Pripomíname si vo februári (2019)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame prehľad februárových výročí štyroch umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami – Mariána Juríka, Bela Turbu, Jonasa Alexu a Antona Matejčeka. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 9. februára uplynie dvadsať rokov od úmrtia hudobného vedca a publicistu PhDr. Mariána Juríka (narodil sa v 5. apríla 1933 v Trnave, zomrel 9. februára 1999 v Bratislave), šéfredaktora OPUSU-u a časopisu Hudobný život, v rokoch 1983 – 1988 umeleckého šéfa operného súboru Slovenského národného divadla. Viac o ňom sme písali TU…

Marián Jurík (1933 – 1999),
foto: Archív SND

Dňa 23. februára si pripomenieme sto piate výročie narodenia spevoherného umelca, tenoristu Bela Turbu, dlhoročného člena Novej scény v Bratislave (narodil sa 23. februára 1914 v Mlynárciach v okrese Nitra, zomrel 19. augusta 1980 v Bratislave ). Viac o ňom sme písali TU…

Belo Turba (1914 – 1980),
foto: Archív DÚ

Dňa 23. februára uplynie osemdesiat rokov od narodenia litovského dirigenta a pedagóga Jonasa Alexu (narodil sa 23. februára 1939 v Telšiai v Litve, zomrel 15. októbra 2005 vo Vilniuse. tamže), dlhoročného dirigenta Litovského štátneho divadla opery a baletu vo Vilniuse a šéfdirigenta Opery Slovenského národného divadla v rokoch 1990 – 1994. Viac o ňom sme písali TU…

Jonas Alexa (1939 – 2005)

Dňa 28. februára uplynie sto päť rokov od narodenia slovenského operného speváka, basistu Antona Matejčeka (narodil sa 28. februára 1914 v Bratislave, zomrel 13. decembra 1994 v Košiciach, brat sopranistky Márie Matejčekovej-Djordjevićovej), dlhoročného sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach v rokoch 1945 – 1974.

Anton Matejček (1914 – 1994),
foto: Archív DÚ

Anton Matejček dostal do vienka spevácky dar od otca spolu so sestrou Máriou. Mladšia sestra Mária, vydatá Djordjevićová študovala spev na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, Viedni i v Taliansku a bola istý čas sólistkou opery SND (viac o nej sme písali TU…). Láska k divadlu sa u Antona Matejčeka prebudila, keď bol ako študent štatistom v Slovenskom národnom divadle. Rozhodol sa súkromne študovať spev u Arnolda Flögla. V speve sa neskôr zdokonaľoval v Košiciach u Enrica Manniho, Imricha Godina a Ladislava Boháčka. Začínal ako člen zboru vo Východočeskom divadle v Pardubiciach (1932 – 1937), potom pôsobil vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach (1937 – 1938), bol inšpicientom a členom zboru v opere Slovenského národného divadla (1938 – 1945) a v rokoch 1945 – 1973 sólistom opery Štátneho divadla v Košiciach.

Anton Matejček nastúpil na umeleckú dráhu v spevohernom zbore Východočeského divadla v Pardubiciach v roku 1932. Tu spieval menšiu úlohu v operete Járu Beneša Na tý louce zelený. V roku 1937 prišiel do obnoveného Východoslovenského národného divadla, ktoré ako filiálku viedol riaditeľ SND Antonín Drašar. Keď po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 Košice pripadli Maďarsku, divadlo ukončilo činnosť, Matejček sa automaticky stal členom Slovenského národného divadla, kde spočiatku zastával aj pozíciu inšpicienta. V tomto období zároveň stvárňovoal menšie postavy prevažne v operetných inscenáciách. Z operných postáv naštudoval napr. Jiřího Syku v Kovařovicových Psohlavcoch (1939), markíza d´Obignyho v Traviate (1939) a Cigána v Trubadúrovi (1944) vo Verdiho operách, ako aj úlohu kupca v prvom uvedení Holoubkovej opery Svitanie (1941).

Do novozaloženého Národného divadla (od roku 1955 Štátneho divadla) v Košiciach angažoval Antona Matejčeka riaditeľ Janko Borodáč v roku 1945, kde spolu s Gizelou Veclovou, Máriou Peršlovou, Bohumilou Argalášovou, Vierou Gregorovou, Hynkom Rohanom, Ladislavom Kuckom, Jozefom Staníkom a Imrichom Gálom patril k zakladateľskej generácii operného súboru. V prvých sezónach, poznamenaných nedostatočným personálnym obsadením všetkých profesií a migráciou vypomáhal dokonca aj ako režisér a inšpicient. Pohotovo režíroval Pucciniho Madame Butterfly (1945), Čajkovského Eugena Onegina (1946) a spolu s Imrichom Godinom Bizetovu Carmen (1946).

V Košiciach vytvoril Anton Matejček popri množstve najrozmanitejších malých, epizódnych a charakterových postáv v operetnom i opernom repertoári aj profilové postavy basového repertoáru. Prvé postavy neboli ešte spevácky a technicky výrazovo prepracované. Disponoval však dobrým a bohatým hlasovým fondom veľkého rozsahu, počiatočné technické nedostatky odstraňoval neustálym zdokonaľovaním speváckej techniky. Svojou vytrvalou húževnatosťou, umeleckým zápalom a bohatou škálou speváckeho i hereckého prejavu postupne zvládol aj náročné postavy v basovom odbore, ktorým prepožičal svoj hutný kovový hlas i podmanivé herectvo.

V prvej operetnej premiére Nedbalovej Poľskej krvi (1945) stvárnil Anton Matejček menšiu úlohu Wlasteka, neskôr statkára Zarembu (1962). Vytvoril postavu operného speváka Vogla (1946) a detektíva Novotného (1970) v operete Bertého a Schuberta Dom u troch dievčatiek, seržanta japonskej armády Takaminiho v hudobnej komédii Sidneyho Jonesa Gejša (1947), generála Ronnsdorfa v Kálmánovej Čardášovej princeznej (1967). Z tvorby Franza Lehára naštudoval Veľkoknieža v Cárovičovi (1947), Eduarda Barrymora v Giuditte (1948), Grófa Hédouvilla v Paganinim (1956) i vicekonzula Pričiča vo Veselej vdove (1962). V operetách Johanna Straussa stvárnil Dr. Slepého v Netopierovi (1948), Veľkovezíra Nerina v Tisíc a jednej noci (1965) a ďalšie postavy v klasických operetách: Čierneho orla vo Frimlovej Rose Marie (1949, 1967), banditu Barbavana v Offenbachovej komickej operete Banditi (1957), titulnú postavu v operete Jenő Huszku Gül Baba (1958).

V modernej operetnej tvorbe stvárnil postavu Prvého hosťa v Dolidzeho Keto a Kote (1953), krčmára Dara v romantickej výpravnej operete Ferenca Farkasa Činom Paľko (1954). Naštudoval postavy v pôvodných slovenských operetách Gejzu Dusíka: Grófa Cagliostra v Tajomnom prsteni (1947), Rafaela Tomašoviča v prvom uvedení Hrnčiarskeho bálu (1956, dirigent Radovan Fest-Spišiak, réžia Branislav Kriška), Dona Gaspara v taktiež v prvom uvedení operety Karneval na Rio Grande (1963, dirigent Radovan Fest-Spišiak, réžia Kornel Hájek) a Inž. Lenoira v Modrej ruži (1964). V  pôvodnej Urbancovej spevohre Máje (1954), inšpirovanej slovenským ľudovým folklórom na libreto Jána Poničana stvárnil Martina Hulinu. Uplatnil sa aj v muzikáloch ako Lord Ipswich (Natchinski: Môj priateľ Bunbury, 1966), Zoltán Kárpáthy (Loewe: My Fair Lady, 1971).

Bohatý hlasový fond predviedol Anton Matejček už v jednej z prvých operných postáv v roku 1945 ako strýc Bonzo v Pucciniho Madame Butterfly (1950). Jeho prvou veľkou postavou bol Smetanov Kecal zo Smetanovej Predanej nevesty (1946, 1961), kde prejavil aj svoje komické vlohy. Výborne sa zhostil otca Palouckého v Hubičke (1949, 1960), nasledoval Bonifác (1951) a neskôr spevácky aj herecky vynikajúci Malina (1961) v Tajomstve, žalárnik Beneš v Daliborovi (1953). Spevácky a herecky výborne zvládol Vodníka v Dvořákovej Rusalke (1948, 1953), vytvoril Filipa v Jakobínovi (1950), kmotra Žeruchu v Tvrdých hlavách (1951), sýto vykreslenou a zaspievanou figúrou bol Čert Marbuel v Čertovi a Káči (1955).

Z ďalších postáv naštudoval Richtára (Janáček: Jej pastorkyňa, 1948), Vitoraza (Fibich: Šárka, 1955), Mateja Přibeka (Kovařovic: Psohlavci, 1957), dobrodruha Stefana (Fibich: Búrka, 1961), Pojmana v Moniuszkovej Halke (1950). Úspešne zvládol spevácky náročného Gremina v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1946, 1951, neskôr stvárnil Zareckého,1966) a bojara Bermjatu v opere Rimského-Korsakova Snehulienka (1951). Zmysel pre komiku uplatnil ako Čerevik v Musorgského Soročinskom jarmoku (1949). Profilovou postavou Matejčeka vypracovanou v ostrých kontúrach bol Musorgského Boris Godunov (1952), spevácky vynikajúco interpretoval dobyvačného, ale pritom dobrosrdečného a spravodlivého chána Končaka v Borodinovej opere Knieža Igor (1971).

Z Verdiho postáv naštudoval Anton Matejček Baróna Douphala (La traviata, 1945, 1950, 1972), Ferranda (Trubadúr, 1946, 1966), Sparafucileho (Rigoletto, 1948, 1953, 1959), Sama (Maškarný bál, 1948, 1969), Ramfisa (Aida, 1951, 1968), Pátra Guardiána (Sila osudu (1957), Veľkňaza boha Baala (Nabucco, 1964), Wurma (Úklady a láska, 1965), Veľkého inkvizítora (Don Carlos, 1967). Po Bonzovi v Pucciniho Madame Butterfly (1955, 1964), bol spevácky a herecky výborným Collinom v Bohéme (1947, 1949, 1957), neskôr stvárnil Benoita (1972). Z ďalších Pucciniho postáv spieval Kostolníka (1948) i Cesare Angelottiho (1970) v Tosce, Betta di Signu v Giannim Schicchim (1950), Timura v Turandot (1965) a Josého Castra (Dievča zo Západu, 1968). Bol herecky štylizovaným intrigánskym Basiliom v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1947, 1948, 1952, 1963). V Donizettiho Lucii z Lammermooru (1968) spieval Raimonda.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Štátne divadlo Košice, 1958,
Anton Matejček (Mefisto),
foto: Mária Litavská (Archív DÚ)

Sugestívnou postavou v podaní Antona Matejčeka bol Mefisto v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1950, 1958). Inscenácia z roku 1950 v hudobnom naštudovaní Tibora Freša a v réžii Kornela Hájka bola hodnotená ako jedna z najlepších dovtedy uvádzaných opier. V roku 1958 svoju sólisticko-hereckú kreáciu prehĺbil a zdokonalil a podľa odbornej kritiky bolo Matejčekovo naštudovanie postavy Mefista a jej stvárnenie „výnimočné a nezabudnuteľné“. Vo viacerých naštudovaniach spieval Zunigu v Bizetovej Carmen (1953, 1961, 1970), bol Jarnom z Thomasovej Mignon (1954), Borellom i Morenom z Auberovej Nemej z Portici (1954), Hostinským z Massenetovej Manon (1971). V Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1960) sa výborne zhostil postáv Lindorfa a Coppelia (pôvodne mal spievať všetky basové postavy, ale kvôli jeho prepracovanosti spieval na premiére Mirakla a Dapertutta Miroslav Hájek). V postave Abimélecha v opere Saint-Saënsa Samson a Dalila (1970) mal napriek stále sviežemu hlasu ťažkosti s vypätejšími polohami svojej úlohy.

Z Mozartových postáv po Hlásateľovi z Čarovnej flauty (1949) naštudoval i Sarastra (1964), bol vynikajúcim a vtipným Figarom z Figarovej svadby (1951), Masettom v Donovi Juanovi, (1956), Pánom Reichom v Nicolaiových Veselých paniach z Windsoru (1955), Hermannom vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1959), učiteľom Baculusom v Lortzingovom Pytliakovi (1959, Roccom Beethovenovom Fideliovi (1962), Tomassom v d´Albertovej Nížine (1966). Dispozície vysokého basu dovolili Matejčekovi stvárňovať i party barytónové ako Escamillo z Bizetovej Carmen (1947), Alfio z Mascagniho Sedliackej cti (1947) a vyššie uvedený Figaro. Zažiaril ako Scarpia v skvelej inscenácii Pucciniho Toscy (1956) v réžii Branislava Krišku.

Anton Matejček bol prvým košickým Štelinom v Suchoňovej Krútňave v roku 1953, jeho vynikajúci výkon v inscenácii z roku 1965 bol podmienený dokonalým zvládnutím hlasového partu. V titulnej postave Suchoňovho Svätopluka (1960) podal „spevácky a najmä herecky pekne vykreslený charakter tvrdého panovníka, rozpolteného výčitkami svedomia“. V Holoubkových operách vytvoril Richtára v Stelle (1958), Druhého záhradníka v Túžbe (1971). Bol výborným Bačom v Cikkerovom Begovi Bajazidovi (1957), stvárnil predsedu súdu vo Vzkriesení (1963). V úspešnom prvom javiskovom prevedení detskej opery Júliusa Kowalského Detvanček a Hopsasa (1963, pôvodný názov Rozprávka pri praslici) na libreto Ľuda Zeljenku naštudoval pomäteného Kráľa.

Prístup k modernej tvorbe hľadal Anton Matejček cez svoje herecké postavy napr. ako Vojvoda Efezský v Krejčího opere Zmätok v Efeze (1963), trpaslík Hanblivka vo Vostřákovej Snehulienke (1965), Potap v opere ukrajinských autorov Lysenka – Niščynského Marusia (1949), Fašistický dôstojník v Mejtusovej Mladej garde (1952), Otec v Prokofievových Zásnubách v kláštore (1960), Fraňo Dražič v Ekvinokcii Ivana Brkanovića (1964) či Nevestin otec v Szokolayovej Krvavej svadbe (1967). Zaujal ako Smrž v opere Karla Hábu Kalibov zločin (1968), Žalárnik v Orffovej Múdrej žene (1973).

Anton Matejček patril k tým umelcom, ktorí sa nikdy neuspokojili s vlastnými úspechmi, ale neustále hľadali a tvorili nové. „Skromný, pracovitý, obetavý, umelecky vždy spoľahlivý a pre posledné štvrťstoročie košickej opery nepostrádateľný je Anton Matejček.“ (Hudobný život, 15. 4. 1974, roč. 6, č. 7, s. 8).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár