Prvý slovenský profesionálny operný spevák Janko Blaho – známy i neznámy

Dňa 24. apríla uplynie 40 rokov od smrti dr. Janka Blaha a v septembri t. r. si pripomenieme 120. výročie jeho narodenia. Bol prvým slovenským profesionálnym operným spevákom, sólistom opery SND v rokoch 1926-65, vokálnym pedagógom na VŠMU, zberateľom ľudových piesní z rodného Záhoria, ktoré vychádzali knižne.

Hoci svoj život s výnimkou detstva, štúdií práv v Prahe a operného spevu v Miláne prežil v Bratislave, založením zostal Skaličanom, kde sa narodil 15. septembra 1901 v rodine národného buditeľa lekára a hlasistického politika Pavla Blaha. V podstate už nie sú medzi živými pamätníci jeho umeleckých výkonov v jeho zlatej ére v SND, kam po pohostinskom vystúpení v Blodekovej opere V studni v roku 1924 nastúpi do súboru v roku 1926 ako lyrický tenor.

V časoch mojej mladosti však jeho hlas ešte pravidelne zaznieval z rádia, keďže hudobné programy Slovenského rozhlasu boli vtedy polyžánrové. Pravda, operná ária v jeho podaní odznela len kedy-tedy, zato si spomínam na viackrát opakovanú nahrávku duetu z Offenbachovej operety Orfeus v podsvetí so sopranistkou Annou Hrušovskou.

Takmer denne však zaznieval jeho hlas v piesňach, a tak sme spoznávali Skalica je pěkné město, V Sekulech sú samí ševci, Vínečko v mázku a ďalšie ľudové piesne z jeho rodného regiónu. Tie nahrával väčšinou s muzikou Samka Dudíka. Ale už v 30. rokoch generácia mojich rodičov ho mohla počúvať aj v pesničkách vtedajšej populárnej hudby (od Dusíka, Pálku, Lenského atď.), ktorú spolu s ním interpretovali aj ďalší operní či operetní speváci (napr. Štefan Hoza, alebo jeho spolužiak z o skalického gymnázia František Krištof Veselý), ako i v piesňach rodiacej sa generácie slovenských skladateľov (Schneider-Trnavský, Mikuláš Moyzes atď.).

Dnes si už môžeme len zalistovať v jeho spomienkach vydaných pod názvom Zo skalického rinku (1974), o jeho živote i umení napísala knihu jeho dcéra známa choreografka Helena Jurasovová (Janko Blaho v spomienkach, 2008), odborne pertraktoval jeho prínos pre slovenskú operu publicista Michal Palovčík (Priekopníci slovenského operného divadelníctva, 2001) a Slovenská teatrologická spoločnosť k jeho nedožitej storočnici vydala zborník z vedeckej konferencie Pocta Jankovi Blahovi.

V posledných rokoch sme jeho hlas zopár razy počuli zaznieť aj na dopoludňajších nedeľných programoch Kontinuity, ktoré v SND organizoval jeho synovec Jaroslav.

Namiesto podrobného rozboru jeho operného prínosu, teda len niekoľko informácií. Ako v spomínanom zborníku uvádza dokumentaristka Elena Blahová-Martišová, v SND odspieval 2648 predstavení, naštudoval 151 operných a operetných postáv, pričom najčastejšie spieval Janíka v Predanej neveste (218-krát).

Operní historici sa zhodujú, že jeho lyrický tenor výborne znel najmä v operách Bedřicha Smetanu a Wolfganga Amadea Mozarta. Všetci hodnotitelia sa taktiež zhodujú na jeho úžasnej muzikalite, ktorú bohato uplatnil pri početných záskokoch za kolegov, a ktoré mu umožňovali bez orchestrálnej skúšky vracať sa k úlohám po dlhom časovom odstupe. Pre túto vlastnosť si ho pochvaľovali aj v SND hosťujúci významní zahraniční speváci, ktorým bol partnerom (Mária Németh, Jarmila Novotná, Tatiana Menotti, Fjodor Šaľapin).

Svoj lyrický hlasový orgán nikdy neforsíroval a vyhýbal sa (na rozdiel od niektorých svojich kolegov) pre neho nevhodným príliš dramatickým úlohám. Napríklad uspokojil sa s úlohou Leopolda namiesto Eleazára v Halévyho Židovke, Vítka namiesto Dalibora v Smetanovej opere, Verdiho Cassia namiesto Otella a pod. Ideálne mu sedeli úlohy, ktoré si naštudoval za pobytu v Taliansku (Pucciniho Rudolf, Pinkerton, Verdiho Alfréd a Vojvoda), ale aj Čajkovského Lenskij či Bizetov Don José, ktorého kvetinovú áriu končieval vysokým tónom v mezzavoce oveľa skôr, než sa medzinárodná kritika v Salzburgu nadchýnala takýmto ukončením árie com.

Už si nemá ani kto spomenúť na jeho Manrica z Trubadúra, ktorého strettu v 40. rokoch musel opakovať (bez zboru a pri stiahnutej opone), aby sa tejto úlohe nakrátko objavil po svojej šesťdesiatke v roku 1963.

Toto stručné hodnotenie ešte chcem doplniť o vlastné zážitky s umelcom, ktorý bol mojím strýkom. Od malička vďaka otcovi u nás vládol kult jeho brata – speváka. Ako deti sme chodili s rodičmi na popoludňajšie predstavenia, aby sme ho videli ako Janíka v Predanej neveste, alebo ako Lukáša v Hubičke, ktorý hádže v hádke po Vendulke hlinené poháre a potom prelieza naspäť do izby cez oblok.

V päťdesiatych rokoch sa v niektorých, predtým ťažiskových úlohách objavoval už zriedkavejšie, no aj tak sme stihli zaregistrovať jeho Vojvodu, Rudolfa a častejšie aj Pinkertona spievajúceho „na celom svete ženy všade rovnaké sú.“ Jeho poslednou prvoodborovou novo naštudovanou úlohou bol náročný Fra Diavolo v Auberovej rovnomennej opere (1957). V minulosti v diele spieval lyrickejšieho Lorenza, no iba v jedinom predstavení, lebo jeho kolega na titulnú úlohu vôbec nestačil a inscenácia sa stiahla z repertoáru. Zbojníka, čo vo svojej zlosti kvet zlomí nevinnosti spieval suverénne a v druhom dejstve zvádzal rovnocenný „céčkarský“ súboj s mladým Andrejom Kucharským.

Následne sa priam zázračne preorientoval na menšie charakterové postavy, v ktorých vyvrátil názor, že je len kvalitným spevákom ale nie aj hercom. Z týchto úloh si výrazne pamätám na jeho Gajdošíka z Cikkerovej opery (ani som nekričal, ani som neplakal..), Krúpu z Krútňavy, Franza z Hoffmannových poviedok (dobre znám bel canto, veď spievam ľahko), Torquemadu z Ravelovej Španielskej hodinky, Poštmajstra z Eckovho Revízora, Rechtora z Líšky Bystroušky, no predovšetkým opilca Smeľkova z Cikkerovho Vzkriesenia, kde spolu s prvou manželkou Helenou Bartošovou v úlohe Madame Kitajevovej predvádzali priam spevácko-herecký koncert.

Na koncertnom pódiu Slovenskej filharmónie hudobné autority nadchol jeho výkon v Honnegerovej Jane z Arcu na hranici, kde popri ňom zažila svoj spevácky debut aj jeho dcéra Eva.

Doma sme zasa od malička počúvali jeho gramonahrávky. Vianočné, v češtine spievané koledy Nesiem Vám novinu a Narodil sa Kristus pán, dve duetá z Predanej nevesty s partnerkou Helenou Bartošovou, neskôr v 50. rokoch nahraný duet s Máriou Kišonovou z Madame Butterly a záhradnú scénu z Fausta s tou istou speváčkou a Mefistom Františka Zvaríka. A z krásneho Suchoňovho Žalmu zeme podkarpatskej sme obdivovali jeho tenorové sólo (pramienky žíl zo srdca navreté mi svietia na cestu). 

O pár rokov neskôr som sa s ním vybral do rozhlasu, aby som si na môj magnetofón prehral jeho operné árie (napr. prvú áriu Hermanna z Pikovej dámy, vstup Lohengrina alebo regrútsku scénu z Jej pastorkyne). V Bratislave som si od neho požičiaval klavírne výťahy z opier, cez letné prázdniny v Skalici zasa rodokapsy Zane Greya. V záhrade nášho domu som často stretával jeho žiakov z VŠMU Pavla Mauréryho, Fera Livoru, Máriu Morozovú-Murgašovú, Otíliu Hagarovú či Štefana Jančiho, ktorý sa u neho vždy rozospievaval na fráze Sparafucilla pán môj, ja nežobrem, som ten muž, čo dýkou vládnuť vie.

Prečítajte si tiež:
• Pripomíname si v apríli (2016)
• Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
• Takí sme (v Opere SND) boli…
• Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

Janko Blaho okrem toho, že bol operným i ľudovým spevákom a hlasovým pedagógom, bol aj príslušníkom jednej zo skupín bratislavskej bohémy. Jeho priatelia a členovia (husliar Willman, maliari Mudroch, Želibský a ďalší) sú už dnes tak ako on na pravde božej. Načim ich spomínať, lebo si to zaslúžia práve tak ako náš prvý slovenský profesionálny tenorista.

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video