Významné životné jubileum – 80 rokov si pripomína 13. júna v zátiší rodinnej vily blízko Banskej Bystrice prvá slovenská operná režisérka Drahomíra Bargárová (narodila sa 13. júna 1936 v Moravskom Sv. Jáne). Z divadelného interiéru odišla pred vyše dvomi desaťročiami, ale na jej nezabudnuteľnú réžiu opery Giuseppe Verdiho Nabucco, s ktorou divadlo hosťovalo v Paríži, si iste spomenú hlavne tí, ktorí boli účastníkmi znovuotvorenia Štátneho divadla v Košiciach po rekonštrukcii r. 1994.
Ale v skutočnosti odišla z Košíc na odpočinok r. 1989 po poslednom titule, ktorý tu vytvorila, operete P. Ábraháma Ples v hoteli Savoy. V decembri ešte hosťovala s inscenáciou opery M. Štědroňa a L. Kunderu Chameleón spred dvoch rokov v Prahe s veľkým úspechom. A to už mala za sebou viac ako 30 inscenácií v Košiciach, 10 v Banskej Bystrici a niekoľko ďalších, ktoré vznikli v čase štúdií a absolutóriu na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne v režijnom odbore prof. Miloša Wasserbauera.
Súčasná česká historiografia zdôrazňuje, že popri Václavovi Věžníkovi bola jednou z mála študentov školy, ktorí režírovali operné dielo Leoša Janáčka v rámci Medzinárodného festivalu L. Janáčka (Počátek románu), alebo fakt, že prvýkrát v histórii českého divadla na scéne JAMU zinscenovala operu H. Purcella Dido a Aeneas (1960).
Absolvovala r. 1960 v období, keď sa na Slovensku prebúdzalo k životu Divadlo J.G.Tajovského a jeho operný súbor, kam bola angažovaná a spočiatku pracovala ako dramaturg, asistent réžie a režisér, kde získala prvé úspechy a postupne aj mimoriadne ohlasy na talent, vlastné inscenačné postupy, nevídanú invenciu od popredných operných kritikov a novinárov. Svoje prvé zahraničné účinkovanie realizovala uvedením premiéry diela českého skladateľa Jiřího Pauera „Žvanivý slimejš“ („Der Schneckendiplomat“) v nemeckom meste Wittemberg.
V domácom prostredí postupne získavala priazeň publika, podstatný bol ohlas u divákov, ktorý bol mimoriadny hlavne po vytvorení inscenácie G. Verdiho Traviata, v ktorej titulnú postavu vytvorila vtedy mladučká sopranistka Edita Gruberová. Priaznivé ohlasy a kritiky jej dopomohli k ďalším ponukám. Osobnosť režisérky sa nám od samého začiatku javí ako umelec s hlbokým vzťahom k tvorbe slovenských umelcov, literátov a hudobníkov a k tvorbe romantikov v opernej literatúre.
Vedenie divadla jej zverilo náročné tituly Donizettiho Don Pasquale, Verdiho Maškarný bál, Rossiniho Barbiera zo Sevilly, Komediantov R. Leoncavalla, veľký ohlas dosiahla stvárnením opery Giana Carla Menottiho Stará panna a zlodej (1967). Ovplyvňovanie na ceste za profesionalitou a umeleckými métami bolo obojstranné. Jej pohľad na každú inscenovanú operu podľa zverejnených kritík stále prinášal nekonvenčný pohľad a pozoruhodnú invenciu spojenú vždy s hlbokým poznaním diela a jeho hudobnej podstaty.
Prvý konkurz na post stáleho operného režiséra, ktorý vyhlásili v košickom Štátnom divadle po smrti nezabudnuteľného režiséra Kornela Hájka vyhrala Drahomíra Bargárová pohostinskou inscenáciou opery G. Verdiho Maškarný bál r. 1969 a odvtedy sa začal jej každodenný umelecký zápas o vytvorenie čo najmodernejších a najoriginálnejších predstavení na tejto scéne. Nemala ľahkú pozíciu tvoriť súčasne s takou osobnosťou ako bol B. Kriška, po výnimočnom K. Hájkovi ale aj popri významných hosťujúcich režiséroch ako napr. E. F. Vokálek, O. Linhart, F. Preisler, M. Fischer, L. Štros, V. Věžník.
V čase jej nástupu do košického operného súboru divadlo disponovalo orchestrom na vyspelom stupni vďaka dirigentom a šéfovi L. Holoubkovi a B. Velatovi a sólistickým ensemblom s viacerými dnes už legendárnymi postavami ako boli Margita Abrahámová, Eva Šmáliková, Mária Adamcová, Lucia Ganzová-Holoubková, Oľga Golovková, Božena Hanáková, Eliška Pappová, Jozef Konder, Pavol Kovács, Július Regec, Anton Matejček, Karol Mareček, Juraj Šomorjai a mnohí ďalší, postupne prichádzajúci a odchádzajúci zo scény – ale nie tak stáli spolupracovníci výtvarníci Ladislav Šestina a Ján Hanák, návrhári kostýmov, napr. Ľudmila Purkyňová, choreografi Marylena Halászová, Miroslav Kůra, Stanislav Remar, Hana Machová a i.
Značný podiel na dnes už historicky nepopierateľných úspechoch jej inscenácií mala aj dramaturgická voľba Romana Skřepka, ktorý mal zásluhu najmä na svetovej premiére opier Nevšedná humoreska Otta Ferenczyho a Holoubkovej opere Túžba alebo treťom stvárnení opery Krútňava Eugena Suchoňa r. 1975, českých tituloch Smetanovho Dalibora (spolu s výtvarníkom Ladislavom Vychodilom), Štědroňovho Chameleóna, gruzínskeho autora Revaza Lagidzeho Lela, atď. Bargárovej inscenácie zostali dodnes nezabudnuteľnými a, ako historici operných dejín košického divadla rovnako zdôrazňujú, v košickom divadle v rokoch jej pôsobenia (1969-1989) znamenali prínos umelecký, pedagogický, kultúrno-historický. K nim patrí stvárnenie takmer všetkých opier Verdiho Otello, Rigoletto, Don Carlos, Trubadúr, Traviata, Aida, Nabucco, ale aj Pucciniho Bohéma, Tosca, Madame Butterfly, André Chéniér U. Giordana, Rossiniho Barbier zo Sevilly, E. Wolfa-Ferrariho Štyria grobiani, Čajkovského Eugen Onegin… Jednoaktovky Pucciniho Plášť a Orffovu Múdru ženu inscenovali spoločne s B. Kriškom.
Recenzentka T. Ursínyová si všímala prácu oboch: ,,Orff – to je už celkom iná práca, iný prístup, iné možnosti. Múdra žena je predovšetkým nový autorský pohľad na javiskové operné dianie. Už rukopis dáva možnosť „čarovať“ – a to využila Bargárová v plnej miere. Táto režisérka nielen subjektívne hľadá, ale tým i búra vžité konvencie, je „šťukou“, čo rozviruje príliš pokojnú hladinu nášho operného diania…“ (Hudobný život 1973 č.6)
Tvorivú prácu a život spojila Drahomíra Bargárová aj s prácou pre vznikajúcu Československú televíziu v Bratislave. Vytvorila vôbec prvú nahrávku operného diela slovenského autora Jána Zimmera Kráľ Oidipus, s ktorým sa mimoriadne úspešne predstavila na medzinárodnej prehliadke v Salzburgu (1969), ako aj ďalších opier: Médium G. C. Menottiho, Astrológov od G. Paisiella a Otella G. Verdiho s Magdalénou Blahušiakovou a Andrejom Kucharským v hlavných úlohách (1972), pre košické televízne štúdio Čajkovského operu Jolanta a mnohé iné.
Prostredníctvom divadelných úspechov získala ocenenia, absolvovala zahraničné stáže a hosťovanie na zahraničných scénach. Avšak najmä profesionálne zainteresované kritiky hodnotili režisérku mnohými superlatívmi, hoci sa našli aj nepochopenia a nedorozumenia. Z mnohých kritík vyberáme reprezentatívny úryvok z časopisu Slovenská hudba r.1964/10 ako ohlas na Bargárovej réžiu opery Don Pasquale G. Donizettiho z pera neznámeho, ale odborne profesionálne erudovaného autora: … režisérka D. Bargárová dosiahla ideálnu jednotu hudobnej interpretácie a jej adekvátneho scénického stvárnenia. A to určite nie je málo! Na javisku panuje zásluhou režisérky neustály pohyb. Prácu Bargárovej charakterizuje vynachádzavosť, prepracovanosť nielen v priestorovej a pohybovej organizácii, ale i v gestách a to nielen v sólistických a ensemblových scénach ale i v zborových. Dokázala zdynamizovať aj „stojáky“, veľké árie a zdanlivo retardačné dialógy, čím vznikol neraz skvelý kontrapunkt akcie a hudby v zmysle multiplikačnom…“
Odvtedy, tak ako šiel život a postupne tvorila na ďalších operách, došlo aj k rozchodu s umením, ale len zamestnanecky, počas života v ústraní režisérka do dnešných dní denne sleduje a vníma dianie v našej kultúre, svete divadla, opery a televízie. Hoci jej zdravotný stav nedovoľuje, aby bola aktívnou, zostáva naďalej nezabudnuteľnou postavou slovenského operného sveta.
K životnému jubileu vzácnym osemdesiatinám jej za všetkých pamätníkov i súčasných tvorcov posielame vďakou naplnené posolstvo s prianím spokojnosti, krásnymi spomienkami a životodarným zdravím ešte na mnoho krásnych rokov.
Autor: Lýdia Urbančíková
video: La traviata, Banská Bystrica, 1968, réžia Drahomíra Bargárová
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.