Prinášame vám prehľad februárových okrúhlych výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného života, ktorý pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.
Dňa 2. februára uplynie pätnásť rokov od úmrtia popredného basistu slovenskej opernej scény Jána Hadrabu (* 17. septembra 1922 v Banskej Bystrici). Na bratislavskom konzervatóriu bol žiakom Arnolda Flögla, štúdium dokončil u Jana Konstantina v Prahe. Umeleckú dráhu začínal v ostravskom divadle, pokračoval v opere Slovenského národného divadla (1951 – 1966), kde sa jeho mimoriadny hlasový fond s nádhernou hlbokou polohou naplno rozvinul v náročných postavách ako Sparafucile (Rigoletto), Končak (Knieža Igor), Gremin (Eugen Onegin), Paloucký (Hubička), Vodník (Rusalka), Revírnik (Líška Bystrouška), Barón Ochs (Gavalier s ružou), Filip II. (Don Carlos), Ramfis (Aida), Mefisto (Faust a Margaréta), Sarastro (Čarovná flauta). Do opernej histórie sa natrvalo zapísal predovšetkým dvoma postavami Suchoňových opier ako Štelina v Krútňave (1952) a ako prvý interpret Svätopluka (1960). V úlohe Svätopluka v Suchoňovom národnom opuse zaujal vzorovou interpretáciu postavy a najmä v závere opery „svojím výkonom úplne prenikol do duše poslucháča. Jednak spieva veľkým fondom, jednak podrobne vyhráva obsah hudby v dokonalom hereckom výkone.“ – napísala o J. Hadrabovi dobová tlač. Krátko pôsobil v nemeckom Wittenbergu, kde si repertoár rozšíril o komické postavy, spieval napr. kováča Bijou v Adamovej opere Postilión z Lonjumeau, Mešťanostu van Betta v Lortzingovom Cárovi a tesárovi. V roku 1968 sa Hadraba vrátil do rodnej Banskej Bystrice ako riaditeľ Divadla J. G. Tajovského (1968 – 1973) a súbežne pôsobil ako sólista opery do roku 1983. V Bystrici obohatil svoj repertoár o ďalšie úlohy, spieval Erinda (v barokovej opere bratislavského rodáka Jána Kussera v novej úprave a inštrumentácii Jaroslava Meiera), Lucifera (Čert a Kača), Jacopa Fiesca (Simon Boccanegra).
Nedožité sedemdesiate piate narodeniny ďalšieho basistu Mikuláša Čabiňáka († 30. júla 1973 v Košiciach) pripadnú na 3. februára. Odišiel nečakane, ako tridsaťročný, iba na prahu svojej sľubne sa vyvíjacúcej speváckej dráhy. Štúdium na Janáčkovej akadémii múzických umení (prof. Jiří Válek a Libuše Lessmanová) absolvoval úlohou Vodníka v Dvořákovej Rusalke v roku 1966. Už počas štúdií vystúpil na viacerých koncertoch i pohostinsky v opere v Banskej Bystrici a Olomouci. Od roku 1967 bol sólistom opery Štátneho divadla v Košiciach a po prvý raz sa predstavil ako Gremin v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. Jeho krásny mäkký bas našiel uplatnenie v postave Raimonda v Lucii di Lammermoor, Malinu v Tajomstve, Toma v Maškarnom bále, Collina v Bohéme a v ďalších úlohách. Uznanie získal v charakterovej štúdii kupca Dikého z Janáčkovej Káti Kabanovej i v doštudovanom Kecalovi z Predanej nevesty, ktorý bol jeho poslednou postavou.
Dňa 12. februára 2005 umrela v Brne slovenská sopranistka Gita Abrahámová (*13. novembra 1933 v Moravskom svätom Jáne, okres Senica). Spev študovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Imricha Godina , absolvovala v roku 1958 na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. V rokoch 1958 – 1969 bola sólistkou opery Štátneho divadla v Košiciach, kde mladá umelkyňa debutovala náročnou postavou Kostolníčky v Janáčkovej Jej pastorkyni. Abrahámovej neobyčajne farebný mladodramatický soprán našiel uplatnenie najmä vo verdiovských postavách (Leonora, Alžbeta z Valois, Amélia, Aida. Uplatnila so aj vo vysokodramatických úlohách ako Leonora (Fidelio), Senta (Blúdiaci Holanďan), Santuzza (Sedliacka česť), Turandot. V rokoch 1962 – 1974 pravidelne hosťovala v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, kde naštudovala Katarínu Maslovovú v slovenskej premiére Cikkerovho Vzkriesenia (1962), Normu (1969) a Floriu Toscu (1973). Na zájazde opery SND na festivale v nemeckom Wiesbadene spievala Katrenu v Suchoňovej Krútňave (1968). Od roku 1969 až do ukončenia svojej umeleckej dráhy v roku 1989 pôsobila v opere Národného divadla v Brne, kde vytvárala ďalšie pozoruhodné kreácie postáv, z českej opernej tvorby: Vendulku (Hubička), Libušu a Miladu (Dalibor), Cudziu kňažnú (Rusalka), Janáčkovu Káťu Kabanovú, neskôr aj Kabanichu; z ruskej klasiky Jaroslavnu (Knieža Igor). Stvárnila aj vokálne a herecky náročné úlohy Emílie Marty v Janáčkovej opere Vec Makropulos a Maršálky v Gavalierovi s ružou Richarda Straussa.
Dňa 20. februára uplynie štyridsať rokov od skonania výnimočnej speváckej osobnosti, altistky neobyčajne mohutného, krásneho a do výšky rozsiahleho hlasu, Marty Krásovej (* 16. marca 1901 v Protivíne), dlhoročnej sólistky pražského Národného divadla. V roku 1922 angažoval Krásovú šéf opery Milan Zuna do operného súboru Slovenského národného divadla, tu sa intonačne vypracovala od sopránu cez úlohy mladistvého mezzosopránu až po náročné altové úlohy a naštudovala široký repertoár. Debutovala ako Julie v Dvořákovom Jakobínovi, spievala Cudziu kňažnú v Rusalke (aj na historickom zájazde opery v Španielsku v roku 1924), o krátky čas aj Ježibabu, Anežku v Smetanových Dvoch vdovách, pannu Rózu v Tajomstve, Oľgu v Eugenovi Oneginovi, spevácky a herecky zaujala ako Maddalena v Rigolettovi, Mary v Blúdiacom Holanďanovi, Suzuki v Madame Butterfly. Vysoká a štíhla postava ju predurčovala pre úlohu princeznej Amneris, ktorú výborne zvládla po speváckej i hereckej stránke, jej Azucena bola vypracovaná do jemných detailov. Jednou z najúspešnejších postáv Krásovej bola titulná úloha v Goldmarkovej Kráľovnej zo Sáby, v ktorej preukázala znamenitú dychovú techniku, vzorné frázovanie, krásne pianissimá (úlohu spievala aj so svetovým tenoristom Leom Slezakom ako Assadom pri jeho pohostinskom vystúpení v SND). Vyrovnaný výkon podala ako Carmen, bola strhujúcou Ortrúdou v Lohengrinovi, spievala Marínu Mníškovú v Borisovi Godunovovi, Grófku v Pikovej dáme, v úlohe Dalily sa prepracovala k vrcholnému poňatiu rafinovanosti, akú si táto postava žiada, v úlohe Isabelly vo Fibichovej Messinskej neveste uplatnila krásne tvorenú kantilénu, v prvom uvedení Kováča Wielanda od Jána Levoslava Bellu stvárnila Bathildu (1926). „Nohavičkový“ Octavián v Gavalierovi s ružou v jej podaní bol noblesný, herecky bravúrny, virtuózne ovládala všetky registre svojho hlasu, o jej výkone sa s uznaním vyjadril aj autor Richard Strauss, keď operu pohostinsky dirigoval v SND v roku 1929. Toto výnimočné predstavenie však spievala už iba ako hosť, pretože v roku 1928 dostala angažmán do pražského ND a čoskoro sa vypracovala na dramatickú umelkyňu dokonale spájajúcu spevácky a herecký výkon, jeden z najpozoruhodnejších podala ako Kostolníčka Buryjovka, ktorú spievala v roku 1955 aj v Bratislave. (viac na: http://operaplus.cz/osobnosti-ceske-opery-marta-krasova/
Pred sto dvadsiatimi piatim rokmi, 26. februára 1890 sa v slovinskej Ľubľane narodila altistka Mária Peršlová ( † 17. decembra 1949 v Prahe), ktorá sa etablovala na Slovensku a patrila v prvých dvoch desaťročiach k vedúcim umeleckým osobnostiam našej opernej scény. Naštudovala široký operný repertoár mezzosopránového a altového oboru najrôznejšej štýlovej i národnej proveniencie. Vynikala aj ako koncertná speváčka. Profil umelkyne pripravujeme.
Dňa 28. februára (i keď správnym dňom narodenia bol 29. február) si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia zakladateľa modernej slovenskej scénografie, výnimočného a jedinečného mága divadelného priestoru, svetoznámeho scénografa Ladislava Vychodila († 20. augusta 2005 v Bratislave). Po štúdiu na pražskom Českom vysokom učení technickom sa venoval scénografickej tvorbe krátko v Beskydskom divadle v Hraniciach a v roku 1945 prišiel ako šéf výpravy do Slovenského národného divadla, kde sa začala, formovala a ocenenia získavala jeho nesmierne bohatá a záslužná práca nielen vo vlastnej profesii.
Príchodom Vychodila výtvarná zložka prechádzala postupným procesom od dekoratérstva k scénografii ako integrálnej súčasti inscenácií. Jeho scénické videnie bolo neobyčajne kultivované a pritom veľmi pôsobivé, vychádzajúc z histórie moderného európskeho divadla uznával hierarchiu hereckej zložky v inscenácii, v celom svojom výtvarnom diele rešpektoval proporcie javiska a rozvíjal svoj zmysel pre vytváranie priestoru. Vychodilova scénografia je úzko spätá s dramaturgiou činohry i opery Slovenského národného divadla, v činohre spolupracoval najmä s režisérmi Jozefom Budským, Tiborom Rakovským a Milošom Pietorom, v opere s Branislavom Kriškom. Nebol iba autorom vizuálnej zložky, ale svojou bohatou fantáziou a invenciou inšpiratívne pôsobil aj na režijnú koncepciu pripravových inscenácií. Bol prvým scénografom väčšiny slovenských opier, predovšetkým Jána Cikkera a Eugena Suchoňa, poslednou bola scénická výprava k Dubovského detskej opere Tajomný kľúč v réžii Pavla Smolíka (2000).
Ladislav Vychodil sa natrvalo zapísal do histórie profesionálneho divadla ako iniciátor a zakladateľ divadelných dielní v roku 1959, ktoré sa jeho zásluhou čoskoro stali predmetom obdivu zahraničných odborníkov. Navrhoval scény takmer pre všetky slovenské a české divadlá, pôsobil v USA a mnohých európskych štátoch (najmä severských). Od roku 1951 bol vedúcim scénografie na VŠMU, kde vychoval rad vynikajúcich scénických výtvarníkov. Pôsobil tiež na pražskej DAMU, viedol kurz scénografie v Havane, prednášal v USA (University of California, St. Barbara) a v Mexiku (Instituto de bellas artas). Na Bienále v Sao Paolo získal v roku 1965 Zlatú medailu ako najlepší zahraničný scénograf, vystavoval doma i po celom svete. V roku 1967 spolu s Josefom Svobodom, najvýznamnejším svetovým scénografom minulého storočia, stál pri zrode Pražského Quadriennale, od roku 1971 bol predsedom scénografickej komisie OISATT (Medzinárodnej divadelnej organizácie scénografov, architektov a technikov).
Z pera Miroslava Kouřila (1964) a Ladislava Lajchu (1980, 2003) vyšli o Ladislavovi Vychodilovi monografie. Reprezentatívna publikácia z roku 2003 okrem odborných štúdií obsahuje kompletný súpis domácich i zahraničných inscenácií, podrobnú bibliografiu a bohatú obrazovú prílohu.