Pripomíname si v septembri (2020)

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame prehľad septembrových výročí siedmich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Máše Kolárovej, Franja Hvastiju, Rose Delmar, Krešimira Baranovića, Zdeňka Knittla, Jána Valacha a Magdy Móryovej. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 1. septembra uplynie štyridsať rokov od úmrtia českej speváčky, sopranistky Máše Kolárovej (narodila sa 6. februára 1901 v Prahe, zomrela 1. septembra 1980 tamtiež), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1927 – 1929 a do roku 1934 hosťujúcej sólistky. Viac o nej sme písali TU…

Máša Kolárová (1901 – 1980)

Dňa 5. septembra uplynie pätnásť rokov od skonania barytonistu slovinského pôvodu Franja Hvastiju (vlastným menom Franjo Hvastja, narodil sa 11. marca 1911 v Ľubľane v Slovinsku, zomrel 5. septembra 2005 v Bratislave), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1940 – 1976, s prerušením v sezóne 1944 – 1945.

Franjo Hvastija (1911 – 2005), foto: Archív SND

Franjo Hvastija spieval ako ochotník v cirkevnom spolku v rodnej Ľubľane, láska k opere ho priviedla do zboru ľubľanskej opery (1932 – 1939). Súčasne študoval na konzervatóriu u Julia Betetta, významného pedagóga v bývalej Juhoslávii. Svojím barytónom, vkusným prednesom a dobrou vokalizáciu upozornil na seba už na vystúpeniach v rámci konzervatória. Na základe študijných úspechov odišiel do Viedne, tu pokračoval v štúdiu u prof. Marie Radó, kde sa stretol s rodákom Antonom Dermotom, neskôr vynikajúcim mozartovským tenoristom Viedenskej štátnej opery a salzburského festivalu. V rokoch 1940 – 1976 bol sólistom operného súboru SND. V rokoch 1946 – 1947 pôsobil ako pedagóg na bratislavskom Konzervatóriu, potom vyučoval spev súkromne.

V Bratislave debutoval ako kultivovaný a presvedčivý Tonio v Leoncavallových Komediantoch v júni 1940 ako hosť. Obecenstvo ho privítalo veľmi srdečne a svojím aplauzom si vynútilo opakovanie árie. Ako uvádza kritika, disponoval farebným hlasom, vyspelou legátovou kultúrou, kantilénou, presvedčivou vysokou polohou. Všetky tieto atribúty ho predurčili na postavy predovšetkým talianskeho a francúzskeho romantického i veristického repertoáru a dlhé roky bol v tomto odbore prvým barytonistom operného súboru SND, mnohé postavy stvárňoval vo viacerých naštudovaniach.

Svoje dlhoročné skúsenosti neskôr uplatňoval vo vyhranených charakterových postavách. Jeden zo svojich najlepších výkonov podal v titulnej úlohe Verdiho Rigoletta (1940, 1945, 1951, 1956), z ďalších Verdiho postáv spieval Amonasra v Aide (1941, 1949), Grófa Lunu v Trubadúrovi (1942, 1963), Renata v Maškarnom bále (1942), otca Germonta v Traviate (1948, 1955, 1963), markíza Posu v Donovi Carlosovi (1956) a Jaga v Otellovi (1958). Z Pucciniho postáv naštudoval Sharplessa v Madame Butterfly (1940, 1955), Baróna Scarpiu v Tosce (1940, 1957), Marcella v Bohéme (1948) a titulnú úlohu v opere Gianni Schicchi (1968). K ďalším profilovým postavám patrili už spomínaný Tonio (1941, 1947, 1961), Figaro (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1941, 1946), Escamillo v Bizetovej Carmen (1941, 1946, 1954), Valentín (Gounod: Faust a Margaréta, 1943, 1948), Sancho Panza (Massenet: Don Quijote, 1947). Vytvoril Papagena v Mozartovej Čarovnej flaute (1949) a Grófa Almavivu v jeho Figarovej svadbe (1955).

Z operných postáv Richarda Straussa bol Pánom z Faninalu v Gavalierovi s ružou (1958) a Učiteľom hudby v Ariadne na Naxe (1966). Spieval Jeleckého z Čajkovského Pikovej dámy (1946, 1964) a Eugena Onegina (1949, 1952). Vytvoril titulnú postavu v slovenskej premiére opery Peer Gynt popredného nemeckého skladateľa Wernera Egka (1941). V Holoubkovej opere na rozprávkový námet F. Gabaja Túžba spieval postavu Princa (1944), v jeho predposlednej opere Profesor Mamlock naštudoval postavu Ernesta (1966). V operách Jána Cikkera spieval Radvanského v Jurovi Jánošíkovi (1954, 1961) a Richtára v Begovi Bajazidovi (1957). Franjo Hvastija prispel významnou mierou k formovaniu slovenského interpretačného umenia. Súkromné hodiny spevu poskytoval Martinovi Babjakovi, Štefanovi Bystranovi, Ľudovítovi Kovácsovi, Márii Smutnej-Vlkovej a i.

Dňa 13. septembra uplynie stodvadsať rokov od narodenia opernej speváčky slovenského pôvodu, mezzosopranistky Rose Delmar (vlastným menom Ružena Haasová, narodila sa 13. septembra 1900 v Sučanoch v okrese Martin, zomrela 20. augusta 1968 v Mníchove, Nemecko). Viac o nej sme písali TU…

Rose Delmar (1900 – 1968)

Dňa 17. septembra si pripomenieme štyridsiate piate výročie úmrtia chorvátskeho dirigenta Krešimira Baranovića (narodil sa 25. júla 1894 v Šibeniku v Chorvátsku, zomrel 17. septembra 1975 v Belehrade v Srbsku), šéfa operného súboru Slovenského národného divadla v prvej povojnovej sezóne 1945 – 1946. Viac o ňom sme písali TU…

Krešimir Baranović (1894 – 1975)

Dňa 21. septembra uplynie šesťdesiatpäť rokov od úmrtia českého operného speváka, režiséra a prekladateľa Zdeňka Knittla (narodil sa 29. decembra 1889 v Prahe, zomrel 21. septembra 1955 tamtiež), jedného z prvých tenoristov operného súboru Slovenského národného divadla v sezónach 1920 – 1921 a 1924 – 1925.

Zdeněk Knittl (1889 – 1955), foto: Archív DÚ

Zdeněk Knittl študoval po maturite štyri semestre na univerzite právo, viac sa však venoval písaniu poézie. Pod pseudonymom Z. Polenský vydal dve knihy lyriky, prispieval tiež hudobnými kritikami do viacerých periodík, neskôr prekladal operné libretá. Základy hudobného vzdelania získal u otca, hudobníka a riaditeľa konzervatória Karla Knittla a ako hospitant pražského konzervatória. V mladom veku sa stal členom Budilovej spoločnosti, opernú dráhu začal v Plzni (1912). Keď v Brne chýbal tenorista, prijal pozvanie riaditeľa Františka Lacinu. Zotrval tu však iba jednu sezónu (1915 – 1916), jeho prvou postavou bol Don José v Carmen, potom Riccardo v Maškarnom bále a Almaviva v Barbierovi zo Sevilly.

Krátko pôsobil v pražskej Vinohradskej opere (1916 – 1917), kde naštudoval o. i. Alfréda v Traviate a titulnú postavu v Berliozovej opere Blažena a Beneš (Béatrice et Bénédict, 1916, Blaženou bola sopranistka Božena Petanová). Pohostinsky vystupoval vo viacerých českých divadlách napr. v Kladne, Českých Budějoviciach i v pražskom ND (1919 – 1921), ako Jeník v Predanej neveste, Don José v Carmen, Laca v Jej pastorkyni a Canio v Komediantoch. V SND bol angažovaný v rokoch 1920 – 1921 a 1924 – 1925, v rokoch 1921 – 1924 bol prvým tenoristom operného divadla v Záhrebe a súčasne hosťom opery v Osijeku.

V roku 1925 sa vrátil do Záhrebu, bol operným režisérom v Ľubľane (1926) a v rokoch 1930 – 1931 v Belehrade, kde bol taktiež profesorom sólového spevu a šéfom hudobnej triedy na hudobnej akadémii Stankovič. V rokoch 1932 – 1936 pôsobil opäť v Brne. V rokoch 1936 – 1945 pracoval v pražskom rozhlase.

Zdeněk Knittl, podľa kritiky, disponoval krásnym hlasom s kovovým leskom a tmavou farbou, dobrá technika a interpretačná inteligencia mu umožňovala spievať široký repertoár od lyrického až po dramatický odbor, bol aj výborným interpretom smetanovských postáv. Do Bratislavy prišiel ako hosť čoskoro po založení divadla a v prvom uvedení Smetanovej Predanej nevesty v SND (3. apríla 1920) spieval Jeníka. Publikum malo možnosť spoznať speváka „nadpriemerných kvalít, ktorý nielen že technicky ovláda dokonale spev a dobre hrá, ale preniká každý takt opery vzácnym zmyslom pre rytmus a svojráznou charakteristikou každej hudobnej frázy.“ (Slovenský denník, roč. 3, 8. 4. 1920, č. 78, s. 6).

Uplatnil sa aj ako Laca Klemeň v Jej pastorkyni, Hoffmann v Offenbachových Hoffmannových poviedkach, Ladislav Podhájsky v Dvoch vdovách, Lukáš v Hubičke i ako Boleslaw Barański v Nedbalovej Poľskej krvi. Ako Eleazár v Židovke predviedol všetky svoje hlasové kvality, muzikalitu, výborné frázovanie i adekvátny herecký prejav. Po pohostinských vystúpeniach bol v sezóne 1920 – 1921 angažovaný ako sólista a režisér operného súboru SND. V Smetanových operách naštudoval Šťáhlava (Libuša, 1920), Víta (Tajomstvo, 1920), Jíru (Branibori v Čechách, 1921), Jarka (Čertova stena, 1924), Dalibora (1925), v Dvořákovej Rusalke Princa (1920), Jana Sladkého Kozinu v Kovařovicových Psohlavcoch (1920), v Maršíkovom Čiernom lekne Rybára Rukana (1921), vo Foersterovej Eve Mánka (1921), vo Fibichovej Šárke Ctirada (1921). Zo svetovej opernej tvorby spieval Fausta (Gounod: Faust a Margaréta,1920), Rossiniho Almavivu v Barbierovi zo Sevilly (1921), Dona Josého (Carmen, 1921), Turidda (Mascagni, Sedliacka česť, 1921,1925), Radamesa (Verdi, Aida, 1924), Cavaradossiho (Puccini, Tosca, 1924), Pedra v d´Albertovej Nížine (1924).

V rokoch 1925 – 1932 hosťoval Knittl v SND aj s manželkou, výbornou sopranistkou Marjou Žaludovou (v rokoch 1923 – 1925 sólistkou opery SND). Vystúpili spolu v operách Trubadúr (Manrico a Leonora, 1925, 1927), Aida (Radames a Aida, 1926) a Predaná nevesta (Jeník a Mařenka, 1926). Obaja umelci mali veľký úspech, a podľa dobovej tlače predviedli vysokú spevácku kultúru, hudobnú individualitu a veľké herecké výrazové schopnosti. V roku 1932 spievali ešte v Židovke postavy Eleazára a Rechy.

Prvou réžiou Zdeňka Knittla v SND bolo Smetanovo Tajomstvo v kvalitnom hudobnom naštudovaní šéfa opery Milana Zunu (1920). V sezóne 1924 – 1925 sa osvedčil ako mimoriadne citlivý inscenátor viacerých opier, napr. prvej po slovensky uvedenej opery Kaukliar u Matky Božej J. Masseneta v preklade Miloša Ruppeldta (1924) alebo Verdiho Trubadúra (1924). Odborná kritika pozitívne hodnotila jeho režijné naštudovanie cyklu Smetanových opier v skladateľovom jubilejnom roku 1924 (Predaná nevesta, Dalibor, Libuša, Dve vdovy, Hubička, Tajomstvo): „Režisér Knittl dal Smetanovým operám na našej scéne to, čo im dosiaľ tu chýbalo: írečitú smetanovskosť, vznešenosť a pietnu vrúcnosť.“ (Slovenské pohľady, roč. 41, č. 6-8 1925, č. s. 497.) Za najlepšiu považovala odborná tlač Čertovu stenu, režijne a výtvarne inscenovanú v symbióze s hudobnou i textovou predlohou diela. Výtvarné riešenie a kostýmy navrhol prvý externý scénograf SND Jaroslav Jareš.

V Chorvátskom národnom divadle v Záhrebe spieval Knittl hlavné tenorové postavy, bol výborným Eleazárom v Halévyho Židovke a Herodesom (R. Strauss, Salome), naštudoval Pedra (E. d’Albert, Nížina), Turidda (P. Mascagni, Sedliacka česť), Cania (R. Leoncavallo, Komedianti), Otella, Siegmunda (R. Wagner, Valkýra). Spieval Parsifala (R. Wagner, 1922) a Pelléasa (C. Debussy, Pelléas a Mélisanda, 1923) v prvých chorvátskych uvedeniach týchto opier. V roku 1924 režíroval Smetanovu Hubičku Dve vdovy. Podpísal sa pod prvé scénické uvedenie Janáčkovho Zápisníka zmizelého v Ľubľane (1926) a v Belehrade (1931).

V roku 1931 prišiel s manželkou Marjou Žaludovou do Brna. Ako spevák vystupoval málo, bol Donom Juanom v prvom uvedení opery Ervina Schulhoffa Plameny (1932) na libreto Maxa Broda, Herodesom v Salome Richarda Straussa (1932), ktorú tiež režíroval. Spieval aj Vaška v Predanej neveste a Geronta v Pucciniho Manon Lescaut. Inscenoval prvé uvedenia niekoľkých operných titulov, napr. Weinbergerovho Švandu dudáka (1933), Cársku nevestu N. Rimského-Korsakova (1934) a Verdiho Silu osudu. Režíroval Smetanovho Dalibora, Dvořákovu operu Čert a Káča, Janáčkovu Jej pastorkyňu, Pucciniho Manon LescautTurandot a Bohému, d´Albertovu Nížinu. V Brne sa Knittl venoval aj pedagogickej činnosti ako externý profesor na konzervatóriu (mimické štúdium postáv, praktická súhra a réžia opier).

V roku 1935 odišiel Zdeněk Knittl do Prahy, kde začal spolupracovať s rozhlasom. Po nútenom odchode z rozhlasu (1945) nezatrpkol, ale pokračoval v prekladateľskej činnosti. Prekladal libretá opier, oratória, piesňovú i zborovú tvorbu z niekoľkých jazykov. Z operných titulov to boli napr.: Majstri speváci norimberskí (Wagner), Boris Godunov, Chovančina (Musorgskij), Così fan tutte (Mozart), Faust a Margaréta (Gounod), Samson a Dalila (Saint-Saëns), Turandot (Puccini), Súmrak (Hristić), Koštana (Konjović) a operety Stambulská ruža Lea Falla a i.

Dva mesiace po viedenskej premiére Nedbalovej Poľskej krvi v roku 1913 Knittl narýchlo preložil libreto operety pre prvé české uvedenie v Plzni, ktoré sa používa dodnes. Súkromne tiež vyučoval spev, jeho žiačkou bola napr. Milada Šubrtová, popredná sopranistka pražského Národného divadla.

Dňa 22. septembra si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia slovenského dirigenta, organistu a skladateľa Jána Valacha (narodil sa 22. septembra 1925 v Hnúšti, okres Rimavská Sobota, zomrel 20. novembra 2019 v Antverpách v Belgicku), propagátora slovenskej hudby v zahraničí, korepetítora a asistenta dirigenta v opernom súbore SND (1954 – 1960), umeleckého šéfa Spevohry Divadla J. G. Tajovského (dnes Štátna opera) v Banskej Bystrici (1962 – 1965), dirigenta Kráľovskej flámskej opere v belgických Antverpách (1968 – 1974). O Jánovi Valachovi si viac prečítate v článku Ján Valach, všestranný hudobník a neúnavný propagátor slovenskej hudby v zahraničí.

Ján Valach (1925 – 2019)

Dňa 29. septembra si pripomenieme stopätnáste výročie narodenia slovenskej opernej speváčky, klaviristky a pedagogičky Magdy Móryovej (rod. Magda Szakmáry, narodila sa 29 septembra 1905 v Košiciach, zomrela 3. augusta 2001 v Bratislave).

Magda Móryová, (1905 – 2001)

Magda Móryová študovala na gymnáziách v Košiciach (1918) a Budapešti (1919), klavír na majstrovskej škole drážďanského konzervatória (1922 – 1925) a súčasne tiež operný spev. Potom pokračovala v štúdiu klavírnej hry vo Viedni u Emila von Sauera (1926 – 1927), v speve sa zdokonaľovala v Budapešti u opernej speváčky Terézie Krammer (1928 – 1929). V roku 1929 vystupovala na koncertoch a nahrávala na gramofónové platne v Londýne.

V rokoch 1930 – 1933 bola angažovaná v Nemeckej opere v Prahe, kde spievala okrem malých postáv aj náročné postavy v svetovom opernom repertoári, napr. Oskara vo Verdiho Maškarnom bále, Aničku vo Weberovom Čarostrelcovi, Blondchen v Mozartovom Únose zo serailu, Marcelinu v Beethovenovom Fideliovi, Musettu v Bohéme, Esmeraldu v Smetanovej Predanej neveste, Lolu v Mascagniho Sedliackej cti. Umelkyňa si však najviac obľúbila Nuri v d´Albertovej Nížine (so skladateľom sa osobne poznala z čias jeho koncertného turné v Košiciach).

Priebežne sa uplatňovala aj ako virtuózna klaviristka v rozhlase. V roku 1934 sa vydala za tatranského majiteľa hotela a uznávaného skladateľa Jána Móryho. Na opernú scénu sa už nevrátila, často účinkovala v berlínskom, viedenskom a košickom rozhlasovom vysielaní. Po roku 1945 prišli Móryovci o všetok majetok a usadili sa v Spišskej Novej Vsi, kde potom Ján Móry učil na Hudobnej škole. V roku 1953 prijala Magda Móryová miesto korepetítorky na bratislavskom Konzervatóriu a v roku 1956 sa stala pedagogičkou spevu. V rokoch 1966 – 1967 bola externou profesorkou spevu na VŠMU, v nemeckom Schömbergu viedla majstrovské spevácke a interpretačné kurzy.

Magda Móryová vychovala na konzervatóriu celý rad vynikajúcich speváckych osobností, ktoré dosahovali úspechy na domácich a zahraničných javiskách, na koncertoch či speváckych súťažiach. Jedným z prvých absolventov bol Ondrej Malachovský, dlhoročný popredný sólista Opery SND. Najúspešnejšou žiačkou Móryovej bola sólistka pražského ND Gabriela Beňačková, ktorá vystupovala na všetkých významných svetových operných scénach.

Na Medzinárodnej speváckej súťaži v Rio de Janeiro v Brazílii v roku 1965 sprevádzala (aj ako korepetítorka) Annu Kajabovú-Peňáškovú, držiteľku striebornej medaily tejto súťaže a dlhoročnú poprednú sólistku Opery SND. V roku 1969 sa Móryová opäť zúčastnila súťaže so svojou žiačkou a sólistkou Opery SND Martou Nitranovou, tento krát v brazílskom Sao Paule. Nitranová získala tretie miesto a spoločne s Móryovou vystúpili na záverečnom koncerte. Z ďalších treba spomenúť Ruženu Štúrovú-Illenbergerovú, sólistku Opery SND a pedagogičku bratislavského Konzervatória, sólistky opery DJGT v Banskej Bystrici Lillu Izsóffovú a Michaelu Cibuľovú-Smutnú, Emíliu Csémyovú, sólistku opery Štátneho divadla v Košiciach, mezzosopranistku a významnú slovenskú pedagogičku Martu Beňačkovú, koncertnú speváčku a pedagogičku Alžbetu Bukoveczkú.

Niektoré jej žiačky pôsobili v Nemecku (Margita Meszárošová, Klaudia Rohályová), Taliansku (Darina Krakovská) i v Austrálii (Adriana Hornungová, dcéra Anny Martvoňovej). Niektorí speváci boli súkromnými žiakmi Móryovej, napr. Anna Marvtoňová, Božena Suchánková, dlhoročný sólista operety Novej scény Karol Vlach a i. Z pera muzikologičky a dlhoročnej rozhlasovej redaktorky Dr. Lýdie Urbančíkovej vyšla o živote a pohnutom osude umelkyne monografia Život ako storočie (2009).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku