Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Pripomíname si vo februári …

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad februárových okrúhlych výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného života, ktorý pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Ján Hadraba, Svätopluk (1960)

Ján Hadraba, Svätopluk (1960)

Dňa 2. februára uplynie pätnásť rokov od úmrtia popredného basistu slovenskej opernej scény Jána Hadrabu (* 17. septembra 1922 v Banskej Bystrici). Na bratislavskom konzervatóriu bol žiakom Arnolda Flögla, štúdium dokončil u Jana Konstantina v Prahe. Umeleckú dráhu začínal v ostravskom divadle, pokračoval v opere Slovenského národného divadla (1951 – 1966), kde sa jeho mimoriadny hlasový fond s nádhernou hlbokou polohou naplno rozvinul v náročných postavách ako Sparafucile (Rigoletto), Končak (Knieža Igor), Gremin (Eugen Onegin), Paloucký (Hubička), Vodník (Rusalka), Revírnik (Líška Bystrouška), Barón Ochs (Gavalier s ružou), Filip II. (Don Carlos), Ramfis (Aida), Mefisto (Faust a Margaréta), Sarastro (Čarovná flauta). Do opernej histórie sa natrvalo zapísal predovšetkým dvoma postavami Suchoňových opier ako Štelina v Krútňave (1952) a ako prvý interpret Svätopluka (1960). V úlohe Svätopluka v Suchoňovom národnom opuse zaujal vzorovou interpretáciu postavy a najmä v závere opery „svojím výkonom úplne prenikol do duše poslucháča. Jednak spieva veľkým fondom, jednak podrobne vyhráva obsah hudby v dokonalom hereckom výkone.“ – napísala o J. Hadrabovi dobová tlač. Krátko pôsobil v nemeckom Wittenbergu, kde si repertoár rozšíril o komické postavy, spieval napr. kováča Bijou v Adamovej opere Postilión z Lonjumeau, Mešťanostu van Betta v Lortzingovom Cárovi a tesárovi. V roku 1968 sa Hadraba vrátil do rodnej Banskej Bystrice ako riaditeľ Divadla J. G. Tajovského (1968 – 1973) a súbežne pôsobil ako sólista opery do roku 1983. V Bystrici obohatil svoj repertoár o ďalšie úlohy, spieval Erinda (v barokovej opere bratislavského rodáka Jána Kussera v novej úprave a inštrumentácii Jaroslava Meiera), Lucifera (Čert a Kača), Jacopa Fiesca (Simon Boccanegra).

Mikuláš Čabiňák (1940-1973)

Mikuláš Čabiňák
(1940-1973)

Nedožité sedemdesiate piate narodeniny ďalšieho basistu Mikuláša Čabiňáka († 30. júla 1973 v Košiciach) pripadnú na 3. februára. Odišiel nečakane, ako tridsaťročný, iba na prahu svojej sľubne sa vyvíjacúcej speváckej dráhy. Štúdium na Janáčkovej akadémii múzických umení (prof. Jiří Válek a Libuše Lessmanová) absolvoval úlohou Vodníka v Dvořákovej Rusalke v roku 1966. Už počas štúdií vystúpil na viacerých koncertoch i pohostinsky v opere v Banskej Bystrici a Olomouci. Od roku 1967 bol sólistom opery Štátneho divadla v Košiciach a po prvý raz sa predstavil ako Gremin v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. Jeho krásny mäkký bas našiel uplatnenie v postave Raimonda v Lucii di Lammermoor, Malinu v Tajomstve, Toma v Maškarnom bále, Collina v Bohéme a v ďalších úlohách. Uznanie získal v charakterovej štúdii kupca Dikého z Janáčkovej Káti Kabanovej i v doštudovanom Kecalovi z Predanej nevesty, ktorý bol jeho poslednou postavou.

Gita Abrahámová, (1933-2005)

Gita Abrahámová,
(1933-2005)

Dňa 12. februára 2005 umrela v Brne slovenská sopranistka Gita Abrahámová (*13. novembra 1933 v Moravskom svätom Jáne, okres Senica). Spev študovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Imricha Godina , absolvovala v roku 1958 na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. V rokoch 1958 – 1969 bola sólistkou opery Štátneho divadla v Košiciach, kde mladá umelkyňa debutovala náročnou postavou Kostolníčky v Janáčkovej Jej pastorkyni. Abrahámovej neobyčajne farebný mladodramatický soprán našiel uplatnenie najmä vo verdiovských postavách (Leonora, Alžbeta z Valois, Amélia, Aida. Uplatnila so aj vo vysokodramatických úlohách ako Leonora (Fidelio), Senta (Blúdiaci Holanďan), Santuzza (Sedliacka česť), Turandot. V rokoch 1962 – 1974 pravidelne hosťovala v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, kde naštudovala Katarínu Maslovovú v slovenskej premiére Cikkerovho Vzkriesenia (1962), Normu (1969) a Floriu Toscu (1973). Na zájazde opery SND na festivale v nemeckom Wiesbadene spievala Katrenu v Suchoňovej Krútňave (1968). Od roku 1969 až do ukončenia svojej umeleckej dráhy v roku 1989 pôsobila v opere Národného divadla v Brne, kde vytvárala ďalšie pozoruhodné kreácie postáv, z českej opernej tvorby: Vendulku (Hubička), Libušu a Miladu (Dalibor), Cudziu kňažnú (Rusalka), Janáčkovu Káťu Kabanovú, neskôr aj Kabanichu; z ruskej klasiky Jaroslavnu (Knieža Igor). Stvárnila aj vokálne a herecky náročné úlohy Emílie Marty v Janáčkovej opere Vec Makropulos a Maršálky v Gavalierovi s ružou Richarda Straussa.

Marta Krásová, (1901-1975)

Marta Krásová,
(1901-1975)

Dňa 20. februára uplynie štyridsať rokov od skonania výnimočnej speváckej osobnosti, altistky neobyčajne mohutného, krásneho a do výšky rozsiahleho hlasu, Marty Krásovej (* 16. marca 1901 v Protivíne), dlhoročnej sólistky pražského Národného divadla. V roku 1922 angažoval Krásovú šéf opery Milan Zuna do operného súboru Slovenského národného divadla, tu sa intonačne vypracovala od sopránu cez úlohy mladistvého mezzosopránu až po náročné altové úlohy a naštudovala široký repertoár. Debutovala ako Julie v Dvořákovom Jakobínovi, spievala Cudziu kňažnú v Rusalke (aj na historickom zájazde opery v Španielsku v roku 1924), o krátky čas aj Ježibabu, Anežku v Smetanových Dvoch vdovách, pannu Rózu v Tajomstve, Oľgu v Eugenovi Oneginovi, spevácky a herecky zaujala ako Maddalena v Rigolettovi, Mary v Blúdiacom Holanďanovi, Suzuki v Madame Butterfly. Vysoká a štíhla postava ju predurčovala pre úlohu princeznej Amneris, ktorú výborne zvládla po speváckej i hereckej stránke, jej Azucena bola vypracovaná do jemných detailov. Jednou z  najúspešnejších postáv Krásovej bola titulná úloha v Goldmarkovej Kráľovnej zo Sáby, v ktorej preukázala znamenitú dychovú techniku, vzorné frázovanie, krásne pianissimá (úlohu spievala aj so svetovým tenoristom Leom Slezakom ako Assadom pri jeho pohostinskom vystúpení v SND). Vyrovnaný výkon podala ako Carmen, bola strhujúcou Ortrúdou v Lohengrinovi, spievala Marínu Mníškovú v Borisovi Godunovovi, Grófku v Pikovej dáme, v úlohe Dalily sa prepracovala k vrcholnému poňatiu rafinovanosti, akú si táto postava žiada, v úlohe Isabelly vo Fibichovej Messinskej neveste uplatnila krásne tvorenú kantilénu, v prvom uvedení Kováča Wielanda od Jána Levoslava Bellu stvárnila Bathildu (1926). „Nohavičkový“ Octavián v Gavalierovi s ružou v jej podaní bol noblesný, herecky bravúrny, virtuózne ovládala všetky registre svojho hlasu, o jej výkone sa s uznaním vyjadril aj autor Richard Strauss, keď operu pohostinsky dirigoval v SND v roku 1929. Toto výnimočné predstavenie však spievala už iba ako hosť, pretože v roku 1928 dostala angažmán do pražského ND a čoskoro sa vypracovala na dramatickú umelkyňu dokonale spájajúcu spevácky a herecký výkon, jeden z najpozoruhodnejších podala ako Kostolníčka Buryjovka, ktorú spievala v roku 1955 aj v Bratislave. (viac na: http://operaplus.cz/osobnosti-ceske-opery-marta-krasova/

Pred sto dvadsiatimi piatim rokmi, 26. februára 1890 sa v slovinskej Ľubľane narodila altistka Mária Peršlová ( † 17. decembra 1949 v Prahe), ktorá sa etablovala na Slovensku a patrila v prvých dvoch desaťročiach k vedúcim umeleckým osobnostiam našej opernej scény. Naštudovala široký operný repertoár mezzosopránového a altového oboru najrôznejšej štýlovej i národnej proveniencie. Vynikala aj ako koncertná speváčka. Profil umelkyne pripravujeme.

Ladislav Vychodil, (1920-2005), foto: Jozef Vavro

Ladislav Vychodil,
(1920-2005),
foto: Jozef Vavro

Dňa 28. februára (i keď správnym dňom narodenia bol 29. február) si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia zakladateľa modernej slovenskej scénografie, výnimočného a jedinečného mága divadelného priestoru, svetoznámeho scénografa Ladislava Vychodila († 20. augusta 2005 v Bratislave). Po štúdiu na pražskom Českom vysokom učení technickom sa venoval scénografickej tvorbe krátko v Beskydskom divadle v Hraniciach a v roku 1945 prišiel ako šéf výpravy do Slovenského národného divadla, kde sa začala, formovala a ocenenia získavala jeho nesmierne bohatá a záslužná práca nielen vo vlastnej profesii.

Príchodom Vychodila výtvarná zložka prechádzala postupným procesom od dekoratérstva k scénografii ako integrálnej súčasti inscenácií. Jeho scénické videnie bolo neobyčajne kultivované a pritom veľmi pôsobivé, vychádzajúc z histórie moderného európskeho divadla uznával hierarchiu hereckej zložky v inscenácii, v celom svojom výtvarnom diele rešpektoval proporcie javiska a rozvíjal svoj zmysel pre vytváranie priestoru. Vychodilova scénografia je úzko spätá s dramaturgiou činohry i opery Slovenského národného divadla, v činohre spolupracoval najmä s režisérmi Jozefom Budským, Tiborom Rakovským a Milošom Pietorom, v opere s Branislavom Kriškom. Nebol iba autorom vizuálnej zložky, ale svojou bohatou fantáziou a invenciou inšpiratívne pôsobil aj na režijnú koncepciu pripravových inscenácií. Bol prvým scénografom väčšiny slovenských opier, predovšetkým Jána Cikkera a Eugena Suchoňa, poslednou bola scénická výprava k Dubovského detskej opere Tajomný kľúč v réžii Pavla Smolíka (2000).

Ladislav Vychodil sa natrvalo zapísal do histórie profesionálneho divadla ako iniciátor a zakladateľ divadelných dielní v roku 1959, ktoré sa jeho zásluhou čoskoro stali predmetom obdivu zahraničných odborníkov. Navrhoval scény takmer pre všetky slovenské a české divadlá, pôsobil v USA a mnohých európskych štátoch (najmä severských). Od roku 1951 bol vedúcim scénografie na VŠMU, kde vychoval rad vynikajúcich scénických výtvarníkov. Pôsobil tiež na pražskej DAMU, viedol kurz scénografie v Havane, prednášal v USA (University of California, St. Barbara) a v Mexiku (Instituto de bellas artas). Na Bienále v Sao Paolo získal v roku 1965 Zlatú medailu ako najlepší zahraničný scénograf, vystavoval doma i po celom svete. V roku 1967 spolu s Josefom Svobodom, najvýznamnejším svetovým scénografom minulého storočia, stál pri zrode Pražského Quadriennale, od roku 1971 bol predsedom scénografickej komisie OISATT (Medzinárodnej divadelnej organizácie scénografov, architektov a technikov).

Z pera Miroslava Kouřila (1964) a Ladislava Lajchu (1980, 2003) vyšli o Ladislavovi Vychodilovi monografie. Reprezentatívna publikácia z roku 2003 okrem odborných štúdií obsahuje kompletný súpis domácich i zahraničných inscenácií, podrobnú bibliografiu a bohatú obrazovú prílohu.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová
foto: archív SND, internet
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár