Pucciniho Turandot na Slovensku

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pucciniho labutia pieseň, ako zvyknú nazývať jeho poslednú operu Turandot, sa pomaly dožíva svojej storočnice. Na Slovensku sa doteraz inscenovala päťkrát (Bratislava 4x, Košice 1x) a v polovici októbra t.r. uvedie Štátna opera jej prvú banskobystrickú inscenáciu. V tomto roku si pripomíname výročie jej svetovej aj slovenskej premiéry.

Frekvencia uvádzania Turandot – opery o čínskej princeznej na rozprávkový námet Carla Gozziho (libretisti Giuseppe Adami a Renato Simoni) – sa zvýšila najmä po tom, čo sa v Európe roztrhla reťaz s letnými opernými festivalmi pod hviezdnym nebom. Len medzi rokmi 1928 až 1995 sa dvanásť razy inscenovala vo veronskej Aréne, ale hrala sa aj v na festivale v Bregenzi, na pucciniovskom festivale v Torre del Lago, v Macerate, Salzburgu a inde. Je to totiž v istom slova zmysle grand opéra, ktorá si aj vďaka svojej orientálnosti potrpí na výpravné kostýmy a veľké zborové scény.

Giuseppe Adami, Giacomo Puccini, Renato Simoni, foto zdroj: puccini.it

Giacomo Puccini dielo nedokončil, pretože tento svet navždy opustil 29. novembra 1924. Väčšinou sa hráva so záverom druhej verzie z pera jeho žiaka Franca Alfana (pracoval s podkladmi od Pucciniho), keďže tú prvú ešte pred svetovou premiérou 25. apríla 1926 v Teatro alla Scala odmietol autor prvého hudobného naštudovania dirigent Arturo Toscanini. Vo svete sa najnovšie sem-tam hráva aj s novým záverom od Luciana Beria (tohto roku v Torre del Lago po prvý raz aj v Taliansku), čo však pre Slovensko neplatí. Doteraz sme zaznamenali len päť slovenských inscenácií tejto opery, čo zrejme súvisí s vysokými inscenačnými nárokmi, ako aj u nás až do čias konca druhej svetovej vojny zaužívaným podceňovaním verizmu, do ktorého sa nie celkom oprávnene zaraďuje aj Pucciniho tvorba.

Prečítajte si tiež:
Výročie Pucciniho Turandot

Simonetta Puccini: Súhlasila som so zmenou záveru Turandot. Presvedčil ma Ricordi
Čo všetko prezradil o Puccinim obsah nenápadného kufríka
Niekoľko poznámok k okrúhlemu výročiu Pucciniho úmrtia

Prvá slovenská inscenácia Turandot mala premiéru 31. októbra 1931 v SND a spievala sa (ako všetok vtedajší repertoár) v českom jazyku. V priebehu troch mesiacov sa uviedla ešte päť ráz. Významný kritik Ivan Ballo, orientovaný na česko-nemeckú hudobnú estetiku, dielo podrobil prísnej a nespravodlivej kritike tvrdiac, že dielo „neprináša do Pucciniho tvorby nových tónov“, skladateľ je „ďaleko za svojím zenitom“, a ako sú Bohéma, Tosca a Madama Butterfly dielami Pucciniho „východu, tak Turandot je dielom jeho západu“ (rozumej západu jeho slávy).

G. Puccini: Turandot, 1931, programový plagát SND, foto: Archív DÚ

V bratislavskej inscenácii z roku 1965 to vyvracia režisér Branislav Kriška tvrdením, že „Turandot je logickým evolučným krokom vo vývoji Pucciniho tak, ako bol vývoj Verdiho od Rigoletta po Otella“. V prvej inscenácii Ballo síce v recenzii kladne hodnotí dirigenta Zdeňka Folprechta, režiséra Bohuša Vilíma (scénografa inscenácie sa historikom nepodarilo identifikovať), ba slová uznania má aj pre predstaviteľov Kalafa, Liù a Timura (Peter Burja, Helena Bartošová, Arnold Flögl), menej už oceňuje vtedy tridsaťročnú sopranistku Mášu Kolárovú v titulnej úlohe. Aj tu je jeho argumentácia sporná, keď tvrdí, že úloha si žiada ľahší hlas a „nervnejšiu“ interpretáciu.

Premiéru druhej inscenácie Pucciniho Turantot uviedlo SND v novembri 1942 v hudobnom naštudovaní Ladislava Holoubeka a v réžia Bohuša Vilíma. Titulnú postavu chladnej princeznej Turandot stvárnila dramatická sopranistka Milada Formanová, princa Calafa spieval tenorista Šfefan Hoza, v postave otrokyne Liù sa alternovali sopranistky Mária Kišonová-Hubová/Zita Hudcová-Frešová a tatarského kráľa stvárnil basista Boris Jevtušenko. Inscenácia mala iba päť repríz. Dielo zaznelo v slovenskom preklade Jarka Elena.

G. Puccini: Turandot, Opera SND, 1942, Janko Blaho (Pang), Franjo Hvastija (Ping), František Hájek (Pong), foto: Archív SND

V júni 1965 sa dielo prvýkrát dostalo do repertoáru opery Štátneho divadla v Košiciach vďaka režisérovi Branislavovi Kriškovi, ktorého obľúbenými skladateľmi boli práve Leoš Janáček a Giacomo Puccini. Onedlho po tejto premiére inscenoval dielo aj v Bratislave (bolo to jeho konkurzné predstavenie na prijatie do SND), kde potom pôsobil ako režisér plných 27 rokov.

Premiéra v SND sa konala 20. novembra 1965 a do januára 1968 mala len 23 repríz, čo akosi protirečí tvrdeniu muzikológa a publicistu Michala Palovčíka, že Turandot je opera, po ktorej publikum túžilo. Paradoxne išlo o inscenáciu kritikou pozitívne prijatú a popularita Pucciniho v Bratislave bola značná. Aj tu sa zrejme potvrdilo, že slovenskí operní diváci neveria dielam im neznámym.

G. Puccini: Turandot, Štátne divadlo Košice, 1965, (réžia: Branislav Kriška), foto: Archív ŠDKE
G. Puccini: Turandot, Opera SND, 1965, (réžia: Branislav Kriška), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Pomerne nízky počet repríz ale nesúvisí s tým, že v priebehu roku 1968 SND stratilo obe predstaviteľky titulnej úlohy, ktoré postupne skončili v emigrácii. Turandot Hany Svobodovej-Janků som ešte stihol vidieť v pražskom Národnom divadle vo februári 1969 spolu s „bratislavským“ Kalafom Jiřího Zahradníčka. Podrobné hodnotenie tejto inscenácie možno nájsť v odbornej publikácii SAV Zlaté šesťdesiate roky v SND (2019) z pera Jozefa Červenku, v ktorej sa autor opiera predovšetkým o dobové kritiky, najmä Jaroslava Blaha.

Z hodnotenia réžie je dôležité konštatovanie, že Kriška nikdy nešiel proti partitúre a libretu a tiež, že mal výborné výtvarné cítenie, ktoré v tomto naštudovaní dotvoril scénograf Ladislav Vychodil s kostymérkou Helenou Bezákovou. Inscenáciu preto recenzenti charakterizovali ako príkladnú vyváženosť všetkých inscenačných zložiek. Celkovo ju označili ako rozprávkovo-symbolickú. Menšie výhrady sa vzťahovali len na občasné dynamické predimenzovanie zvuku orchestra pod vedením Tibora Freša. Zato sa však potvrdilo konštatovanie kritika Ivana Balla z tridsiatych rokov, že účinok diela v značnej miere závisí od jeho predvedenia.

G. Puccini: Turandot, Opera SND, 1965, Hana Svobodová-Janků (Turandot), foto: Jozef Vavro

Vrcholným zážitkom bola nie prvá, ale nasledujúca druhá premiéra Kriškovej inscenácie, v ktorej nebývalým spôsobom zažiarila brnianska sopranistka Hana Svobodová-Janků, ktorá potom túto úlohu spievala dve sezóny vo Verone (1971 a 1975), v milánskej La Scale i v Nemecku. Priam vyrazila dych svojou interpretáciou vstupnej árie In questa reggia a jej ďalším vrcholom bolo arioso Figlio del cielo, padre augusto… končiace sa dvakrát na c3 so sprievodom zboru.

Prečítajte si tiež:
Fenomenálnu Hanu Svobodovú-Janků objavila Bratislava pre La Scalu
Nezabudnuteľná Turandot Hana Svobodová-Janků

Na prvej premiére (20. 11. 1965) sa málo obsadzovaná Božena Suchánková (jej najlepšou úlohou v SND bola Santuzza z Mascagniho Sedliackej cti) snažila zvládnuť extrémne náročný dramatický part, čo sa jej podarilo len čiastočne. Neviem sa celkom stotožniť s hodnotením výkonov tenoristov v spomínanej publikácii SAV, kde sa kreácie dr. Gustáva Pappa a Jiřího Zahradníčka kladú na rovnakú úroveň, čo je skôr stanovisko teatrológa (ktorým ostatne Jaroslav Blaho bol) než muzikológa. Pri tom sa síce správne konštatuje, čo bolo prednosťou či nedostatkom jedného i druhého, no ak zostaneme len pri vokálnom hodnotení, ktoré je najdôležitejšie, tak Zahradníčkova kreácia (opierajúca sa o jeho bezproblémové zvládanie vysokých tónov) hrá jednoznačne prím. Wagnerovskí speváci sú pri interpretácii Turandot vítaní, nie však v postave Kalafa.

G. Puccini: Turandot, Opera SND, 1965, Imrich Jakubek (Kalaf), Hana Svobodová (Turandot), foto: Jozef Vavro, (archív DÚ)

Menej často do inscenácie vstupoval Imrich Jakubek, ktorému najlepšie sedela ária z prvého dejstva Non piangere Liù, no celkovo bol jeho hlas na ideálneho Kalafa priveľmi lyrický a vo výškach mierne limitovaný. Naštudovanie malo tri predstaviteľky Liù, ktoré boli oproti speváčkam z neskoršej Bednárikovej inscenácie lyrickejšie (Anna Martvoňová, Anna Kajabová, Alžbeta Svobodová). Z nich mala k Puccinimu najbližšie skvelá interpretka Mimi a Butterfly Martvoňová. Z tria ministrov vynikal Ping v podaní Juraja Wiedermanna. Z hostí tejto inscenácie stojí za zmienku len skvelý Kalaf Bulhara Nikolu Nikolova (1966).

Prečítajte si tiež:
Pred 20 rokmi zomrela Gina Cigna. Na „Turandot storočia“ si zaspomínal aj Juraj Hurný
Ghena Dimitrova, jedna z najstrhujúcejších Turandot, by mala osemdesiat rokov

Keď po Turandot v roku 2006 siahol režisér Jozef Bednárik, mal už povesť avantgardného režiséra prijímaného s obdivom i výhradami. Vedenie SND si údajne vyžiadalo, aby vo svojej koncepcii nešiel príliš ďaleko od klasiky (predtým vraj uvažoval preniesť príbeh medzi newyorské mrakodrapy resp. urobiť z Turandot podnikateľku). Ako to však bolo pre neho typické, chcel ohúriť pohybom (vrátane baletných vsuviek), farebnosťou scény i kostýmov Ľudmily Várossovej a pridávaním akcií pomerne statickému dielu.

G. Puccini: Turandot, Opera SND, foto: Alena Klenková/Archív SND

Najzaujímavejšou myšlienkou bolo vytvorenie malej žltej plochy, na ktorej protagonisti poodhaľovali zákutia svojej duše. Výslednému dojmu ubral na pôsobivosti nedostatok vertikálneho členenia scény (scénograf Vladimír Čáp). Tí, ktorí videli aj staršiu Kriškovu Turandot, dávali jej prednosť pred Bednárikovou. Za prvé tri roky bola inscenácia, ktorá je stále v aktuálnom repertoári Opery SND, uvedená 37-krát a potom sa hrala až do vypuknutia pandémie koronavírusu, pravda v posledných sezónach asi štyrikrát do roka.

Skvelé však bolo jej hudobné naštudovanie. Hlavnú zásluhu má na tom dirigent Ondrej Lenárd (spolu s Verdiho Simonom Boccanegrom a Pucciniho Bohémou považujem jeho Turandot za najlepšie dirigentovo naštudovanie v SND), ktorého predvedenie triumfálneho finále diela bolo až na hranici monumentality nielen vďaka orchestru, ale aj zboru pod vedením Blanky Juhaňákovej.

G. Puccini: Turandot, Opera SND, 2006, Ľubica Rybárska (Turandot), foto: Alena Klenková

Neskôr inscenáciu dirigovali Dušan Štefánek a Puccinimu blízky Rastislav Štúr. Účinok vokálneho pôsobenia inscenácie závisí predovšetkým od výkonu titulnej predstaviteľky. Inscenácia ich mala tri, ktoré by som zaradil do nasledovného rebríčka: Sorina Munteanu (úlohu spievala aj v Budapešti), Eva Urbanová (hosťovala s ňou v MET) a Ľubica Rybárska. Skvelé však boli aj hosťujúce Turandot v nasledovných rokoch: Anda Louise Bogza (s talianskym timbrom, no istým limitom pri najvyšších tónoch) Louise Hudson a v poslednom čase Maida Hundeling, ktorá len potvrdila, že v Turandot sa najlepšie uplatnia speváčky nemeckej školy.

Skvelých premiérových Kalafov, Peruánca Ernesta Grisalesa (v SND hosťoval aj ako Radamés a Canio) a Taliana Maria Malagniniho (15 rokov predtým spieval na Zámockých hrách zvolenských) postupne nahradili Michal Lehotský a Bolzsidár László.

Aký bude banskobystrický krst tejto opery 15. a 16. októbra 2021? Zaujímavé obsadenie hlavných úloh naznačuje, že sa máme na čo tešiť.

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár