Na otázku z titulku si netrúfam zodpovedať. Radšej by som veril v druhú alternatívu, no realita velí zaujať k perspektíve po vydarenom predstavení Rusalky Antonína Dvořáka (4. júna 2022) skôr zdržanlivejší postoj. Ale každopádne, pred takmer plným hľadiskom, zaznela určite najkvalitnejšie obsadená repríza inscenačného nepodarku z roku 2020.
Našťastie tento raz som ako recenzent nemusel rozložiť pozornosť na všetky súčasti javiskového tvaru. V čisto orchestrálnych častiach bolo blahodarnejšie počúvať so zavretými očami. Režisér Martin Kákoš svojou optikou (na objednávku bývalého riaditeľa Opery Rastislava Štúra) vrátil Dvořákovu Rusalku prinajmenšom o polstoročie späť. A scénograf Milan Ferenčík v roku 1987, s režisérom Miroslavom Fischerom, bol oveľa progresívnejší než teraz.
Prečítajte si tiež:
• Dvořákova Rusalka v SND. Operná rozprávka či psychodráma? (recenzia premiéry z roku 2020)
• Opera SND uvádza premiéru Dvořákovej Rusalky
• Martin Kákoš: Rusalka v Opere SND je predstavenie rodinného typu
Najzaujímavejšie na sobotnej repríze bolo nové hudobné naštudovanie Roberta Jindru a hosťujúci sólisti. Z tohto hľadiska je téza súčasného vedenia Slovenského národného divadla, prinášať stále nových predstaviteľov úloh, nesporne plodná. Aj keď každý rub má svoje líce a ani tento zámer nemusí vždy vyjsť. V Rusalke sa naplnil, aj keď nie na plných sto percent. Ale prečo by sme mali byť (a či práve na prvej scéne by to malo platiť?) maximalisti…
Jindrovo hudobné naštudovanie skutočne prinieslo silné impulzy. Orchester hral oveľa koncentrovanejšie než na premiérach, jeho zvuk nadobudol v palete dynamiky a výrazu nové farby, nuansy, kontrasty. Nezažívanú atmosféru. Robertovi Jindrovi veľmi sedí do detailov prepracovaný „symfonizmus“ partitúry. Vie vyčaril aj pianissimo, burácať vo forte, aj udržať a variovať strednú dynamiku. To všetko mu výborne vyšlo v orchestrálnych pasážach a často aj v sprievode sólistov.
Ako jeden z pozitívnych príkladov uvediem Vodníkovu áriu Celý svět nedá ti, nedá, keď orchester podmaľúval sólistu plastickým a poddajným tónom. Na druhej strane, nemilosrdne prekrýval hlas Rusalky najmä v árii z 3. dejstva Necitelná vodní moci, nie celkom rešpektujúc nežnú koncepciu sólistky. Našli sa však aj iné miesta, kde mohol byť Robert Jindra s orchestrom voči spevákom (aj ženským hlasom zboru spoza javiska) citlivejší. Možno, keby si sadol do plného hľadiska, spoznal by jeho akustické nástrahy.
Prečítajte si tiež:
• Rusalka – klenot českej opernej tvorby
• Etnologička Katarína Babčáková o mýte v librete Rusalky
• Dvořákova Rusalka v číslach a spomienkach (z histórie Rusalky v Opere SND)
V titulnej postave po prvýkrát v Opere SND hosťovala ukrajinská sopranistka Olga Bezsmertna. Vo svojich 38 rokoch má sa sebou desiatky úloh vo Viedenskej štátnej opere, ale aj mnohých iných významných domoch a festivaloch Európy. Rusalku má vžitú, vystavanú vo vlastnej koncepcii, kde hojne využíva svoje podmanivé piana a pianissimá. Strednú polohu síce jej do mladodramatického odboru tiahnúci hlas nemá až takú objemnú, no výšky majú prieraznosť, silu, aj keď sprevádzanú troškou ostrosti. Herecky stvárnila Rusalku mimoriadne citlivo a emotívne, v priestore sa pohybovala ako doma, s partnermi dosiahla optimálny kontakt. Škoda len, že ju občas dirigent s orchestrom prekrývali.
Svojho prvého Princa predstavil Pavol Bršlík. Je dôkazom, že umelec má ambíciu rozšíriť si repertoár o spinto roly, k čomu ho oprávňuje čoraz tmavšia a sýtejšia farba strednej a hlbokej polohy. Rolu má vystavanú výrazovo diferencovane, o uveriteľnosti jeho hereckých akcií, či vzťahu k partnerom, je vari zbytočné hovoriť. To je u Bršlíka samozrejmosť. Bol elegantným a vábnym Princom, spievaným v rozmanitej dynamike, pričom stále mu viac svedčí lyrická rovina partu. Škoda, že s vysokým C v záverečnej scéne si neporadil. Nevyspieval ho ani plným tónom, ani falzetom, ostalo len pri neurčitom pokuse.
Prečítajte si tiež:
• Opera SND predstavila 103. sezónu aj nového šéfdirigenta Kevina Rhodesa
• V Slovenskom národnom divadle otvorili výstavu Bardi slovenskej opernej réžie
Ak inscenácia počíta so zdvojením úloh Ježibaby a Cudzej kňažnej (čo u nás nebolo), malo by to mať svoje logické zdôvodnenie. Je to dnes nezriedkavý trend, spravil to už Václav Neumann s Ottom Schenkom vo Viedni v roku 1987, no súčasná inscenácia má postavy oddelené. V Prahe v Národnom divadle Jiří Heřman obe spojil a v Troškovej verzii v Štátnej opere ich spievajú rozdielne sólistky. Aj v Opere SND vo Fischerovej réžii Rusalky (1987) mali Ježibaba a Cudzia kňažná spoločnú interpretku, no keď ju o desať rokov obnovil, už boli dve.
Pre Janu Kurucovú vyspievať mezzosopránovú Ježibabu a zároveň skôr pre dramatický soprán písanú Cudziu kňažnú nie je veľký problém, hoci k obom musí pri ich kombinácii postupovať obozretne. Ako mezzosoprán so zdatnou vysokou polohou plne obstála, azda v sopránových výškach sa trocha zriekla zrozumiteľnosti spievaného slova. Výrazovo bola tvárna a dva oddelené portréty postáv vymodelovala vierohodne.
Takisto už hosťujúci(!) Peter Mikuláš bol Vodníkom takpovediac bezchybným. Hlas mu stále znie zamatovo, intaktne, má náležitý volumen, narába s obrovským spektrom dynamiky a výrazu. Je prosto stále charizmatickým Vodníkom. Veľmi dobre si počínali tiež Katarína Flórová ako Kuchtík a Pavol Remenár v dvojpostave Hájnika a Lovca.
Na záverečnú klaňačku prišla Olga Bezsmertna s ukrajinskou vlajkou. Ruská agresia v jej domovine zúri vyše sto dní, takže toto gesto bolo úplne zrozumiteľné a emotívne. Z rozprávky sme sa preniesli do krutej reality. A kdesi v podvedomí sa mi vynorili vo svete čoraz častejšie alternatívy hľadať v Rusalke aj presahy prvého plánu do širšieho spoločenského či filozofického kontextu. Samozrejme, Rusalka nie je o dnešnej zbombardovanej Ukrajine, ale princíp dobra a zla z nej vyžaruje v najrozmanitejších súvislostiach. Pre Operu SND bola sobotná Rusalka (v rovnakom obsadení sa odohrá aj 11. júna), aj napriek spomenutým drobným výhradám, jedným z najsvetlejších bodov končiacej sa búrlivej sezóny.
Autor: Pavel Unger
písané z reprízy 4. 6. 2022
A. Dvořák: Rusalka
Opera SND, premiéra 20. a 22. februára 2020
Hudobné naštudovanie: Ondrej Olos
Dirigent reprízy 4. 6. 2022: Robert Jindra
Réžia: Martin Kákoš
Scéna: Milan Ferenčík
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Zbormajster: Zuzana Kadlčíková
Dramaturgia: Pavol Smolík, Marek Mokoš
osoby a obsadenie reprízy 4. 6. 2022
Rusalka: Olga Bezsmertna
Princ: Pavol Bršlík
Cudzia kňažná: Jana Kurucová
Vodník: Peter Mikuláš
Ježibaba: Jana Kurucová
Hájnik: Pavol Remenár
Kuchtík: Katarína Flórová
Lovec: Pavol Remenár
Prvá lesná žienka: Andrea Vizvári
Druhá lesná žienka: Adriana Banásová
Tretia lesná žienka: Alena Kropáčková
