Pripomíname si vo februári (2016)

Vo februári tohto roku si pripomíname okrúhle výročia viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného života. Tie, ktoré už nie sú medzi nami si pripomenieme v článku dokumentaristky Eleny Blahovej-Martišovej.

Dňa 4. februára uplynie desať rokov od skonania opernej speváčky a pedagogičky Anny Hrušovskej (vyd. Prosencová, neskôr Mayerová, narodila sa v Budapešti, zomrela v Bratislave), sólistky opery SND v rokoch 1945 – 1963.

Anna Hrušovská vyrastala v kultivovanej rodine bankového úradníka v Martine, kam sa jej rodičia presťahovali čoskoro po jej narodení. Od roku 1922 bývala rodina v Bratislave, kde Hrušovská po skončení meštianky študovala na obchodnej škole (1930) a súčasne hru na klavíri na Konzervatóriu v Bratislave u prof. Anny Kafendovej. Po skončení školy pracovala ako banková úradníčka. Súkromne sa venovala štúdiu spevu u Josefa Egema (1929 – 1934), v štúdiu pokračovala na viedenskom konzervatóriu u profesorky Augusty Gall, ktoré ukončila štátnou skúškou (1936). Umeleckú dráhu začínala v roku 1937 – 1938 v nemeckom divadle v Ústí nad Labem a zároveň pokračovala v súkromnom štúdiu spevu u Růženy Herlingerovej v Prahe. Potom pôsobila v Rakúsku vo viedenskej Volksoper (1938 – 1940) a v Zemskom divadle v Grazi (1940 – 1945). V rokoch 1945 – 1963 bola sólistkou opery SND. Pedagogickej činnosti sa začala venovať najskôr súkromne (1951), v rokoch 1956 – 1979 bola externou pedagogičkou spevu na VŠMU, v roku 1991 dostala docentúru, v roku 1996 jej udelili titul doctor honoris causa. V rokoch 1965 – 1973 pôsobila externe na Hudobnej akadémii vo Viedni.

Spevácky talent Anny Hrušovskej sa prejavil v mladosti, už od detstva rada spievala, rešpektovala však otcove želanie nevenovať sa spevu profesionálne. Počas štúdia u prof. Egema vystupovala na koncertoch po celom Slovensku, často so známymi spevákmi Dr. Janko Blahom, Arnoldom Flöglom a ďalšími. Po úspešnom recitáli získala ročné štipendium na konzervatórium vo Viedni, ktoré ukončila štátnou skúškou. Na konzervatóriu naštudovala niekoľko postáv, o. i. Olympiu a Antoniu v Offenbachových Hoffmannových poviedkach, v ktorých v roku 1936 ako hosť úspešne debutovala v opere SND. Prekvapila technicky dobre zvládnutým partom Olympie, muzikálnou pružnosťou Antonie i adekvátnym hereckým prejavom. Angažmán jej však neponúkli v Bratislave, ale v Nemeckom divadle v Ústí nad Labem, kde vytvorila Konstanzu z Mozartovho Únosu zo serailu, Rosinu v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly, Gildu v Rigolettovi a Violettu v Traviate, Massenetovu Manon, Cudziu kňažnú i Kuchtíka v Rusalke. Do roku 1943 takmer pravidelne hosťovala v SND ako Rosina, Gilda (partnermi jej v postave Vojvodu boli Richard Kubla a Imrich Godin) i Violetta. V roku 1938 sa Anna Hrušovská stala sólistkou Volksoper vo Viedni, kde sa uviedla postavou Márie v Donizettiho opere Dcéra pluku. Stvárnila Gildu, Konstanzu, naštudovala Oscara, Musettu, Flotowovu Martu. Po dvoch rokoch odišla do Grazu, kde si rozšírila repertoár o Kráľovnú noci v Mozartovej Čarovnej flaute, Zerbinettu v Straussovej Ariadne na Naxe, Zuzanku vo Figarovej svadbe, Nanettu vo Falstaffovi, Gluckovu Eurydiku, Sophie v Gavalierovi s ružou, Pani Fluthovú v Nicolaiových Veselých ženách windsorských, Pepu v d´Albertovej Nížine. Často vystupovala na operných scénach i na koncertoch vo Viedni, Prahe, Berlíne, Hamburgu, Lipsku a Bratislave.

Po skončení druhej svetovej vojny sa z rodinných dôvodov (otec následkom utrpenia z čias väznenia počas vojny ťažko ochorel) rozhodla vrátiť do vlasti aj manželom Rudolfom Prosencom, rakúskym občanom a hobojistom viedenskej Volkosper. Prosenc sa stal po príchode na Slovensko zakladajúcim členom orchestra Slovenskej filharmónie a jej hobojistom. Hrušovská prijala angažmán do operného súboru SND. Bola už zrelou a skúsenou umelkyňou, speváčkou s vysokou hlasovou kultúrou a výbornou technikou, ktorú uplatňovala v odbore koloratúrnom i lyrickom. Precítenosť hlasového podania a vnútorné prežívanie úlohy na javisku jej umožňovalo venovať sa aj hereckej stránke. Vďaka svojej hlasovej technike štýlovo zvládla aj najnáročnejšie mozartovské kreácie: Kráľovnú noci z Čarovnej flauty (1949), Konstanzu z Únosu zo serailu (1950), Zuzanku z Figarovej svadby (1955), Zerlinu z Dona Giovanniho (1956). Vynikla ako Marcelina v Beethovenovom Fideliovi (1951), Rosina v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1946), Norina v Donizettiho opere Don Pasquale (1954), Verdiho Gilda (Rigoletto, 1945, 1951, 1956) a Violetta (Traviata, 1948, 1955), Musetta v Pucciniho Bohéme (1948), Zerlina v Auberovom Fra Diavolovi (1957), Snehulienka v rovnomennej opere N. Rimského-Korsakova (1947), Bystrouška v Janáčkovej Líške Bystrouške (1958). Vytvorila aj titulnú úlohu – Vajce v detskej opere M. Kořínka Ako išlo vajce na vandrovku (1960). Z menších postáv spievala Kuchtíka z Dvořákovej Rusalky (1950, 1953), Esmeraldu v Smetanovej Predanej neveste (1951, 1953), Frasquitu v Bizetovej Carmen (1954), Fiodora v Musorgského Borisovi Godunovovi (1952). Poslednou úlohou Hrušovskej bol menší part v Dessauovej opere Odsúdenie Lukulla (1962).

Anna Hrušovská spolupracovala s rozhlasom, kde nahrala viaceré árie zo svojho repertoáru, spievala Konstanzu z Únosu zo serailu (1955) a Zuzanku z Figarovej svadby (1956) v rozhlasových nahrávkach opier. Bola mimoriadne úspešnou pedagogičkou, jej prvým súkromnými žiakmi boli: člen Novej scény Jaroslav Rozsíval, Alžbeta Svobodová, František Livora, Štefan Hudec či František Malatinec. Na VŠMU odchovala celý rad významných operných spevákov: Milicu Mačuhovú-Zvarovú, svetoznámu Luciu Popp, Darinu Markovičovú, Alžbetu Mrázovú, Magdalénu Hajóssyovú, Máriu Turňovú, Jána Zemka, Petra Oswalda, Sidóniu Gajdošovú-Haljakovú, Dušana Jarjabka a vokálnych pedagógov: Vlastu Hudecovú, Zlaticu Livorovú, Evu Blahovú, Alžbetu Bukoweczkú, Evu Malatincovú a ďalších.

V roku 1990 Hrušovská ovdovela a o dva roky sa vydala za svoju lásku z mladosti, dirigenta Thomasa Mayera, s ktorým sa spoznala v Ústí nad Labem, odkiaľ však Mayer odišiel pred nacistami do Južnej Ameriky. Za svoj domov si zvolili Rakúsko. Po jeho smrti žila vo Viedni, no neskôr sa kvôli zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu presťahovala do penziónu pre seniorov v Bratislave, kde dožila svoj na dramatické udalosti bohatý život.

Anna Hrušovská si so svojimi žiakmi rozumela po umeleckej i ľudskej stránke. Pedagogickú metodiku nezakladala na tom, že svojim žiakom predspievala. Učiť sa podľa nahrávok podľa jej názoru nemalo zmysel, napodobňovanie zvuku podľa niekoho iného neznie vierohodne. Vydajom za Rudolfa Prosenca získala automaticky rakúske štátne občianstvo a mala tak možnosť navštevovať svoju najslávnejšiu žiačku Luciu Popp a sledovať jej umeleckú kariéru. Na svoju jedinečnú a jedinú učiteľku spevu si Lucia Popp takto spomínala: „Jednou z prvých a najdôležitejších vecí, ktoré ma moja profesorka naučila, bolo rozvíjať si silnú obrazovú predstavu zvuku, vytvoriť si akýsi abstraktný obraz nôt ešte predtým, ako vôbec začnem spievať. … vlastné interpretačné predstavy by mali vychádzať z partitúry a nie z interpretácie niekoho iného, pretože každý hlas je individuálny a jedinečný…“ (Tamussino, Ursula. Spomienky na Luciu Popp. Bratislava 1995).

Hrušovskej metodiku uplatňujú od roku 1992 pedagógovia speváckeho odboru Cirkevného konzervatória v Bratislave. Iniciátorkou jeho zriadenia bola Eva Malatincová, ktorá je spolu s Dorou Kulovou autorkou monografie Anna Hrušovská, vydanej pri príležitosti storočnice narodenia umelkyne (Divadelný ústav a Cirkevné konzervatórium, Bratislava 2012).

Dňa 6. februára uplynie sto pätnásť rokov od narodenia českej speváčky, sopranistky Máše Kolárovej (narodila sa v Prahe, zomrela 1. septembra1980 tamtiež), sólistky operného súboru SND v rokoch 1927 – 1929, do roku 1934 hosťujúcej sólistky, prvej bratislavskej predstaviteľky Pucciniho Turandot. Viac o nej sme písali TU…

Dňa 6. februára uplynie štyridsať rokov od úmrtia tanečníka, speváka, herca Ernesta Kostelníka (narodil sa 3. októbra 1915 v Košiciach, zomrel v Bratislave), dlhoročného člena spevohry Novej scény. Viac o ňom sme písali TU…

Pred šesťdesiatimi piatimi rokmi, dňa 8. februára, zomrel v Košiciach operný spevák Enrico Manni st., tenorista, vokálny pedagóg a režisér, ktorý v rokoch 1947 – 1951 pozdvihol umeleckú úroveň operného súboru Štátneho divadla v Košiciach.

Enrico Manni (vlastným menom Hertz Sznajman, narodil sa 25. júna 1897 vo Varšave, zomrel v Košiciach) absolvoval gymnázium v Neapole (1903 – 1913). Študoval v Hamburgu (1918 – 1919), v Kolíne nad Rýnom (1919 – 1922) a na Vyššej hudobnej akadémii v Berlíne (1922 – 1924) spev, divadelnú dramaturgiu, hudobnú vedu a réžiu. V štúdiu spevu pokračoval súkromne v Miláne (1924 – 1928) u tenoristu Edoarda Garbina (najznámejšieho talianskeho tenora pred Carusom). Po prvej svetovej vojne debutoval v Bologni úlohou Vojvodu vo Verdiho Rigolettovi, účinkoval na ďalších operných scénach v Taliansku (Pesaro, Miláno, Rím, Neapol, Palermo), v roku 1928 v Berlíne, od roku 1930 na operných scénach v Mainzi, Wiesbadene, Lübecku, Düsseldorfe, Kolíne, Hamburgu, Viedni, Paríži, Amsterdame, Rotterdame, Haagu, Varšave, Londýne, Belehrade, Viľniuse, v USA (New York, Boston). V roku 1934 spieval v pražskej Lucerne. Ako pedagóg spevu pôsobil v Miláne (1938 – 1940) a v Belehrade, tu aj ako stály hosť opery (1940 – 1947). V rokoch 1947 – 1951 bol vokálnym pedagógom Štátneho divadla v Košiciach.

Enrico Manni disponoval krásnym farebným a kultivovaným hlasom, jeho prednes bol dôkladne prepracovaný, ako o tom presvedčil na opernom a piesňovom recitáli v pražskej Lucerne v roku 1934 (na klavíri ho sprevádzal dirigent Rudolf M. Mandeé). Sympatie divákov získal najmä po dvakrát opakovanej árii zo Smetanovej opery Dalibor. V jeho opernom repertoári dominovala talianska opera, predovšetkým Verdi a Puccini: Vojvoda (Rigoletto), Riccardo (Maškarný bál), Alfréd (Traviata), Manrico (Trubadúr), Rudolf (Bohéma), Pinkerton (Madame Butterfly), Cavaradossi (Tosca), Des Grieux (Manon Lescaut). Z Donizettiho postáv vytvoril Edgarda (Lucia di Lammermoor) a Nemorina (Nápoj lásky), spieval Turidda (Mascagni: Sedliacka česť), Cania (Leoncavallo: Komedianti), Enza (Ponchielli: La Gioconda), Fausta (Boito: Melistofeles). Stvárnil tiež postavu Rytiera des Grieux z Massenetovej Manon, Mozartovho Dona Ottavia (Don Giovanni), Lyonela z Flotowovej Marty, ale aj princa Sou Chonga z Lehárovej operety Zem úsmevov.

Do Košíc prišiel Enrico Manni na podnet Imricha Godina, ktorý bol jeho žiakom vo Viedni. Práve Godin navrhol riaditeľovi Jankovi Borodáčovi, aby Manniho pozval ako vokálneho pedagóga a hlasového poradcu. Enrico Manni svoje bohaté skúsenosti zo svetových operných scén odovzdával nielen svojím žiakom, na súkromné hodiny spevu chodili k nemu mnohí sólisti (Imrich Godin, Anton Matejček, Jozef Konder, Ružena Kustrová, Gejza Zelenay, Július Regec, Anton Hucík, Božena Hanáková). Manni vychoval viacerých sólistov aj z radov talentovaných členov operného zboru. V košickom divadle režíroval opery Bohéma (1947, 1949), Rigoletto, (1948), Komedianti (1949). Vyučoval spev na Hudobnej škole, pravidelne účinkoval v košickom rozhlase. Nahrával na gramofónové platne a v rozhlasových štúdiách v Belehrade, Berlíne a Ríme.

V otcových šľapajách pokračoval syn Enrico Manni mladší, žiak Imricha Godina na VŠMU. Štúdium si doplnil v talianskom Palerme u Giny Cigni a naštudoval tu Alfréda z Traviaty a Pinkertona z Madame Butterfly. Pôsobil v rodných Košiciach, na Novej scéne, v rakúskom Badene a v Grazi. Alfréda spieval pohostinsky aj v opere SND (1978, 1981).

Dňa 8. februára si pripomíname tridsiate piate výročie od úmrtia opernej speváčky Heleny Bartošovej (vyd. Blahová, neskôr Schützová, narodila sa 11. januára 1905 v Budapešti zomrela v Rychnove nad Kněžnou), dlhoročnej sólistky operného súboru SND, ktorá má veľkú zásluhu na budovaní a profesionalizácii slovenského operného umenia.

Otec Heleny Bartošovej, pôvodom z Moravských Budějovíc, bol členom vojenskej hudby v Budapešti, neskôr ho preložili do Plzne. Po skončení prvej svetovej vojny sa celá rodina presťahovala do Bratislavy. Na hodiny klavíra chodila Bartošová už v Plzni a s perspektívou budúcej učiteľky hudby začala v Bratislave študovať na Hudobnej a dramatickej akadémii hru na klavír u prof. Anny Kafendovej. Prof. Josef Egem objavil jej spevácky talent a bohatý hlasový materiál, preto po roku prestúpila z klavírneho na spevácke oddelenie a stala sa jeho žiačkou. Do operného súboru SND ju ako 19-ročnú angažoval Oskar Nedbal. Štúdium ukončila až v roku 1927 a bola prvou absolventkou speváckeho oddelenia.

V roku 1924 debutovala Bartošová ako prvá žienka v Rusalke, v úlohe Esmeraldy v Predanej neveste zaujala krásnym hlasom a precíteným hereckým výkonom. Anička v Medovníkovej chalúpke v jej podaní bola roztomilá, plná prirodzenej detskej grácie a sviežosti. Od menších úloh sa mladá, neskúsená umelkyňa s mnohotvárnym talentom čoskoro vypracovala na protagonistku našej prvej scény. Už v nasledujúcej sezóne vytvorila dve zo svojich profilových postáv, v titulnej postave Mignon zaujala sýtym hlasom i muzikálnou zrelosťou. Vyrovnala sa i s náročnou postavou Pucciniho Čo-čo-san v Madame Butterfly, kritika ocenila speváčkin zvučný hlas s krásnym forte i pianissimami. Ďalšími reprízami dosiahla pokrok vo vokalizácii aj v hereckom prejave, postavu naplnila nehou a osobitým pôvabom a stala sa jednou z jej najlepších predstaviteliek. Svoje mimoriadne hlasové danosti Bartošová spájala s muzikalitou, hudobno-dramatickým výrazom a hereckou intuíciou. Hlasová univerzálnosť jej dovoľovala spievať party koloratúrne, lyrické, subretné, mladodramatické i dramatické a mezzosopránové. Bez problémov spievala Rosinu z Barbiera zo Sevilly, či Verdiho Gildu, alebo Bizetovu Carmen. Hudobný kritik Gustáv Koričanský v tridsiatych rokoch takto ohodnotil umelecké výkony Heleny Bartošovej: „Ľahkosť, výraznosť, prirodzený vkus a vysoký kult jej speváckeho umenia, taktiež jej fascinujúca hra sú protektormi, ktorí ju už dnes stavajú do popredia nášho umeleckého života vôbec.“ (Slovenský denník, roč. 14, 31.03.1931, č. 75, s. 5). V poslednom období svojho pôsobenia stvárňovala najrozmanitejšie charakterové postavy, prežiarené životnou skúsenosťou a múdrosťou.

V repertoári Heleny Bartošovej dominovali postavy smetanovské, dvořákovské a janáčkovské, úlohy zo súčasnej opernej tvorby a strhujúce kreácie veristickej opery. V mnohých dielach tzv. kmeňového repertoáru vytvorila viac postáv. V Smetanovej Predanej neveste Esmeraldu (1924), pôsobivú, hlasovo sviežu, spevácky decentnú Mařenku (od 1926, 1930, 1945) a Ludmilu (1953), Jitku (1943) i Miladu (1947) v Daliborovi, v Dvoch vdovách Lidunku , Karolínu, Anežku (1929, 1934, 1946), Barču (1925, 1929, 1934) i Vendulku (1937, 1941, 1952) v Hubičke. Lesnú žienku (od 1924), lyrickú a vrúcnu Rusalku (od 1929, 1941, 1950) aj Cudziu kňažnú (1950, 1953) v Dvořákovej Rusalke, Terinku (1928, 1934) a Júliu (1951) v Jakobínovi. V Janáčkovej Jej pastorkyni bola pastierom Janom (1926), Jenůfou (1932, 1941), mimoriadny spevácky i herecký výkon podala ako Kostolníčka (1955), bola Varvarou (1935) i Káťou Kabanovou (1949), Bystrouškou (1934) i Revírnikovou a Sovou (1958) v Líške Bystrouške. K významným postavám z českej opernej tvorby patrili: Blaženka (Smetana: Tajomstvo, 1938), Hedvika (Smetana: Čertova stena, 1949), Lidunka (Blodek: V studni, 1925), charakterovo výrazná Hana (Foerster: Debora, 1926), Jessika (Foerster: Jessika, 1934), Hanči (Kovařovic: Psohlavci, 1939), dievčensky prostá Anežka (Ostrčil: Púpä, 1930). Vynikajúco kreovala postavy Mozartových opier: Zerlinu (1926) a Donnu Annu (1933) z Dona Giovanniho, Zuzanku (1932) i Grófku (1938, 1942) z Figarovej svadby, Blondu (Únos zo serailu, 1930), bola štýlovou a herecky presvedčivou Paminou (Čarovná flauta, 1930, 1938). Z wagnerovských postáv vytvorila vílu Woglindu zo Zlata Rýna (1928) a Elzu z Lohengrina (1931), Annu Pageovú (1929) a Pani Fordovú (1936, 1943) z Nicolaiových Veselých žien windsorských, Nuri (1925, 1931) i Martu (1942, 1951) v d´Albertovej Nížine, Marcelinu (Beethoven: Fidelio, 1936), Aničku (Weber: Čarostrelec, 1926), Pannu Marianu (1928) a Octaviána (R. Strauss: Gavalier s ružou, 1936), Chrysostemis (R. Strauss: Elektra, 1943), Marinu (Wolf-Ferrari: Štyria grobiani, 1934, 1944), Eleonóru (Wolf-Ferrari: Zvedavé ženy, 1937). Z francúzskej opernej tvorby to bola Bizetova Frasquita (1925), nežná Micaela (1928) i Carmen (1938), svieža a rytmicky ohybná Zerlina (Auber: Fra Diavolo, 1926), detinsky prítulná Mignon (Thomas, Mignon, 1925, 1932, 1940), Lejla (Lovci perál, 1928), Antónia (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1929, 1935), Eudora (Židovka, 1927, 1931, insc. z 1929), Alica (Meyerbeer: Robert diabol, 1934), Siebel (1926) a poetická Margaréta (Gounod: Faust a Margaréta, 1930, 1934, 1938), Manon (Massenet: Manon, 1927, 1935). Z postáv veristickej opery vytvorila okrem už spomínanej Madame Butterfly (1925, 1940) spevácky i herecky precítenú, krehkú a poetickú Mimi z Bohémy (1926, 1932, 1939), Laurettu (Gianni Schicchi, 1927), Liu (Turandot, 1931), Georgettu (Plášť, 1944), hrdú Toscu (Tosca, 1945), Neddu (Komedianti, 1931, 1939), dramatickú Santuzzu (Sedliacka česť, 1941, 1950). Z Verdiho hrdiniek spievala po Gilde Leonoru (Trubadúr, 1930, 1947), Améliu (Maškarný bál, 1940), Aidu (Aida, 1941, 1949). Z ruskej tvorby stvárnila Čajkovského Tatianu (1939, 1945) i Larinovú (Eugen Onegin, 1952, 1963), Chloe a Lízu (Piková dáma, 1927 a 1932), Xéniu (Musorgskij: Boris Godunov, 1927), Jaroslavnu (Borodin: Knieža Igor, 1952). V dielach modernej svetovej tvorby podávala výrazné a vkusné herecké výkony: vytvorila ušľachtilú Blanchefleur (W. Kienzl: Pieseň hôr, 1930), náročnú postavu Beatrys (1932) v rovnomennej opere flámskeho skladateľa Ignaza Liliena, Biskru (F. Bloch: Samum, 1936), Oľgu Nikolajevnu (A. N. Čerepnin: Hlad, 1936), Julku (J. Gotovac: Ero z onoho sveta, 1943), Elenu (Ľ. Pipkov: Momči1,1950), Eufrozínu (D. Kabalevskij: Tarasova rodina, 1953), pôsobivú starú Rybárku (P. Dessau: Odsúdenie Lukulla, 1962). Viacero veľkých postáv stvárnila aj v pôvodnej medzivojnovej opernej tvorbe: žensky nežnú a citovo dojímavú Elenu (W. Figuš-Bystrý: Detvan, 1928, 1938), dramaticky výraznú Swanhildu (J. L. Bella: Kováč Wieland, 1930, 1943), Evu (M. Smatek: Čachtická pani, 1931), Stellu (L. Holoubek: Stella, 1939), Marienku (L. Holoubek: Svitanie, 1941). V slovenských operách vznikajúcich po 1945 vytvárala už charakterové postavy: Zalčíčku v Suchoňovej Krútňave, (1952), hlboko ľudská bola jej Anna z Cikkerovho Bega Bajazida (1957), vytvorila psychologicky prepracovanú a nezabudnuteľnú postavu Madame Kitajevovej a Zlodejky Dilberovej v ďalších Cikkerových jeho operách Vzkriesenie (1962) a Mister Scrooge (1963), spievala Babku Petráčku v Holoubkovej Rodine (1960). Naštudovala aj viacero spevácky exponovaných postáv klasickej operety: Princa Orlofského (1926), Adelu (1927) a Rosalindu (1929, 1937) v operete J. Straussa Netopier, Saffi v jeho Cigánskom barónovi, (1927), Helenu v Nedbalovej Poľskej krvi (1931, 1934), Lehárovu Zoriku a Ilonu (Cigánska láska, 1935 a 1940), Luciu Grisiovú, (Schubert-Berté: Dom u troch dievčatiek, 1939, Beatrice (F. von Suppé: Boccaccio, 1940).

Helena Bartošová spievala s poprednými českými spevákmi, ktorí pohostinsky vystupovali v SND a mnohými opernými umelcami zvučným mien. S legendárnym Fiodorom Šaľapinom Xéniu v Borisovi Godunovovi na zájazde operného súboru SND v pražskom Varieté v roku 1930. V roku 1934 Margarétu v inscenácii avantgardného českého režiséra Viktora Šulca Gounodovho Fausta so Šaľapinom ako Mefistom (Fausta spieval Dr. Janko Blaho, dirigoval Josef Vincourek). Podľa odbornej kritiky bola Bartošová svojím partnerom vyrovnanou partnerkou, napr. tenoristovi Richardovi Kublovi (ako Nedda a Mimi,1931), ako Mimi tiež Richardovi Tauberovi (1934) alebo mladému začínajúcemu slovinskému tenoristovi Antonovi Dermotovi, neskoršiemu vynikajúcemu mozartovskému interpretovi (1940, 1942). Gildu spievala po boku svetoznámeho tenoristu Armanda Tokatyana, člena Metropolitnej opery (1933), Georgija Baklanova (1928) a maďarského barytonistu Sándora Svéda (1935) v úlohe Rigoletta. V Aide boli jej partnermi v postave Radamesa Slovinec Josip Gostić (1944) a grécky tenorista Vasso Argyris (1944). So súborom opery často účinkovala na zahraničných scénach vo Viedni a Prahe, pohostinsky spievala v Budapešti, Lipsku, v Brne i v Prahe. Od začiatku svojej umeleckej činnosti vystupovala na koncertných podujatiach s piesňovým repertoárom, pričom nikdy nechýbali slovenské ľudové piesne, mnohé piesne slovenských skladateľov mali v jej podaní svoje premiéry (J. L. Bella, A. Moyzes, E. Suchoň a i.). Ako koncertná a oratoriálna speváčka spievala sólo vo vokálno-symfonických, oratoriálnych a kantátových dielach (napr. Beethovenova IX. symfónia, premiéra II. symfónie A. Moyzesa,1933). Často účinkovala v bratislavskom rozhlase, kde bola aj hlasovou poradkyňou. V rokoch 1955 až 1957 učila na konzervatóriu v Bratislave spev.

Helena Bartošová dostala po prvých úspechoch v SND ponuku na angažmán v brnianskom i v pražskom ND, ostala však verná Bratislave. Mala tu svoju rodinu, s Dr. Jankom Blahom tvorili pár na javisku i v manželskom zväzku. Neskôr spojila svoj život s barytonistom Emilom Schützom, sólistom opery SND v rokoch 1939 – 1971. Pod názvom Priekopníci slovenského operného divadelníctva (ARM 333 Bratislava, 2001) napísal hudobný kritik Michal Palovčík monografiu, kde detailne zachytil umelecký rast a vývin oboch protagonistov, ich podiel na formovaní slovenskej kultúry a rodinný život.

Poznámka:

Encyklopédia dramatických umení Slovenska 1, A-K (Bratislava, 1989, s. 94) pod heslom „Bartošová-Schützová Helena“ pravdepodobne omylom uvádza: „… postavu Gildy (Rigoletto) a Violetty Valéry (Traviata) spievala opakovane v priebehu 30. rokov…“ Gildu Bartošová doštudovala v roku 1927 a spievala ju v prvom desaťročí svojej umeleckej činnosti, Violettu však nikdy nespievala (Osobný zápisník Heleny Bartošovej, Divadelný ústav).

Dňa 11. februára uplynie stodesať rokov od narodenia českej opernej speváčky Věry Wasserbauerovej-Strelcovej (tiež Střelcová, rod. Zachová, prvým manželom bol hudobný pedagóg, zbormajster a publicista Ján Strelec, druhým český operný režisér Miloš Wasserbauer; narodila sa v Brne, zomrela 17. júla 1981 tamže) sopranistky, pedagogičky a prekladateľky, pôsobiacej v SND.

Věra Wasserbauerová-Strelcová pochádza z Brna, avšak jej otec bol preložený do Bratislavy, kde vyrastala a absolvovala dievčenské reálne gymnázium (1926). Po maturite študovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK (u Dobroslava Orla) a súčasne súkromne spev u Josefa Egema (1924 – 1927). V štúdiu spevu pokračovala na Hudobnej a dramatickej akadémii, opäť u prof. Egema a obe školy úspešne absolvovala v roku 1929. Ďalšie tri roky sa zdokonaľovala v speváckej technike vo Viedni u profesorky konzervatória H. Geyrovej. Učila spev na Hudobnej a dramatickej akadémii (1929 – 1933) a zároveň bola stálym hosťom opery SND. Potom bola sólistkou opery Národného divadla v Brne (1933 – 1941), Českého lidového divadla v Brne (1943 – 1944) a opery v Ostrave (1944 a 1945 – 1946). V rokoch 1946 – 1951 pôsobila ako pedagogička na konzervatóriu, od 1950 na JAMU v Brne (od 1962 vedúca katedry spevu a opernej réžie).

V SND debutovala Věra Zachová v roku 1929 v postave Eudory v Halévyho Židovke, v ktorej  zaujala svojou muzikálnosťou a technickým zvládnutím partu. Na jar v roku 1930 uviedla Hudobná a dramatická akadémia na scéne SND pri príležitosti desiateho výročia založenia školy Pergolesiho buffo operu La serva padrona v naštudovaní poslucháčov akadémie. Libreto opery do slovenčiny preložila Věra Strelcová-Zachová a súčasne sa úspešne zhostila postavy Serpiny. Pohostinsky spievala Libinu z Fibichovej Šárky (1931), Micaelu z Bizetovej Carmen (1931, Biancu v komickej opere Hermanna Goetza na Shakesperov námet Skrotenie zlej ženy (1932). Mimoriadnu pozornosť vzbudila ako Zerbinetta v prvom uvedení opery Richarda Straussa Ariadna na Naxe na slovenskej scéne (hudobné naštudovanie Karel Nedbal, réžia Bohuš Vilím, 1931): „s prekvapujúcou ľahkosťou a istotou absolvovala spevácky nesmierne náročnú úlohu Zerbinetty. Je speváčkou vyspelej kultúry a nevšednej muzikálnosti. Herecké vypracovanie role kráčalo ruka v ruke so skvelým vypracovaním speváckym i hudobným.“ (i. b. Slovenský denník, roč. 14, 22.12.1931, č. 293, s. 2.) Počas pôsobenia v Brne príležitostne hosťovala v Bratislave, úspech dosiahla ako Barča v Smetanovej Hubičke (1933, 1936), najmä technicky i výrazove skvele podanou áriou „Skřivánčí píseň“. V Smetanovej Čertovej stene stvárnila Katušku (1934) a poslednou postavou bola Pamina v Mozartovej Čarovnej flaute (1938).

V roku 1933 prijala ponuku šéfa brnianskej opery Milana Sachsa a začala vystupovať pod menom Věra Strelcová. Pokračovala aj v štúdiu spevu na konzervatóriu u prof. Máše Fleischerovej (1931 – 1941). Technicky sa zdokonalila a dozrela na inteligentnú umelkyňu, spájajúcu herecký a spevácky prejav do slohovej jednoty. Vytvorila mnohé postavy mladodramatického i subretného odboru, vynikla najmä ako interpretka českých operných postáv smetanovských (Mařenka, Blaženka, Vendulka, Jitka, Anežka, Katuška), Janáčkova Líška Bystrouška, Jenůfa a Kristýnka vo Veci Makropulos. Bola prvou Pascalinou (Hry o Marii, 1935) a Colombinou (Divadlo za branou, 1936) v operách Bohuslava Martinů. Vytvorila postavy v prvých sovietskych operách: Aksiňu (Šostakovič: Katerina Izmajlová), Natáliu (Dzeržinskij: Tichý Don), z Mozartových postáv Zuzanku (Figarova svadba), Zerlinu (Don Giovanni) a Paminu (Čarovná flauta), bola Marcelinou (Beethoven: Fidelio). Vo svetovom repertoári vytvorila Gounodovu Margarétu, Pucciniho Musettu, Butterfly, Liu. Bola výbornou interpretkou piesňovej tvorby, často účinkovala na koncertnom pódiu (Bach, Beethovenova 9. symfónia, Moyzesova 2. symfónia, Szymanowského Stahat mater a i.). Po zatvorení brnianskej opery sa zúčastňovala zájazdov operného súboru po moravských mestách, po ročnom účinkovaní v Českom ľudovom divadle v Brne pôsobila krátko v Ostrave. Po oslobodení sa vrátila do Brna a spievala Mařenku v slávnostnom predstavení Predanej nevesty, uvedenej v divadle Na hradbách (1945).

Pedagogicky začala pôsobiť v Brne ako učiteľka spevu, neskôr ako profesorka na konzervatóriu (1946 – 1951). Zároveň dokončila štúdium hudobnej vedy na univerzite v Brne a získala titul PhDr. (1950). V tom istom roku začala vyučovať na JAMU, od roku 1952 ako docentka teórie opery a spevu a v rokoch 1962 – 1964 viedla katedru spevu a  opernej réžie. Je autorkou mnohých odborných štúdií a prekladov niekoľkých operných libriet a piesňovej tvorby z nemčiny, taliančiny, francúzštiny a ruštiny. Do slovenčiny preložila okrem libreta vyššie spomínanej Pergolesiho opery tiež nemecké libreto operety Jána Móryho La Valliére (Z lásky k vlasti), uvedenej v SND v roku 1935. O doku 1927 spolupracovala aj s rozhlasom v Bratislave a neskôr v Brne. So svojím manželom Milošom Wasserbauerom založila Operné štúdio JAMU (1957), kde pracovala ako dramaturgička. K jej žiakom na JAMU patrila napr. slovenská operná režisérka Drahomíra Bargárová.

Dňa 19. februára uplynie štyridsať päť rokov od úmrtia českého operného speváka pôsobiaceho na Slovensku Ferdinanda Krčmářa (narodil sa 12. mája 1902 v Tepliciach, zomrel v Bratislave), sólistu opery Slovenského národného divadla v rokoch 1946 – 1964.

Ferdinand Krčmář žil od detstva v Plzni, tu začal ako učeň – zámočník pracovať v Škodových závodoch. Keďže mal priebojný, zdravý hlas angažovali ho v roku 1918 ako 16-ročného do zboru plzenskej opery. Krátko účinkoval v Mestskom divadle v Ostrave a opäť sa vrátil do Plzne. Potom odišiel do Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach (1920 – 1922), kde účinkoval aj v činohre. Viac ho však lákal spev a dochádzal do Prahy na súkromné hodiny k prof. Bohuslavovi Benonimu, bývalému barytonistovi Národného divadla. V roku 1927 nastúpil do Východočeskej divadelnej spoločnosti v Pardubiciach už ako basista a zotrval tu do roku 1930 (s krátkym prerušením v rokoch 1925 – 1926, keď bol čelnom rôznych kočovných divadelných spoločností). V rokoch 1931 – 1944 bol opäť členom Mestského divadla v Plzni, v sezóne 1945 – 1946 sólistom Národného divadla v Brne a v rokoch 1946 – 1964 sólistom operného súboru SND v Bratislave.

Pôsobenie vo viacerých divadelných spoločnostiach na začiatku umeleckej kariéry, štúdium spevu u pedagóga Benoniho a divadelná prax umožnili Ferdinandovi Krčmářovi rýchly rast. Po príchode do plzenského divadla v roku 1930 sa stal významnou osobnosťou operného súboru a vytvoril množstvo kreácií v odbore komickom i vážnom. Jednou z jeho najlepších postáv bol Vodník v Dvořákovej Rusalke, svojrázny v hereckom stvárnení, v speváckom výraze prepracovaný a premyslený. Bol tiež výborným Marbuelom v Dvořákovej opere Čert a Káča a jedinečným Verdiho Falstaffom. Výstižne vykreslil grófskeho správcu Filipa v Jakobínovi, šibalského Figara v Mozartovej Figarovej svadbe, či Donizettiho Dona Pasquala. Jednou z najlepších postáv Fredinanda Krčmářa bol Kecal v Predanej neveste, herecky i spevácky kompaktný, vychádzajúci zo Smetanovej hudby. S plzenskou filharmóniou vystupoval v oratóriách a kantátach. V roku 1931 spieval v Brne pohostinsky Vodníka, v roku 1943 Kecala. V rokoch 1943 – 1944 Bol tiež častým hosťom pražského ND (1943 – 1944) ako Kecal, Bonifác v Tajomstve, Lord Tristan Mickleford vo Flotowovej Marte, Doktor Bartolo v Barbierovi zo Sevilly. V čase svojho pôsobenia v SND stvárnil v Prahe v roku 1950 Osmina z Únosu zo serailu a Pomjana z Moniuszkovej  Halky. Počas angažmán v Brne spieval Stárka v Janáčkovej Jej pastorkyni, Bonifáca v Smetanovom Tajomstve, Filipa v Jakobínovi a otca Palouckého v Hubičke, ktorú aj režíroval.

V Slovenskom národnom divadle sa Fredinand Krčmář uviedol ako hosť v sezóne 1945 – 1946 v postave Vodníka a Kecala. V postave Kecala upútal plne znejúcim a vhodne vypracovaným hlasom a muzikalitou, zvládol aj zvýšené požiadavky na interpretáciu postavy, ktoré kládla na účinkujúcich hudobne upravená verzia Smetanovej hudby dirigenta Krešimira Baranovića. Po úspešnom pohostinskom vystúpení sa stal v nasledujúcej sezóne sólistom operného súboru. Krčmář mal zvučný hlasový materiál, veľkého rozsahu, jeho jadrný bas znel vo všetkých polohách sýto, na javisku vynikal spontánnym komediantstvom a plnokrvným hereckým výkonom. Väčšinu jeho repertoáru tvorili úlohy komické, ktorým najviac vyhovoval charakter jeho hlasu V prvých bratislavských sezónach popri komických úlohách vytvoril aj niekoľko väčších úloh vo vážnom odbore: Beneš (Smetana: Dalibor,1947), ), Janek (Blodek: V studni, 1949), Otec Paloucký (1950) a Matúš (1952, 1957) v Smetanovej Hubičke, Filip (Dvořák: Jakobín, 1951), Matej Přibek (Kovařovic: Psohlavci, 1953), Richtár (Janáček: Jej pastorkyňa, 1955, Kuneš (Pauer: Zuzana Vojířová, 1959). Z Verdiho postáv spieval Ferranda (Trubadúr, 1947), Doktora Grenvilla (Traviata, 1948), Ramfisa (1949) a Egyptského kráľa (1959) v Aide, Veľkého inkvizítora a Mnícha v Donovi Carlosovi (1956) a Pucciniho Collina v Bohéme (1948). Vytvoril Mefistofela (Gounod: Faust a Margaréta, 1948), Sarastra (Mozart: Čarovná flauta, 1949), Dona Fernanda (Beethoven: Fidelio, 1952), Tomassa (d´Albert: Nížina, 1953), Policajného komisára (R. Strauss: Gavalier s ružou, 1958), Samiela (Weber: Čarostrelec, 1963), Bermjatu (Rimskij-Korsakov: Snehulienka, 1947, Pomjana v Moniuszkovej Halke (1950).

Najbližší mu bol český klasický repertoár. Aj v Bratislave, podobne ako v Plzni, podal najlepší spevácky a herecký výkon vo svojej životnej postave Kecala zo Smetanovej Predanej nevesty (1946, 1953), ktorého len v SND stvárnil viac ako 150-krát, na všetkých československých scénach temer 600-krát. K jeho profilovým postavám patrili láskavý a prostý Dvořákov Vodník z Rusalky (1946) i mefistovský, záhadný, podmanivý, ale aj zúbožený a hrozivý Marbuel (Dvořák: Čert a Káča (1947, 1955). Z českej opernej tvorby vytvoril Slúžneho (Novák: Lampáš, 1947), Čerta (Weinberger: Gajdoš Švanda, 1948), Raracha (Smetana: Čertova stena, 1949), Farára a Jazveca (Janáček: Líška Bystrouška, 1958). Krčmářov buffo bas sa najviac uplatnil v komických a charakterových postavách vo svetovom repertoári: bol predovšetkým vtipom a komickými nápadmi hýriaci Doktor Bartolo z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1946, 1951, 1960), Don Pasquale (Donizetti: Don Pasquale, 1954), Benoit (Puccini: Bohéma, 1953, 1959), Kostolník (Puccini: Tosca, 1957), Osmin (Mozart: Únos zo serailu, 1950), Bartolo (Mozart: Figarova svadba, 1955), Giacomo (Auber: Fra Diavolo, 1957). V Musorgského Soročinskom jarmoku vytvoril Kmotra (1948) i Čerevika (1959), Varlaama v jeho Borisovi Godunovovi (1954), Skulu (Borodin: Knieža Igor, 1952, 1962), sluhu Grumia (Šebalin: Skrotenie zlej ženy, 1959), Dudu (Rimskij-Korsakov: Sadko, 1960). V pôvodnej slovenskej tvorbe doštudoval v roku 1950 Štelinu zo Suchoňovej Krútňavy, v roku 1952 stvárnil postavu Starejšieho, v Svätoplukovi spieval Bogata (1960), v Cikkerových operách Lehotského v Jurovi Jánošíkovi (1954, 1968), Ahmeda v Begovi Bajazidovi (1957), Hlavného porotcu vo Vzkriesení (1962) a Alfonza Potockého v Andrašovanovom Figliarovi Geľovi (1958).

Dňa 21. februára si pripomenieme sto rokov od narodenia  Bratislave opernej speváčky, sopranistky a vokálnej pedagogičky Marky Medveckej (narodila sa v Novej Bani, okr. Žarnovica, zomrela 19. júna 1990 v Bratislave). Viac o nej sme písali TU…

Dňa 23. februára uplynie desať rokov od skonania opernej speváčky, sopranistky Boženy Suchánkovej (vyd. Hanáková, manžel barytonista Bohuš Hanák, narodila sa 19. septembra 1923 v Bařiciach, dnes Bařice-Velké Těšany, okr. Kroměříž, zomrela v Bazileji vo Švajčiarsku), sólistky opery Slovenského národného divadla v rokoch 1948 – 1968.

Božena Suchánková pochádzala z Moravy, odkiaľ jej rodina v roku 1928 v rámci pozemkovej reformy presídlila na južné Slovensko do Panského poľa pri Galante. V Galante navštevovala aj meštiansku školu. Po roku 1938 rodina musela Slovensko opustiť. Vrátila sa do rodnej obce, tu sa však ocitla v nepriaznivej ekonomickej situácii a Suchánková začala pracovať vo firme Baťa v Gottwaldove. S podporou tety ukončila stredoškolské vzdelanie v Prostějove, zároveň sa venovala štúdiu spevu. V roku 1943 začala študovať spev konzervatóriu v Brne spev u Hany Pírkovej (sólistky opery SND v sezóne 1922 – 1923), po zatvorení konzervatória sa prihlásila na Štátne konzervatórium v Bratislave, kde pokračovala v štúdiu u prof. Anny Korínskej. Absolvovala v roku 1948 a v tom istom roku ju prijali do operného súboru SND.

V SND začínala Božena Suchánková úlohou Pážaťa vo Verdiho Rigolettovi a vytvárala aj ďalšie menšie postavy: Prvého chlapca (Mozart: Čarovná flauta, 1949), Anninu (Verdi: Traviata, doštud, 1949, 1955, 1963), Barenu (1955, 1966) i Karolku (1955) v Janáčkovej Jej pastorkyni, Prvú lesnú žienku (1957) i Cudziu kňažnú (1962) z Dvořákovej Rusalky, Tebalda (Verdi: Don Carlos, 1956), Kohúta (Janáček: Líška Bystrouška, 1958), Kňažku (Verdi: Aida, 1959), Betku (Pauer: Zuzana Vojířová, 1959), Sopranistku (Hindemith: Cardillac, 1964). V d´Albertovej Nížine spievala Nuri (1951), v  Kabalevského Tarasovej rodine Antoninu (1953), doštudovala Xéniu z Musorgského Borisa Godunova (1955), v Šebalinovom Skrotení zlej ženy stvárnila spevácky a herecky drsnú Katarínu (1959). Suchánková disponovala veľkým hlasovým fondom neobyčajnej intenzity s krásnou strednou polohou, ktorý uplatnila v mladodramatických a dramatických postavách. Svoj repertoár pripravovala pod vedením prof. Jána Strelca, mnohé postavy z aktuálneho repertoáru doštudovala. V roku 1949 Vendulku v Smetanovej Hubičke, ktorú stvárnila aj v ďalších uvedeniach tejto opery (1952, 1955), v roku 1950 Marienku v Predanej neveste (1958, 1961) a Martu v d´Albertovej Nížine (1952). Z nových inscenácií naštudovala Katarínu z Lobkovíc (1953) z Kovařovicových Psohlavcov, bola Sentou vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi (1957), znamenitou Smetanovou Libušou (1961), dramatickou Santuzzou v Mascagniho Sedliackej cti (1961), Alžbetou vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1963), zlovestnou Pucciniho Turandot (1965). Zo slovenskej tvorby vytvorila menšiu postavu Kňažky Moreny v Suchoňovom Svätoplukovi (1960), Kate v Cikkerovom Mistrovi Scroogeovi (1964). V Suchoňovej Krútňave po úlohách Ženy (1949, 1952) a Pastierika (1951) dostala príležitosť spievať Katrenu v inscenácii Karola L. Zachara (1965). S operou SND sa rozlúčila ako Nella z Pucciniho opery Gianni Schicchi (1968).

V roku 1968 Božena Suchánková spolu s manželom Bohušom Hanákom emigrovala do Švajčiarska, kde dostal Hanák angažmán v opere v Bazileji a so speváckou kariérou sa rozlúčila. Po rokoch, keď i Bohuš Hanák ukončil aktívnu umeleckú činnosť, otvorili si spolu s manželkou Boženou súkromné spevácke štúdio.

Poznámka:

V Encyklopédii dramatických umení Slovenska 2, M-Ž (Bratislava, 1990, s. 391) je pod heslom „Suchánková Božena“odkaz na heslo „Hanáková Božena“. Informácie pod týmto heslom (Encyklopédia dramatických umení Slovenska 1, A-K; Bratislava, 1989, s. 442) sa však vzťahujú na dlhoročnú sólistku opery Štátneho divadla v Košiciach Boženu Hanákovú, rod. Plockovú (dcéru Ruženy Kustrovej a manželku scénografa Jána Hanáka).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová