmerom, sólistami Dušanom Malatincom a Alžbetou Mrázovou.
V banskobystrickej Štátnej opere ju naštudoval v roku 1985 Martin Bendik. Pod taktovkou mladého dirigenta Igora Bullu spievali hlavné úlohy Šimon Svitok a Margaréta Vajdová v alternácii s Janou Pastorkovou. Benešova opera je prvým slovenským operným dielom uvedeným vo Veľkej Británii. V roku 1992 ju v Londýne v Place Theatre so súborom Mecklenburgh Opera pod názvom Petrified (v anglickom preklade pražského rodáka Ewalda Osersa) úspešne naštudovala Anne Manson, zakladateľka a hudobná riaditeľka súboru v rokoch 1987 – 1996. Hlavné úlohy spievali Richard Helton (Janko) a Patricia Rozario (Hanka).
Prvým celovečerným opusom Juraja Beneša je Hostina. Libreto, ktoré si opäť napísal sám, vzniklo montážou Hviezdoslavových textov tragédie Herodes a Herodias, epickej básne Ráchel a ďalších básní. Podľa vyjadrenia samotného skladateľa mu inšpiráciu na námet vnukol režisér Jozef Budský pri vzájomnej spolupráci na príprave montáže Hviezdoslavových textov v činohre. Operu v pôsobivej štylizovanej réžii inscenoval v roku 1984 Branislav Kriška na scéne a v kostýmoch Mony Hafsahl, s dirigentom Viktorom Málkom. Sólisti náročné party naštudovali prvotriedne, vo svojej životnej kreácii zaujal najmä Vojtech Schrenkel v postave Herodesa. Skvelé výkony podali aj Elena Kittnarová (Ráchel), Ján Galla (Jochanan), Dr. Gustáv Papp (Filip), Róbert Szücs (Obadja) a Peter Mikuláš (Manahen).
Svoju štvrtú operu The Players začal Beneš komponovať v roku 1994 na objednávku spoločnosti Mecklenburg Opera Company (po úspešnom londýnskom uvedení Skameneného), ktorá ju však napokon nerealizovala. Libreto inšpirované Shakespearovým Hamletom, si podobne ako aj v predchádzajúcich prípadoch, autor napísal sám. Svetovú premiéru mala v Kolíne nad Rýnom v roku 2002 v naštudovaní režiséra Christiana Schullera a dirigenta Johannesa Sterta. Hlavnú postavu Hamleta spieval chorvátsky barytonista Miljenko Turk, Oféliu Insun Min.
V slovenskej premiére uviedlo operu v roku 2004 v rámci BHS v pozoruhodnej réžii v opernom žánri debutujúceho Martina Hubu, v hudobnom naštudovaní Pavla Tužinského, s Jánom Ďurčom ako Hamletom a debutujúcou Dagmar Bezačinskou v postave Ofélie. Premiéry opery The Players sa Juraj Beneš nedožil, postupujúca choroba si vyžiadala svoju daň, nedokončená ostala aj piata opera s názvom L´Age d´Or (Zlatý vek).
Juraj Beneš prednášal harmóniu na univerzitách v Prahe, Brne (1995), Londýne (Guildhall School, 1992), Yorku (1992), Krakove (Mozart Academy (1994). V roku 1997 získal titul profesora skladby na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. V roku 1994 bol spoluzakladateľom a prvým predsedom (1994 – 1998) Slovenskej sekcie Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu (ISCM). Skladby Juraja Beneša uviedli na viacerých zahraničných koncertných pódiách (Dánsko, Taliansko, Grécko, Veľká Británia, Poľsko). Za viaceré skladby získal významné ocenenia v zahraničí (Arezzo, 1978; World Music Days v Aténach). Juraj Beneš je dvojnásobným držiteľom Ceny Jána Levoslava Bellu za diela Tri monódie (1983) a Quartetto d’archi No. 2 (1989) a Ceny ministra kultúry SR za operu Hostina (1984). Juraj Beneš je aj autorom odbornej publikácie určenej predovšetkým profesionálnym skladateľom a muzikológom, ktorú vydalo Hudobné centrum pod názvom O harmónii (2003).
K nedožitým sedemdesiatym narodeninám Juraja Beneša pripravil Divadelný ústav v Historickej budove SND pod názvom Hlas volajúceho na púšti (2010) spomienkovú výstavu, reflektujúcu opernú tvorbu skladateľa. V roku 2016 bola výstava kurátorky Michaely Mojžišovej inštalovaná aj v Piešťanoch v rámci 61. Piešťanského festivalu.
Dňa 18. septembra uplynie desať rokov od úmrtia sopranistky, opernej speváčky slovenského pôvodu Márie Djordjevićovej-Matejčekovej (umelecké meno Maria Mattei, manželka tenoristu srbského pôvodu Ing. Dušana Djordjevića, sestra Antona Matejčeka, sólistu Štátneho divadla v Košiciach, narodila sa 15. mája 1918 v Bratislave, zomrela 18. septembra 2009 v New Yorku, USA), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1941 – 1943 a 1946 – 1947. Viac o nej sme písali TU…
Dňa 18. septembra uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia operného a spevoherného speváka Štefana Jančiho (narodil sa 19. novembra 1930 v Jelšovciach v okrese Nitra, zomrel 18. septembra 1994 v Bratislave), sólistu spevohry Novej scény v Bratislave (1959 – 1968) a v rokoch 1968 – 1985 sólistu opery Slovenského národného divadla v Bratislave. Viac o ňom sme písali TU…
Dňa 20. septembra si pripomenieme stotridsiate piate výročie narodenia českého operného speváka, tenoristu Leona Geitlera (narodil sa 20. septembra 1884 v Prahe, zomrel 19. augusta 1933 tamtiež), sólistu Slovenského národného divadla v roku 1920, prvého interpreta Lukáša v otváracom predstavení Smetanovej Hubičky. Viac o ňom sme písali TU…
Dňa 28. septembra si pripomenie sté výročie narodenia významného slovenského operného speváka, tenoristu Dr. Gustáva Pappa (narodil sa 28. septembra 1919 v Čiernom Balogu v okrese Brezno, zomrel 7 októbra 1997 v Bratislave), dlhoročného znamenitého tenoristu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1955 – 1985, pôsobiaceho v opere v Lipsku (1960 – 1966), jedinečného interpreta so strhujúcim dramatickým výrazom. Viac o ňom sme písali v článku Dr. Gustáv Papp – ojedinelý interpret dramatických postáv s expresívnym hereckým výrazom. K stému výročiu prinesieme samostatný článok Pavla Ungera.
Dňa 30. septembra uplynie sto dvadsaťpäť rokov od narodenia českého operného speváka, barytonistu Jana Konstantina (vl. menom Jan Schindler, narodil sa 30. septembra 1894 v Jeseníku nad Odrou v okrese Nový Jičín, zomrel 28. júna 1965 v Hojsovej Stráži v okrese Klatovy), pôsobiaceho v rokoch 1920 – 1921 v opernom súbore súboru Slovenského národného divadla. Viac o ňom sme písali TU…
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
video
