Prvá na operných Olympoch – k nedožitej osemdesiatke Lucie Poppovej

Zíde z očí, zíde z mysle. Slovenské príslovie. Žiaľ, pričasto pravdivé a platné. Vynorilo sa mi dnes, keď si pripomíname nedožité osemdesiate narodeniny sopranistky Lucie Poppovej. Slovenky, ktorá ako prvá dobyla nejeden operný Olymp. Hľadám podujatie venovanej spomienke na jej osobnosť, no žiadne nenachádzam.

Pred debutom vo Viedenskej štátnej opere

Lucia Poppová (v zahraničí používala priezvisko bez prechyľovania Popp), sa narodila v Záhorskej Vsi 12. novembra 1939. Ako jediné dieťa učiteľky a ekonomického inžiniera. Jej otec, Ing. Rudolf Popp pôsobil koncom päťdesiatych rokov v diplomatických službách v Londýne a neskôr na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe, no pre svoj liberálny politický názor skončil v podniku Plynárne a kanalizácie.

Lucia teda dostala „do vena“ pre komunistickú štátostranu nepriaznivý kádrový posudok. Hoci ako dieťa vyrastala v prostredí kde sa muzicírovalo (v rozhovore s Barborou Dvořákovou pre denník SME 7. 3. 1998 jej otec prezradil, že mali doma klavír a keď jeho „manželka študovala nejakú skladbu, Lucia ako malý človiečik stála pri nej a spievali spoločne“), jej prvou voľbou sa stala medicína. V Bratislave to nešlo, zapísala sa teda do Brna. Láska k múzam však skoro zvíťazila.

Lucia Poppová v roku 1958 začala študovať herectvo na VŠMU v Bratislave, no keďže už v prvom ročníku prejavila svoju muzikálnosť a zvonivý hlas, prestúpila na spev do triedy Anny Hrušovskej-Prosencovej. Počas štúdia vytvorila na školských predstaveniach Blondu v Mozartovom Únose zo serailu a Philinu v Thomasovej Mignon. V štvrtom ročníku debutovala na javisku Opery SND (okrem drobulinkých úloh) ako Kráľovná noci v Mozartovej Čarovnej flaute. Bolo to 17. apríla 1963. Prvý a posledný raz na reprezentačnej slovenskej scéne. Angažmán jej pred skončením štúdia neponúkli, čo bolo možno jedným z impulzov hľadať inú cestu.

Vďaka blízkym príbuzným, žijúcim v rakúskej metropole (jej rodnú obec, najzápadnejší bod Slovenska, delí od Rakúska len rieka Morava a dnes ju spája s dedinou Angern kompa), odhodlala sa predspievať priamo vo Viedenskej štátnej opere. Zároveň – so súhlasom rodičov, vnímajúcich obmedzenia, ktorým by doma pravdepodobne čelila – rozlúčila sa so Slovenskom. So svojimi najbližšími sa nevidela až do prelomových udalostí roku 1968.

Viedeň a prvé kroky do veľkého operného sveta

Vo Viedenskej štátnej opere získala elévske angažmán. Bolo to počas éry riaditeľa Herberta von Karajana. Prvú rolu, Barbarinu vo Figarovej svadbe, spievala na predstaveniach odohraných v sále Reduty viedenského Hofburgu už v júni a na jeseň 1963. Dirigoval Joseph Keilberth, Zuzankou bola Anneliese Rothenberger, Figarom Geraint Evans, Grófom Hermann Prey, Grófkou Teresa Stich-Randall.

Prvá významná postava nedala na seba dlho čakať. Kráľovnou noci z Čarovnej flauty si získala publikum i kritiku 28. októbra 1963. Reprízu inscenácie v ten večer dirigoval Miltiades Carydis, ďalšie hlavné úlohy stvárnili Luigi Alva (Tamino), Hilde Güden (Pamina) a Gottlob Frick (Sarastro). Postavenie elévky ju pochopiteľne zaväzovalo naštudovať aj malé party, akými boli napríklad Najada v Straussovej Ariadne na Naxe, Talianska speváčka z Capriccia, Kňažka v Aide, Karolka a Jano v Jej pastorkyni. V rokoch 1964 – 1966 však nechýbali ani oveľa závažnejšie úlohy, napríklad Blonde v Únose zo serailu, Sophie v Gavalierovi s ružou, Adele z Netopiera, Olympia v Hoffmannových poviedkach, Oscar v Maškarnom bále, či jediný raz (možno v záskoku?) Ann v Stravinského Živote zhýralca.

Do Viedenskej štátnej opery sa vracala počas celého života. Vidiac väčšiu šancu rozvinúť si repertoár z opier Wolfganga Amadea Mozarta (ale nielen tohto skladateľa), stala sa v rokoch 1966 – 1977 pevnou členkou sólistického ansámblu opery v Kolíne nad Rýnom. Práve mozartovský cyklus v tomto divadle, pod taktovkou Istvána Kertésza a v réžii Jeana-Pierra Ponnella, bol v tom čase považovaný za to najhodnotnejšie, čo sa v Európe udialo. Meno Lucie Poppovej sa, pochopiteľne, rýchlo šírilo svetom.

Prvá Slovenka v Covent Garden, MET, Scale, Salzburgu

Prichádzali pozvánky na najprestížnejšie scény a festivaly. Ale aj do nahrávacích štúdií. Bola prvou Slovenkou, spievajúcou v londýnskej Covent Garden Opere (debutovala roku 1966 ako Oscar vo Verdiho Maškarnom bále), v Metropolitan Opere v New Yorku (po prvýkrát ako Mozartova Kráľovná noci roku 1967 pod taktovkou Josefa Kripsa, v réžii Günthera Rennerta, na scéne a v kostýmoch slávneho, vtedy v opere debutujúceho osemdesiatnika Marca Chagalla), v milánskej La Scale (1976 ako Sophie v Gavalierovi s ružou pod taktovkou Carlosa Kleibera), v parížskej Veľkej opery či na Salzburskom festivale (hneď po emigrácii roku 1963 ako Artemis v Gluckovej Ifigenii v Aulide a Prvý chlapec v Čarovnej flaute).

S plynúcimi rokmi sa prirodzenou cestou menil aj hlas Lucie Poppovej. Z virtuózneho sopránu, čarujúceho v technicky neohrozených koloratúrnych kaskádach, sa stal vrúcny, nenapodobiteľným striebrom v timbri obalený lyrický soprán. A ako hlas nadobúdal objem a tmavší farebný odtieň, v záverečnej etape kariéry už mohla siahnuť aj po partoch mladodramatických. V jej opernom repertoári dominovali postavy z opier Wolfganga Amadea Mozarta a Richarda Straussa (neboli to však jediní skladatelia, s ktorými sa s láskou a povestným emocionálnym nasadením popasovala), s plnou vervou sa venovala aj koncertnej činnosti, či už ako znamenitá interpretka piesní, alebo oratórií.

Prečítajte si tiež:
Vo Viedenskej štátnej opere slávnostne odhalili bustu Lucie Poppovej

Na príklade Mozartovej Figarovej svadby dokumentoval Jaroslav Blaho v článku Návrat Lucie Poppovej (časopis Dialóg, 1990) štyri vývojové štádiá umelkyne – Barbarina, Cherubín, Zuzanka a Grófka. Podobných „premien“ v životopise Lucie Poppovej nájdeme viacero. V Čarovnej flaute sa z Kráľovnej noci stala Pamina, v Únose zo serailu z Blondy Konstanze, v Così fan tutte z Despiny Fiordiligi, v Gavalierovi s ružou zo Sophie Maršálka, v Arabelle prešla z postavy Zdenky do titulnej, v Capricciu z Talianskej speváčky do Grófky Madeleiny, v Netopierovi Adelu vystriedala Rosalinde.

Prichádzali postavy nové, Mařenka v Smetanovej Predanej neveste, Tatiana v Čajkovského Eugenovi Oneginovi, Vitellia v Mozartovej La clemenza di Tito, Eva a Elsa vo Wagnerových operách Majstri speváci norimberskí a Lohengrin. Evičku Pognerovú vytvorila dokonca na festivale v Bayreuthe (1986). Intenzívne nahrávala pre rôzne gramofónové spoločnosti pod taktovkami Klemperera, Kripsa, Bernsteina, Soltiho, Sawallischa, Haitinka a mnohých iných velikánov.

Lucia Popp, November 1989, oficiálne návraty domov

Interpretovať obdobie emigrácie Lucie Poppovej znamená vnímať niekoľko okolností. V roku 1963 opustila Slovensko, keď na jednej strane tušila, čo ju vzhľadom na svoj kádrový profil môže čakať, na druhej, bolo to dobrovoľné rozhodnutie s vedomím všetkých rizík. Terézia Ursínyová v knihe Zlaté hlasy píše: „Až po piatich rokoch (1968) sa stretla s rodičmi vo Viedni. Otec jej vtedy poradil, aby požiadala o prepustenie zo štátneho zväzku Československej republiky, za čo zaplatila dvanásťtisíc mariek“. Keďže už bola vydatá za Rakúšana, dirigenta Györgya Fischera (bol to jej prvý manžel, druhým bol tenorista Peter Seiffert) a mala rakúsky pas, mohla cestovať domov.

Oficiálne sa o nej – až na drobné výnimky tolerantných šéfredaktorov – mlčalo do zmeny režimu roku 1989. Po páde železnej opony neváhala, prišla ako prvá a slobodne otvorila svoje srdce. Na stretnutí v niekdajšom Klube Slovenského národného divadla zaznela dnes už legendárna lichôtka: „Pekné hlasy sú na celom svete, no v Bratislave, tam je ich hniezdo, škola, určitý systém, ktorý funguje“. Na zahraničných javiskách sa stretávala aj so slovenskými spevákmi. Pomerne často vo Viedni s Editou Gruberovou (Pamina – Kráľovná noci, Rosalinda – Adele) a Petrom Dvorským, s Jozefom Kundlákom spievala v Scale, s Jurajom Hurným v Zürichu.

video

Prvá a žiaľ posledná ponovembrová spolupráca s Operou Slovenského národného divadla sa uskutočnila vo viedenskom Konzerthause 7. apríla 1990. Pod taktovkou Ondreja Lenárda spievala na spoločnom večere árií a dvojspevov s Petrom Dvorským (dueto z Predanej nevesty), Idou Kirilovou, Sergejom Kopčákom, Evou Jenisovou, Ľubicou Rybárskou, Jozefom Kundlákom, Petrom Mikulášom, Jánom Gallom a Miroslavom Dvorským.

Vekový priemer bratislavskej reprezentácie bol 35 rokov. Spoločne prednesená prídavková pieseň Wien, Wien, nur du allein strhla k manifestačnému prejavu uznania. O rok neskôr sme Luciu Poppovú vítali v Slovenskej filharmónii a na Bratislavských hudobných slávnostiach 1990 (s Bamberskými symfonikmi predniesla Štyri posledné piesne od Richarda Straussa), črtali sa aj ďalšie pozvania. K opätovnému vystúpeniu na doskách, kde v roku 1963 debutovala, však nedošlo. V tom čase ani nebol repertoár kompatibilný s jej rolami, ani to nedovoľoval nabitý termínový kalendár všade žiadanej umelkyne.

Žiaľ, čo vtedy nik nepredpokladal, mesiace jej života sa krátili. O tri roky Lucia Poppová v Mníchove, vo veku 54 rokov, podľahla zhubnému nádoru. Trúchlil celý operný svet. 16. novembra 1993 odišla jedna z najväčších mozartovských a straussovských sopranistiek druhej polovice 20. storočia, majiteľka mäkkého, striebristo zvonivého, vrúcneho hlasu. Skonal vzácne šľachetný, charizmatický človek.

Nedožité osemdesiatiny. Spomíname či zabúdame?

12. november je dňom nedožitých osemdesiatych narodenín Lucie Poppovej. Možno dôvod zamyslieť sa, čo pre slovenskú kultúru znamenala. Aj napriek tomu, že jej profesionálny život sa odvíjal v zahraničí. Nikdy netajila slovenský pôvod a som presvedčený, že nebyť bipolárneho sveta so železnou oponou, vítali by sme ju aj doma. Slovensku však spravila obrovské meno ešte pred nástupom Edity Gruberovej a Petra Dvorského. A čo dnes? Spomíname, alebo zabúdame?

Meno Lucie Poppovej po jej smrti ožívalo na Medzinárodnej speváckej súťaži Hommage à Lucia Popp. Žiaľ, len v dvoch ročníkoch – 1996 a 1999. Nedá mi necitovať posolstvo, ktoré zrodu súťaže vyslala slávna Elisabeth Schwarzkopfová: „…aká krásna myšlienka, niečo krajšie by si nami všetkými milovaná Lucia Popp nemohla želať“. V prvom ročníku zasadli v porote okrem Petra Dvorského, Evy Blahovej a Juraja Hrubanta (Opera SND, ktorú reprezentoval, bola jedným z usporiadateľov podujatia) aj Gundula Janowitz či Kerstin Mayer.

Z laureátov 1. ročníka najväčšiu kariéru robí víťaz mužskej kategórie Markus Werba, no nestratili sa ani mnohí ďalší. V druhom a poslednom ročníku porote predsedal Jevgenij Nesterenko. Zvíťazili Martina Zadro a Stanislav Trifonov, medzi laureátmi bol aj Štefan Kocán. Súťaž, ktorá vzhľadom na meno zastrešujúcej osobnosti sa mohla stať svetovou, zanikla. Niekoľko rokov ešte, najmä vďaka iniciatíve Karola Kopernického a súboru Capella Istropolitana, pretrvávali koncerty pod názvom Hommage à Lucia Popp (do roku 2004), no aj tie už patria do histórie. Posledným mohykánom, ktorý si pred piatimi rokmi uctil Luciu Poppovú, bolo Cirkevné konzervatórium v Bratislave. Spevácky odbor školy nesie meno Poppovej profesorky Anny Hrušovskej.

Dnes pátram v štátnych i súkromných inštitúciách, či si predsa len daktorá z nich vzácne jubileum nepripomenula. Pre Operu SND by nemal byť problém venovať reprízu Čarovnej flauty Lucii Poppovej. Aj vzhľadom na jej debut v postave Kráľovnej noci. Napokon, napríklad Martina Masaryková, je absolventkou práve Cirkevného konzervatória a v tejto role pravidelne hosťuje v pražskom Národnom divadle. No nič, vlastne ani žiadne prekvapenie. Verím, že nás je viacero, čo sa dnes zamýšľame. Nad osobnosťami slovenskej opery, ktoré písali jej dejiny, hoc aj za hranicami, zlatými písmenami. Takou je nesporne Lucia Popp. Prvá Slovenka na svetových operných Olympoch.

Autor: Pavel Unger

video