Prírodné a nadpozemské témy na koncerte Slovenskej filharmónie

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Symfonicko-vokálny cyklus Slovenskej filharmónie zaznel na dvoch koncertoch so šéfdirigentom Jamesom Juddom (12. a 13. 12. 2019). Dramaturgicky vyznel jednotne – v prírodnom charaktere prvej časti koncertu (diela R. V. Williamsa a I. Szeghy) a v „nadpozemských“ témach Mahlerovej Symfónie č. 4 G. dur.

Na úvod koncertu britský šéfdirigent Slovenskej filharmónie James Judd zaradil u nás neznámu skladbu svojho spolurodáka, anglického skladateľa Ralpha Vaughana Williamsa (1872 – 1958) The Lark Ascending (Vzlet škovránka). Pomerne krátky opus bol virtuóznym vstupom do koncertu, ktorý dramaturgicky vyznel ako pocta prírode, ľudskej existencii a jej predstavám o blahu nebeských slastí.

Sólo hudobne nekonfliktnej, na virtuozitu sólistu orientovanej skladbe, predniesol huslista Jarolím Emmanuel Ružička. Tentokrát však sólový part nepredniesol zo stoličky koncertného majstra, odkiaľ ho sledujeme na väčšine koncertov Slovenskej filharmónie, ale v popredí koncertného pódia – ako sólistu.

Jarolím Emmanuel Ružička, James Judd, Slovenská filharmónia, 2019, foto: Ján Lukáš

Opus R. V. Williamsa patrí do kategórie neskoro romantických diel, ktoré vzdávajú poctu prírode, jej zvukom, farbám i tvorom, ktoré ju ozdobujú: tu konkrétne škovránkovi a jeho krásnemu spevu, ale aj jeho ľahkému letu do nebeských výšav či príznačnému trepotaniu krídel tohto speváčika. Na oslavu skromného, no neopakovateľného vtáčika vznikla najprv báseň anglického literáta Georgesa Mereditha (1828 – 1909), následne ňou bol inšpirovaný skladateľ R. V. Williams.

Vzlet škovránka vyžaduje čistú, na intonáciu háklivú, no bezchybnú hru, ozdobenú početnými trilkami a ďalšími ozdobami. Orchester vyznieva skôr ako sprievodca, občas aj tvorca kontrapunktických nálad. Na koncerte, pod vedením Jamesa Judda hrala Slovenská filharmónia decentne, s porozumením pre dominantný prejav sólistu, plný dynamicko-agogických premien a jemností vo zvukomalebne vystavanej skladbe.

J. E. Ružička potvrdil svojou interpretáciou tejto snovej romance R. V. Williamsa, že je nielen výborným koncertným majstrom a širokospektrálnym umelcom (čo dokazuje v ináč koncipovaných koncertoch SF), ale udržuje si virtuózne ambície, opierajúce sa o bezchybne predvedenú, oduševnenú hru, vystihujúcu nepreberné možnosti husľovej interpretácie. Po predvedení Williamsovej skladby zahral mimo pódia, excentricky medzi poslucháčmi, ešte sólový prídavok – ďalší virtuózne ladený kus.

Jarolím Emmanuel Ružička, Slovenská filharmónia, 2019, foto: Ján Lukáš

Očakávanou premiérou na koncerte bola skladba slovenskej skladateľky Iris Szeghy (1956), ktorá žije od r. 2001 vo švajčiarskom Zürichu. Patrí k umelcom, ktorí sú rozhľadení v hudobnom svete, zvlášť v Európe, kde máva premiéry nových skladieb. Jej hudobná reč je moderná, bohatá na intelektuálne, prírodné, spomienkové podnety a interpretačné inšpirácie. Je moderná, ale zvukovo jemná, distingvovaná, myšlienkovo hlboká, pravda, túžiaca po kontakte a ohlase poslucháča, po objavovaní spoločných tém bytia. Nikdy nepretrhla kontakty s domovom – ten sa, napokon, inšpiračne objavuje aj v jej skladbách.

Istým spôsobom sem patrí aj skladba V parku môjho otca (r. 2015), ktorá zaznela v Slovenskej filharmónii ako slovenská premiéra (svetová premiéra diela bola v podaní Musikkollegium Winterthur vo Švajčiarsku r. 2015). Autorka na skladbe pracovala s prestávkami 15 rokov… Opus je venovaný pamiatke skladateľkinho otca, astronóma, ktorý sa hlboko zaujímal aj o botaniku. Táto veda zasiahla tiež do života Iris, že istý čas dokonca uvažovala, že sa bude venovať botanike profesionálne. Napokon v jej živote zvíťazila hudba. Ale príroda zostala jej fascináciou.

James Judd, Slovenská filharmónia, 2019, foto: Ján Lukáš

Kultúrno-botanická a mystická rovina snovej skladby je ukrytá v hudobnom vystihnutí šiestich konkrétnych stromov (breza, dub, smútočná vŕba, tamariška, borovica a sekvoja), kde dvojice stromov sú uvádzané komornými intermezzami. Záverečná vznešená sekvoja je hudobným obrazom s variačnými návratmi motívov z predošlých častí, pričom cca 23 minútová, farebno-inštrumentálne bohatá, obrazmi a fantáziou bohatá skladba má v sebe slovami nedefinovateľný kontemplatívno-mystický odkaz.

Celok je vystavaný s veľkým pochopením pre nástrojové skupiny a ich špecifiká (často pertraktovaný klavír, xylofón, tajomne vyznievajúce hlboké tóny violončela, glissandá, jemnosť hry husľovej skupiny, so záverom v piano pianissime – do ticha večnosti). Z poslucháčskeho vnímania je pred nami celistvý „odkaz“ stromov, ich reči, posolstva, večnosti, prevteľovania sa do ľudských bytostí (napríklad v početných rozprávkových príbehoch) či nášho preberania sily od zelených bratov človeka. To všetko rozvíja fantáziu v skladbe, ktorá súčasne prenáša poslucháča do večnej záhrady prvotného Raja. Iris Szeghyová napísala kompozíciu s mnohými odkazmi a metamorfózami myšlienok – aj v zmysle večných otázok: Odkiaľ prichádzame? Čo sme? Kam ideme?

Iris Szeghy, James Judd, Slovenská filharmónia, 2019, foto: Ján Lukáš

Slovenská filharmónia na čele so šéfdirigentom Jamesom Juddom sa stala oddaným interpretom zvukovo náročného diela, ktoré bolo oživením niekedy stereotypného klasického repertoáru Slovenskej filharmónie (autorka píše o koncerte 12. 12. 2019).

Na záver programu zaznela hodinová 4. symfónia G dur od Gustava Mahlera (1860 – 1911), ktorá patrí k najobľúbenejším skladbám neskoro-romantického rakúskeho skladateľa. Krásne, relatívne krátke (v pomere k ostatným Mahlerovým dielam) symfonicko-vokálne dielo (so sopránovým sólom v záverečnej 4. časti) uzatvára rad prvých štyroch Mahlerových symfónií, ktoré citujú, resp. variujú skladateľove piesne z jeho cyklu Chlapcov zázračný roh.

Mahlerova 4. symfónia G dur sa začína radosťou, bezprostrednosťou, hravosťou, ktorú predpovedá rázny zvuk zvonkov (rolničiek). Ten sa potom opakuje a predeľuje jednotlivé – charakterovo rôznorodé, fanfárové, mozartovsky akoby bezproblémové, hoci mahlerovsky vždy nesmierne farebne vystavané témy. Prvá časť symfónie má v sebe zakódovanú nielen relatívne radostný charakter, ale aj hladký, priam zamatový zvuk sláčikov, neustále vlnenie Mahlerovej hudby, ktorá stúpa na vrcholy a vzápätí sa prepadáva do hĺbok. James Judd túto časť vystaval na v agogickej premenlivosti, ktorá – ako sa zdalo – išla niekedy až za hranice predpísaných temp. Na zamatovej mäkkosti sláčikov – zvlášť huslí a viol – by sa dalo tiež popracovať.

Slovenská filharmónia, 2019, foto: Ján Lukáš

Druhá časť symfónie je ironizujúce scherzo vo valčíkovom tempe, ktoré prinieslo do interpretácie potrebné disonantné momenty, anticipujúce príchod smrti. Mahler zveril zvukovú disonanciu sólu v podaní prvého huslistu orchestra, ktorý hrá na husliach, ladených o tón vyššie („husličky smrti“), čím vznikol autorom zamýšľaný nesúlad s celkom. Pianissimo v závere tejto časti vyznelo ako dosiahnutý cieľ prízračného nemeckého Freunda Heina, ktorý si berie svoje obete potichu, čo dirigent i orchester predniesli neobyčajne účinne, v mrazivom zániku dynamiky.

Interpretačne najsilnejšie z prvých troch orchestrálnych častí symfónie vyznela v podaní Slovenskej filharmónie 3. časť: kombinácia ronda a variácií, pričom sa nemenil charakter vášnivo-žalostnej, lamentóznej nálady, zato stále prekvapili majstrovské premeny inštrumentácie – od úvodného pizzicata kontrabasov, ktoré hudobne zvýrazňujú kráčanie v ústrety smrti, vrátane nádherného Adagia v elegickej téme violončela. Cyklus variácií v tretej časti prechádza do spevu sláčikov, s držanými tónmi vo vysokých polohách, s mäkkými variáciami hobojov, klarinetov, anglických rohov, ale aj plechových nástrojov.

Lenka Máčiková, James Judd, Slovenská filharmónia, 2019, foto: Ján Lukáš

Ak tretia časť vyznela na koncerte ako vrchol smútku a rezignácie, 4. časť znamenala pre poslucháčov katarziu v poznaní „nebeskej hudby“. Sólistkou bola mladá slovenská sopranistka Lenka Máčiková, ktorá so Slovenskou filharmóniou, pod vedením Jamesa Judda predniesla vo finále pieseň Das himmlische Leben (z cyklu piesní Des Knaben Wunderhorn), t. j. Zažime nebeské slasti (z Chlapcovho zázračného rohu). Jej jasný, svietivý, lyrický, svieži, nádherne sa nesúci soprán, s evidentnou radosťou anticipuje to, „čo bude“ pre vyvolených počas nebeských slastí, a to na základe trochu naivných, ale krásnych veršov z Chlapcovho zázračného rohu. Lenka Máčiková bezpečnými vysokými tónmi, s opakovanými triolami predeľovala jednotlivé slohy, aby pokračovala v ďalších veršoch s radosťou vo výraze, a bez akejkoľvek námahy „spievala krásne o kráse“.

I jej zásluhou vyznel koncert o prírodných a nadpozemských témach v hudbe – v tomto adventnom čase – gradačne a v podaní Slovenskej filharmónie, jej šéfdirigenta Jamesa Judda i huslistu J. E. Ružičku dramaturgicky aj umelecky na vysokej úrovni.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 12. 12. 2019

Slovenská filharmónia
James Judd, dirigent
Jarolím Emmanuel Ružička, husle
Lenka Máčiková, soprán

Ralph Vaughan Williams: The Lark Ascending
Iris Szeghy: V parku môjho otca (slovenská premiéra)
Gustav Mahler: Symfónia č. 4

www.filharmonia.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku