Recenzia do neba

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nedávno – prostredníctvom Mariána Turnera, vydavateľského producenta CD albumu z Real Music House a súčasne dlhoročného riaditeľa Lúčnice, zaangažovanej na nahrávkach titulu – som dostala do rúk ďalší čin z dielne spomínaného hudobného vydavateľstva. (Vo februári sme v Opera Slovakia recenzovali z Real Music House: „6 suít pre sólové violončelo, BWV 1007-1012“ od J. S. Bacha v interpretácii Jána Slávika).

Na novom CD albume mladého vydavateľstva sú tentokrát dve štýlovo vzdialené skladby: mladistvá Missa in C od Alexandra Albrechta (1885 – 1958) a Symfónia č. 4 „In memoriam Milan Rastislav Štefánik“ pre sólový ženský hlas, zbor a orchester od Petra Martinčeka van Grob (1962 – 2021).

Žiaľ, autori (čo je smutné najmä v prípade nečakane zosnulého Petra Martinčeka) si prečítajú recenzentský ohlas iba ak v nebi. Obaja už totiž nie sú medzi nami. Peter Martinček van Grob (1962 – 2021), ktorého 4. symfónia tvorí druhú, podstatnú časť nového CD, zomrel pred pár dňami – 14. februára 2021, iba ako 58-ročný. Smrť tohto roku neúprosne kosí aj medzi skladateľmi…

Peter Martinček zdedil hudobné nadanie predovšetkým od svojho otca, noblesného, ľudsky a umelecky nezabudnuteľného skladateľa kompozičnej generácie šesťdesiatych rokov minulého storočia Dušana Martinčeka (1936 – 2006). V priam šľachtickom zjave tejto osobnosti sa zrkadlila aj hudba Martinčeka otca – a naopak. Žiarila v nej jemná lyrika, sonoristická hravosť, ale aj vnútorná vyváženosť estetického s racionálnym. Bol to intelektuál, ale aj „jemný kvet“ s osobitým peľom v ináč búrlivej kompozičnej záhrade svojich čias.

Matka Petra Martinčeka, profesorka Magda Martinčeková, zosobňuje chodiace ľudské srdce nekonečnej citlivosti a empatie voči blížnym, najmä však voči vlastnej rodine, ktorej bola desaťročia oporou a reálnou riešiteľkou denných úloh svojich „bohémov“. Naplno sa oddala aj svojej pedagogickej práci. Bola totiž známou vokálnou pedagogičkou na Konzervatóriu v Bratislave, kde vychovala rad profesionálnych sólistov i zborových profesionálov.

Peter Martinček (1962 – 2021), foto: internet

Toto boli teda dva najbohatšie pramene Petra Martinčeka syna, ktorý si v zrelom veku pridal k priezvisku prívlastok „van Grob“. Zo vzdialenejších, no rovnako talent a silu vyžarujúcich príbuzných rodu Martinčekovcov treba spomenúť významného slovenského režiséra martinského divadla a neskôr činohry SND, strýka Petra Martinčeka – Miloša Pietora. Z ďalších predkov patrí do martinčekovskej rodiny umelecký fotograf Martin Martinček, ktorého spolupráca na básnických knihách Milana Rúfusa je legendárna, podobne ako Martinčekove knihy s umeleckými fotografiami o biede i krásach slovenského ľudu či liptovskej krajiny.

Osobne nezabudnem na stretnutie s týmto elegantným pánom, pôvodne právnikom a s jeho manželkou-akademickou maliarkou Ester Šimerovou-Martinčekovou v ich liptovsko-mikulášskom dome, kam sa presťahovali z Bratislavy. Pani Ester bola výzorom i chovaním skutočná dáma, odchovaná parížskou a pražskou výtvarnou modernou počas 1. ČSR. V jej ateliéri som prvý raz videla modernisticko-kubistické obrazy tejto akademickej maliarky z čias mladosti, ale aj kamey – maľby na plochých, miniatúrnych plochých kameňoch, ktoré boli čiastočne jej výtvarným objavom.

Ako začínajúca publicistka a práve skončená muzikologička som ani len netušila, že raz budem počúvať (ba aj recenzovať) hudbu prasynovca Martinčekovcov – Petra. Navyše venovanú pamiatke M. R. Štefánika, v ktorom sa prepojili všetky väzby Martinčekovcov na Paríž, Prahu, prvú republiku, Bradlo, Slovensko, na našu svojbytnosť a na hlavného predstaviteľa národného pohybu, otázok a mýtov: generála M. R. Štefánika.

Pred 30 rokmi, r. 1991, som zasa napísala článok o mimoriadne úspešnej video opere-oratóriu Petra Matinčeka ml. Memento. Dielo je o sebadeštrukcii osobnosti drogovou závislosťou. Vzniklo v Slovenskej televízii na základe rovnomennej literárnej predlohy Radka Johna, v réžii mladého Samuela Ivašku. Doposiaľ je tento televízny titul obsahovo a hudobne silný, žiaľ, stále aktuálny, hoci roky nereprízovaný. V STV ho uviedli v r. 1992, 2006, 2009. Úspech Mementa podporil festival v Montreale, kde získal r. 1991 hlavnú cenu Grand Prix z vyše 500 opier z celého sveta!

Laureáti cien Hudobného fondu 2015, zľava M. Suchomel, M. Paľa, P. Polák, H. Kyseľová, M. Bróska, P. Martinček, foto: Jena Šimková

Z opernej tvorby Petra Martinčeka je rovnako silná opera Revelation of St. John (z kapitoly Zjavenia svätého Jána v Novom zákone). Ako skladateľ Martinček – ináč dlhoročný pedagóg kompozície, dejín a teórie hudby na Konzervatóriu i VŠMU v Bratislave – bol známy mnohými komornými i symfonickými skladbami, najmä však bohatou vokálnou tvorbou (diela Seltsame LiederTvár pri tvári, Žalmové piesne, Ave Maria), ale aj štyrmi symfóniami (Symfónia č. 2 “The second Touch”, Symfónia č. 3 “Benátska”a v zahraničí viacnásobne uvádzaná Symfónia č. 4 “In memoriam M. R. Štefánik”, za ktorú v roku 2015 získal Cenu Jána Levoslava Bellu).

Inklinácia k ľudskému hlasu, ako dokonalému hudobnému nástroju, sa prejavila u Martinčeka – syna zvlášť v spomínanej 4. symfónii. Je napísaná pre sólový ženský hlas, ktorý má veľké plochy na sólový prednes, ďalej pre miešaný zbor a orchester. Nahrávka vznikla v hudobnej produkcii osvedčeného teamu (podobne ako pri bachovskom CD): Roberta Pospiša, Martina Sillaya, Emila Nižňanského, čiastočne za spolupráce skúseného Huberta Geschwandtnera.

Alexander Albrecht: Missa in C, Peter Martinček van Grob: Symphony No. 4 In memoriam Milan Rastislav Štefánik, obal CD

Na interpretácii sa prvorado podieľa Štátny komorný orchester Žilina pod vedením temperamentného, za nové diela vždy plne angažovaného, skúseného dirigenta Leoša Svárovského (čestný šéfdirigent ŠKO), za spoluúčinkovania spoľahlivého, bezchybne spolupracujúceho Speváckeho zboru Lúčnica so zbormajsterkou Elenou Matušovou, ako aj so sólistkou, mezzosopranistkou Janou Kurucovou. Speváčka, ktorá pochádza z Tvarožnej pri Kežmarku, po štúdiu odboru cirkevnej hudby na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici, absolvovaní pedagogického minima v opernom speve na Konzervatóriu v Bratislave a štipendia na Univerzite v Grazi, začínala profesionálnu kariéru na nemeckých operných scénach najmä mozartovskými „nohavicovými“ rolami.

Pôsobila v Bavorskej štátnej opere v Mníchove, ako aj v ďalších zahraničných divadlách. Viac rokov bola sólistkou Deutsche Oper Berlin a od sezóny 2019/2020 je z vlastného rozhodnutia členkou Štátnej opery v Hamburgu. Jej prezentácia na viacerých CD, na koncertoch  s najznámejšími vokálnymi osobnosťami, ale aj pri hosťovaní na domácej scéne v SND, v SF, na BHS je vždy udalosťou.

Skladateľ Peter Martinček a mezzosopranistka Jana Kurucová po odznení predpremiéry Symfónie č. 4 In memoriam M. R. Štefánika so Štátnym komorným orchestrom Žilina, 2014, foto: ŠKO Žilina

Vysokú kultúru spevu predvádza Jana Kurucová aj vo vypätých momentoch vokálneho partu Martinčekovej symfónie – vždy s dokonalosťou a krásou oblého, zamatového tónu, dokonalo zvládnutej frázy, dychovej opory – a súbežne s vcítením sa do obsahu a nálady veršov v originálnych jazykových verziách. Martinček napísal sólový part pre vyšší mezzosoprán, resp. pre soprán. Jana Kurucová aj v tomto smere splnila bezvýhradne požiadavky autora.

Martinček využíva v 4. symfónii (trvanie 38:24) dve krásne básne vo francúzskom a anglickom jazykovom origináli. V najrozsiahlejšej, 16 minútovej l. časti, je to báseň Guillaumea Apollinaira Un oiseau chante (Vták spieva), vo štvrtej časti symfónie je to odlišná, myšlienkovo silná, smrti odolávajúca báseň Invictus (Neporazený) od anglického básnika viktoriánskeho obdobia Wiliama Ernesta Henleyho. Z obsahu veršov sa odvíja raz elegická, adagiová hudobná nálada, resp. protiklad nebesky vtáčieho spevu s hudobnou konfrontáciou vojnovej nálady a krutosťou vojny, vyjadrenej apelatívnou, zvukovo hustejšou sadzbou.

Martinček však vzápätí rád zjemňuje sýte obrazy zvonmi, harfou, teda zvukovým arzenálom, ktorý hudobne vnáša do obrazov „sacrum“, niečo nadpozemské, prežarujúce základnú tému krutej vojny – cesty, po ktorej musel kedysi prejsť samotný Štefánik. Celkovo je Martinček však skladateľom meditatívno-introvertnej hudby.

Jana Kurucová, Peter Martinček, Eva Hornyáková v Berlíne, 2019, foto: FB P.M.

Z pomalých častí je napokon zostavená aj 1. časť jeho 4. symfónie s veľkými sólovými speváckymi vstupmi. Napriek tomu, hudba ani v adagiových úsekoch nestráca na kontrastnosti a napätí, čomu napomáha aj nápaditosť skladateľovej práce s hlasom, ktorý dokonale pozná a rešpektuje.

Najzávažnejšia je štvrtá časť diela so sólom, orchestrom a zborom (Invictus), s metaforou o nezlomnosti vnútornej sily jedinca – tu Štefánika, ktorý svoju fyzickú slabosť prekonával duchovnou silou a vernosťou národným ideálom.

Peter Martinček dávkuje hudobné plochy v štýle „posvätného minimalizmu“, ako to výstižne napísal v analýze diela muzikológ Andrej Šuba. Hudobný minimalizmus si poslucháč pri bežnom vnímaní takmer neuvedomuje, symfónia ako celok je totiž hudobne bohatá, premostená neustále novými nápadmi a prácou so zborom, sólovou obsažnosťou a virtuozitou. Je to hudba pútavá, nástrojovo kontrastná, postmoderným charakterom prístupná aj širšiemu, nielen avantgardnému poslucháčovi.

Dielo bolo premiérovo uvedené 11. 10. 2014 v rámci BHS – so Štátnym komorným orchestrom Žilina, Speváckym zborom Lúčnica, s Janou Kurucovou ako sólistkou a s francúzskym dirigentom Jeanom Bernardom Pommierom. V podaní ŠKO Žilina a Leošom Sárovským zaznelo aj r. 2019 v rámci Roka M. R. Štefánika v berlínskom Dóme a v Dvořákovej sieni Rudolfina v Prahe (so sólistkou Evou Hornyákovou).

Peter Martinček, Eva Hornyáková, Leoš Svárovský, Štátny komorný orchester Žilina, Spevácky zbor Lúčnica, po koncerte Symfónie č. 4 In memoriam M. R. Štefánika v Berlíne, 2019, foto: FB P.M.

Aktuálna nahrávka z produkcie vydavateľstva Real Music House je reprezentatívnym dielom, do ktorého dali všetci účinkujúci maximálnu odovzdanosť partitúre a jej národnému, pritom všeľudskému posolstvu. Keby sa Peter Martinček dožil tejto podoby svojho „chef-d’oeuvre“, bol by určite tiež šťastný a spokojný. Takto mu posielame recenziu aspoň do neba.

Buklet v albume je maximálne obsažný, hoci výberom početných fotografií mohol byť decentnejší, ale aj určujúcejší prostredie, v ktorom sa nahrávalo. Graficky je tak prezentovaných viac záberov pre efekt a oči, menej pre vkus.

Bratislavský rodák Alexander Albrecht (1885 – 1958) je na CD dokumentovaný a predstavený neznámou mladistvou omšou Missa in C, pre miešaný zbor, sláčikový orchester a organ, ktorú napísal ako 14 – 17 ročný žiak (!) Kráľovského maďarského katolíckeho gymnázia v bývalom Prešporku. Dramaturgicky je toto dielo kontrastom druhej, závažnejšej časti CD – Martinčekovej 4. symfónie. Tým vyvažuje potreby a vkus rôznorodejšieho poslucháča.

Alexander Albrecht (1885 – 1958), foto: internet

Albrechtova Omša in C je mladistvá, veku autora prislúchajúca vzorka dobovej sakrálnej tvorby, nie veľmi hlboká, skôr príjemne sa počúvajúca, pri ktorej sa mohlo nábožné srdce súbežne modliť i počúvať chrámovú produkciu. „Lúčničiarsky zbor“ znie aj v tomto diele jednoliato a zvukovo vycibrene, nehovoriac o tom, že Albrecht kladie na zbor iba jednohlasné požiadavky, bez jedinej fúgy. Zrejme vychádzal z možností vtedajšieho chrámového zboru v Klariskách, kam patrilo hudobnou produkciou spomínané gymnázium.

Menšia kompozičná náročnosť a prehľadnosť partitúry, inšpirácia v jednohlasnej omšovej tradícii, zapojenie organových vstupov (Marek Janko) i menšie sólové vstupy sopránu (Zuzana Weiserová) – to všetko znie na nahrávke spoľahlivo, za spoluúčasti sláčikového Štátneho komorného orchestra Žilina. Orchester s lahodnými, mäkko znejúcimi sláčikmi tvorí základ precíznej nahrávky pod vedením dirigenta Martina Leginusa. Omša, ako aj 4. symfónia P. Martinčeka boli nahrávané v Dome umenia Fatra Žilina.

Na záver zopár slov: AJ Albrechtova Missa in C – vrátane obsiahleho a poučeného sprievodného textu Vladimíra Godára, ako viacero vydaných CD s nahrávkami „kleinmeistrov“ z nášho územia, je dokladom zanietenej práce popredného, neúnavného skladateľa, muzikológa, znalca a bádateľa v našej stále bohatej a neprebádanej hudobnej histórii Vladimíra Godára. Je nielen skladateľ, ale aj polyhistor, ktorý svojou početnou prácou, vloženou hoci do jedného titulu i osobnosti, vytvára samostatnú bádateľskú bunku na vysokej profesionálnej úrovni. Nešpekuluje o našej národnej malosti, ale potvrdzuje, že i najmenší domáci objav je sklíčkom do mozaiky, ktorá sa volá európska kultúra.

Autor: Terézia Ursínyová

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár