Prokofievova Vojna a mier po prvýkrát v Budapešti – a isté asociácie v pozadí

Sergej Prokofiev, Vojna a mier, ruská vojenská agresia na Ukrajine, dnešné Maďarsko. Nie, nehľadajme priame prepojenia. Zašli by sme priďaleko. To len kdesi v hĺbke signálnej sústavy mi zablikali isté asociácie, vedúce k parafráze hamletovskej otázky. Ísť či nejsť?

Išiel som. Lebo túžba spoznať dielo historického významu, na Slovensku nikdy neuvádzané, nie bežné ani až tak raritné (v tejto sezóne ho uvedie napríklad Mníchovská štátna opera v koprodukcii s Barcelonou), bola silnejšia. Sergej Prokofiev a jeho Vojna a mier zaznela v budapeštianskej Maďarskej štátnej opere na tohtoročnej januárovej premiére po prvýkrát. Na programe je v bloku ôsmich (vrátane verejnej generálky) predstavení. Ide o koprodukciu s Veľkým divadlom v Ženeve, kde inscenácia otvárala sezónu 2021/2022.

Magnetov, ktorými Vojna a mier priťahuje nielen odbornú, ale aj širšiu divácku obec, je viacero. Levom Nikolajevičom Tolstým inšpirovaný monumentálny opus na libreto samotného skladateľa a jeho manželky Miry Mendelson, partitúra neobvyklých rozmerov s vyše sedemdesiatimi postavami (v Budapešti ich stvárňuje dvadsaťosem sólistov), samotný pestrý životný príbeh Sergeja Prokofieva, rodáka z blízkosti dnes vojnou tak často spomínaného ukrajinského Bachmutu, ale aj široké spektrum rozmanitých druhov v jeho tvorbe.

Prečítajte si tiež:
Operný dom v Budapešti

No a v neposlednom rade samotný názov opery, evokujúci vojnovú situáciu za slovenskými hranicami. Pochopiteľne, lákadlom koprodukcie so Ženevou je meno svetoznámeho, skôr kontroverzne vnímaného režiséra, Katalánca Calixta Bieita. V tejto inscenácii bola jeho scénografkou Rebecca Ringst, kostýmy navrhol Ingo Krügler, videoprojekcie sú z dielne Sarah Derendingerovej. Trinásť obrazov s približne tri a polhodinami čistej hudby rozdelili do dvoch častí. Prvá sa odohráva počas mieru, druhá za vojny.

Sergej Prokofiev prešiel v živote rôznymi etapami, ovplyvnenými dvoma svetovými vojnami. Značnú časť strávil v exile (Amerika, Francúzsko), isté fázy mal úspešné, iné menej, no napokon v cudzine prevládla jeho túžba po ruskom domove. Rok jeho definitívneho návratu uvádzajú zdroje nejednotne (je to polovica 30. rokov), pretože istý čas pendloval medzi Parížom a Moskvou.

Bol skvelým klaviristom, takže v tejto tvorbe nájdeme geniálne koncerty, ale aj iné skladby pre klavír, no rovnako pôsobivé a kvalitné sú aj jeho symfónie. Ako aj hudba iných druhov, vrátane filmovej. Pravda, skomponoval aj opusy velebiace Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu (kantáty) i opery so sovietskou tematikou (Semjon Kotko, Príbeh ozajstného človeka), kde sa pridržiaval oficiálnej línie komunistickej estetiky. Veľa mu to napokon nepomohlo. Aj on bol v roku 1948 označený štátnou mocou za formalistického a dekadentného skladateľa. Zomrel ako 61-ročný, zhodou okolností v rovnaký deň ako Stalin.

Opernú tvorbu Sergeja Prokofieva sme na Slovensku príliš nespoznali, ak nerátame Lásku k trom pomarančom za Nedbalovej éry, Príbeh ozajstného človeka v roku 1961 a Zásnuby v kláštore v rovnakom čase v Košiciach. Ak sa nemýlim, naposledy zaznel v Opere SND Ohnivý anjel v rámci hosťovania ostravského divadla pred siedmimi rokmi v rámci festivalu Eurokontext.

Vojna na mier vznikala po dlhé roky, počas ktorých pod rôznymi vplyvmi menila svoju podobu. Prokofiev na nej začal pracovať začiatkom štyridsiatych rokov, prvá verzia zamýšľala rozložiť ju na dva večery, napokon sa premiéra uskutočnila v petrohradskom, resp. vtedy leningradskom Malom divadle (dnes Michajlovskom) v roku 1946. Nebola to definitíva, partitúra sa menila (okrem iného režim naliehal na vlasteneckejší ráz vojnovej časti, takže pribudli pochody, zbory) a zrejme sa ustálila na verzii z Moskvy v roku 1959.

Len pre zaujímavosť, v roku 1953 sa v štádiu s jedenástimi scénami hralo dielo vo Florencii v obsadení s Ettorem Bastianinim, Rosannou Carteri a Francom Corellim, teda hviezdami talianskeho repertoáru.

Prokofiev bazíroval na Tolstého základe, teda na francúzskej invázii do Ruska v roku 1812 za Napoleona, no podnetom ku skomponovaniu diela bol vpád nacistického Nemecka do vtedajšieho ZSSR (1941). Nuž, časy sa menia a dnes sme svedkami inej invázie, ktorú ma na svedomí Rusko. Ale túto paralelu nesleduje ani réžia Calixta Bieita, napokon vznikala ešte pred napadnutím Ukrajiny. Bieitov rukopis zväčša býva provokatívny. V prípade Vojny a mieru z istého hľadiska ho možno označiť tiež ako podobný, no skôr v dištancovaní sa od realistického čítania predlohy.

Prvý pohľad na scénu dokonca evokuje dojem historicky verného cisárskeho paláca so všetkou pompéznosťou hermeticky uzavretého interiéru. Mala by to byť časť petrohradskej Ermitáže. V jej nedotknutej konštrukcii sa odohráva „mierová“ polovica opery, kde sa rozvíjajú osudy ľudí z aristokratickej spoločnosti. Vzťahy medzi Natašou a Andrejom, zástoj Pierra Bezuchova, ale aj zvody Anatola, tvoria síce zaujímavú osnovu, no v Bieitovej réžii je celé dianie posunuté do trocha zahmlenej surrealistickej roviny.

Rôzne pohybové variácie, postavy okrem Nataše spočiatku zabalené do igelitových fólií a postupne, no zdĺhavo sa z nich vymaňujúce, pohrávanie sa s balónikmi – to všetko na jednej strane azda spestruje trocha rozvláčny dej. No zároveň zamotáva čitateľnosť atmosféry, alebo skôr ju cielene posúva do ireálne groteskného sveta. Určite je to režisérov a výtvarníčkin zámer, podobne ako narábanie s videoprojekciami. Tie dominujú hlavne v záverečnej fáze.

V záplave hektických akcií na preplnenom javisku sa trocha strácajú charaktery protagonistov a ich vratké vzťahy. Najmä keď nadmieru korpulentný predstaviteľ Andreja Bolkonského je málo vierohodným zaľúbeným mladíkom. Prvá polovica sa končí správou, že napoleonská vojna sa čoskoro začne.

Po prestávke, pri návrate do hľadiska, diváka prekvapí otvorená scéna. Zaznie aj zlovestný výstrel z dela. Vojnové obrazy, hudobne v značnej miere založené na masívnych zborových scénach (azda až príliš kumulovaných), sprevádza rozpad pôvodnej scénickej konštrukcie, ako symbol ničivej vojny. Strop sály stúpa, steny sa lámu, palác sa demontuje. Vojna zabíja vzťahy, ilúziu lásky, túžob. Andrej v závere zranený zomiera, Nataša v džínsoch odchádza v ústrety novému životu.

Dianie na javisku je posunuté do symbolicky vyjadrovaných bojových akcií, až nakoniec sa sústredí na videoprojekcie rôznych abstraktných obrazcov. Prehodnocovanie vlastenectva a pátosu je zjavný režijný zámer Calixta Bieita.

Hudobné naštudovanie Prokofievovej nielen rozmernej, ale aj mnohovrstvovej partitúry vložilo vedenie divadla do rúk 43-ročného kazašského dirigenta Alana Buribayeva. Víťaz viacerých medzinárodných dirigentských súťaží stál už na čele viacerých významných symfonických a operných orchestrov v Európe. Z Prokofievovej predlohy vyťažil nielen ťažiskové výrazové línie, ktoré sú špecifické pre obe rozdielne polovice opery, ale preukázal tiež schopnosť obsiahnuť veľké dynamické rozpätie diela.

V lyrickejších a poetickejších obrazoch, mierne reflektujúcich odkaz Čajkovského, v mohutných zborových výjavoch zasa Musorgského, vykreslil Buribayev s výborne zohraným a kvalitným zvukom disponujúcim orchestrom Maďarskej štátnej opery autentickú podobu Prokofievovej predlohy. Je to hudba, ktorá má v sebe veľa nuáns, pretože odráža nesentimentálnu lyriku mierových časov i drsnú, miestami až disonantnú dramatickosť vojnových udalostí.

Najmä v druhej časti má obrovský priestor zbor, ktorý pripravil Gábor Csiki. Práve tieto uzavreté čísla, na rozdiel od dominujúco prekomponovanej stavby partitúry, vyvolali potlesky vďaka farebnosti a zvukovej mohutnosti zborového telesa.

Z množstva sólistických úloh sú tri dominantné a minimálne šesť – sedem stredne veľkých, no tiež nie jednoduchých. Natašu Rostovovú (v tejto úlohe v roku 1970, po boku Reného Tučka ako Andreja, odštartovala v pražskom Národnom divadle svoju kariéru vtedy 23-ročná Gabriela Beňačková) stvárnila málo známa maďarská sopranistka Andrea Brassói-Jörös. Jej farebný, sýty mladodramatický soprán bol pre mňa príjemným prekvapením. Voľbu Csabu Szegediho pre rolu Andreja nepovažujem za typovo šťastnú. Hoci jeho barytón znie objemne a dramaticky účinne, ilúziu mladíka z neho nevytvaruje ani režisér typu Bieita.

Z dvoch partov pre dramatický tenor, Pierra Bezuchova a Anatola Kuragina, je rozsiahlejší prvý a Szabolcs Brickner sa ho zhostil, až na občas trocha forsírované výšky, veľmi dobre. Zoltán Nyári vložil do postavy Anatola dramatický lesk a výraz. Lyrický barytón Zsolta Haju bez problémov vyspieval úlohu Napoleona. Z ďalších spomeniem tmavý bas Istvána Rácza ako Kutuzova, mezzosopranistky Eriku Gál (Hélène Bezuchova) a Melidnu Heiter (Soňa Rostovova), či v charakterovej postave „svätého blázna“ Platona Karatajeva tenoristu Pétera Balczóa.

Navštívené predstavenie v nedeľu 5. februára sa odohralo v nádhernej budove Maďarskej štátnej opery pred plným hľadiskom. Divadlo, ktoré ako víťaz architektonickej súťaže naprojektoval Miklós Ybl, otvorili v roku 1884. Po poslednej rekonštrukcii odhalilo svoju obnovenú krásu v marci 2022. Do historického skvostu už vstúpila moderná technika. Pre publikum nielen čítačka prekladov pred každým kreslom, ale aj náhrada tlačených bulletinov ponúknutým QR kódom na ich stiahnutie v elektronickej forme. To posledné však nevnímam ako príliš zmysluplný krok vpred.

Autor: Pavel Unger

písané z reprízy 5. 2. 2023

Sergej Prokofiev: Vojna a mier
Maďarská štátna opera Budapešť
koprodukciu s Veľkým divadlom v Ženeve
Premiéra 28. januára 2023

Hudobné naštudovanie a dirigent: Alan Buribayev
Réžia: Calixto Bieito
Scéna: Rebecca Ringst
Kostýmy: Ingo Krügler
Svetlá: Michael Bauer
Video: Sarah Derendinger
Dramaturgia: Beate Breidenbach

Osoby a obsadenie

Andrej Bolkonskij: Csaba Szegedi
Nataša Rostovova: Andrea Brassói-Jörös
Pierre Bezuchov: Szabolcs Brickner
Kutuzov: István Rácz
Napoleon: Zsolt Haja
Anatol Kuragin: Zoltán Nyári
Hélène Bezuchova: Erika Gál
Soňa Rostovova: Melinda Heiter
Dolochov: Krisztián Cser
Platon Karatajev: Péter Balczó

kompletné obsadenie nájdete TU…

video