Profesor Martin Homza: Poetika libreta Suchoňovho Svätopluka nie je ďaleko od historických reálií

Opera Slovenského národného divadla v Bratislave v roku 30. výročia vzniku Slovenskej republiky uvedie 24. februára 2023 premiéru novej inscenácie národnej opery Eugena Suchoňa Svätopluk (prvá slovenská historická opera) v hudobnom naštudovaní Martina Leginusa a réžii Romana Poláka. K tejto udalosti Opera Slovakia pripravila rozhovor s prof. Martinom Homzom, vedúcim Katedry slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, špecialistom na staršie slovenské a stredoeurópske dejiny a autorom cyklu prednášok Dejiny Slovenska, ktoré sú voľne dostupné na internete. (viac o prof. Homzovi nájdete TU…)

Vo veľmi obsiahlom rozhovore sme sa sústredili najmä na nasledujúce témy: predstaviť historickú osobnosť Svätopluka, kráľa Slovanov (regis Sclavorum), porovnať libreto Suchoňovej opery s historickými udalosťami v svetle súčasnej historiografie, podať odborný výklad k jednotlivým postavám v súvislosti s ich historickými ekvivalentmi a nakoniec vysvetliť, čo je svätoplukovská legenda, aký má dosah na európske dejiny a kde všade – napríklad aj v opere a dráme – sa objavuje.

SVÄTOPLUK AKO OSOBNOSŤ

Kto bol vlastne Svätopluk a ako sa vyvíjala jeho kariéra?

Svätopluk pochádzal z Mojmírovcov, z archaickej alebo azda aj z najarchaickejšej slovanskej dynastie, ktorej vznik zrejme súvisí už s mytologickými počiatkami Slovanov. Dá sa o tom takto hovoriť, pretože Svätopluk podobne ako Mojmír, Rastislav alebo Slavomír, teda všetky známe kniežatá z rodu Mojmírovcov, majú bitematické dvojzložkové slovanské kniežacie mená. Mená, ktoré tvoria dve časti, pričom jedna významovo dopĺňa a rozvíja druhú. Takže u Svätopluka je archaickou témou pluk, vlastne gótske slovo pre organizovanú skupinu bojujúcich mužov a svet či svent s významami žiara, sila aj moc. Takže nositeľ tohto mena je vlastne ten, kto plukom dáva silu, moc.

V jeho prípade je to doslova akési nomen omen, teda meno-znamenie, a zároveň vôbec prvý známy Svätopluk v dejinách. Aj to je veľmi dôležité, pretože ak sledujeme neskoršie slovanské dynastie v strednej a východnej Európe, v ktorých sa tiež objavujú bitematické dvojzložkové mená, práve Svätopluk je jedno z najčastejších. Tým sa vlastne dostávame aj k celému tajomstvu tohto zvláštne silného mena, ktoré nielenže mu bolo dané, keď sa narodil, ale on ho aj počas svojho života dokázal naplniť obsahom, ktorý bol natoľko atraktívny, že bol nasledovaniahodný.

Takže byť Svätoplukom napríklad v Kyjevskej Rusi, u poľských Piastovcov alebo u českých Přemyslovcov, o pobaltských a polabských Slovanoch ani nehovoriac, znamená odkazovať sa na pôvodného archetypálneho Svätopluka, a zároveň napĺňať jeho politický i cirkevný program, vtedy všeobecne známy. Na ilustráciu možno spomenúť, že okolo roku 1000 sa objavuje Svätopluk ako syn prvého poľského kniežaťa Mieška I. a zároveň Svätopluk ako syn Vladimíra I. Veľkého (Svätého), vládcu Kyjevskej Rusi. To nie je náhoda.

Pokiaľ ide o Svätoplukovu kariéru, začnime pri zaujímavej situácii v roku 869. Vo franských Fuldských análoch je informácia o trojakom spôsobe vedenia vojny východných Frankov proti Rastislavovi. Jeden smer sa zameral na Čechy a Lužických Srbov, druhý na samotnú Moravu a tretí z juhu na Nitriansko ktoré sa tu nazýva Regnum Sventibaldi, teda „Svätoplukovo kráľovstvo“, hoci s dobovými reáliami zrejme viac korešponduje preklad „Svätoplukova dŕžava“.

Dôležité však je, že tu Svätopluk vystupuje ako do istej miery samostatný vládca územia, ktoré sa pokladá za moravské, ale jeho výnimočnosť spočíva v tom, že patrí Svätoplukovi a Svätopluk má právo uzavrieť separátny mier s Karolmanom, najstarším synom východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, ktorý celú výpravu vedie. Inak povedané, ono Regnum Sventibaldi, muselo byť priestorom, ktoré malo určitú váhu – výnimočnosť v tom, čo dnes nazývame Veľká Morava, a v našom prípade sa dá len ťažko pripustiť, že by to mohlo byť niečo iné ako samotné Nitriansko.

No, a keď sa na túto situáciu pozrieme inou optikou, existuje ešte jeden veľmi dôležitý, dnes stále trochu podceňovaný prameň, ktorého korene siahajú pravdepodobne do 12. storočia. Sú to Gesta regum Sclavorum, teda Skutky kráľov Slovanov. Ako iné pramene podobného druhu, teda skutky rôznych vládcov a dynastií, skladá sa z rôznych archaických i menej archaických častí, adaptovaných pre objednávateľa, ktorý ich dal zložiť dokopy. Vo svojej najstaršej časti, v deviatej kapitole, sa v prameni doslova hovorí o najsvätejšom (sanctissimus), najkresťanskejšom (christianissimus) a najláskavejšom (benignissimus) kráľovi Svätoplukovi, ktorého korunoval a pomazal rímsky legát. Takže Svätopluk sa stal kráľom podľa vzoru rímskych kráľov.

Tu by som sa rád pozastavil, pretože sa, bohužiaľ, často stretávam s pochybnosťami, či vôbec bol Svätopluk kráľ. Môžeme ich teda jednoznačne vyvrátiť?

Poviem vám to najjednoduchšie, ako sa len dá. Slovenská historiografia o tomto do konca minulého storočia ani raz nezapochybovala. A aj dnes pochybuje iba výnimočne a aj to najmä pod vplyvom českých kolegov. Ak o tom totiž niekto pochyboval, boli to práve okolité historiografie, v súčasnosti najmä česká, ale aj maďarská a povedzme, do určitej miery aj poľská. Dôvod je prostý, oni sa odvolávajú na titulovanie Svätopluka vo Fuldských análoch, ktoré sú, dá sa povedať, oficiálnym prameňom zachytávajúcim skutky východofranských vládcov, podriadených franskému cisárovi. Východofranskí králi však samých seba chápali ako dominantných politických aktérov v našom geopolitickom priestore. Z toho vyplýva, že všetkých ostatných vládcov považovali za podriadených.

Ak bol teda východofranský panovník rex, teda kráľ – myslia sa tým postupne Ľudovít Nemec, Karolman, Karol III. Tučný, Arnulf a jeho syn Ľudovít Dieťa, potom je logické, že už nikto iný nemohol byť rex. Zabúda sa však, že Svätoplukov titul neprišiel od franského cisára, ale od pápeža, v čom je celé tajomstvo problematiky. Existuje autentický list pápeža Štefana V. zo septembra r. 885, v ktorom Svätoplukovi písal ako regi Sclavorum, teda „kráľovi Slovanov“, z čoho jednoznačne vyplýva, že Svätopluk je pre pápeža kráľ – rex, podobne ako napríklad doboví súputníci Svätopluka – anglický Alfréd Veľký, alebo kráľ Arleska, Provensálska a Dolného Burgundska Ľudovít III. Slepý, či Italský kráľ Qvido (Guy) III. zo Spoleta.

Ak chceme iné dobové svedectvo o kráľovskom titule Svätopluka, potom benediktínsky opát Regino z Prümu vo svojej kronike (Chronicon) približne o 10 rokov neskôr Svätopluka pri popise jeho smrti jednoznačne a nie dvojzmyselne nazval kráľom Moravanov, a to hneď dvakrát. Ak sa nájdu dve zhodné svedectvá od dvoch nezávislých svedkov, každý sudca od starého Ríma až podnes rozhodne, že sú pravdivé a takto to rozhodne aj každý, kto ovláda elementárnu logiku. Ak teda niekto pochybuje o kráľovskom titule Svätopluka, robí to zvyčajne preto, aby svoju vlastnú históriu ukazoval ako väčšiu či dôležitejšiu.

No a do tretice je tu spomínané svedectvo v Gesta regum Sclavorum, ktoré je pre mňa mimoriadne dôležité. Tam sa totiž presne hovorí, ako Svätopluka korunovali. Prišiel pápežský legát (menom Honorius) a na konci veľkého cirkevného a svetského snemovania slávnostne pomazal Svätopluka podľa vzoru rímskych kráľov. Aj preto jednoducho nevidím žiaden dôvod, aby sa o Svätoplukovom kráľovskom titule pochybovalo.

Treba však pochopiť, že to nie je titul v tom zmysle, ako ho poznáme napríklad u českých kráľov, ktorí ho dostali od cisárov. Lenže v strednej Európe všetci okrem Čechov dostali svoj kráľovský titul od Ríma: Chorváti, Poliaci, Litovci, Bulhari, Srbi a dokonca aj Rusi. No, a Byzantská ríša vo svojej terminológii poznala len jedného kráľa, podobne ako východoslovanské pramene, a tým bol uhorský vládca. To znamená, že kontinuita kráľovskej moci od Svätopluka k sv. Štefanovi a od Štefana ďalej je v podstate iba o tom, že niekedy začiatkom 10. storočia sa u nás začalo interregnum, ktoré sa skončilo korunováciou Štefana.

Vráťme sa teda k Svätoplukovej kariére.

V Gesta regum Sclavorum je aj datovanie, podľa ktorého by sa dalo určiť, odkedy môžeme o Svätoplukovi hovoriť ako o politickej osobe. Spomína sa tam totiž, že vládol 44 rokov. Dajme tomu, že v roku 894, kedy zomrel, mal niečo vyše 60 rokov. Ak odrátame 44 rokov, dostaneme sa do polovice 9. storočia. O tomto období vieme, že po dohode vo Verdune v r. 843, kedy sa Franská ríša po smrti cisára Ľudovíta Pobožného rozdelila na tri časti medzi jeho synov, jeden z nich, Ľudovít Nemec, získal titul východofranského kráľa.

Svoju dŕžavu si začal organizovať tak, že menil vládcov jednotlivých území a v dôsledku toho v r. 846 Rastislav vymieňa svojho strýka Mojmíra I. na ústrednom moravskom stolci. Je pravdepodobné, že práve v tomto období sa Svätopluk ujal vlády v Nitriansku. Máme teda pokope dva dôležité údaje: Nitru ako miesto a polovicu 9. storočia ako čas nástupu Svätopluka na politickú scénu.

LIBRETO V SVETLE SÚČASNEJ HISTORIOGRAFIE

Ako by ste porovnali dej Suchoňovej opery Svätopluk so súčasným stavom historického poznania?

Opera samotná a uvažovanie o nej sa viažu do obdobia, keď ešte neboli známe výskumy na Morave, ktoré dnes trochu valcujú vedomosti o dejinách Veľkej Moravy, pretože ťažisko historickej interpretácie sa vďaka ozaj monumentálnym nálezom posunulo z tradičnej Nitry a Devína, ku ktorým treba doplniť aj Bratislavu, na Moravu. Dnes sa na tieto dejiny nazerá tak trochu z moravského pohľadu, pričom sa podceňuje či úplne zabúda na nitriansky kontext. Opera Svätopluk však ešte toto moderné pokrivenie nepozná a je založená na pôvodnej interpretácii, zaužívanej najmä v slovenskej historiografii. No a táto, takpovediac, až do posledného obdobia nikdy neuvažovala inak o Veľkej Morave ako slovakocentristicky. Dej sa teda „tradične“ odohráva na Devíne a v Nitre.

Zaujímavé je, že opäť v súlade s tým, čo vieme aj dnes, sú v librete aj motívy, ktoré viedli k zániku Svätoplukovo kráľovstva, Regnum Sclavorum, teda kráľovstva Slovanov alebo Slovenov, ako im hovoríme dnes. Libreto, ktoré vzniklo v spolupráci Eugena Suchoňa, Ivana Stodolu a Jely Krčméry, reflektuje aj vnútorný nástupnícky konflikt medzi synmi Svätopluka I. Mojmírom II. a Svätoplukom II., ktorý historicky reálne prebehol.

Prečítajte si tiež:
• Peter Štilicha: Prípravu na tvorbu opery Svätopluk zobral Eugen Suchoň veľmi zodpovedne
• Pred 60 rokmi SND uviedlo svetovú premiéru Suchoňovej opery Svätopluk
• S Petrom Štilichom o Eugenovi Suchoňovi
• Slovenská Libuša alebo Svätopluk v Slovenskom národnom divadle

Rád by som sa zastavil pri Svätoplukovom predchodcovi Rastislavovi, ktorý síce v opere nevystupuje, ale často sa v nej spomína. Svätoplukov syn Mojmír vyčíta otcovi, že mu dal vypáliť oči. Ku koncu diela kráľ sám priznáva, že sa voči nemu „ukrutne previnil“. Čo o tom hovoria dejiny?

No, pozitívny rastislavovský sentiment je v slovenskej, ale nielen slovenskej spoločnosti tiež tradičný, avšak ja ho nezdieľam a poviem aj prečo. Považujem ho totiž za istú nadinterpretáciu v jedinej veci, a tou je pozvanie svätých Konštantína Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Lenže pri tomto akte sa zabúda, že Rastislav si v prvom rade pýtal biskupa, avšak namiesto toho dostal vierozvestov, teda ľudí, ktorí priniesli slovanské písmo – hlaholiku a staroslovienčinu ako liturgický jazyk, čím začali jednu veľkú a mimoriadne dôležitú kultúrnu akciu. Nie som si istý, či to Rastislav vôbec chcel a tiež nezdieľam istotu, že celkom pochopil, čo to vlastne svätí Solúnski bratia priniesli.

V Živote svätého Konštantína Filozofa sa o tomto všetkom hovorí, povedal by som, trochu ambivalentne. Na jednej strane byzantský cisár Michal III. vo svojom posolstve k Rastislavovi vyslovene zdôrazňuje, že on, to jest Rastislav môže byť ako nový Konštantín – teda obrazne a symbolicky ho vo veci kresťanskej viery stavia na úroveň vládcu Rímskej ríše, ktorý prijal kresťanstvo za oficiálne štátne náboženstvo, kvôli čomu sa považuje za „rovného apoštolom“.

To by znamenalo, že Rastislav mal mať vlastne pred sebou veľkú apoštolskú úlohu… Je to však viac želanie autora tohto textu, ako reálna historická situácia. Zabúda sa totiž pritom na to, že obsah posolstva Michala III. Rastislavovi nemáme ako overiť. Sprostredkúva ho len a iba Život svätého Konštantína, autor ktorého už dobre vedel, čo chcel svätý Konštantín na Veľkej Morave urobiť, a preto mohol do Michalových úst vložiť slová, ktoré nakoniec ani nemuseli odznieť, ale reflektujú realitu aká by mala byť, nie aká reálne bola.

V každom prípade sa však vie, čo urobil Rastislav. Poskytol vierozvestcom žiakov a priestory, ale tým sa to skončilo a celé 40-mesačné pôsobenie svätého Konštantína Filozofa na Veľkej Morave ako keby bolo týmto vybavené. No a ďalej sa v Živote svätého Konštantína môžeme dočítať, že keď Konštantín skončil misiu na Morave, šiel do Zadunajska ku Koceľovi. Tu si však treba uvedomiť, že Koceľ bol vlastne Rastislavovým nepriateľom, pretože Moravania zabili Koceľovho otca Pribinu.

Takže Konštantín ide k Rastislavovmu protivníkovi, a tu vďaka vehementnej podpore panónskeho kniežaťa celá misia získava na novej kvalite – ďalších žiakov. A sú aj archeologické doklady o tom, že sa tam hlaholika používala a teraz sú tie nálezy vystavené v Budapešti. No a v texte ďalej čítame, že Koceľ nielenže prijal toto posolstvo, ale sa tie písmená, ktoré vytvoril Konštantín Filozof, aj naučil.

To znamená, že ak niekto pochopil obsah posolstva Michala III., tak to bol Koceľ a nie Rastislav. No, a pokiaľ ide o organizačnú časť, práve Koceľ neskôr posiela svätého Metoda späť do Ríma, aby vybavil biskupstvo, to jest oficiálnu záštitu pre slovanskú misiu. Takže summa summarum Koceľ, a nie Rastislav, má zásluhu na tom, že z iniciatívy niekoľkých intelektuálov vznikla svetová kultúrna náboženská záležitosť.

Čo sa týka Rastislavových „vypálených očí“ a jeho smrti… Jeho oslepenie nemá nič spoločné s cyrilo-metodskými aktivitami. Bolo zapríčinené tým, že on, ako vazal východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, ho niekoľkokrát zradil. Je pravda, že Svätopluk Rastislava Ľudovítovi Nemcovi vydal, avšak netreba zabúdať, že konal vo svojom existenčnom záujme, pretože tam už šlo len o to, či Rastislav, ktorý sa predtým pokúšal zabiť Svätopluka, to naozaj urobí, alebo to bude naopak. Pre úplnosť veci však tiež treba vedieť, že o niečo neskôr napokon Ľudovít Nemec uväznil aj Svätopluka.

S tou Svätoplukovou zodpovednosťou za smrť Rastislava je to teda komplikovanejšie. Vo Fuldských análoch totiž o ničom takom nie je ani zmienka. Oproti tomu sa tu ale dozvieme, že Rastislava odsúdil na smrť „senát“, ktorý východofranský kráľ Ľudovít Nemec zostavil nielen z popredných franských a bavorských, ale aj slovanských mužov. Ľudovít Nemec však nakoniec Rastislavovi udelil milosť a dal ho iba oslepiť. Chcel by som zdôrazniť, že oni ho neodsúdili za Konštantína a ani za Metoda, ale za to, že niekoľkokrát vierolomne zlomil vazalskú prísahu voči svojmu suverénovi, teda nadriadenému východofranskému kráľovi. Takže celá veľká Svätoplukova zrada Rastislava, často tematizovaná v literatúre a inde, sa zveličuje a v podstate je čímsi, čo v historických prameňoch nemá podklad.

POSTAVY V OPERE SVÄTOPLUK A ICH HISTORICKÉ EKVIVALENTY

Syn Mojmír, ktorému Svätopluk na konci odovzdáva kráľovskú korunu, je v opere azda najpozitívnejšou postavou, prívržencom slovanskej liturgie a priam bojovníkom za slobodu, ale aký bol naozaj?

Mojmír II. zdedil kráľovstvo v čase, keď muselo čeliť vážnym vnútorným a vonkajším problémom. Podľa mňa však s tým, čo dostal, urobil, čo sa dalo. Nik ho nemôže obviňovať, že bol slabým alebo neschopným vládcom. Okrem iného sa mu v roku 900 podarilo obnoviť pôvodne metodovské Panónsko-moravské arcibiskupstvo, pričom dostal od pápeža nielen arcibiskupa, ale aj troch ďalších biskupov. Je veľmi dôležité, že sa táto cirkevná štruktúra obnovila. Ibaže bola latinská a nie slovanská. Ak však máme pochopiť, čo sa dialo za vlády Mojmíra II., treba sa vrátiť k posledným rokom panovania jeho predchodcu.

Svätopluk I. sa civilizačne hlásil k Západu, ale svoju pozíciu v ňom nedefinoval výlučne lojalitou voči franskému cisárovi, ale najmä voči pápežovi, keďže pod pápežský patronát položil svoju ríšu. Od pápeža dostal aj kráľovský titul. To však neznamená, že cisárovu autoritu spochybňoval. Ak posudzujeme situáciu okolo roku 890, vtedajší východofranský kráľ Arnulf mal vážne problémy najmä s Normanmi (Vikingovia) a nemohol sa venovať problematike Svätopluka a jeho politickému programu Regnum Sclavorum. Je dosť možné, že Svätopluk svojmu švagrovi – Arnulfova sestra bola jeho ženou – ešte aj vtedy pomáhal, napríklad mu poslal kontingent svojich vojakov a za odmenu dostal Čechy.

Lenže v roku 892 sa situácia s Normanmi stabilizovala a Arnulf od Svätopluka ako od svojho podriadeného požadoval stretnutie, kde od neho pravdepodobne očakával zloženie vazalskej prísahy. Svätopluk sa však nedostavil, pretože to chápal v zmysle, trochu to zjednoduším – „ty kráľ, ja kráľ“, takže prečo sa mám k tebe dostaviť, keď nie si cisár, teda vyššia autorita.

Kto bol vtedy franský cisár?

Karol III. Tučný zomrel v r. 888 a Arnulf sa stal cisárom až v r. 896, takže toto miesto vtedy nebolo obsadené, respektíve od roku 891 do roku 894 ho zastával pôvodne italský kráľ Qvido (Guy) III. zo Spoleta. Nebol však Karolovec a tak bola jeho autorita spochybňovaná. Boli viacerí adepti, napríklad moravský kňaz a historik František Dvorník (1893 – 1975) dokonca uvažoval, že jedným z uchádzačov o titul univerzálneho kresťanského vládcu mohol byť aj sám Svätopluk, keďže sa po sobáši s Arnulfovou sestrou de facto stal Karolovcom – to je dôležité, pretože tým vlastne symbolicky získal krv, ktorá ho oprávňovala uchádzať sa o takýto post. Napríklad neskoršia dynastia franských cisárov Liudolfovci-Otovci tiež odvodzovali svoju krv od Karolovcov a keby ju nemali, nikto by ich neuznal…

Ale poďme späť – Svätopluk teda koncom svojho života prišiel po prvýkrát do konfliktu s Franskou ríšou, pretože dovtedy naozaj viedol jednoznačne proríšsku politiku. S Arnulfom sa nedohodol a výsledkom bola vojna, v ktorej Svätopluk zvíťazil, lenže zakrátko v roku 894 umiera. Mojmír II. teda preberá moc v čase, keď je tento konflikt ešte dosť čerstvý. Svätopluk mal všetky svoje anexie u franských panovníkov právne legitimizované, ale po jeho smrti sa predstavitelia týchto území začali prikláňať skôr k Franskej ríši. Napríklad Lužickí Srbi aj Česi zložili lénne sľuby Arnulfovi, Panóniu prevzal Braslav a Mojmírovi ostala len vlastná Morava a Nitriansko a podľa všetkého horné Potisie.

Teraz si predstavte, že máte obrovské vojsko zvyknuté víťaziť, pričom HDP ríše prichádza najmä z tejto expanzie. Keďže už žiadne nové územia nedobývate, zrazu máte vojakov bez príjmov a je logické, že vonkajšia expanzia sa otočí dovnútra. Vzniká domáca vojna, ktorá sa stelesnila v konflikte medzi Mojmírom II. a Svätoplukom II. Mojmír napokon zvíťazil nad Svätoplukom, ktorého si Arnulf odviezol do ríše, kde po ňom stopy miznú. Mojmír sa snažil svoju moc stabilizovať, ale podľa všetkého nepostupoval práve v rukavičkách, čoho dôsledky naznačuje aj opera, keď Svätopluk II. hovorí, že má prisľúbenú pomoc od Uhrov.

To znamená, že prívrženci Svätopluka II., nespokojní s Mojmírom II. hľadali iné možnosti a najlogickejším riešením bolo spojenectvo Arnulfa, Uhrov, Nitry, Zadunajska, prípadne Vislianska a Sliezska proti samotnej Morave. No a napokon prichádza onen posledný moment samotnej Moravy, smrteľný kŕč, ktorý Regino z Prümu vo svojej kronike tiež zaznamenal približne v duchu „no a tí Uhri zničili všetko”. Lenže otázka znie, čo je to všetko? Naši maďarskí kolegovia majú tendenciu hovoriť, že je to naozaj úplne všetko, ale podľa archeologických nálezov vieme, že je to len dolná Morava.

Ktorá časť je to presnejšie?

Územie od Znojma na západe cez Pohansko na juhu až po Uherské Hradiště na severe. Teda medzi strednou Moravou a jej vtokom do Dunaja a dolným tokom Dyje. Olomouc, Bratislava Nitra, Trenčín a ďalšie dominanty ostali, čo jednako dokumentujú súčasné archeologické nálezy i skutočnosť pretrvávajúcich cirkevných stavieb (Kostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch, Rotunda svätého Juraja v Nitrianskej Blatnici, ale i samotný Kostol – Katedrála svätého Emeráma v Nitre).

Dostali sme sa až k Svätoplukovi II. V opere nie je príliš sympatickou postavou, žiarli na bratove nástupníctvo a jeho postoje sú účelové, napríklad aj z pohľadu náboženského.

Pokiaľ ide o otázku náboženskú, na pozadí celej opery sa viac-menej neustále striedajú tri leitmotívy. Prvým je dedičstvo svätých Konštantína Cyrila, Metoda a ich nasledovníka Gorazda, ktorého nositeľom je Mojmír II. a druhým takzvaní „latiníci“, ktorých si napokon vybral sám Svätopluk I., keď uprednostnil biskupa Vichinga pred Gorazdom. Tretím leitmotívom je nie celkom vyjasnený postoj Svätopluka II. k jedným i druhým. Tento panovník, hoci historicky nemal ani 15 rokov, sa tu vykresľuje ako ten, ktorý robí všetko možné, aby získal moc, a preto podporuje nielen latiníkov, ale aj pohanov, čo sa však podľa mňa nedá dokázať.

Moje pochybnosti o jeho pohanských inklináciách vyplývajú z toho, že vzhľadom na to, že Svätopluk II. bol vlastne synovcom vtedajšieho východofranského kráľa Arnulfa a Svätopluk I. bol zároveň krstným otcom najstaršieho Arnulfovho syna, ktorý sa, mimochodom, tiež volal Svätopluk, Svätopluk II. bol najviac latiníkom. Ale latiníkom bol aj jeho brat Mojmír II.

Veľký priestor v pohanskom obraze druhého dejstva opery dostáva rituál živej obete mladého dievčaťa, ktorá má byť upálená s mŕtvym pohanským vojvodcom ako jeho nevesta. Majú sa stretnúť v Náve, teda posmrtnom živote. Akú má toto oporu v histórii?

Pokiaľ ide o obetovanie dievčaťa, obľúbenej ženy významného slovanského hodnostára, tu vidím najmä vplyv čítania autorov predlohy Slovanských starožitností od profesora Lubora Niederleho (1865 – 1944), českého archeológa, antropológa a etnografa. Takéto veci sa naozaj diali, dokladajú ich arabské pramene. V niektorých sú len všeobecné zmienky, napríklad že keď významný pohanský hodnostár opustí tento svet, za obeť sa mu prinesie jeho najmilovanejšia manželka. V Knihe cenných drahokamov, ktorej autorom je perzský geograf a cestovateľ Abú Alí Ahmed Ibn Umar Ibn Rusta (žil v 9. a 10. stor.), sa však doslova a do písmena kvetnato opisuje celý tento rituál. Autori libreta ho priam ilustratívne vložili do opery.

Libreto často pripomína rozpory medzi oficiálnym kresťanským náboženstvom Veľkej Moravy a pohanstvom, ktoré stále ostáva prítomné v mysliach obyvateľstva. Napríklad v treťom dejstve vojak Turoň radí igricovi Zábojovi priniesť živú obeť Perúnovi, aby sa uzdravil kráľ Svätopluk…

Je pravda, že veľké dramatické napätie v opere sa dosahuje najmä stvárnením zápasu medzi pohanmi a kresťanmi, pričom kresťanstvo sa tu vníma do istej miery dvojpolárne, na jednej strane ako ideológia, ktorá má potláčať pôvodnú pohanskú slobodu a na druhej strane ako isté východisko pri budovaní monarchie. Zodpovedá to skutočným nárokom vtedajšej doby, pretože rané stredoveké monarchie vznikali aj vďaka kresťanstvu ako mocnému nástroju, ktorý pomáhal ich štruktúry vytvárať.

Pokiaľ ide o kresťanské a pohanské paralelizmy, na starej Rusi pre nich používali termín dvojverie a myslela sa tým symbióza oficiálneho kresťanstva a doznievajúceho pohanstva. Dá sa povedať že v niektorých rituáloch katolíckej, ale aj pravoslávnej cirkvi takéto dvojverie existuje doteraz. V librete opery je zdôraznené, aby sa lepšie vyjadril vnútorný konflikt spoločnosti a isté prechodové javy pri zmene náboženstva. Na ilustráciu možno povedať, že keď sa v 70. rokoch po prvý raz otvárali hroby dávno kresťanských prvých přemyslovských kniežat, pri ich hlavách sa našli kohúty, vajíčka a iné potraviny či predmety, takže tieto javy sa nevyskytovali len v Čechách a dajme tomu na Kyjevskej Rusi, ale aj na ostatných územiach obývaných Slovanmi.

Spomenuli ste, že po Svätoplukovej smrti Panóniu prevzal knieža Braslav. Podľa libreta práve on sa usiluje o prevzatie Svätoplukovej moci prostredníctvom svojej dcéry, intrigánky Ľutomíry, ktorá sa pohybuje na Svätoplukovom dvore. Má toto historickú paralelu?

Ľutomíra je slovanské meno, ktoré si libretisti podľa všetkého vybrali z databázy zachovaných slovanských bitematických mien, ktorú mali už Ján Kollár a ďalší národovci. Na to, že by bola Braslavovou dcérou, nie je žiaden doklad. Braslav ako knieža v službách franskej moci však existoval, spravoval územie medzi Drávou a Sávou, teda vlastne dnešné Slavónsko a po Svätoplukovej smrti dostal v r. 896 od východofranského kráľa Arnulfa Panóniu. Toto už história overila, takže nešlo o žiadneho málo dôležitého človeka, avšak otázka, do akej miery mohol v čase Svätoplukovho života voči nemu intrigovať, je povedzme teoretická – chýbajú pramene – ale je na mieste, pretože skutočnosť, že dostal Panóniu, čosi naznačuje…

Padlo tu aj meno igrica Záboja, ktorý je podľa libreta hudobníkom, pisárom aj lekárom. Kto vlastne boli igrici a kam patrili v spoločenskej štruktúre Veľkej Moravy?

Už viackrát som naznačil, že poetika resp. umelecká licencia v librete nešli ďaleko nad rámec historických reálií. V opere sú aj motívy, zapadajúce do času jej vzniku. To znamená, že sa v nej objavujú sociálne témy alebo skôr náznaky spoločenskej štruktúry Moravy, ktorú tvorili ľudia slobodní a neslobodní, teda otroci, pričom medzi slobodných patrili roľníci, vojenská elita, ktorá sa tu delí na tri strany, teda okolo Svätopluka I., Mojmíra II. a Svätopluka II., a kasta kňazská, ktorá má zastúpenie v pohanskej aj kresťanskej línii.

Medzi kňazmi existovala podskupina profesionálov, ktorí sa starali o zachovanie pamäte skladaním textov, vhodných pre zhudobnenie. Indoeurópania mali celkovo inštitút pamäte viazaný na ústnu slovesnosť a tá, ako je známe, je vždy nejako poeticky či hudobne viazaná. Dá sa povedať, že Indoeurópania a s nimi aj Slovania nedôverovali písmu, keďže podľa ich názoru myšlienky zachytávalo nepresne. Preto bol ústny poeticky a hudobne viazaný prejav vlastne dlho jediný spôsob zachovania a prezentovania minulosti, a vyžadoval sa na dvoroch vládcov ako záväzný.

To je zaujímavé, pretože dnes je to naopak…

Nuž, aj techniky falšovania dejín sú stále sofistikovanejšie, ale aby som sa vrátim k igricovi, on bol v podstate súčasťou kasty, ktorá sa starala o duchovné záležitosti a do jeho kompetencií patrilo nielen skladať oslavné piesne, ktoré mali zachovávať pamäť o skutkoch objednávateľa, ale aj vedomosti z prírody, o jej lekárskych účinkoch a s tým súvisiacu prírodnú mágiu. Samozrejme, ovládali hru na hudobné nástroje. Ak to mám stručne zhrnúť, boli to profesionáli, starajúci sa o zdravie, zábavu a duchovný život vojenskej elity ako dominantnej časti spoločnosti, ktorá prelievala krv za mier a blaho ostatných. Niektorí igrici však boli aj členmi kasty bojovníkov.

Aby som to však lepšie priblížil: v raných stredovekých monarchiách typu Veľkej Moravy neexistoval feudalizmus, ale systém vzájomných väzieb ktorý sa odvodzoval od inštitútu charizmatického vládcu, respektíve dynastie. No a ten, aby motivoval mužov, ale aj ženy okolo seba, obdarovával ich, a to jednak z koristi, ktorú získal, a jednak z pokladu, ktorý vládca (dynastia) tezauroval, teda za týmto účelom mal stále k dispozícii. To znamená, že niekto dostal prsteň, niekto striebornú vázu, alebo zlatú misku, iný zas peknú otrokyňu a pod. Takto si vládca zaväzoval k lojalite bojovníkov okolo seba a oni zaňho (za spoločenstvo, ktoré reprezentoval) prelievali krv. Igric či už z kňazskej, alebo z bojovníckej kasty mohol za panovníkov dar zaplatiť nielen krvou, ale aj piesňou…

Neďaleko Bratislavy, medzi Kaplnou a Čatajom je doteraz obec Igram, ktorá bola kedysi osadou profesionálnych igricov a je zaujímavé, že existuje aj ďalší Igram, ktorý je pri Blatnohrade.

Medzi kňazskú kastu zrejme patria aj žrec a vražec, avšak v pohanskej línii…

Žrec, podobne ako igric, patrí do kategórie duchovných a vražec je žrec, ktorý sa podľa všetkého stará o vykonanie živej obete – archaické slovo vražiť a súčasné vraždiť majú spoločný základ. Keď sa lepšie pozriete na našu starú pohanskú náboženskú terminológiu, zistíte, že je veľmi archaická. Slovania podľa nej patria do skupiny indo-iránskej, naozaj je bližšia týmto etnikám než povedzme Angličanom, Nemcom alebo Talianom, ale aj Grékom. Nuž a pre dnešných hercov možno len jedna zaujímavosť. Lebo oni sú vlastne dedičmi povolania igricov, akurát ich hranie už zväčša stratilo sakrálny charakter. Podobne ako skoro všetko umenie súčasnosti.

Keď už sme pri spoločenskej a zrejme aj územnej štruktúre Veľkej Moravy, v opere vystupuje aj postava špána Dragomíra a Zbor starešinov, ktorý súdi Svätoplukových synov.

Špán a župan sú synonymá. Pri slove špán sa vychádza zo zaužívaného slovenského termínu, známeho aj zo staršej slovenskej literatúry v podobe vicišpán teda „vice“ špán. Opäť si pomôžme 9. kapitolou spisu Gesta regum Sclavorum, kde sa jasne hovorí, že Svätopluk ríšu rozdelil na provincie, teda komitáty alebo župy (neskôr zvané aj stolice), na čele ktorých stál „comes, teda župan“ a väčšie celky vojvodstvá, ktoré spravovali vojvodovia. Vojvodstvami boli napríklad Nitriansko, Bihorsko, Zadunajsko a pod. Teda máme zachovaný archaický termín župan i jeho slovenský tvar špán. V princípe sú teda oba pojmy správne a slovenské, ale ja sa podľa Gesta regum Sclavorum prikláňam skôr k županovi.

Zbor starešinov ako poradný orgán je tiež reálna archaická inštitúcia, všeobecne známa z indoeurópskych dejín, typická nielen pre Slovanov. Pokiaľ ide o časy Rastislava a Svätopluka v Živote svätého Konštantína filozofa sa o tom píše asi v tom zmysle, že Rastislav zo svojimi kniežatami a Moravanmi pripravil posolstvo k Michalovi III. Takže jeho poradný orgán tvorili samotné kniežatá, kam patrili všetci mužskí príslušníci rodu Mojmírovcov, ale aj ďalší najdôležitejší muži monarchie, tí ktorí môžu veľa, teda veľmoži, po latinsky maiores, primates alebo optimates a blízka družina vládcu – v podstate úzka Rastislavova družina elitných vojakov – Moravania.

Všade, kam Moravania prišli, založili svoje posádky. Napríklad v Zlatých Moravciach všetci hľadajú zlato ale tento názov znamená iba toľko, že sú to Východné Moravce, podobne ako tatárska či mongolská Zlatá horda je Východná horda. Zlatý znamená východný pretože odtiaľ vychádza Slnko a červený je západný pretože tam zapadá, biely je severný a čierny je južný, takže Biely a Čierny Váh znamená, že jeden je severný a druhý južný. Elita však nakoniec dávala meno spoločenstvu. Česi sú Slovania, ale ich elita sa nazvala Čechmi a od nich sú všetci Čechmi. Môj učiteľ profesor Šimon Ondruš v tejto súvislosti písal i hovoril, že keby sme ostali Moravou, dnes sa voláme Moravania.

Viackrát ste spomenuli otrokov. Aké postavenie mali vo Veľkomoravskej ríši?

Pokiaľ ide o otroctvo u našich predkov, nesmieme ho stotožňovať s predstavou, známou zo starovekého Ríma. Nešlo o to, aby tisíce ľudí pracovali na poliach majiteľa a starali sa o jeho domácnosť, hospodárstvo i zábavu. Otroctvo u našich predkov bolo viac archaickou inštitúciou. Spočívalo najmä v reálnej hodnote otroka ako človeka, to znamená, my ako kresťania sme mohli chytať nekresťanov a potom ich predávať arabským alebo židovským kupcom, ktorí ich ďalej predávali na trhoch v Benátkach, Bagdade a inde vo svete. Moderný termín „slave” alebo taliansky „schiavo“ aliterujú s názvom Slovan. Bol to však najmä biznis, o ktorý sme sa primárne starali my a potom ho už zmienení arabskí a židovskí obchodníci, ktorí ho tiež vykonávali vo veľkom, vnímali cez nás.

Ale ak mám byť konkrétny, napríklad v roku 874 sa Svätopluk dohodol s Ľudovítom Nemcom, že ho nebude ďalej ohrozovať, za čo ako protiváhu dostal voľnú ruku na šírenie kresťanstva na východ do krajín, kde kresťanstvo nebolo. V praxi to znamenalo, že sa teda kresťanstvo šírilo aj tam, a to primárne vojensky. Z vojenských zajatcov sa čerpal národný dôchodok Kráľovstva Slovanov, z veľkej časti postavený na zisku z predaja otrokov. No a v našom referenčnom texte Živote svätého Konštantína Filozofa sa k tomu zasa raz dočítate, že Rastislav dal svätému Konštantínovi za odmenu istý počet otrokov a keď sa ho neskôr Koceľ pýtal, čím ho má odmeniť za všetko, čo mu dal, Konštantín odpovedal, aby ešte prepustil týchto a týchto x otrokov a on ako kresťan to urobil.

Nie všetkých sme však predávali. Pokiaľ ide o tých, ktorých sme si nechávali – dokonca sme niektorých aj kupovali – mali postavenie neslobodných a boli to zväčša zvlášť šikovní ľudia, špecialisti znalí umenia spracovania kovov, šperkári, umelci, ale aj ľudia inak výnimoční, povedzme fyzicky krásni a pod. Percentuálne zastúpenie v spoločenstve však bolo veľmi nízke. Takže summa summarum, na jednej strane to bol biznis našich vojakov chytať a predávať a na druhej strane vlastne zdroj odborníkov pre určité činnosti.

Aj pohania mali otrokov, ako ich získavali? 

Aj u nich, teda ešte u pohanských Slovanov, to bolo celé postavené na vojenských zajatcoch alebo potrebách slobodných ľudí. Ak už ale otrokov mali, bolo iba na nich, čo s nimi urobili. Neskoroantickí autori často písali, že časť z vojenských zajatcov, ktorých si nechávali Slovania, sa už vlastne ani nechcela vrátiť naspäť do civilizovaného sveta a proste so Slovanmi splynula.

SVÄTOPLUKOVSKÁ LEGENDA

V cykle prednášok Dejiny Slovenska, ktoré sú voľne dostupné na internete, ste XVI. diel venovali svätoplukovskej legende. Zdá sa, že jej vplyv je ďalekosiahly…

Z definície vládcu alebo monarchu, či už pomazaného alebo aj nie, vyplýva, že jeho moc pochádza od Boha. To znamená, že je to človek, ktorý síce môže zomrieť, ale v skutočnosti je nesmrteľný. Veľmi jednoducho sa to vysvetľuje na francúzskom zvyku pri skone legitímneho vládcu vykríknuť: „Zomrel kráľ, nech žije kráľ!“ Kráľ teda v skutočnosti neumiera. Je večným prvkom spoločnosti a akosi symbolicky zabezpečuje spoločenstvu povedomie o svojej vlastnej minulosti, ale zároveň aj budúcnosti. V monarchovi sa teda symbolicky skrýva akýsi horizontálny život celého spoločenstva, ale keďže je jeho moc od Boha, je zároveň aj vertikálnou spojnicou, zabezpečujúcou spoločenstvu úspech – fortúnu.

Samozrejme, za bežných okolností je vládca nesmrteľný v tom zmysle, že je súčasťou dynastie, avšak v ústnom podaní sa idea nesmrteľnosti transformuje do istých slovných formulácií ktoré sa napokon skoncentrujú do jazykovej podoby vo forme legendy. Preto prvá časť svätoplukovskej legendy, ktorú Kozma Pražský zapísal do svojej Kroniky Čechov, a ktorú sa dozvedel ešte počas svojho pobytu v Nitre niekedy na konci 11. storočia, má charakter ľudového rozprávania. Doslova sa tam po latinsky hovorí „sicut vulgo dicitur“ teda „ako sa ľudovo hovorí“. Nuž a podľa tejto legendy Svätopluk neumrel, ale zmizol uprostred vojska.

To znamená, že sa rozplynul v akomsi chtónickom prvku, nespočítateľnej matérii, podobnej vode alebo zemi. Jednoducho, stal sa mnohým. Avšak ak túto časť legendy analyzujeme hlbšie, dospejeme k poznaniu, že on akoby splynul so svojím ľudom a vojskom a v ňom teda vlastne stále žije. No, a ak preskočíme niekoľko storočí, dostaneme sa k prvej slovenskej apológii Ostne namierené proti pisateľovi najvznešenejšieho a najnovšieho bratislavského snemovania alebo Obrana slávnej Trenčianskej stolice z roku 1723 od Jána Baltazára Magina, v ktorej autor hovorí o Svätoplukovom ľude, ktorým sú vlastne Trenčania, v širšom slova zmysle všetci Slováci, teda uhorskí Slovania…

Ale vráťme sa ku Kozmovi Českému, pretože v jeho kronike je ešte aj druhá časť legendy, takzvaná učená, autorstvo ktorej pripisujem samotným nitrianskym benediktínom. Táto sa zasa začína latinským zvratom „sed revera“, čo znamená „ale v skutočnosti“. Podľa nej Svätopluk vošiel do lesa, kde zabil koňa, zakopal meč, obliekol si mníšske rúcho a vstúpil do kláštora, ktorý predtým sám založil a až pred smrťou svojim bratom z opátstva svätého Hypolita odhalil svoju totožnosť. Z toho vyplýva, že benediktíni v Nitre majú telo Svätoplukovo, to jest jeho relikvie a aj jeho meč…

Naozaj ho majú?

Tejto legende možno porozumieť iba takto.

Na svätoplukovskú legendu som sa pýtal okrem iného aj kvôli tomu, že má najmenej jednu významnú opernú konotáciu. Na začiatku Verdiho opery Don Carlos, teda jej kratšej verzie, je scéna mnícha so zborom. Ten istý mních sa objaví aj na samom konci opery a v posledných taktoch v ňom Filip II. podľa hlasu rozpozná svojho otca Karola V. Naozaj je pravda, že cisár Karol V. sa na sklonku svojho života vzdal svojich vladárskych práv a povinností a uchýlil sa do kláštora práve podľa vzoru svätoplukovskej legendy?

Karol V. dva roky pred svojou smrťou vstúpil do kláštora a tam dokončil svoj život. A nebol jediný, ktorý to urobil podľa Svätopluka. Aj Viliam V. Pobožný, bavorský vojvoda na konci 16. storočia vlastne nasledoval jeho príklad a dožil ako kajúcny mních presne v týchto intenciách. Z týchto čias existuje aj nádherné spodobenie legendy svätého Svätopluka na dobových rytinách. Tými sa azda inšpiroval aj Verdi. Je na nich zobrazený Svätopluk ako mních s Nitrou v pozadí, s troma ďalšími mníchmi, so svojim koňom a atribútmi kráľovskej moci. Takéto obrazy sa dajú vidieť v Bavorsku a existuje aj divadelná hra o svätom Svätoplukovi z roku okolo 1690, ktorá sa hrala v Regensburgu.

Legenda je veľmi dobrý spôsob, ako udržať panovníka v pamäti ľudu, lenže tá svätoplukovská sa rozvíjala veľmi nelineárne, napríklad na rozdiel od svätováclavskej, ktorej jednotlivé časti na seba krásne nadväzujú. Len kvôli predstave – Václav bol najprv svätec rodiny přemyslovskej, potom sa stal patrónom družiny Čechov, Pražského hradu a Prahy, neskôr krajinským a napokon aj národným patrónom. Vyhovuje Čechom aj Nemcom, jeho relikvie sú uložené v Katedrále sv. Víta a postavili mu sochu na Václavskom námestí. Takmer všetko je v jeho prípade tak, ako má byť, v poriadku. Toto možno bez výhrad nazvať lineárny vývin pamäti.

Lenže so Svätoplukom to nie je také prosté, pretože niektoré časti legendy sa našli v Nitre, ďalšie vo Vespríme (dnes Veszprém v Maďarsku), na Morave aj v Čechách, niečo pochádza od pápeža a iné zas od cisárov obnovenej Rímskej ríše, iný charakter majú legendy o Svätoplukovi zachované v ortodoxnej časti slovanstva a inú v latinskej. Dokopy to zrazu vytvorilo iný druh harmónie, ktorú je oveľa zložitejšie zmapovať a potom ešte priniesť na svetlo Božie. Pre Slovákov je však práve nitrianska časť komplexu memórie o Svätoplukovi mimoriadne dôležitá, pretože je naša a jej súčasťou je aj legenda o meči, ktorým sa zjednotilo Uhorsko potom, ako ním veľmoži veľkomoravského pôvodu Hont a Poznan opásali svätého Štefana predtým, než išiel bojovať s Kopáňom, ktorého napokon porazili…

Teda ako je to vlastne s kontinuitou Veľkej Moravy a Uhorska?

Zaužívané je hovoriť o vzniku Uhorského kráľovstva okolo roku 1000, ale ja opäť hovorím, že to vôbec nie je správne, správne je hovoriť o 10. storočí ako o období interregna a o nástupe Štefana ako o obnovení kráľovstva. Aj Štefan dostal korunu od pápeža a ten, keď si mal vybrať medzi ním a poľským vládcom Boleslavom Chrabrým, uprednostnil Štefana. Samozrejme, že pápež Silvester II. sa pre takúto voľbu nerozhodol kvôli tomu, že sa mu to prisnilo, ako nám navrávajú neskoršie svätoštefanské legendy, ale zavážil tu najmä argument, že v Panónii už arcibiskupstvo bolo pred tým, práve to cyrilo-metodské, ktoré vzniklo zásluhou Koceľa a Mojmír II. ho obnovil, takže v roku 1000 ho stačilo opäť raz revitalizovať. No a tiež to, že jedna korunou ozdobená hlava tu už tiež bola a zhodou okolností to bola hlava Svätoplukova.

Mám tomu rozumieť tak, že toto arcibiskupstvo niekoľkokrát vzniklo a zasa zaniklo?

Štruktúra ako arcibiskupstvo, alebo kráľovstvo nemôže len tak ľahko zaniknúť, keď ju už raz Rím ustanovil. Zanikajú iba jej nositelia, ktorí tam v istom čase práve nemusia byť, pretože sa zatiaľ nenašiel vhodný kandidát. Akonáhle sa však situácia zmení, Rím opäť na voľné miesto deleguje svojho arcibiskupa. V prípade kráľovstva je to podobné. Pozrite, koľko rokov, alebo lepšie koľko mesiacov, trvalo v 11. storočí slávne Poľské kráľovstvo. Jeho obnovenie nastalo až v 14. storočí nástupom Vladislava Lokietka, a predsa nikto nezapochybuje, že Rímom odobrená korunovácia Boleslava I. Chrabrého na sklonku jeho života je začiatkom Kráľovstva Poliakov. A už len jedna veta k tomu. Ak si dnes niekto myslí, že Poľské kráľovstvo zaniklo, lebo Poliaci majú aktuálne republiku, tak sa mýli. Na rozdiel od republiky, ktorá odvádza svoju moc od ľudu, totiž kráľovstvá a monarchie vôbec vznikajú z vôle Božej, a ako také sú ľuďmi nezrušiteľné.

Chceli by ste sa ešte s niečím podeliť s čitateľmi Opera Slovakia na tému Svätopluk?

V slovenských filmových ateliéroch na bratislavskej Kolibe sa v polovici 80. rokov pripravovala trojdielna séria o Veľkej Morave. Historickým garantom celej produkcie bol môj majster, profesor Matúš Kučera (1932 – 2022). „Všetko už bolo pripravené, scenár aj herci, ba už aj kone boli nakúpené,“ rád rozprával profesor Kučera, ale nenatočilo sa to. Dnes sa už aj vie, prečo – Petr Kopal, ako autor príslušnej kapitoly, ktorá rekonštruuje pokus o slovenský národný veľkofim z 80. rokov minulého storočia (4. pokračovanie série Film a dějiny), to napísal celkom jednoznačne. Dnes, keď už prof. Kučera nežije, môžem to aj ja povedať nahlas.

Jeho kamarát Dušan Třeštík a archeológ akademik Josef Paulík napísali do Prahy na Ústredný výbor KSČ list v tom zmysle, že podobný filmy „by v českém národě mohli vést k určitému rozladění, nebo i emocem“, inými slovami, že nemôžu vylúčiť ľudácke sentimenty súvisiace s Cyrilom, Metodom a Rímom, ako aj Svätoplukovou kolaboráciou s Franskou ríšou, takže by nebolo dobré, ak by sa téma takto verejne prezentovala. Ústredný výbor projekt napokon zakázal a ako náhrada sa neskôr natočila filmová verzia opery Svätopluk. Určite si pamätáte, že od istého času federálna Československá televízia vysielala 1. januára Smetanovu Libušu, ale neskôr sa už na slovenskom okruhu hrala opera Svätopluk. Bohužiaľ, vzhľadom na to, že nepozerám aktuálnu verejno-právnu slovenskú televíziu, ani neviem, či je tomu ešte tak i dnes (úsmev).

Rozprával sa Ján Marták

Videozáznamy z cyklu prednášok prof. Martina Homzu Dejiny Slovenska nájdete TU…

video