V centre mojej pozornosti pri ceste do Paríža, ktorú z verejných zdrojov umožnil Fond na podporu umenia, bola problematika nazerania na operu v 21. storočí s prihliadnutím na osobnostné vývojové fázy slovenskej sopranistky Slávky Zámečníkovej, ktorá sa postupne stáva špičkou slovenskej a medzinárodnej opernej scény.
Sólistka Viedenskej štátnej opery je jednou z kľúčových postáv v dramaturgii tohto divadla a je čoraz viac prítomná na Slovensku a na medzinárodných javiskách. V Paríži je v máji a júni 2023 (do 4. 6.) súčasťou predstavení opery Bohéma Giacoma Pucciniho v Opere Bastille v prvej sérii obnovenej inscenácie z roku 2017.
Núka sa aj porovnanie parížskej produkcie opery Korunovácia Poppey s predstavením vo Viedni, kde účinkovala Slávka Zámečníková v titulnej role a ktoré som recenzovala pre Rádio Devín TU…. V tejto súvislosti som navštívila predstavenie Korunovácia Poppey Claudia Monteverdiho, ktoré Francúzi uviedli pod originálnym talianskym a preloženým francúzskym názvom L’Incoronazione di Poppea/Le Couronnement de Poppée.
Bola to jedinečná príležitosť pre reflexiu opery v Paríži a porovnanie s Viedňou. Reflexia sa týka dramaturgie, réžie, v tomto kontexte miesta tzv. režijnej opery v dramaturgii Parížskej opery a Viedenskej štátnej opery, vývoja kostýmového výtvarníctva a v nazeraní na operu ako celku v kontexte európskeho vývoja opery.
Víťazstvo réžie v Paríži
Slávka Zámečníková v postave Musetty v opere Bohéma
Po tom, ako Slávka Zámečníková, laureátka významných medzinárodných speváckych súťaží, získala štipendium Liz Mohn Kultur – und Musikstiftung do Operného štúdia Daniela Barenboima v Štátnej opere Berlín (2017 – 2019), ju v sezóne 2020/2021 ako sólistku angažovala Viedenská štátna opera. Pre Rádio Devín som recenzovala jej tunajší debut v postave Noriny v Donizettiho opere Don Pasquale, ale aj ďalších – Frasquity v Bizetovej Carmen, famóznej Poppey v Monteverdiho Korunovácii Poppey a Euridice v jeho opere Orfeus, ako aj Donny Anny v Mozartovej opere Don Giovanni.
V porovnaní s Editou Gruberovou, Luciou Popp a Ľubicou Orgonášovou, ktoré sa kvôli angažmánu v zahraničí a nemožnosti pružne reagovať na výzvy počas studenej vojny rozhodli totalitné Československo opustiť, má výhodu, že môže reagovať na podnety medzinárodného a aj domáceho prostredia – návštevníci Slovenského národného divadla ju mohli zažiť na festivale Eurokontext v postave Sophie z Massenetovho Werthera v inscenácii pražského Národného divadla, užiť si recitály v Redute na adventnom koncerte (2019), na koncerte Bratislavských hudobných slávností (2020), ale aj so slovenským kolegom z Viedenskej štátnej opery, basistom Petrom Kellnerom v cykle Veľké slovenské hlasy (2022, všetky tri vďaka agentúre Kapos – pozn. red.), ďalej pri uvedení Góreckého Tretej symfónie v Košiciach a aj jej debut na scéne Slovenského národného divadla v postave Paminy v Mozartovej Čarovnej flaute.
Takmer všetky som recenzovala. Vo Viedni stvárnila Slávka Zámečníková aj postavy Nannetty (Falstaff) – v tejto postave spievala pod takovkou Zubina Mehtu – Musetty (La Bohème), Sophie (Werther) a Marzeliny (Fidelio), spievala tu aj sopránový part v balete na hudbu Mahlerovej Štvrtej symfónie a Haydnových Štyroch ročných období.
Veľký záujem o Slávku Zámečníkovú prejavujú nemeckí a rakúski manažéri, do Štátnej opery v Berlíne sa vrátila v titulnej role produkcie L’incoronazione di Poppea a Dircé v Cherubiniho Medée (2022), na Maifestspiele v Hessisches Staatstheater Wiesbaden účinkovala ako Grófka (Le nozze di Figaro) a Ilia (Idomeneo) v rokoch 2019 a 2021.
V Berlíne počas štipendijného pobytu v Opernom štúdiu spievala Chasseresse (Hyppolite et Aricie) pod takovkou Sira Simona Rattla, ktorý si ju vybral aj na hosťovanie v Elbphiharmonie Hamburg a vo Filharmónii v Paríži. Na debute v Národnom divadle v Prahe predviedla Sophie (Werther) v sezóne 2018/2019. A aby čitateľ precítil, ako raketovo sa vyvíja profesionálna kariéra mladej Slovenky, uvádzam ešte, že na festivale Pražská jar debutovala v Mahlerovej Štvrtej symfónii s Národnou filharmóniou Varšava (2018) a koncertovala v Konzerthause Berlin, na festivaloch Rheingau Musik Festival a Festspiele Mecklenburg-Vorpommern v Nemecku, ako aj na Galina Wischnewskaja Opera festival v Soči a ďalších.
Tento výpočet naozaj svedčí o veľkom záujme zahraničných partnerov, ale zároveň aj o jej uvážlivosti v dávkovaní nových naštudovaní a prijímaní hosťovaní, pričom zrelo zvažuje, kam a kedy ísť účinkovať a najmä s akým programom, aby bol vhodný pre danú fázu jej hlasového a ľudského vývoja. Po nemeckom a rakúskom udomácnení prišiel na rad Paríž. Dobrá voľba umelkyne a výborná profesionálna skúsenosť.
Prečítajte si tiež:
Slávka Zámečníková: Je lepšie ísť vlastnou cestou, hoci na nej možno urobíte chyby
Pripomeňme ešte, že Slávka Zámečníková je rodáčkou z Bánoviec nad Bebravou, absolventkou Konzervatória v Bratislave (Božena Ferancová) a Hochschule für Musik Hansa Eislera (Anna Samuil) v Berlíne. Absolvovala majstrovské triedy u spevákov Anny Tomowej-Sintow, Brigitte Fassbaender, Francisca Araizu, Patricie McCaffrey, Neila Shicoffa, Renée Morloc, Thomasa Quasthoffa, Gregoryho Lamara, Luciana D’Intino, Deborah Polaski, Julie Varády, Matthiasa Samuila a Wolframa Riegera. Získala štipendiá od Junge Musiker Stiftung a Deutschlandstipendium.
Jej cesta viedla cez veľké výzvy a mimoriadnu prácu. Zdá sa, že je vyslovene súťaživý typ, čo je pre kariéru veľkou výhodou. Talent a práca – to mi prišlo na um hneď, ako sme sa v Berlíne pred rokmi spoznali. Nech mi čitateľ dovolí aspoň stručnú rekapituláciu jej cenami ovenčenej účasti na významných medzinárodných súťažiach: Iuventus Canti (2015), Concorso lirico Internationale di Portofino (2016), Otto Edelmann (Viedeň 2016), absolútna víťazka Medzinárodnej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch (2016), laureátka Medzinárodnej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského (2017), Bundeswettbewerb Gesang Berlin (2018), Accademia Belcanto v Grazi (2018).
V roku 2019 to boli medzinárodné súťaže Hans Gabor Belvedere vo Villachu, Stanislawa Moniuszka vo Varšave a Neue Stimmen v nemeckom Gütersloh. Presvedčila medzinárodnú porotu doma i vo svete a víťazstvá najmä v Trnave, Karlových Varoch, Villachu a vo Varšave sa podpísali pod jej kontinuálny rast a rozvoj.
Slávka Zámečníková má skvelú spevácku techniku, na ktorej sústavne pracuje, na pódiu je suverénna, svoj krásny, jasný soprán využíva umne, frázuje a dýcha s partitúrou, je presvedčivá v štýlovej interpretácii baroka, klasicizmu, romantizmu aj hudby 20. storočia. Divadelní kritici by určite zdôraznili jej javiskovú prítomnosť, avšak podľa mňa jej sila spočíva najmä v suverenite, s akou zvláda svoje sólové party, ale aj ansámblové účinkovanie. Je veľkorysá voči partnerom na pódiu. Zároveň sa snaží pretlmočiť emócie diela.
V parížskej opere na pódiu dominovala (bol to jej debut na javisku Opéry Bastille), a to nielen kvôli nevšednej fyzickej kráse, ale predovšetkým vďaka dobrému zvládnutiu postavy Musetty, jej charakteru a úlohy v diele. Ako kurtizána ovládla javisko, v jej šarmantnom hereckom prejave bolo cítiť dobré srdce a láskavé priateľstvo k bohémom. V záverečnej scéne, kedy príbeh vrcholí a chorá Mimì zomiera, je Musetta Slávky Zámečníkovej plná nehy, súcitu a emócie by mohla priam rozdávať.
Zjav Slávky Zámečníkovej vôbec nie je každodenný, v poslednom období žne jeden úspech za druhým. Vďačí za to nielen svojmu talentu a poctivej práci, ale aj nevšednej hudobnej inteligencii. Kalendár sa jej začína plniť a prichádzajú aj ponuky zo zámoria.
Povaha jej lyrického sopránu umožňuje byť pôvabnou Norinou, Donnou Annou a zájsť aj do hlbín barokovej hudby – v role Poppey súhrou vynikajúcej réžie, scény, kostýmov a hudby dosiahla méty, ku ktorým vzhliada nejedna sopranistka. Slávka sa totiž nebráni záberu na viaceré historické obdobia a hoci jej veľmi dobre sedí Mozart, otvára sa Monteverdimu, ale aj Góreckému a Moniuszkovi.
Je príjemné vidieť niekoho, kto nielen krásne spieva, ale mu je aj dobre rozumieť. Deklamuje a dýcha s rytmom hudby a so štýlom tej-ktorej epochy. Vraví, že v partitúre je všetko, hoci dobre vieme, že skladatelia pred 500 rokmi nevypisovali všetky noty a interpreti si sami hľadali cestu k ich hudbe, pridávali ornamenty, ozdoby, fioritúry. Tón s minimálnym vibratom charakteristický pre rané opery, napríklad Orfeus a Korunovácia Poppey Monteverdiho, je snom nejedného speváka/čky. Dnes sa stará hudba poctivo študuje, veď od priekopníkov poučenej, alebo novšie „historicky informovanej interpretácie“ prešlo viac než 60 rokov. Intuícia, najmä tá umelecká a emocionálna, hrá stále najdôležitejšia úlohu a tú Slávka Zámečníková má.
Parížska opera siahla po titule, ktorý jej mimoriadne svedčí – La Bohème. Ide o inscenáciu z roku 2017 prevažne nemeckého tvorivého tímu. Jej neúspech by určite odradil každého manažéra. Hudobný riaditeľ, dirigent Gustavo Dudamel (práve podal demisiu, ale od roku 2026 bude dirigovať Filhamóniu v New Yorku a je šéfom Filharmonického orchestra v Los Angeles) sa však nenechal zmiasť, a hoci príčiny pre návrat tejto protirečivej produkcie celkom neprezradil, publikum ho odmenilo otvorenosťou a porozumením pre režijné divadlo.
video
Ako ináč nazvať réžiu, scénu a kostýmy tejto prestížnej, hoci podľa milovníkov klasických noblesných operných stánkov sveta modernej, no pre mňa osobne príťažlivej inscenácie v Opere Bastille? Už vyše 60 rokov sme svedkami extrémov v ponímaní hudobného divadla. Akoby ani pôvodný rámec diela, často sa odohrávajúceho v minulých storočiach, nestačil. Historické kostýmy nahrádzajú moderné alebo extravagantné, ako napríklad skafandre vo vesmíre v parížskej Bohéme, pričom publikum jasá. Kde sú tie časy, keď sme slzili nad Zeffirelliho slávnou Bohémou v Metropolitnej opere v New Yorku (1981) alebo nad Čarovnou flautou Jeana-Pierra Ponnella na festivale v Salzburgu (1982)?
Osobne mám silný vzťah k režijnému divadlu, príbeh sa môže preniesť do iného storočia, ale túžim po zreteľnej koncepcii, ako napríklad v Robertovi Devereux, prenesenom do súčasnosti, ktorým sa na scéne Bavorskej štátnej opery v Mníchove Edita Gruberová lúčila s javiskom. Divák často ani nespozná, čo bolo zámerom režiséra a tvorcov, bez vysvetlenia sa to ani nedá. Veď opery sú často svedectvom doby, z ktorej sa prihovárajú tým istým posolstvom aj dnešku. Kostýmy boli moderné, súčasné a príbeh zrozumiteľný a aktuálny.
Myslím, že Paríž má obrovský potenciál a hoci po pandémii operné domy zápasia s problémom, ako naplniť sály na všetky svoje predstavenia, Paríža sa to akoby netýka. Jeho sály sú plné – hudba, výtvarné umenie, dizajn, móda, všade je na čokoľvek z umeleckej sféry nával, vrátane butikov veľkých značiek, ktoré otvárajú svoje galérie (Dior) a vo vzduchu cítiť, že sa blíži niečo veľké. K Olympijským hrám 2024 sa vynovujú fasády a kostol, kde sídli Slovenská katolícka misia – slávna Madeleine, je toho príkladom. Aj požiarom zničená katedrála Notre Dame by sa mala ukázať zachránená a obnovená.
Pre umenie je to dobrý signál. V ponuke Opery Garnier a Bastille sú tituly, ktoré lákajú, hoci nie sú vždy celkom známe. Ale keďže Paríž je Paríž, neoberá ani Viedeň, ani Mníchov či Londýn o publikum a pretlak záujmu trvá i napriek niektorým tvorivým extrémom ako v Bohéme. Ak sa však vydáme na dobrodružstvo smerom k iným scénam, napríklad k Théâtre des Champs-Elysées, čo je moja obľúbená zastávka, na ktorej som po prvý raz stretla Dominiqua Meyera ešte vo funkcii jeho riaditeľa, neskoršieho intendanta Viedenskej štátnej opery, zažijeme posun k moderne vnímanému klasickému stvárneniu.
Toto divadlo je príkladom excelentného prístupu k hudbe a opernému dedičstvu piatich storočí. Uvádza zväčša koncertné verzie opier a koncerty, ale veľké pódium krásne zrekonštruovaného priestoru vyše storočného divadla v srdci Paríža často dovoľuje aj decentné herecké stvárnenie príbehov. Bol to prípad predstavenia Korunovácia Poppey, ktoré som zažila 24. mája 2023. Nuž a keďže v mnohých operách ide o isté klišé príbehov lásky, milostných trojuholníkov, vrážd mocichtivých a o rôzne historické námety, nie je výpravná scéna, kostýmy a ani príliš moderná réžia nutná. Práve toto je tá najmodernejšia tendencia nových produkcií – minimalizmus. Stačí pár pokynov, pohyb počas spievania, pekné kostýmy a príbeh je dokonalý.
Tak to bolo aj v Korunovácii Poppey, kde hudba zvíťazila úplne – v Théâtre des Champs-Elysées to bola koncertná verzia s minimálnou hereckou akciou. Súbor I Gemelli, ktorý v roku 2018 založil a diriguje Emiliano Gonzalez Toro s režisérkou Mathilde Etienne, sa venuje interpretácii hudby 17. storočia. S vervou vstúpil na medzinárodné pódiá a prináša nové impulzy. Jeho Korunovácia Poppey bola farebná, plastická, šťavnatá, jediná fráza neodznela rovnako. Toľko kumštu a nádhery som zažila málokedy v mojom na umelecké zážitky bohatom živote.
Podobne ako v berlínskej inscenácii Neroneho spieval kontratenor, vo Viedni to bola skvelá Kate Lindsey a tým pádom sa mohol režisér vyblázniť s podobou prekrásnej scény zo života bohov s oboma, ale aj ďalšími sugestívne spievajúcimi dámami, najmä však so Slávkou Zámečníkovou a Kate Lindsey. V 17. storočí spievali ženy často mužské party a naopak. V srdci Paríža znel Monteverdi v podaní medzinárodnej zostavy umelcov – Mari Eriksmoen (Poppea), kontratenorista David Hansen (Nerone), Alix Le Saux (Ottavia). Dirigent Emiliano Gonzalez Toro stvárnil niekoľko postáv, Lauranne Oliva Drusillu a Cnosť, Kacper Szelazek Otona, Anders Dahlin ošetrovateľku, Nicolas Brooymans Senecu a ď. Pod efektnú, minimalistickú réžiu sa podpísala Mathilde Etienne.
V čase raných opier – Monteverdiho Orfea (1607) a po vzniku prvého operného divadla Teatro Santi Giovanni e Paolo v Benátkach Korunovácie Poppey (1643), pozostával orchester zo sláčikov, zobcových fláut, kornetov, bicích nástrojov, harfy, lutny a viol da gamba. Vo Viedenskom predstavení Korunovácie Poppey bol veľmi výpravný. Hral súbor Concentus musicus so 70-ročnou tradíciou, pričom dirigent Philippe Jordan obsadil nástroje viacnásobne, takže dosiahol krásny prierazný zvuk.
V Paríži to bol skôr menší, ale kompaktný súbor, ktorý mal veľmi kultivovaný zvuk. Recitatívy a árie boli zvukovo vyrovnané, sólisti zomknutí v jeden celok. A hoci slávny záverečný duet Neroneho a Poppey Pur ti miro pripisujú muzikológovia inému skladateľovi, je taký sugestívny, že ním Slávka Zámečníková a Kate Lindsey vo Viedni vošli do dejín, ale s nadšením ho zopakovali ako prídavok aj parížski sólisti Mari Eriksmoen a David Hansen.
Korunováciu Poppey som zažila v Theater an der Wien (2010), neskôr v Štátnej opere v Berlíne (2018) a napokon vo Viedenskej štátnej opere v roku 2019, keď Poppeu stvárnila Slávka Zámečníková. Aktuálna viedenská kreácia, v ktorej za stvárnenie hlavnej postavy nominoval Dom na Ringu slovenskú sopranistku na Rakúsku hudobnú cenu za rok 2022, ostane nezabudnuteľná.
video
Slávka Zámečníková dominovala aj Bohéme v Parížskej opere. Produkcia je príkladom, ako sa vyvíja dramaturgia, réžia a kostýmové výtvarníctvo a v tomto kontexte tzv. režijné divadlo v tomto umeleckom stánku.
Pokiaľ ide o dramaturgiu vo Viedni i v Paríži, je klasická, ale je aj otvorená novým dielam a v oblasti réžie avantgardným osobnostiam. Vo Viedni je to predovšetkým Barrie Kosky, známy hlavne z pôsobenia v Berlíne, kde sa podpísal pod nejeden titul. Riaditeľ Viedenskej štátnej opery Bogdan Roščić prináša nový dych – hladí viedenské tradičné publikum Mozartom (všetky tri opery na libreto da Ponteho), ale aj objavnou trilógiou Monteverdiho a iniciuje mnohé odvážne réžie, ktoré diela posúvajú do zaujímavých kontextov. Austrálčan, etablovaný v Európe, hlavne v Nemecku, akoby nám pripomínal, že práve nemeckí a v Nemecku pôsobiaci tvorcovia cítia potrebu zbaviť operu tradície a nabubrelosti, pričom hľadajú prvky, ktorými sa môžu prihovoriť dnešku.
Parížska Bohéma sa odohráva vo vesmíre, kde stroskotá kozmická loď a jej pasažieri postupne zomierajú. Sú nimi hlavné postavy opery a príbeh sa neodohráva v 19. storočí, čase bohémy, ošiaľu, ktorý dodnes vzbudzuje obdiv a chuť rovnako zažívať bezstarostný život, aj keď v obave o zajtrajšok. Nie, bohéma je iba snom, spomienkou na krásne časy priateľstva a lásky.
Koncepcia nemeckého režiséra Clausa Gutha, ktorý vytvoril už tretiu inscenáciu v Bastille, vyžaduje aj vesmírnu scénu a adekvátne gestá a pohyby. Všetko je zosnované, ako pri ceste na Mesiac, ktorú poznáme z filmových a televíznych záberov. Komplikovaná scéna – jej autorom je Etienne Pluss – dotvára koncepciu a aby sa publikum netrápilo, okrem titulkov libreta vo francúzštine a angličtine sa zjavujú vysvetlivky, kedy a kto už nemôže dýchať a nevládze ďalej žiť. Postavy na scéne sa nedotýkajú, výnimočne sa Mimì pokúša objať Rodolfa odetého v skafandri, ale v celej opere je akcia excentrická, ba dokonca ide aj proti hudbe – zbor spieva za scénou, ba aj Musetta.
Našťastie spomienkové predstavy – teda hlavné postavy opery Mimì, Musetta, Rodolfo, Schaunard, Colline a Marcello – sa objavujú v bežnom oblečení, dokonca Musetta v jemne vyzývavom ošatení, ako sa na kurtizánu patrí. Ostáva však decentná a presvitá aj jej charakter dobrej, súcitnej a žičlivej priateľky.
Obaja protagonisti, okolo ktorých sa príbeh lásky a jej tragického konca smrteľne chorej Mimì odohráva – americká sopranistka Ailyn Peréz ako Mimì a americký tenorista Joshua Guerrero ako Rodolfo – spievali s patričným nasadením a publikum to s nadšením ocenilo. Umelecky ma zaujali hlavne Musetta Slávky Zámečníkovej a jej milenec Marcello, ktorého spieva poľský barytonista Andrzej Filończyk, obaja spevácky a herecky excelentní, aj keď im to réžia nie vždy umožnila ukázať naplno. Aj ďalší z parížskej Bohémy, o ktorú nás táto produkcia v podstate obrala, kompatibilne doplnili dva milenecké páry – Simone Del Salvio ako Schaunard a Gianluca Buratto ako Colline. Taliansky dirigent Michele Mariotti bol sólistom a orchestru oporou.
Pokrokový Paríž je ako vždy rozpoltený – konzervatívci zdesení a zážitkuchtiví mladí alebo skôr tí, ktorým patrí dnešná bohéma, hoci nehladujú, ani netrpia zimou a nie sú ani na ulici, tí ktorí túžia po extréme, ale aj melomani, otvorení novosti a netradičnému a neskostnatenému prístupu, tí inscenáciu privítali.
video
Je chvályhodné, že si Slávka Zámečníková našla vo svojom parížskom programe čas na koncert 4. mája pre hostí slovenskej diplomacie v Paríži a v krásnej sále Gaveau účinkovala so Štátnou filharmóniou Košice a dirigentom Marošom Potokárom v programe k 30. výročiu diplomatických stykov Francúzska a Slovenska. Podujatie pripravili Veľvyslanectvo SR a Slovenský inštitút v Paríži a konalo sa pod záštitou slovenských ministrov zahraničia a kultúry.
Prečítajte si tiež:
Štátna filharmónia Košice uviedla so Slávkou Zámečníkovou v Paríži Cikkera i Godára
Keďže som v Paríži strávila v diplomacii a v aparátoch medzinárodných organizácií vyše 11 rokov, nadviazala som na predošlé úsilie v oblasti nadväzovania trvalých kontaktov a prebádanie ďalších možností posilnenia vzťahov. Ide napríklad o Národné múzeum stredoveku Musée de Cluny, kde sa mi podarilo presadiť významnú výstavu slovenskej gotiky Zlatom a ohňom, Umenie Slovenska na sklonku stredoveku, ktorú pripravila Slovenská národná galéria spolu s francúzskym partnerom (kurátorom za slovenskú stranu bol PhDr. Dušan Buran) a trvala celých 6 mesiacov (2010 – 2011). Videlo ju viac než 10 tisíc návštevníkov, nadšených veľkým bohatstvom sakrálnych pamiatok z nášho regiónu.
Múzeum dostalo nedávno nový šat a nielenže recipročne pripravilo v roku 2014 výstavu svetského stredovekého umenia Národného múzea stredoveku Musée de Cluny v Slovenskom národnom múzeu na Bratislavskom hrade, ale ju dokonca prišiel otvoriť vtedajší francúzsky prezident François Holland. Navštívila som aj Invalidovňu a Vojenské múzeum, ktoré bolo dlhé roky otvorené pre série umeleckých a kultúrnych podujatí a výstav slovenských umelcov, a má tiež záujem udržiavať kontakty so slovenskými partnermi.
Do pozornosti slovenskej verejnosti rada dávam ešte stále trvajúce vysoko profesionálne výstavy v Paríži: Basquiat × Warhol, à quatre mains vo Fondation Louis Vuitton – pozoruhodný projekt o významnom tvorcovi, ku ktorému sa Slovensko celé roky hlási, veď mal korene na našom Východe, kde žili jeho rodičia Varholovci. Prenikol ma pocit hrdosti a trochu aj neistoty, vediac, že múzeum v Medzilaborciach zápasí s problémami. Projekt spojenia impresionistov Edouarda Maneta a Edgara Degasa v Musée d’Orsay, bývalej železničnej stanici, ktorá sa stala prestížnym centrom impresionistického umenia, poukázal na ich priateľstvo a umožnil návštevníkom uvidieť viaceré obrazy, ktoré verejnosť v Paríži ešte nevidela.
Autor: Viera Polakovičová
písané z repríz 24. a 26. 5. 2023
Claudio Monteverdi:Le Couronnement de Poppée
L’Incoronazione di Poppea
Paris, Théâtre des Champs Elysées
24. 5. 2023
Súbor I Gemelli
Dirigent: Emiliano Gonzalez Toro
Réžia: Mathilde Etienne
Nerone: David Hansen
Poppea: Mari Eriksmoen
Ottavia: Alix Le Saux
Lucano a ď.: Emiliano Gonzalez Toro
Drusilla / Cnosť: Lauranne Oliva
Ottone: Kacper Szelazek
Ošetrovateľka a ď.: Anders Dahlin
Seneca: Nicolas Brooymans
Arnalta: Mathias Vidal
Valetto / Amore: Natalie Pérez
Damigella / Fortuna: Mathilde Etienne a ď.
V taliančine, s francúzskymi a anglickými titulkami
Giacomo Puccini: La Bohème
Opéra National de Paris / Opéra Bastille
26. 5. 2023
Dirigent: Michele Mariotti
Réžia: Claus Guth
Scéna: Étienne Pluss
Kostýmy: Eva Dessecker
Mimì: Ailyn Pérez
Musetta: Slávka Zámečníková
Rodolfo: Joshua Guerrero
Marcello: Andrzej Filończyk
Schaunard: Simone Del Savio
Colline: Gianluca Buratto
Alcindoro: Franck Legué
V taliančine, s francúzskymi a anglickými titulkami
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.