Pripomíname si vo februári (2020)

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame prehľad februárových výročí šiestich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Jána Hadrabu, Mikuláša Čabiňáka, Gity Abrahámovej, Marty Krásovej, Mariči Peršlovej a Ladislava Vychodila. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 2. februára uplynie dvadsať rokov od úmrtia slovenského operného speváka, basistu Jána Hadrabu (narodil sa 17. septembra 1922 v Banskej Bystrici, zomrel 2. februára 2000 tamže), popredného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1951 – 1956, v rokoch 1968 – 1973 riaditeľa Divadla J. G. Tajovského a do roku 1984 sólistu opery v Banskej Bystrici, prvého interpreta Svätopluka v rovnomennej opere Eugena Suchoňa.

Ján Hadraba (1922 – 2000), foto: Magdaléna Robinsonová, Archív SND

Ján Hadraba začal študovať spev v roku 1941 na Konzervatóriu v Bratislave u Arnola Flögla. V roku 1944 štúdium prerušil a pracoval ako hudobný referent slovenského slobodného vysielača v Banskej Bystrici. Po povstaní bol vojakom československého zboru, s ktorým prišiel do Prahy. Tu dokončil štúdium spevu na konzervatóriu u Jana Konstantina (1946). V súkromnom štúdiu spevu pokračoval v Ostrave u pedagóga Rudolfa Vašeka a v Bratislave u prof. Anny Korínskej. Pôsobil v Mestskom divadle v Ostrave (dnes Národní divadlo moravskoslezské, 1946 – 1951), jednu sezónu vo Veľkej opere v Prahe (1947 – 1948), v opere Slovenského národného divadla (1951 – 1968), v opernom divadle vo Wittenbergu (1967 – 1968) a v rokoch 1968 – 1973 v Divadle J. G. Tajovského v Banskej Bystrici ako riaditeľ a do roku 1984 ako sólista opery.

V Ostrave začínal Ján Hadraba pod vedením dirigenta Zdeňka Chalabalu. Naštudoval postavy v operách českých skladateľov Bedřicha Smetanu (Mícha, Prodaná nevěsta, 1946; Matouš, Hubička, 1947; žalárnik Beneš, Dalibor, 1947; poustevník Beneš, Čertova stěna, 1948), Antonína Dvořáka (Vodník, Rusalka, 1950; Hrabě Vilém z Harasova, Jakobín, 1951), Zdeňka Fibicha (Gonzalo, Bouře, 1947; Vitoraz, Šárka, 1950) a J. B. Foerstra (Rubač, Eva, 1950). Zo svetovej opernej tvorby spieval Bonza (Puccini, Madame Butterfly, 1946), Basilia (Rossini: Lazebník sevillský, 1949), Komtura (Mozart: Don Giovanni, 1949) a i.

Kultivovaný, zvukovo nosný, sýty bas Jána Hadrabu sa naplno rozvinul v opere Slovenského národného divadla, kde hneď od prvej sezóny začal vytvárať najvýznamnejšie spevácko-herecké kreácie svetového i slovenského repertoáru. Český repertoár si rozšíril o Otca Palouckého (1952 a 1955) zo Smetanovej Hubičky (1952), zopakoval si Vodníka z Dvořákovej Rusalky (1953), spieval Lucifera v jeho opere Čert a Káča (1955, 1965). Stvárnil postavu Václava zo Šternberka v Kovařovicových Psohlavcoch (1953), z tvorby Leoša Janáška Revírnika v Líške Bystrouške (1958) a Richtára v Jej pastorkyni (1966) a postavu Tomáša Roha v opere Jiřího Pauera Zuzana Vojířová (1959).

M. P. Musorgskij: Boris Godunov, Opera SND, 1954, Ján Hadraba (Pimen), Štefab Hoza (Grigorij Lžidimitrov), foto: Gejza Podhorský

Krásne kreácie vytvoril v operách ruských skladateľov, Končaka z Borodinovej opery Knieža Igor (1952, 1962), Knieža Gremina z Čajkovského Eugena Onegina (1952, 1963). Bol nezabudnuteľným Pimenom z Musorgského Borisa Godunova (1954), Morským cárom v Sadkovi Rimského-Korsakova (1960).

Mimoriadny hlasový fond s nádhernou hlbokou polohou uplatnil v svetovej opernej tvorbe, najmä v postave Sparafucila z Verdiho Rigoletta (1951, 1956), skvelého Filipa II. v Donovi Carlosovi (1956) a Ramfisa v Aide (1959). Bol Doktorom Grenvillom vo Verdiho Traviate (1955), Strýcom Bonzom v Madame Butterfly (1955) a Timurom v Turandot (1965). Z Mozartových postáv spieval Komtura v Donovi Giovannim (1956, 1961) a presvedčivého Sarastra v Čarovnej flaute (1961). Jeho speváckemu naturelu vyhovovala postava Mefista v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1956).

Stvárnil Mathea z Auberovho Fra Diavola (1957), Arkela v Debussyho Pelléasovi a Mélisande (1958), Crespela v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1963), Lorda Tristana Mickleforda z Flotowovej Marty (1964). Vytvoril Hermanna vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1963), Pustovníka vo Weberovom Čarostrelcovi (1963), Rocca v Beethovenovom Fideliovi (1960). Tvárnym, farebne bohatým hlasom spieval Baróna Ochsa v Gavalierovi s ružou (1958) Richarda Straussa.

Spevácky naturel a charakterizačné schopnosti uplatnil v modernej tvorbe ako Sudca z Egkovho Revízora (1959), Sedliak v Orffovej Múdrej žene (1961), Komisár v Prokofievovovm Príbehu ozajstného človeka (1961), Klbko v Brittenovom Sne noci svätojánskej (1962). Jednou z najlepších kreácií v pôvodnej slovenskej tvorbe bol Hadrabov Štelina v Suchoňovej Krútňave (1952, 1965). Obdivuhodným hereckým výkonom a veľkým hlasovým fondom zapôsobil aj v Suchoňovom Svätoplukovi (1960). V operách Jána Ckkera naštudoval Okoličányiho Ladislava v Jurovi Jánošíkovi (1954, 1961), Predsedu súdu vo Vzkriesení (1962), Baču a Bega Hassana v Begovi Bajazidovi (1957).

E. Suchoň: Svätopluk, Opera SND, 1960, Ján Hadraba (Svätopluk), foto: Gejza Podhorský

Ján Hadraba pôsobil krátko v nemeckom Wittenbergu (1967 – 1968), kde si repertoár rozšíril o komické postavy, spieval napr. kováča Bijou v Adamovej opere Postilión z Lonjumeau, Mešťanostu van Betta v Lortzingovom Cárovi a tesárovi.

V roku 1968 sa Ján Hadraba vrátil do rodnej Banskej Bystrice, kde prevzal funkciu riaditeľa Divadla J. G. Tajovského (1968 – 1973) a súbežne pôsobil ako sólista opery do roku 1983. Zaslúžil sa o personálne dobudovávanie operného súboru, po svojom nástupe angažoval napr. aj Editu Gruberovú, dramaturgiu zameriaval na diela pôvodnej tvorby. Popritom sa naďalej venoval speváckej práci a svoj repertoár obohatil o ďalšie úlohy.

Krásnou hlbokou polohou zaujal v statickej postave Alexandrovho portrétu v jednoaktovke Bohuslava Martinů Dvakrát Alexander (1970). Naštudoval Lodovica z Verdiho Othella (1974) Kecala zo Smetanovej Predanej nevesty (1976), Stolníka v Moniuszkovej Halke (1977), Zunigu v Bizetovej Carmen (1976), Jacopa Fiesca v Simonovi Boccanegrovi (1976) a Toma v Maškarnom plese (1981) Giuseppe Verdiho. Nové postavy stvárnil aj v Pucciniho operách, Ashbyho v Dievčati zo západu (1978), vydarenou figúrkou bol Betto di Signa v opere Gianni Schicchi (1983) a Impresário v Donizettiho komickej opere Viva la Mamma (1983). Psychologicky prepracovanou postavou bol Pohlavár anarchistov v Cholminovovej Optimistickej tragédii (1977).

B. Smetana: Predaná nevesta, Opera Divadla J. G. Tajovského (dnešná Štátna opera v BB), 1976, Ján Zemko (Janík), M. Hadraba (Kecal), foto: súkr. archív J. Z.

Nosným hlasom upútal ako Bača v Detvanovi Viliama Figuša-Bystrého (1975) a Vládca Studené slnko z Frešovej opery Martin a slnko (1975). Hadraba naštudoval niekoľko postáv v prvých uvedeniach pôvodnej slovenskej tvorby. Vytvoril hlasovo a herecky výbornú postavu Erinda (1968) v barokovej opere bratislavského rodáka Jána Kussera v novej úprave a inštrumentácii Jaroslava Meiera, v hudobnom naštudovaní Antona Buranovského a v réžii Miroslav Fischera (postavu Amarillis spievala Edita Gruberová). Spieval Sudcu z Andrašovanovej Hájnikovej ženy (1974) v réžii Branislava Krišku a pod Buranovského taktovkou. Stvárnil sedliaka Césara Omonta v opere Jaroslava Meiera Dreváky (1978) a mešťana Korbeľa v opere Bartolomeja Urbanca Majster Pavol (1980), obe v naštudovaní dirigenta Miroslava Šmída a v invenčnej réžii Kolomana Čillíka.

Ján Hadraba spieval s veľkým úspechom v Budapešti Filipa II. z Verdiho Dona Carlosa (1957) a Mefista z Gounodovho Fausta (1958). Pohostinsky vystupoval v Salzburgu, Bruseli, Miláne, Bukurešti, Ploješti a na koncertoch v Nemecku. Spolupracoval s rozhlasom, v televízii uviedol cyklus piesní Jána Zimmera Piesne na poéziu Jiřího Wolkera (1972).

Dňa 3. februára si pripomenieme nedožité osemdesiate narodeniny basistu Mikuláša Čabiňáka (narodil sa 3. februára 1940 v Tichom Potoku v okrese Sabinov, zomrel 30. júla 1973 v Košiciach), sólistu operného súboru Štátneho divadla v Košiciach v rokoch 1967 – 1973.

Mikuláš Čabiňák (1940 – 1973)

Mikuláš Čabiňák sa narodil v podhorskej obci pod Levočskými vrchmi v hudobne založenej rodine. Už od detstva sa učil hre na organ a klavír. Študoval na prešovskej priemyslovke, súčasne sa venoval spevu a tanečnej hudbe. Počas vojenskej prezenčnej služby sa zúčastnil súťaží tvorivosti mládeže (AST – STM), kde dva razy zvíťazil. Po ukončení vojenskej služby sa rozhodol pre štúdium spevu na JAMU v Brne, kde študoval spev u prof. Libuši Lesmanovej. Počas štúdia naštudoval postavy Matouša v Smetanovej Hubičke (1964), Gremina v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1964), Zunigu v Bizetovej Carmen (1965), Bartola v Mozartovej Figarovej svadbe (1966). Štúdium absolvoval celovečerným piesňovým koncertom a postavou vodníka v Dvořákovej Rusalke (1966) v réžii Miloša Wasserbauera.

V roku 1966 bol Mikuláš Čabiňák angažovaný do opery Štátneho divadla v Košiciach a prvý raz sa predstavil ako Gremin v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1966). Disponoval mäkkým, krásnym farebným basom, ktorý našiel uplatnenie v postavách klasických opier Verdiho ako Mních v Donovi Carlosovi (1968), Kráľ v Aide (1968), Tom v Maškarnom bále (1969), Lodovico v Otellovi (1971) a Doktor Grenvil v La traviate (1972). Bol majestátnym Raimondom z Donizettiho Lucie di Lammermoor (1968).

Z Pucciniho postáv spieval Larkensa v opere Dievča zo západu (1968), Collina v Bohéme (1972) a Talpu v Plášti (1973). V obnovenej Bizetovej Carmen stvárnil Zunigu (1970), v prvom slovenskom uvedení opery Saint-Saënsovej opery Samson a Dalila (1970) hebrejského starca a Grófa des Grieux v Massentovej Manon (1971).

Zmysel pre komickú nadsádzku podľa prejavil podľa kritiky v komických figúrkach ako Kostolník v Tosce (1970), či typovo dobrý spevácky výborný Skula v Borodinovom Kniežati Igorovi (1971). Mäkký, teplý hlas uplatnil v postave Malinu v Smetanovom Tajomstve (1968). Uznanie odbornej obce získal v charakterovej štúdii kupca Dikého z Janáčkovej Káti Kabanovej (1972) i v doštudovanom Kecalovi z Predanej nevesty, ktorý bol jeho poslednou postavou.

Dňa 12. februára uplynie pätnásť rokov od úmrtia slovenskej sopranistky Gity Abrahámovej (tiež Margita Abrahámová, narodila sa 13. novembra 1933 v Moravskom Svätom Jáne v okrese Senica, zomrela 12. februára 2005 v Brne), sólistky opery Štátneho divadla v Košiciach (1958 – 1969) a Národného divadla v Brne (1969 – 1989).

Gita Abrahámová (1933 – 2005), foto: Archív SND

Gita Abrahámová študovala dva roky spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Imricha Godina, absolvovala v roku 1958 na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne u prof. Bohumila Soběského. V rokoch 1958 – 1969 bola sólistkou opery Štátneho divadla v Košiciach, kde mladá umelkyňa debutovala náročnou postavou Kostolníčky v Janáčkovej Jej pastorkyni (1958).

Abrahámovej neobyčajne farebný mladodramatický soprán veľkého rozsahu našiel uplatnenie najmä vo verdiovských postavách Leonory v Trubadúrovi (1966), Alžbety z Valois v Donovi Carlosovi (1967, 1974), Aidy (1968), Améliy v Maškarnom bále (1969). Uplatnila so aj vo vysokodramatických úlohách ako Leonora v Beethovenovom Fideliovi (1962), Senta vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi (1963), Santuzza v Mascagniho Sedliackej cti (1962), Pucciniho Turandot (1965). Spievala aj Dvořákovu Rusalku (1959), Smetanovu Vendulku z Hubičky (1960) a Marienku v Predanej neveste (1961).

V rokoch 1962 – 1974 pravidelne hosťovala v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, kde naštudovala Katarínu Maslovovú v slovenskej premiére Cikkerovho Vzkriesenia (1962), Belliniho Normu (1969) a Pucciniho Floriu Toscu (1973). Na zájazde opery SND na festivale v nemeckom Wiesbadene spievala Katrenu v Suchoňovej Krútňave (1968).

Od roku 1969 až do ukončenia svojej umeleckej dráhy v roku 1989 pôsobila Gita Abrahámová v opere Národného divadla v Brne, kde vytvárala ďalšie pozoruhodné kreácie postáv. Z českej opernej tvorby to bola Smetanova Vendulka v Hubičke, Libuša (1974) a Milada v Daliborovi (1981), Cudzia kňažná v Dvořákovej Rusalke (1979), Janáčkova Káťa Kabanová (1977) neskôr aj Kabanicha, z ruskej klasiky spievala Jaroslavnu v Brodinovej opere Knieža Igor (1973). Spievala titulnú úlohu Gluckovej Alcesty (1972), stvárnila aj vokálne a herecky náročné úlohy Emílie Marty v Janáčkovej opere Vec Makropulos (1978) a Maršálky v Gavalierovi s ružou Richarda Straussa (1983).

Gita Abrahámová vystupovala pohostinsky aj v zahraničí v Rusku, Nemecku, Poľsku, Taliansku, Španielsku i na domácich scénach (Ostrava, Ústí nad Labem). Veľké operné postavy stvárnila aj v televízii: Mrs. Nolanovú v Menottiho opere Médium (1971), Jokastu v opere Jána Zimmera Kráľ Oidipus v réžii prvej slovenskej opernej režisérky Drahomíry Bargárovej (1969). Podieľala sa na rozhlasovej i televíznej realizácii Cikkerovej opery Vzkriesenie. S dirigentom Jaroslavom Krombholzom a symfonickým orchestrom Čs. rozhlasu nahrala Miladu pre televíznu inscenácii Smetanovho Dalibora (1978). Pre vydavateľstvo Panton nahrala spolu so Zdenkou Kareninovou gramofónovú platňu (1983).

Dňa 20. februára uplynie päťdesiat rokov od skonania výnimočnej speváckej osobnosti, českej altistky Marty Krásovej (manžel skladateľ Karel Boleslav Jirák, narodila sa 16. marca 1901 v Protivíne, zomrela 20. februára 1970 v obci Vráž v okrese Beroun), dlhoročnej sólistky pražského Národného divadla (1928 – 1966), ktorá začínala svoju umeleckú dráhu ako sólistka operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1922 – 1928. (O Marte Krásovej prinesieme samostatný článok.)

Marta Krásová (1901 – 1970)

Dňa 26. februára si pripomenieme sto tridsiate výročie narodenia speváčky slovinského pôvodu, altistky Mariči Peršlovej (narodila sa 26. februára 1890 v Ľubľane v Slovinsku, zomrela 17. decembra 1949 v Prahe, manžel Jan Peršl, úradník a príležitostný spevák), poprednej altistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1926 – 1945 a jednej zo zakladajúcich umeleckých osobností obnoveného Východoslovenského národného divadla v Košiciach (terajšieho Štátneho divadla) v rokoch 1945 – 1949. Viac o nej sme písali TU…

Mária Peršlová (1890 – 1949), foto: Apfel

Dňa 28. februára si pripomenieme sté výročie narodenia zakladateľa modernej slovenskej scénografie, výnimočného a jedinečného mága divadelného priestoru, svetoznámeho scénografa Ladislava Vychodila (narodil sa 28. februára v obci Hačky v okrese Prostějov, zomrel 20. augusta 2005 v Bratislave), dlhoročného scénického výtvarníka v rokoch 1945 – 1999, od roku 1945 šéfa výpravy a od roku 1951 aj vedúceho Umelecko-dekoračných dielní Slovenského národného divadla.

Ladislav Vychodil, (1920 – 2005), foto: Jozef Vavro

Po štúdiu na pražskom Českom vysokom učení technickom sa Ladislav Vychodil venoval scénografickej tvorbe krátko v Beskydskom divadle v Hraniciach a v roku 1945 prišiel ako šéf výpravy do Slovenského národného divadla, kde sa začala, formovala a ocenenia získavala jeho nesmierne bohatá a záslužná práca nielen vo vlastnej profesii.

Príchodom Vychodila výtvarná zložka prechádzala postupným procesom od dekoratérstva k scénografii ako integrálnej súčasti inscenácií. Jeho scénické videnie bolo neobyčajne kultivované a pritom veľmi pôsobivé, vychádzajúc z histórie moderného európskeho divadla uznával hierarchiu hereckej zložky v inscenácii, v celom svojom výtvarnom diele rešpektoval proporcie javiska a rozvíjal svoj zmysel pre vytváranie priestoru.

Vychodilova scénografia je úzko spätá s dramaturgiou činohry i opery Slovenského národného divadla, v činohre spolupracoval najmä s režisérmi Jozefom Budským, Tiborom Rakovským a Milošom Pietorom, v opere s Branislavom Kriškom. Nebol iba autorom vizuálnej zložky, ale svojou bohatou fantáziou a invenciou inšpiratívne pôsobil aj na režijnú koncepciu pripravovanej inscenácie. Bol prvým scénografom väčšiny slovenských opier, predovšetkým Jána Cikkera a Eugena Suchoňa, poslednou bola scénická výprava k Dubovského detskej opere Tajomný kľúč v réžii Pavla Smolíka (2000).

Ladislav Vychodil sa natrvalo zapísal do histórie profesionálneho divadla ako iniciátor a zakladateľ divadelných dielní v roku 1959 a jeho zásluhou sa čoskoro stali predmetom obdivu zahraničných odborníkov (o nedávnom výroční Divadelných dielní SND sme písali TU…). Navrhoval scény takmer pre všetky slovenské a české divadlá, pôsobil v USA a mnohých európskych štátoch (najmä severských). Od roku 1951 bol vedúcim scénografie na VŠMU, kde vychoval rad vynikajúcich scénických výtvarníkov.

Tibor Frešo, inscenátori a speváci počas prípravy Frešovej opery Martin a Slnko, Opera SND, 1975, zľava: Ladislav Vychodil, Jarmila Smyčková (Studená princezná), Branislav Kriška, Štefan Janči (Čarodejník), Tibor Frešo, Štefan Hudec (Martin), Tibor Beňo (asistent réžie), foto: Jozef Vavro / Archív SND

Pôsobil tiež na pražskej DAMU, viedol kurz scénografie v Havane, prednášal v USA (University of California, St. Barbara) a v Mexiku (Instituto de bellas artas). Na Biennále v Sao Paolo získal v roku 1965 Zlatú medailu ako najlepší zahraničný scénograf, vystavoval doma i po celom svete. V roku 1967 spolu s Josefom Svobodom stál pri zrode Pražského Quadriennale, od roku 1971 bol predsedom scénografickej komisie OISATT (Medzinárodnej divadelnej organizácie scénografov, architektov a technikov).

Z pera Miroslava Kouřila (1964) a Ladislava Lajchu (1980, 2003) vyšli o Ladislavovi Vychodilovi monografie. Lajchova reprezentatívna publikácia z roku 2003 okrem odborných štúdií obsahuje kompletný súpis domácich i zahraničných inscenácií, podrobnú bibliografiu a bohatú obrazovú prílohu.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár