Režisér myšlienky a výtvarného videnia. Pred dvadsiatimi rokmi zomrel Branislav Kriška

V utorok 30. apríla t.r. uplynie dvadsať rokov od smrti významného slovenského operného režiséra Branislava Krišku. Hoci jeho žiak Martin Bendik v periodiku Portál, ktorý vydáva Slovenské národné divadlo (dá sa stiahnuť TU…), mimoriadne skvele vystihol osobnosť tohto režiséra, predsa sa pokúsim k tomu čosi dodať.

Len pár rokov po jeho príchode do Bratislavy operná kritika už o Kriškovi písala ako o najlepšom opernom režisérovi na Slovensku. A to jeho prvé réžie v Slovenskom národnom divadle boli síce kvalitné, no nijako nie ohurujúce najmä v porovnaní s tým, čo režisér vytvoril na svojom predchádzajúcom pôsobisku v Štátnom divadle v Košiciach. Už tam Kriška okrem réžie sa ukázal ako divadelník, ktorý má „nos“ na dramaturgické počiny (od roku 1962 vykonával aj funkciu dramaturga), keď režíroval napríklad Prokofjevove Zásnuby v kláštore, Fibichovu Búrku alebo Krejčího Zmätky v Efeze. Niektoré operné tituly si Kriška potom zopakoval aj v Bratislave, ako napríklad Pucciniho Turandot, ktorej úroveň neprekonal ani v nedávnej minulosti adorovaný Jozef Bednárik v poslednej inscenácii tohto diela v SND.

Kriškove dramaturgické preferencie by sme mohli zhrnúť takto: slovenská opera, predmozartovská opera, Janáček a Puccini. V každej z týchto oblastí vytvoril niekoľko pozoruhodných inscenácií. Už v Košiciach zaujal Cikkerovým Begom Bajazidom i Vzkriesením, z jeho inscenácií v SND spomeňme aspoň Hru o láske a smrti, Vzkriesenie a Rozsudok toho istého skladateľa. Režíroval aj Bázlikovu operu Peter a Lucia (1967) a mimoriadne náročnú Benešovu Hostinu (1984). Jedinou, za to skvelou inscenáciou svetovej moderny, bola v Bratislave jeho réžia Stravinského Osudu zhýralca.

Ako režisér s vybraných výtvarným cítením pripravil dve inscenácie „z opernej antiky“, čiže Gluckovho Orfea a Eurydiku a Purcellovu barokovú operu Dido a Aeneas. Azda jeho vôbec najlepšia operná réžia bola Janáčkova Vec Makropulos s kongeniálnou titulnou kreáciou Eleny Kittnarovej, ale v SND dvakrát režíroval aj Jej pastorkyňu, ďalej Kaťu Kabanovú a Lišku Bystroušku. Mimoriadne početný je súpis jeho pucciniovských réžií, z ktorých popri spomínanej Turandot k najvydarenejším patrila Bohéma (1977) a dvojica jednoaktoviek z Triptychu (Plášť a Gianni Schicchi, 1968), z ktorých skvelá bola najmä tá tragická. Kriška napriek obrovskému množstvu pripravených inscenácií sa viac-menej vyhýbal inscenáciám Verdiho a Mozartových opier.

Na rozdiel od niektorých svojich kolegov-režisérov nevenoval mimoriadnu pozornosť detailnej práci s hercami, ktorých viedol len tak, aby naplnili jeho predstavu o myšlienkovom vyznení diela. Napríklad zaujímavo inscenoval záverečný výjav z Musorgského Borisa Godunova (1977), kde v momente Borisovej smrti k jeho trónu zamieria jeho rivali (nielen v hre ale aj v histórii), – cárov syn Fjodor a knieža Šujskij.

Kriška si vedel k inscenáciám vyberať vhodných partnerov. Spolupracoval predovšetkým so scénografom Ladislavom Vychodilom a výtvarníčkou kostýmov Helenou Bezákovou. V jeho inscenáciách všetky tieto tri zložky divadelnej podoby diela (réžia, scéna, kostýmy) ideálne harmonizovali. Z dirigentov si dobre rozumel s Tiborom Frešom, pri náročných modernách s Zdenkom Košlerom a Ondrejom Lenárdom.

Po odchode zo SND, počas pôsobenia v banskobystrickej Štátnej opere, sa mu podarilo okrem iného preniesť na javisko aj Pucciniho Lastovičku, o ktorej vo svojej knižke o Puccinim tvrdí, že nie je skladateľom najslabším dielo a uvádzanie tohto titulu vo svete mu možno dáva za pravdu. Pri záľahe realizovaných réžií mu prirodzene nie všetky práce vyšli rovnako úspešne. Ale všetky si udržiavali pomerne vysoký štandard a dávali dobrý príklad generácii mladých režisérov, ako treba inscenovať operu.

Autor: Vladimír Blaho

O Branislavovi Kriškovi si môžete prečítaj aj v článku dokumentaristky Eleny Blahovej-Martišovej TU…