Pucciniho vychladnutá polievka

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Predstavte si, že ste živou súčasťou vlastného pohrebu. Dívate sa na svoj katafalk a nikto vás nepozná. Tak túto situáciu namixovali skladateľ Puccini a básnik Fontana v opere Edgar. V poradí druhá hudobná dráma luccanského majstra Giacoma Pucciniho mala premiéru pred 130 rokmi na veľkonočnú nedeľu 21. apríla 1889. Publikum bolo chladné. Prečo Edgar prepadol a čo ešte nevieme o Pucciniho mladosti?

Cítil sa ako malá ryba v oceáne rodinnej histórie. Začínal ako organista a pôvodne chcel písať sakrálne skladby. Pozrime sa, po kom Giacomo Puccini podedil svoje schopnosti.

Plat ako kat

Inkasovali rovnako. Aby sa odlíšil od kata, na konci mesiaca dostával o jeden chlieb navyše. Reč je o Jacopovi Puccinim, učiteľovi v Lucce, ktorý v 18. storočí založil hudobnícku dynastiu Pucciniovcov. Narodil sa v roku 1712 v komúne Celle, a hoci dedinka po roku 1971 dostala čestné meno „klanu“ Puccini (Celle dei Puccini), Jacopa si adoptovala Bologna. La dotta e la grassa, učená a tučná metropola Emilie-Romagny, dala Puccinimu seniorovi vzdelanie. A nie hocijaké: študoval priamo u kapelníka dómu sv. Petronia Giuseppe Carettiho a s otcom Giambattistom Martinim, františkánskym učiteľom mladého Mozarta, ho spájalo priateľské puto.

Jacopo Puccini (1912 – 1781),
zdroj: puccinimuseum.org

Padre Martini napísal tri zväzky dejín hudby, no určite netušil, že z pucciniovského koreňa vyrastie až päť generácií skladateľov. Jacopo zakotvil v Lucce, kde okrem desiatok vokálno-inštrumentálnych skladieb zanechal dediča, syna Antonia Benedetta.

Meno benedetto znamená požehnaný a Najvyšší požehnal Puccinimu-synovi vstup do prestížnej akadémie bolonských filharmonikov. Písal sa rok 1771, zaujímavý aj tým, že v máji sa Vezuv zobudil z vulkanického spánku a bratislavský vynálezca Kempelen zostrojil legendárneho šachového „robota“ – Turka.

Jed v zmrzline

Keď sa v roku 1857 zistilo, že šachový stroj, ktorý porazil aj Napoleona, je podvod, severné Taliansko sa z času na čas ešte bavilo historkami, podľa ktorých Domenico Vincenzo Puccini, Benedettov syn a schopný autor neapolských opier à la Paisiello, nezomrel prirodzenou smrťou. Starého otca skladateľa Toscy vraj v roku 1815 otrávili zmrzlinou. Klebeta je horšia, ako klamstvo: nájde si poslucháčov aj v čase, keď nevinné lži vychádzajú z módy.

Domenico Vincenzo Puccini (1772 – 1815),
zdroj: puccinimuseum.org

Matričné folianty Giuseppe Verdiho a Michele Pucciniho majú čosi spoločné – rok narodenia 1813. Michele bol Domenicovým potomkom a povolanie, ktoré si vybral, mal zapísané nie vo hviezdach, ale v génoch. Dostal miesto organistu pri gotickej pýche Luccy katedrále San Martino, kde sa uchováva stredoveký krucifix Volto Santo s históriou siahajúcou až do antiky k farizejovi Nikodémovi, ktorý vraj vystružlikal jeho prvú podobu.

Ruky študenta Mercadanteho a Donizettiho boli „prilepené“ k chrámovému organu. Otec autora Bohémy vynikol ako majster cirkevnej a svetskej inštrumentálnej hudby. Zomrel, keď mal Giacomo šesť rokov.

Puccini-organista

Holandský organista Liuwe Tamminga vydal v roku 2009 CD s názvom Puccini The Organist (Puccini organista). Zaradil naň skladby, ktoré mladý komponista vytvoril počas konzervatoriálnych štúdií a pre svojho žiaka Carla della Ninu. Nina bol pôvodným povolaním krajčír a do Pucciniho rúk sa dostal v roku 1874. Giacomo pre neho napísal niekoľko cvičných skladieb.

Už vtedy cítil divadelnú vokáciu. Sľubného cirkevného hudobníka podľa slov Pucciniho životopisca novinára Arnalda Fraccaroliho privábila k divadlu Verdiho Aida. Odvtedy do organových prelúdií rád implantoval motívy z Rigoletta či z vtedy populárnej „indiánskej“ opery Il Guarany od Brazílčana Antônia Carla Gomesa. Organ bol pre budúceho súpútnika veristov starším bratom. Mladšieho brata mal v ľudskej koži.

Michele Puccini ml. (1864 – 1891),
zdroj: puccinimuseum.org

Michele Puccini junior sa narodil v roku 1864 a spolu s Giacomom dral lavice milánskeho konzervatória. Na jeseň 1889 emigroval do Argentíny, kde sa uplatnil ako učiteľ hudby a talianskeho jazyka. Chcel vari dobyť Západ ako hrdinovia neskoršej opery svojho staršieho brata La fanciulla del West? Jeho tieň žiaľ neprekročil.

Symfonická žila

Vráťme sa do roku 1880, kedy Giacomo Puccini prekračuje svoj prvý Rubikon. Mladý talent dokončil prvú významnejšiu sakrálnu kompozíciu Messa di Gloria. Išlo o záverečnú školskú prácu na Istituto Musicale Pacini. Skladateľ ju za svojho života nikdy oficiálne nevydal, ale jednotlivé motívy omše „zrecykloval“ vo svojich operách. Ozvenu Agnus Dei počujeme v slávnej Manon Lescaut, predchádzajúci Edgar skrýva Kyrie. Aj štartovná jednoaktovka Le villi má do finále prvej časti „vpletený“ motív antifóny Salve Regina. Modernú referenčnú nahrávku Pucciniho mariánskej árie pre soprán má na svedomí Angela Gheorghiu na albume Mysterium.

video

Ako pracuje Puccini s orchestrom? Ako stolár, ktorý vykladá komodu drobnou intarziou, lepenými úlomkami dreva zbiehajúcimi sa do ornamentálneho obrazca. Zaujal ako symfonik – študentská práca Capriccio sinfonico vzbudila nebývalý ohlas a mladého Pucciniho prirovnávajú k francúzskym majstrom – Bizetovi, Massenetovi!

Puccini a tradícia krajiny Galov a syrov – to je kapitola spiaca v šuplíku muzikológie. Le villi obsahujú krátky balet (La tregenda, extatický tanec žien zavrhnutých milencami, ktoré sa zmenili na pomstychtivé rusalky). Balet pre talianske prostredie nebol typický (ale originálny podtitul juvenílie bol opera-ballo). Veľa sa diskutovalo o priesečníkoch Pucciniho a Wagnerovho myslenia, no v netradičných harmonických spojoch je náš Toskánec oveľa bližší Debussyho zvukomaľbe, než filozofujúcemu Nemcovi.

Il primo successone – prvý „kasový trhák“

O vznik Pucciniho scénickej primy assoluty sa zaslúžil jeho učiteľ z konzervatória Amilcare Ponchielli. Skladateľ La Giocondy sprostredkoval svojmu žiakovi kontakt na básnika – libretistu Ferdinanda Fontanu. O uvedenie jednoaktovky Le Willis (neskôr italianizovanej na Villi a rozdelenej do dvoch dejstiev) sa zaslúžil aj Boito. Prispel do verejnej zbierky organizovanej na úhradu nákladov na uvedenie dielka (c)hudobného skladateľa z Luccy.

Komisia Sonzognovej súťaže, do ktorej bola pôvodne určená, si prácu ani nevšimla. Kritik Gramola z prestížneho Corriere della Sera napísal in margine aj toto: „(Triumf) bol pre mnohých iných rozčarovaním. Najmä pre mladých študentov, nadaných, ale chudobných, ktorí nemôžu predviesť svoju prácu, hoci iba jednodejstvovú, ak neprešla najprv rukami povolaných komisií.“ (cituje A. Fraccaroli, Život Giacoma Pucciniho, 1958, s. 37).

Ferdinando Fontana a Giacomo Puccini,
zdroj: internet

Na vychádzajúcu hviezdu operného neba reaguje Verdi slávnym listom z roku 1884 určeným nakladateľovi Ricordimu. „Jeho melódia nie je ani stará, ani moderná“ a typicky verdiovský bonmot „opera je opera a symfónia je symfónia“ rysujú s presnosťou geodeta hlavné črty Pucciniho hudobnej tváre: na vokálnu faktúru nanáša symfonický lak a vyhýba sa strofickej geometrii piesňovej formy. Nechce, aby sa v jeho áriách niečo opakovalo (tak, ako kedysi druhé strofy cabaliett). Opakovanie by v Pucciniho „intarzii“ spomaľovalo dej.

A ak sa niekde vynorí, má komemoratívnu funkciu. Commemoratio je v pôvodnom význame „zvolávanie mysle“, u ranokresťanských autorov značí spomínanie zosnulých na liturgii. Blížime sa k motívu pohrebu, ktorý v Pucciniho druhej opere časť auditória potešil a časť šokoval.

Na obzore Edgar

Kompozícii Edgara skladateľ venoval štyri roky života. Opera sa dávala v La Scale na Paschu 21. apríla 1889. Milánčania zobrali Pucciniho na milosť (hoci vieme, že Scaligeri to nemajú vo zvyku) a patrí sa hovoriť o neutrálnom prijatí, nie o typickom fiasku s rajčinami a bučaním.

Prvé dejstvo dáva príležitosť barytonistovi (rola Franka) v árii Questo amor, vergogna mia. Je to v poradí druhá operná ária pre barytón z Pucciniho pera (prvou je Guglielmova scéna Anima santaLe villi). Spieva Dalibor Jenis.

video

Rozporuplné prijatie Edgara nebolo prvé Pucciniho stretnutie s ješitnosťou Fortuny. Le villi zožali veľký úspech v Ríme, Miláne i Turíne, ale anno Domini 1885 prepadli. Fiaská v dejinách hudby nemajú nič spoločné s aleatorikou hazardných hráčov – princíp náhody je to posledné, čo im môžeme prisúdiť. Kde vypískali Pucciniho „víly“? V Neapole. Že práve mesto Partenopy pripravilo Toskáncovi nemilé privítanie, má svoje vysvetlenie: ľud je tu impulzívny, ale konzervatívny. Nestotožnil sa s odtieňom symbolizmu, ktorý výrazne „farbí“ celú partitúru. Prihovára sa duši estéta, nie rybárom spod Vezuvu.

Boh Ťa ochraňuj od tejto opery!

V taliančine eDio ti guardi a quest’opera“ je slovná hračka (písmená vyznačené tučným písmom dávajú meno titulného hrdinu). Túto ironickú vetičku načarbal maestro Puccini v roku 1905 na titulnú stránku klavírneho výťahu Edgara. Noty venoval anglickej priateľke Sibyle Seligman.

Vtedy už slávny muž sa pokúsil vzkriesiť prepracovaného Edgara v Buenos Aires. Publikum na staronovú návnadu nezabralo a atmosféru premiéry skladateľ uzavrel slovami: „je to vychladnutá polievka.“

O čom je Edgar? Inšpiračnou „fontánou“ libretistu Ferdinanda Fontanu bola hra francúzskeho dramatika Alfreda de Musseta La coupe et les lèvres (Čaša a pery). Flámsky sedliak Edgar je medzi dvoma mlynskými kameňmi: na jednej strane je spútaný vášňou k divokej Tigrane so spôsobmi kurtizány, na druhej strane ho priťahuje čistota láskavej Fidelie, ktorú opustil práve kvôli Tigrane. Aby unikol zo spárov zvodkyne, pridá sa k vojsku.

Keď na zbabelca príde mráz

Tenorové sólo z druhého dejstva Orgia, chimera dall’occhio vitreo demonštruje Edgarovu zbabelosť. Neschopnosť urobiť hrubú čiaru za životom plným neresti. Milostnú schizofréniu (balans medzi dvoma ženskými archetypmi, „zlou“ Tigranou a „dobrou“ Fideliou) v závoji pucciniovskej melanchólie diagnostikuje tenor Plácido Domingo.

video

Rytier Edgar padne v boji a dav mu vystrojí pohreb hrdinu. Iba jeden mních sype z rukáva Edgarove dávne hriechy. Obviňuje zhýralú Tigranu, že rytierovi pomútila hlavu. Tým mníchom je Edgar. Laudatio sa zmení na preklínanie. Keď Edgar odhalí svoju identitu, aby odišiel žiť s Fideliou – jedinou, ktorá nad ním ronila úprimné slzy – krutá Tigrana (tal. tigre – tiger) vezme dýku a nevinnú Fideliu (tal. fida – verná) zabije.

Aké je to zistiť, čo si o nás myslia ostatní? V kom sa sklameme a kto nám zostane verný? Práve na tieto otázky odpovedá Pucciniho Edgar. Snáď preto nemal – okrem „funerálneho“ tretieho dejstva – veľa potlesku. Je to príbeh, ktorý hovorí o faloši a neschopnosti zmeniť svoj život, kým je čas. Pohrebný pochod z Edgara však dirigoval Toscanini na Pucciniho rozlúčke zo životom.

Autoportrét v oku kamery

V hudobnej priadzi Edgara nie je veľa talianskeho „hrmotu“. Inštrumentácia vonia francúzskou nehou. Z hľadiska dramatickej výstavby má Pucciniho druhá opera aj veľa tradičných miest: scénu šialenstva (písanú pre tenor, nie pre soprán), súboj, prípitok mezzosopránu, sopránové lamento a k štvrtému dejstvu si Puccini neodpustil obligátnu symfonickú introdukciu.

Giacomo Puccini – obchodník a marketér, „tónotepec“ meštianskeho vkusu, „antiverista“ orosený dažďom verizmu, otec žensky ružového divadelného sentimentu, skladateľ-svetobežník – to všetko je pravda. Pravda ukazujúca nablýskané konské sedlo, ale nie jazdca. Na komplexné pochopenie Pucciniho hudobnodramatického inštinktu nám treba vyleštiť zo dve podkovy: prvou je Puccini-režisér, druhú nazvime Puccini-básnik.

G. Puccini: Edgar, obálka libreta opery

Režisérsky rukopis musí byť – a teraz malá prešmyčka – koncínny a koncízny. Štýlový, ale zároveň výstižný a svojím spôsobom stručný. Režisér transfornuje do vizuálnej podoby všetko to, čo hovorí hudba a príbeh. Puccini „videl“ svoje opery v oku kamery. Pracoval v imaginárnej televíznej strižni a Ponchiellim nastolený deklamačný štýl mu umožnil rozohrať javisko s takmer filmovým strihom. To má spoločné s veristami.

Úsmev ako rosa

Pokiaľ ide o verše ad musicandum, náš operista s kolegami z Mladej talianskej školy zdieľa rovnakú ulicu, ale nie spoločný dom. Puccini-básnik si zakladá na dokonalej komprehenzii libreta. Nechce „kvetnaté“ verše, rýmy a „šľahačku“. To (najmä v druhej etape tvorivého života) nechcel ani Verdi. Puccini je „iný“ v tom, že postavy diferencuje aj v reči. Zo svojich básnikov ťahá maximum. Vokabulár svojich hrdinov volí v závislosti od typu a charakteru (koketná Musetta sa vyjadruje inak, ako romantický bohém Rodolfo) a na rozdiel od veristov, ktorí sa komickým prvkom vyhýbali (s výnimkou Mascagniho Másk, Le Maschere a vidieckej selanky L’amico Fritz) sa Puccini aj v tragédiách rád zasmeje (uštipačný kostolník v Tosce má všetky atribúty komickej postavy).

Latinské slovo (h)umor označuje vodnatú rosu, tekutinu, mok. Voda, ktorá obmýva okruhliaky v jazere, aby zmäkli – to je humor. Jeho cieľom je orosiť kameň nášho srdca, tvrdý od každodenných starostí. Nie rozbiť ho, alebo zraniť. Len ovlažiť. Takýto humor nájdeme v dráme o Edgarovi (komické terzettino po árii Tigrany či úvodný zbor sedliakov vznášajúci sa v bizetovskom vánku).

Autor: Lucia Laudoniu

video

Renata Scotto, Carlo Bergonzi, Gwendolyn Killebrew a Vicente Sardinero sú kvartetom, ktoré v mikrovlnke silného naštudovania zohrieva Pucciniho „vychladnutú polievku“. Nahrávku opery z roku 1977 diriguje Eve Queller.

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár