Renesančný človek Aleš Votava

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
8. mája t.r. si pripomíname dvadsiate výročie úmrtia jedného z najvýznamnejších slovenských scénografov 20. storočia, výtvarníka a pedagóga – Aleša Votavu. Záber tvorby Aleša Votavu zahŕňal okrem scénografie pre činohru, operu i balet aj tvorbu umeleckého šperku, voľnú výtvarnú tvorbu a publicistiku.

Jeho prvou hrou v rámci tvorby scénografie bol Koniec hry od Dušana Mitanu pre Divadlo pre deti a mládež v roku 1986 v réžii Blaha Uhlára a poslednou bola spolupráca na scéne pre Lucernu Aloisa Jiráska, ktorá mala premiéru v Národnom divadle v Prahe v novembri 2001. Je nepopierateľné, že jeho umelecká invencia jednoznačne ovplyvnila slovenskú umeleckú scénu.

Scénograf to je taký hybrid medzi mysliteľom, kreatívnym umelcom, remeselníkom, psychológom. Musí sa v ňom spájať pán so sluhom. Čudná kombinácia.“ Aleš Votava

Aleš Votava pri práci, foto: súkr. archív A. Gruskovej

Aleš Votava (1962 – 2001) študoval na Umelecko priemyselnej škole v Bratislave u prof. Rudolfa Filu a odbor scénická a kostýmová realizácia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u prof. Ladislava Vychodila (absolvoval 1987). Zúčastnil sa na študijných pobytoch v Paríži v divadlách Théatre du Soleil, L`Opera – Palais Garnier a Théatre G. Phillipe (1986 – 1987) a ročného pobytu na Francúzskej akadémii v Ríme (1993 – 1994, Vila Medici) a mnohých šperkárskych a scénografických tvorivých dielňach. V roku 1998 obhájil docentúru habilitačnou prednáškou Farba v priestore javiska.

Vystavoval samostatne i na kolektívnych prehliadkach (Bratislava, Trnava, Piešťany, Nitra, Zvolen, Banská Bystrica, Hlohovec, Moskva, Rím). Je autorom výtvarného návrhu Ceny DOSKY (drevená doska s postriebreným štítkom), ktorú za mimoriadne počiny v oblasti divadla udeľuje Asociácia súčasného divadla.

Ako scénograf pracoval pre Slovenské národné divadlo, ASTORKA Korzo ´90, Štúdio S, GUnaGU, Štátnu operu v Banskej Bystrici, Divadlo Andreja Bagara v Nitre, Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Spolupracoval aj so zahraničnými profesionálnymi divadlami v Čechách, Maďarsku a Taliansku. Sumár scénografickej tvorby Aleša Votavu predstavuje vyše štyridsať činoherných inscenácií. Dvadsaťsedem opier a hudobných diel, desať baletov a takmer desať scénografií pre divadlo GUnaGU v Bratislave.

Nebola mu cudzia scénografia pre veľké opery ako aj scény pre malé divadielka či štúdiové formy. Ako architekt spolupracoval na viacerých televíznych a filmových projektoch (ARIA ou les rumeurs de la Villa Medicis, E. Clavaud, 1995, Modré z nebe, E. Borušovičová, 1998, Vyhnanci, A. Ditrich, STV 2000 a i.)

W. Shakespeare: Búrka, Činohra SND, 2000, foto Jana Nemčoková/Archív SND

Za svoju scénografickú prácu získal mnoho ocenení, štyrikrát dostal cenu Dosky (1996 – Višnový sad, SND, 1997 – Les, Divadlo Astorka Korzo ´90, 2000 – Búrka SND, 2001 – Hra snov, DAB Nitra, in memoriam, cenu za neho prebral jeho brat). Získal cenu Alfréda Radoka ako najlepší scénograf sezóny 1999/2000 za scénu k opere Tosca uvedenú v pražskom Národnom divadle a mnoho ďalších cien. V decembri 2001 mu bola udelená Cena Tatra banky in memoriam. V tom istom roku získal aj Striebornú medailu na Trienále scénografie v Novom Sade (Juhoslávia) za scénografiu k inscenácii Búrka (SND, 2000).

Renesančná podstata jeho bytosti podľa Dagmar Inštitorisovej[1] spočívala najmä v tom, že divadlo nielen tvoril a učil ho, dokonca o ňom teoreticky, reflexívne a kriticky písal. Navyše jeho renesančnú všezručnosť dokazoval tým, že okrem navrhovania scény vyrábal aj kulisy, hral, režíroval, písal, svietil a vlastnoručne zhotovil, čo bolo do scény potrebné.

G. Verdi: Aroldo, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera v Banskej Bystrici), 1993, Gurgen Ovsepian (Aroldo), réžia: Martin Bendik, scéna a kostýmy: Aleš Votava, foto: Archív ŠO

Jeho diela reprezentovali vnútornú harmóniu, výtvarnú krásu, dokonalý imaginatívny priestor plný vzduchu, voľnosti a svetla. Boli divadelne a významovo čisté. Typická pre neho bola premyslená práca so znakom a farbou, pričom tónovaním farieb dosahoval viaceré významové vrstvy. Mal cit pre farbu, vedel ju použiť v pôsobivých plochách a dramatických situáciách. Jeho obľúbenou farbou bola ultramarínová modrá, ktorá najlepšie vystihovala atmosféru tajomstva, a ktorá časom čoraz intenzívnejšie prenikala do jeho diel. Kládol dôraz na účelne a striedme narábanie s výrazovými prostriedkami. Základným stavebným a kompozičným postupom bola pre neho štylizácia. Štylizovaním dostal javiskové riešenie do čistej farebnej plochy v kontrapunkte s realistickým prvkom.

Ďalším dôležitým vyjadrovacím prostriedkom bolo svetlo. Vhodným výberom farebných kombinácií veľkých plôch vytváral silnú atmosféru a ilúziu premeny proporcií priestoru. Útulný a komorný priestor sa v priebehu niekoľkých sekúnd dokázal zmeniť na nevľúdnu pustatinu, v ktorej sa ľudská postava úplne stratila.

Aleš Votava bol povestný láskou k opere

Pochádzal z umeleckej rodiny, otec hral vo filharmónii a mama výtvarníčka milovala klasickú hudbu. Učil sa hrať na klavíri a hudba ho dokonca zachránila pred povinnou vojenskou službou. Spravil prijímačky do Vojenského umeleckého súboru ako spevák. Prijímacej komisii sa predstavil áriou Sarastra z Mozartovej Čarovnej flauty. Niektoré árie si vraj aj sám doma pospevoval. Priamo spoznával talianske operné domy a ich repertoár, svojich obľúbencov Rossiniho, Donizettiho, Verdiho či Pucciniho. Navštevoval veľké operné divadlá v Miláne, Benátkach, Parme, Neapoli, Ríme.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, Ľubica Vargicová (Violetta), Zbor Opery SND, réžia (Marián Chudovský, scéna: Aleš Votava), foto: Alena Klenková/Archív SND

Pre operné a spevoherné diela vytvoril Aleš Votava dvadsaťsedem scénografií. Spolupracoval s režisérmi ako Marián Chudovský, Branislav Kriška alebo Nina Vangeli. Najviac scénografií vytvoril v Štátnej opere v Banskej Bystrici v spolupráci s režisérom Martinom Bendikom, s ktorým spolupracoval už ako študent na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Martin Bendik profiloval poetiku banskobystrického súboru so zameraním na objavovanie menej známych diel svetových skladateľov ako napríklad diela Verdiho a Rossiniho. Banskobystrická operná scéna tak v rámci celoslovenského významu otvorila významnú éru objavnej dramaturgie častokrát prepojenej s nekonvenčným scénickým riešením Aleša Votavu.

Obdobie umeleckej tvorby Martina Bendika a Aleša Votavu patrí medzi najzaujímavejšie periódy moderných dejín slovenského operného divadla na Slovensku. Bolo tomu tak aj v prípade Gluckovho diela Orfeus a Eurydika, kde scénograf využil tvar pyramídy ako nadčasovú formu prezentujúcu nezlomnosť ľudskej povahy. Z podobne progresívnych a kvalitných inscenačných počinov pochádza aj Verdiho Aroldo (1993) či uvedenie opery Luisa Miller (1995). Tu opäť Votava priniesol štylizovaný tvar scény. Mohutné a časom poznačené múry hradu scénograf naklonil, čím vytvoril na scéne pocit padajúceho, honosného, grófskeho sídla. Morbídnosť rozpadávajúceho sveta presvedčivo podčiarkovali aj čierne kostýmy ženského zboru.

Skica scény (podsvetie) Gluckovej opery Orfeo a Eurydika pre DJGT v Banskej Bystrici (dnešná Štátna opera) v roku 1991, kde bol A. Votava autorom scény i kostýmov, réžia: Martin Bendik. Zdroj: sng.sk
E. W. Ferarri: Zuzankino tajomstvo, DJGT Banská Bystrica, dnešná Štátna opera), 1989. Milan Schenko (Gróf Gill) a Alžbeta Brezňanová (Trgová) (Grófka Zuzka), réžia: Martin Bendik, scéna a kostýmy: Aleš Votava, foto: Archív ŠOBB

Notoricky známy dej Pucciniho Toscy (2000) presunuli do drsného a nepoetického obdobia prvej svetovej vojny na pôdoryse sakrálnej, vojnou zničenej konštrukcie lešenia. Predposlednou scénickou realizáciou Aleša Votavu bola Tosca v pražskom Národnom divadle v réžii Vladimíra Morávka, za ktorú získal cenu Alfréda Radoka za najlepšiu scénografiu sezóny 1999/2000. Hlavným zámerom inscenátorov bol pokus o antiiluzívne operné divadlo na pôde veristickej opery. Celý dej Toscy sa odohrával v ultramarínovom priestore posiatom množstvom žiaroviek evokujúcich hviezdy. Dej ozvláštňovali aj alegorické výjavy plné magických postáv.

V Boitovom Mefistotelesovi (Divadlo J. K. Tyla v Plzni, 1999) v réžii Nini Vangeli sa opäť ako dominantná farba objavuje modrá resp. trinásť tmavomodrých schodov tiahnúcich sa po celej šírke javiska symbolizujúcich priestor medzi nebom a peklom.

A. Boito: Mefistoteles, Divadlo J. K. Tyla v Plzni, 1999, foto: Marta Kolafová/Archív DJKT Plzeň

Poslednú scénu Aleš Votava navrhol pre českú klasickú rozprávkovú drámu Lucerna od Aloisa Jiráska v Národnom divadle v Prahe (2001) v réžii Vladimíra Morávka. Lucerna patrí k symbolom Čiech a obľúbený titul ochotníckych divadiel. V. Morávek Lucernu spracoval ako poetickú hru o sile lásky, čistoty a poézie, ktorá vzdoruje prízemnosti, moci a karierizmu. Aleš Votava spolupracoval na scéne so známym ilustrátorom detských kníh Aloisom Mikulkom, ktorý do hry maľoval farebne pestré kulisy a prospekty v insitnom štýle.

Aleš Votava patril k výrazným osobnostiam slovenskej scénografie 90. rokov 20. storočia a napriek predčasnej smrti (vo veku 38 rokov) ostáva jeho meno aj dnes pojmom v slovenskej divadelnej scénografii.

Autor: Miroslav Daubrava

[1] Za Alešom Votavom, Javisko, 33 č. 6, 2001, s. 38.

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

kurátor Múzea Divadelného ústavu pre scénografické, múzejné a galerijné zbierky a publicista

Zanechajte komentár