Prokofiev zvíťazil nad dusnom v pražskom Národnom divadle

Napätá atmosféra v pražskom Národnom divadle, ktorá začiatkom týždňa vyústila do otvoreného listu s vyše tridsiatimi otázkami riaditeľovi Janovi Burianovi, sa týka dezignovaného umeleckého riaditeľa Opery Národného divadla a Štátnej opery Pera Boya Hansena. Dusné podmienky v práci môžu vyvolať buď stav umeleckej rezignácie, alebo motivácie. V prípade premiéry Lásky k trom pomarančom Sergeja Prokofieva došlo, našťastie, k druhej z alternatív.

Z Nórska pochádzajúci Per Boy Hansen, dezignovaný šéf a v súčasnosti už Burianov poradca (o jeho pozvaní do Prahy sme v roku 2018 písali TU…, pozn. red.), podľa tri a pol stovky signatárov otvoreného listu (medzi nimi sú aj mená všetkých voči hlave inštitúcie podriadených riaditeľov) nepredložil podrobnú víziu a má tendenciu nahrádzať českých umelcov zahraničnými. Stretol som sa však v kruhoch odborníkov aj s diametrálne odlišným názorom.

Nie je predmetom tejto recenzie otvárať tému, kde môj rozhľad je veľmi obmedzený. Jedno zásadné posolstvo, sformulované v troch desiatkach otázok z otvoreného listu, však preniká aj na súčasnú prvú slovenskú opernú scénu. O to naliehavejšie, o čo kalamitnejšia je situácia v Bratislave. Na prahu veľkého jubilea. (viac o situácii v ND Praha informovali české Divadelní noviny TU… pozn. red.)

Láska k trom pomarančom vznikala pred sto rokmi. Sergej Prokofiev, vtedy čerstvý 28-ročný americký emigrant z rodného, boľševikmi ovládaného Ruska, skomponoval po Hráčovi druhú významnú operu. Libreto si napísal sám, po tom, čo ho oslovil text rozprávky Carla Gozziho, uverejnený v časopise Vsevoloda Mejercholda. Dosť bizarný, burleskno-satirický ale aj metafory skrývajúci námet inšpiroval Prokofieva k napísaniu opery. Na taliansky námet, na francúzsky text a pre americké publikum. Operu dokončil už roku 1919, no pre isté komplikácie vo vedení súboru v Chicagu, mala Láska k trom pomarančom premiéru až predposledný deň roku 1921, priamo pod skladateľovou taktovkou.

V pražskom Národnom divadle sa Láska k trom pomarančom hrá po päťdesiatich šiestich rokoch, a to vo francúzskom jazyku. Pritom nemožno povedať, že by Praha operný odkaz Sergeja Prokofieva neskôr ignorovala. Uviedla Zásnuby v kláštore, Vojnu a mier (so začínajúcou Gabrielou Beňačkovou), Semjona Kotka, Ohnivého anjela a Zásnuby v kláštore. V novej inscenácii sa zišiel výborný tvorivý tím, schopný vo vyváženej kvalite spracovať nie ľahkú predlohu hudobne, spevácky i vizuálne.

Na prvé miesto by som predsa len postavil 38-ročného britského dirigenta Christophera Warda (Bratislava si spomína na jeho naštudovanie Čekovskej Doriana Graya z roku 2013), ktorý v Prahe naposledy výrazne zabodoval v Brittenovom Billym Buddovi. Znova potvrdil, že k hudbe 20. storočia má výraznú afinitu, pričom jeho repertoár (v súčasnosti je hudobným riaditeľom operného domu v nemeckom Aachene a hosťuje v Berlíne i Hamburgu) je oveľa širší.

Z nesmierne bohatej, rafinovane zinštrumentovanej, štýlovo cielene rozmanitej, na kontrasty, či príznačné motívy bohatej predlohy vyťažil všetko, čo bolo v silách orchestra Národného divadla. Je to teleso s obrovským potenciálom, ktorý rozvinul v dynamických rovinách, pestrej rytmike a priam šokujúco kvalitnej dychovej (vrátane obyčajne chúlostivých plechov) sekcii. Christopher Ward sa stal skutočným garantom kvality naštudovania.

Na Slovensku Lásku k trom pomarančom zaznamenávame v jedinom a zároveň prvom československom naštudovaní roku 1931 pod taktovkou Karla Nedbala. Z koncertných pódií je známa skôr symfonická suita z hudobných motívov rovnomennej opery. Rovnako ako orchester, výborne sa presadil režijne veľmi angažovaný zbor, pod vedením Martina Buchtu.

Radim Vizváry, pôvodne predovšetkým mím a choreograf, sa postupne začína profilovať aj na parkete opernej réžie. Pochopiteľne, pod palcom si nechal aj choreografiu inscenácie. Láska k trom pomarančom ponúka rôzne koncepčné kľúče, je to predloha umožňujúca rozvinúť fantáziu rozmanitými výkladovými smermi. Vizváry so slovenským scénografom Borisom Kudličkom a kostymérkou Nataliou Kitamikadovou nešli po stope commedie dell´arte, ale rozprúdili pestrú mozaiku v svižnom tempe sa meniacich situácií. Nepotrebovali ani mimoriadne zložitú scénickú konštrukciu, keď dokázali na javisku vytvoriť zmysluplné pointy a v kostýmoch zvýrazniť s charakterom hudby ladiacu farebnosť.

Podobne ako hudba „Pomarančov“ je cielene mixom viacerých štýlov, ani inscenátori sa neupli k jednotnému slovníku. Priniesli zaujímavé nápady, inscenácia mala výraznú dynamiku, spád a portréty postáv vystihovali ich neraz premenlivú podstatu. Skvelým nápadom boli tri kľúčové pomaranče v tvare ženských prsníkov, kde bradavky boli zároveň klobúčikom princezien, skrytých v ich útrobách.

Pochopiteľne, Radim Vizváry veľký dôraz vo svojom výklade položil na pohyb, tanečnosť, pestrosť situácií. Vo veľkej miere atraktívnosť javiskových akcií zabezpečili tanečníci a akrobati skupiny Losers Cirque Company, šokujúci najodvážnejšími konfiguráciami. Pripúšťam, že nie vždy išlo o integrálnu súčasť deja, no určite sa nedostali do sporu s hudbou, takže ich nevnímam ako samoúčelnú exhibíciu polonahých mužských tiel a fyzickej akrobacie. Skvelé a originálne nápady priniesla réžia napríklad v stvárnení nadrozmerných bezhlavých opilcov. Tanečníkom boli zverené aj úlohy oblúd, nenásytníkov a diablov. Šikovne zvládol Vizváry tiež rôzne kúzla a vtipná bola aj premena jednej z princezien na krysu pomocou animácie.

V opere sú tri dominantnejšie postavy, niekoľko stredne veľkých a malých. Žiadna však nie je bezvýznamná a v obsadení bez slabého článku nebola podcenená. Aleš Briscein vystihol veľmi presnými hereckými prostriedkami vývojový oblúk Princa od hypochondra bez úsmevu po zamilovaného, bojovného mladíka. Spevácky mu part tiež dobre sedí, nemá s ním problémy v žiadnej polohe a hlas prechádza cez orchester. Z kráľa Trefu a Kuchárky spravili inscenátori dvojrolu, ktorú krásne sfarbeným basom zaspieval Zdeněk Plech. Herecky si vychutnal aj pre „chrapľavý“ bas (ten nepoužil) komponovanú Kuchárku s troma prsníkmi.

Truffaldino je z rodu charakterových postáv, ku ktorým má tvárny tenorista Jaroslav Březina blízko. Nové meno v obsadení, poľsko-nemecký barytonista Artur Mateusz Garbas ako Leander znel príjemne. Marie Fajtová svietivým sopránom zaspievala pôvabnú Ninetku, Eva Urbanová si našla svoj priestor ako zlá čarodejnica Fata Morgana (vrátane hereckej „akrobacie“ na chrbte so zdvihnutými nohami). Výrazovo priliehavá bola Andrea Tögel Kalivodová (Clarice a Linetka), solídna Jana Sýkorová (Smeraldina a Nikoletka), priebojné tóny ponúkol František Zahradníček ako Celio i Jiří Brückler sťaby Pantalon. Svoj debut na doskách Národného divadla v neveľkej, skôr basovej úlohe diabla Farfarella (bol zároveň aj Heroldom v prológu) úspešne zvládol slovenský barytonista Csaba Kotlár. Celý výstup bezpečne odspieval nad zemou, stojac na ramenách skupiny artistov.

Premiérový večer v zaplnenej „Zlatej kaplnke“ (obsadené boli aj miesta na státie) zaznamenal u publika zaslúžený úspech. Nerátal som počet opôn, no bolo ich ozaj veľa. A aj bez slovenského zlozvyku v povinných ováciách postojačky.

Autor: Pavel Unger

písané z 1. premiéry 16. 5. 2019

Predstavenie 16. 5. bolo súčasťou programu Medzinárodného hudobného festivalu Pražská jar 2019.

Sergej Prokofiev: Láska k trom pomarančom
Národné divadlo Praha
Premiéra 16. a 19. mája 2019

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Christopher Ward
Dirigenti: Christopher Ward, Zbyněk Müller
Réžia a choreografia: Radim Vizváry
Scéna: Boris Kudlička
Kostýmy: Natalia Kitamikado
Animácia: Kateřina Karhánková
Zbormajster: Martin Buchta
Pohybová spolupráca: Marek Zelinka
Dramaturgia: Ondřej Hučín

osoby a obsadenie

Kráľ Trefa, Kuchařka: Zdeněk Plech, Jan Šťáva
Princ: Aleš Briscein, Martin Šrejma
Truffaldino: Jaroslav Březina, Josef Moravec
Fata Morgana: Eva Urbanová, Eliška Weissová
Kúzelník Celio: Jan Hnyk, František Zahradníček
Princezná Clarice, Linetka: Veronika Hajnová, Andrea Tögel Kalivodová
Smeraldina, Nikoletka: Kateřina Jalovcová, Jana Sýkorová
Ninetka: Jana Sibera, Marie Fajtová
Leandr: Artur Mateusz Garbas, Roman Janál
Pantalon: Jiří Brückler, Lukáš Zeman
Farfarello: Csaba Kotlár, Igor Loškár
Podivínovia: Michal Bragagnolo, Rostislav Florian, Jiří Hruška,
Daniel Matoušek, Martin Matoušek, Vít Nosek, Peter Paleček,
Luboš Skala, Lukáš Sládek, Michael Skalický, Vít Šantora

Zbor a Orchester Národného divadla Praha

Spoluúčinkuje Losers Cirque Company

www.narodni-divadlo.cz

video