Dnes je: streda, 15. 8. 2018, meniny má: Marcela, zajtra: Leonard

Renesančný rebel alebo sága rodu Boito

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Smrť rebelom! Aj tak možno charakterizovať život talianskeho literáta, skladateľa a libretistu, predstaviteľa bohémskeho hnutia Scapigliatura Arriga Boita, ktorý naposledy vydýchol pred 100 rokmi, 10. júna 1918. Prečo si Boito zmenil meno a na ktoré jeho dielo uvalila embargo polícia? Osudy Arriga Boita, jeho otca Silvestra a brata Camilla boli zamotané ako opera. Poďme ich rozmotať!

Zo zvonice svätého Marka, ktorá bdela ako varovný prst nad azúrovou kráľovnou Jadranu, sa každodenne ozýval hlahol najväčšieho zvona naladeného na tón a. La Marangona, oceľové srdce Benátok, zvolávala do práce miestnych stolárov. Hovorili si marangoni, podľa vtáka kormorána či podľa „veľkej kačky“ potápača veľkého (lat. Mergus merganser, tal. Smergo maggiore), ktorá sa v love za korisťou potápa do hlbočiny jazera až niekoľko desiatok metrov. Stolári od svätého Marka sa v zvuku Marangony „topili“ napoludnie, na začiatku a na konci pracovného dňa. Hlasu najväčšieho benátskeho zvona načúval aj Silvestro Boito. Nebol stolár. Jeho rodičia sa živili ako pltníci. Silvestrovi však zavoňalo umenie a približne v osemnástich rokoch sa presťahoval do Padovy, kde sa vypracoval na špičkového portrétistu a maliara miniatúr. Dvakrát navštívil Viedeň a s paletou v batohu objavoval poklady renesančnej Florencie.

Maliar a jeho múza

V roku 1835 prišiel Silvestro Boito na maliarske skusy do Benátok, kde sa zoznámil s bohatou poľskou šľachtičnou Jozefínou Radolinskou. Sotva rok po prvom rande, v máji 1836, si Jozefína a Silvestro vo Florencii povedali áno. Bolo to manželstvo z rozumu. Silvestro Boito mal hlboko do vrecka, ale jeho poľská polovička sa mohla pochváliť tučným venom a ešte tučnejším rodokmeňom. Radolinskí dostali meno podľa mestečka Radolina v strednom Poľsku. Z toho hniezda vyletel v druhej polovici 14. storočia do sveta zakladateľ rodu biskup Piotr Wysz Radoliński. Jeho kontakty siahali až do Vatikánu k pápežovi Urbanovi VI. Chápadlá Radolinských sa vďaka tomu rozvetvili ako chobotnica po celej strednej Európe. Cveng ich nomen gentile (urodzeného mena) dokladá fakt, že jeden z potomkov rodu, Władysław Radoliński, sa v roku 1838 zúčastnil legendárnej korunovácie britskej kráľovnej Viktórie v Londýne. Silvestro Boito a jeho manželka v tom čase na zábavu ani nepomysleli. Zamestnávala ich výchova prvorodeného syna Camilla, ktorý „korunoval“ ich manželstvo prvým detským plačom 30. októbra 1836. Camillo prišiel na svet v tôni rímskych pínií, kde jeho otec Silvestro maľoval portréty pre svojho krajana zo severotalianskeho Belluna pápeža Gregora XVI. Umelec, ktorého cirkev medzičasom dekorovala rytierskym Rádom svätého Gregora Veľkého, mal ďaleko od pokorného holúbka. Jeho neurotická povaha, výbušná ako sopka, ho doviedla na južný cíp talianskej čižmy do Neapola, aj ďaleko na sever, do Poľska, aby sa napokon vrátil do mesta svojich mladých liet, do Padovy. A práve tu, v univerzitnom meste na rieke Bacchiglione, sa 24. februára 1842 narodil druhý syn maliara Silvestra a grófky Jozefíny, budúci bohém Arrigo Boito.

Arrigo Boito (1842 – 1918), zdroj: internet

Meno Arrigo je akoby vystrihnuté zo stredovekých rytierskych ság (v latinskej forme Arrigus je doložené v Toskánsku 11. storočia). Aj hlavná tenorová postava z Verdiho opery Sicílske nešpory (I vespri siciliani) nesie meno Arrigo, hoci ide o krstné meno rozšírené v severotalianskych krajoch, nie na slnečnej Sicílii. Boitovci zapísali svojho druhého syna do matriky pod menom Enrico Giuseppe Giovanni Boito. Keďže Arrigo je italianizovaná forma starogermánskeho Haganrich, Henrich (vo význame správca statku), má rovnaký etymón, ako meno Enrico. Mladý umelec si zmenil krstné meno až po roku 1860, kedy premiéroval patriotickú kantátu Quattro giugno (Štvrtý jún). Čo ho k tomu viedlo? Boito, sympatizant Wagnera a „rytier nového umenia“, sa modifikáciou krstného mena chcel pravdepodobne identifikovať s aurou stredovekého rytierstva. Aj mnohí talianski cavalieri nosili germánske mená a parciálne imitovali modo di vita nemeckých hrdinov v zbrani (exempli gratia, Arduino della Palude, Riccardo Caracciolo, Loderingo degli Andalò a ďalší). Čo prežíval budúci Arrigo v čase, kým bol ešte Enricom?

Silvestrova rodina po narodení druhého potomka opäť zdvihla kotvy. Maliar sa so svojimi dvoma synmi usadil v Benátkach, kde sa v revolučnom roku 1848 aktivizoval ako veliteľ práporu národnej gardy. Kočovný život však nevyhovoval Silvestrovej manželke, ktorá v lete 1851 odišla do rodného Poľska, zatiaľ čo synovia Camillo a Enrico zostali v Benátkach. Silvestro Boito čoraz viac vyhľadával samotu (zomrel v roku 1856). Zostalo po ňom niekoľko olejomalieb priemernej kvality, po ktorých s lupou životopisca pátral Piero Nardi, autor publikácie Život Arriga Boita (Vita di Arrigo Boito). Väčšina z nich sa prepadla do čiernej diery času. Nardi však referuje, že na na vlastné oči videl viacero diel otca budúceho hudobníka a libretistu. Ktoré Silvestrove diela sa mu podarilo vypátrať? Kresbu ceruzkou s podobizňou Giuseppe a Paola Alpagovcov, portrét Giardina da Borsu a skicu s portrétom Tebalda Caffiho, ktorú vlastnil posledný komorník Arriga Boita Pietro Gatti. Nardi sa zmieňuje o perokresbe pápeža Gregora XVI. a o existencii portrétu toho istého pápeža s monsignorom Luigim Zuppanim, biskupom Belluna (maľba patrila do rodinného portfólia Zuppaniovcov). Umenie Silvestra Boita podľa slovníkového hesla Pietra Santiho (Dizionario Biografico degli Italiani, vol. 11, 1969) nepatrilo do zlatého fondu talianskej romantickej portrétistiky a vykazovalo skôr remeselnú zručnosť, než iskru génia. V roku 1828 však Silvestro vystavoval svoju kópiu Svätej rodiny podľa Raffaela Santiho na viedenskej Akadémii. Neveľký akvarel sa v marci 2012 ocitol pod aukčným kladivkom na zahraničnej dražbe. Silvestrovo umenie sa vtelilo do životov jeho synov Arriga a Camilla, ktorý – každý svojím spôsobom – ovplyvnil tok nepokojnej rieky talianskej kultúry. A sága rodu Boito pokračuje…

Camillo Boito (1836 – 1914), architekt a brat Arriga Boita, zdroj: internet

Bratia v Giolittiho veku

Na úvod trochu matematiky: v roku 1856, keď zomrel maliar Silvestro, bol jeho syn Enrico (alias Arrigo) už tri roky poslucháčom milánskeho konzervatória. Študoval u operného skladateľa z Udine Alberta Mazzucata, ktorý v roku 1843 zložil vlastnú verziu Hernaniho (rok pred Ernanim Giuseppe Verdiho!). Tri roky po otcovej smrti naposledy vydýchla aj mama Jozefína (1859). Tá sa od roku 1851, kedy sa cesty Taliana a Poľky rozišli, so svojím mužom viac nezblížila… Arrigo hľadal oporu v staršom bratovi Camillovi, z ktorého vyrástol architekt, spisovateľ a rozhľadený muž.

Camillo Boito zdedil po otcovi výtvarné cítenie. V zlomovom roku 1856 ho benátsky učiteľ, architekt a historik umenia Pietro Selvatico povolal prednášať architektúru na Benátskej akadémii. Výnimočné schopnosti vyniesli mladého architekta zo študentskej lavice priamo za katedru: od roku 1860 do roku 1908 učil na Akadémii krásnych umení (Accademia di Belle Arti) v Brere a od roku 1865 viedol stavebný dorast na milánskej polytechnike (Istituto tecnico superiore di Milano). Do dvadsiateho storočia Camillo vstúpil ako vážený pedagóg, historik architektúry, obnovovateľ pamiatok a kritik umenia – to sa však v talianskych politických dejinách už začínala písať éra známa ako età giolittiana (Giolittiho vek) trvajúca až po predvečer 1. svetovej vojny (a prakticky doznievajúca aj po nej). Giovanni Giolitti bol päťnásobným talianskym premiérom a vďaka rovnomennej eseji antifašistu Gaetana Salveminiho vošiel do dejín pod prezývkou il ministro della mala vita (vyslanec, minister zlého života; Giolitti bol Mussoliniho odporcom). História je majsterkou kombinatoriky a počtov: štátnik Giolitti prišiel na svet v rovnakom roku, ako Arrigo Boito. Od známeho hudobníka bol mladší o pár mesiacov (premiér sa narodil 27. októbra 1842; Arrigo sa narodil 24. februára). Na prahu Giolittiho éry sa zrodilo posledné (a najznámejšie) dielo Camilla Boita: domov dôchodcov pre hudobníkov (Casa di Riposo per Musicisti) v Miláne z roku 1899. „Developerom“ tehlovočervenej stavby v historizujúcom štýle s neogotickými okenicami a rozetami nebol nikto menší, než Giuseppe Verdi.

Giuseppe Verdi (zľava) a Camillo Boito (v strede) na stavenisku Casa di Riposo.
zdroj: verdi.san.beniculturali.it

V roku 1876 Camillo Boito stavil na literárnu kartu s debutom Storielle vane (Márne historky). Po nich v roku 1883 nasledoval Senso. Nuove storielle vane (Zmysel/Smer/Nové márne historky). Touto novelou sa čiastočne inšpiroval známy filmový a operný režisér Luchino Visconti, keď v roku 1954 „stvoril“ rovnomenný filmový manifest post-realizmu. Camillo Boito bol v literárnom krúžku Scapigliatura známou persónou. Do zvodnej siete milánskej bohémy sa zamotal spolu s bratom Arrigom, levom salónov. Ten sa profiloval ako duálny umelec balancujúci na kyvadle hudby a literatúry. Arrigo Boito bol podľa kritika Paula Nettla aktívnym slobodomurárom, no primárne pramene, ktoré by potvrdzovali túto hypotézu, neexistujú. Jeho krédom bol agnosticizmus, čo Arrigo Boito alegoricky demonštruje v roku 1887 ústami Jaga v librete k Verdiho Otellovi. Prameň plodnej spolupráce medzi oboma mužmi treba hľadať viac než 25 rokov pred Otellom. Dvadsaťročný veršotepec vytesal text kantáty Inno delle nazioni (Hymnus národov), ktorú Verdi skomponoval pre Svetovú výstavu v Londýne (1862). Skvelá príležitosť demonštrovať nacionálne cítenie, veď novozjednotené Taliansko pribudlo na mape len pred rokom (1861)! Vlastenecká eufória a rešpekt mladého Boita voči Verdiho šedinám vyprchal ako šumivé víno. Čo sa stalo?

Verdi a Boito alebo oheň plus oheň rovná sa požiar

Písal sa rok 1863, keď Arrigo Boito, obrazne povedané, namočil pero do krvi svojho sangvinizmu a v ofeznívnej óde All’Arte Italiana (Zdravica talianskemu umeniu) sa ostro vymedzil proti starej garde, ktorá vraj poškvrnila oltár umenia. V praxi to znamenalo odňať (ukradnúť?) svätožiaru Verdimu a nasadiť ju ako klobúk na Wagnerovu hlavu. Boitovu ironickú ceruzu zastrúhala jesenná premiéra. V La Scale dávali novinku jeho blízkeho priateľa, rebela a druha zo štúdií Franca Faccia I profughi fiamminghi (Flámski utečenci). Aj Boito sa staval do pozície proroka utekajúceho pred železnou tlamou provinčného systému. S Facciom ešte ako „mladé ucho“ navštívili Paríž, hlavné mesto revolúcie. Umelci z okruhu Scapigliatury naočkovali konzervatívne Taliansko impulzami z nemeckého a francúzskeho hudobného života. Prejavovalo sa to v (domnelom) preferovaní inštrumentálnej hudby (sláčikové kvartetá) pred vokálnou, ktorá vďaka opere dominovala talianskemu hudobnému orbitálu vari 300 rokov. Keď Arrigo Boito spolu s nakladateľom Titom Ricordim zakladali v roku 1864 novú spoločnosť komornej hudby Società del Quartetto di Milano, Boito pozval Verdiho, aby sa stal jej čestným predsedom. Operista z Busseta to odmietol. V internacionalizácii hudobnej praxe videl nebezpečenstvo pre (ne)zachovanie špecifík a integrity talianskeho belcanta. Verdi správne predpovedal belcantu regres. A Boito? Ten sa díval na horizont, ale nevidel pod ním priepasť. Dovoľte mi epiteton z gréckej mytológie: keď Daidalov syn Ikaros vyletel na bájnych krídlach príliš vysoko k Slnku, vosk na jeho perutiach sa rozpustil a mladík sa zrútil do mora. Za leteckým nešťastím treba hľadať poučenie: kto sa chce dotknúť nebies, popáli sa. Ani Boitove plamenné reči nestačili na to, aby komédia Le madri galanti (Záletné matky), ktorú napísal s kolegom zo Scapigliatury Emiliom Pragom, neunikla inkvizičným plameňom kritiky. Turínski žurnalisti s ironickým úškľabkom premenovali komédiu na Le madri calanti (Upadajúce matky). Na umenie treba dozrieť, a zrelosti predchádza detská hra. Boitovým hracím ihriskom, kde si cibril básnické pero, boli literárne periodiká. Časopisu Figaro vdýchol život spolu s Pragom.

Arrigo Boito v pracovni s portrétom G. Verdiho.
zdroj: internet

Význam Arriga Boita spočíva v renesančnej všestrannosti bez renesančného pátosu. Ako libretista spolupracoval s Facciom, Coronarom i Catalanim (libreto k Catalaniho juvenílli La falce, čiže Kosa). Najznámejšou je Boitova kontribúcia na úspechu Ponchielliho opery La Gioconda, ku ktorej napísal verše pod pseudonymom Tobia Gorrio. Verdi nevedel Boitovi odpustiť narážku na znesvätený oltár, ale dovolil mu, aby prepracoval libreto k Simonovi Boccanegrovi. Mediátormi medzi oboma mužmi bola Verdiho nežná polovička Giuseppina a nakladateľ Ricordi. Druhá verzia opery o janovskom dóžovi zaznela v milánskej La Scale v roku 1881 (pribudla v nej slávna scéna v senáte). Podľa amerického muzikológa Rogera Parkera bol Boccanegra bránou k Boitovej kooperácii na shakespearovskom finále tvorivej púte papà Verdiho (okrem libreta k Otellovi Boito napísal aj libreto k Verdiho labutej piesni a rozlúčke s operným javiskom, ku komédii Falstaff z roku 1893).

Verdi a Boito pracujú na Falstaffovi, obchodná karta Leibig, okolo roku 1900
zdroj: internet

Zakázané ovocie najviac chutí

A čo Boitova kompozičná sila? Ku klavíru si nesadal pravidelne. Jeho posledná opera, monumentálna freska z antického Ríma Nerone zostala nedokončená. Do piateho dejstva Boito naprojektoval požiar Ríma, za ktorým stála prísna ruka cisára Neróna. Prácu na opere však prerušila skladateľova smrť (10. júna 1918). Arrigo Boito zložil štyri dejstvá, zvyšok dopísali Vincenzo Tommasini, Antonio Smareglia a dirigent Arturo Toscanini, ktorý sa zmocnil taktovky na posthumnej premiére v máji 1924. Operu Ero e Leandro Boito síce dokončil, no rozhodol sa ju zničiť. Dielo tak postretol horší osud, než Nerona, ktorý sa dočkal priaznivého prijatia (svoje urobil Toscaniniho tenorový favorit Aureliano Pertile v imperiálnej tóge titulného hrdinu). Jediné operné dielo, ktoré Arrigo Boito finalizoval (a nezničil), je Mefistofele. Faustovská tematika zakódovaná do šiestich hodín hudby (a už predtým elegantne zhudobnená Francúzom Charlesom Gounodom), expozícia orchestra a wagnerovské reminiscencie boli priveľa pre talianske uši. Prvé uvedenie (5. marca 1868) sa rovnalo skaze Sodomy a Gomory. Dirigoval sám Boito. Tábory konzervatívcov a wagneriánov sa však nezmestili do kože. Smrť rebelom! Zasiahla polícia a po dvoch uvedeniach uvalila na predstavenie embargo. Ale zakázané ovocie najviac chutí! Boito dal svojmu Mefistovi druhú šancu a dielo podrobil revízii. Skrátil minutáž, odstránil symfonické intermezzo La Battaglia (Bitka) a pôvodne barytónovú rolu Fausta transponoval pre tenor. Oplatilo sa. 4. október 1875 sa do Boitovho profesionálneho curricula zapísal zlatými písmenami. Revidovaný Mefistofele mal úspech. Italo Campanini (známy z talianskej premiéry Wagnerovho Lohengrina) zažiaril v úlohe starého učenca Fausta bažiaceho po láske a mladosti. Silnou stránkou opery je filozoficky ladené libreto, ktoré je na mnohých miestach transliteráciou Goetheho predlohy. Veď triáda literatúra – libretistika – hudba zamestnávala syna maliara po celý život.

Bol Boito lepším básnikom alebo skladateľom? Ani jedno, ani druhé. Arrigo Boito bol majstrom teórie umenia, estetikom a filozofom, ktorý chcel svoje abstraktné (a častokrát veľmi triezve) úvahy obliecť do šiat konkrétneho umeleckého výstupu. A to za každú cenu – aj za cenu fiaska.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Son lo spirito che nega sempre tutto (Som duch, ktorý vždy všetko popiera). Diabol sa definuje negáciou. Je deštruktívny. Túto ničotu však na prvý pohľad nevidieť, pretože Satanovo dielo klame živou náladou (l’atmosfera mia vital). Za toxickou maskou vitality sa skrýva prázdno. Ničota. Smrť. Aj takto definoval Arrigo Boito svojho Mefistofela. Áriu na nahrávke z roku 1947 prednesie taliansky bas Cesare Siepi.

Faust spieva o pravom opaku, než pokušiteľ: básni o kráse prírody plnej duchovného mystéria Paschy. Faust a Mefisto sú literárnym vyjadrením quasi bogomilského dualizmu stvoriteľskej moci Boha-Otca a jemu subordinovaného Satana-Demiurga (tento názor kresťanská ortodoxia anatematizovala ako herézu). Faustovu áriu z prvého dejstva si vypočujeme v podaní Boitovho súčasníka Luigiho Mariniho (Marini mal v čase Boitovej smrti 34 rokov). Tento tenor lirico-spinto spieval vari vo všetkých významných operných domoch Európy a južnej Ameriky. Matrica nahrávky je datovaná rokom 1928.

Ária uväznenej Margaréty z 3. dejstva Mefistofela ukazuje, že Boito nechodil po vodu výlučne do nemeckej studne. V štruktúre árie ťažko prehliadnuť echo Verdiho orchestrácie a vokálnej linky. Sopranistka Pia Tassinari neskôr presedlala na mezzosoprán a dejiny talianskej opernej interpretácie ju zaškatuľkovali do zásuvky zlatej éry fonografického priemyslu spolu s jej manželom tenorom Ferrucciom Tagliavinim. Obaja nahrávali pre spoločnosť Cetra. Táto snímka sa zrodila v roku 1932.

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár