Režisér tradicionalista? Václav Věžník jubiluje

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 1. augusta t.r. oslavuje okrúhle životné jubileum (90) významný český operný režisér a profesor opernej réžie Václav Věžník, ktorého vyše dvesto operných inscenácií uvádzali české i zahraničné divadlá – osemnásť z nich uviedli na Slovensku. Je autorom viacerých publikácií a Archív Národného divadla Brno režisérovi pripravil E-výstavu.

Václav Věžník vyštudoval muzikológiu na Masarykovej univerzite v Brne a následne na Janáčkovej akadémii múzických umení opernú réžiu. Tam boli jeho pedagógmi Josef Munclinger (v prvej polovici 20. rokov spevák a režisér opery Slovenského národného divadla) a Ota Zítek.

Už v roku 1954 nastúpil ako pomocný režisér do Janáčkovej opery v Brne, čoskoro sa stal riadnym režisérom tohto divadla (jeho prvou réžiou bol Donizettiho Don Pasquale, 1955) a zotrval v ňom do roku 1993. Potom pôsobil ako operný režisér na voľnej nohe.

Dlhodobo sa venoval pedagogickej činnosti a v roku 1990 získal akademický titul profesora. Podobne ako niektorí ďalší českí režiséri (Wasserbauer, Jernek) aj on dlhodobo hosťoval v slovenských operných domoch. V posledných rokoch popri sporadickej réžii sa aktívne zapojil do diskusií na tému poňatia opernej réžie v posledných desaťročiach resp. tzv. režisérskemu divadlu.

Celkovo Václav Věžník pripravil vyše dvesto operných inscenácií. Hoci sa tradovalo, že najbližšia je mu romantická, najmä talianska opera, v Brne ale aj v zahraničných réžiách uviedol aj množstvo významných opier 20. storočia. Na domácom javisku napríklad Janáčkov Osud (už v roku 1958), Grécke pašie Bohuslava Martinů alebo Fischerovu operu Romeo, Júlia a tma, Dantonovu smrť Gottrieda von Einema, Bergovho Wozzecka, Gershwinovu operu Porgy a Bess, Szokolayovu Krvavú svadbu či tri Prokofjevove diela – Semjon Kotko, Zásnuby v kláštore a Vojna a mier.

V talianskom meste Reggio di Emilia naštudoval Janáčkovu Vec Makropulos, v Oslo a St. Gallene Jej Pastorkyňu, v Grazi a Lisabone Lišku Bystroušku, v Barcelone Korzakovho Zlatého kohútika. Režíroval aj Lodži, Zagrebe, Wiesbadene, Kasseli či Berne. Počas svojej umeleckej činnosti pripravil až 19 inscenácií Smetanovej Predanej nevesty, obľubou režíroval diela Rossiniho, Verdiho (jeho inscenácia Nabucca síce v diváckej úspešnosti neprekonala bratislavskú Gyermekovu inscenáciu, ale udržala sa na repertoári brnenskej opery vyše 15 rokov), Pucciniho i veristov.

L. Holoubek: Profesor Mamlock, Opera SND, 1966, Gustáv Papp (Hellpack), Juraj Martvoň (Profesor Mamlock), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Osobitne sa treba pristaviť pri jeho réžiách pre slovenské divadlá. S operou Slovenského národného divadla pripravil celkovo osem inscenácií. Začal Smetanovými Dvoma vdovami (so skvelým Jiřím Zahradníčkom v úlohe Ladislava) v roku 1964, o dva roky neskôr pripravil Holoukovho Profesora Mamlocka, v roku 1985 naštudoval Rossiniho Barbiera zo Sevilly (inscenácia bola obnovená v roku 1994), nasledovala Pucciniho Bohéma (1994), Verdiho Trubadúr (1995), Smetanova Predaná nevesta (1996) a veristické dvojičky Mascagniho a Leoncavalla Sedliacka česť a Komedianti (1998). Neboli to síce inscenácie prelomové, ale prezrádzali zrelú profesionalitu umelca v čase, kedy sa pomaly aj na Slovensku začalo diskutovať o tom, ako inscenovať operu.

V prvej polovici 60. rokov v novozaloženom opernom divadle v Banskej Bystrici behom troch rokov režíroval Verdiho Rigoletta, Bizetovu Carmen, Mozartovu Figarovú svadbu a Dvořákovu Rusalku. Niekdajší dramaturg súboru a operný kritik Igor Vajda o jeho práci konštatoval, že aj na tradičné repertoárové tituly sa dokázal pozrieť novými očami, čo pravda treba chápať v dobovom kontexte, v ktorom sa aj vo svete na operných javiskách režiséri snažili o dokonalú realistickú ilúziu života.

W. A. Mozart: Figarova svadba, DJGT Banská Bystrica (dnešná Štátna opera), 1963, foto: Archív ŠO

Napríklad jeho chápanie Rusalky považoval Igor Vajda za priam impresionistické a Verdiho Rigoletta za výrazne štylizovaného a nenaturalistického. Na javisku banskobystrickej Štátnej opery Věžník naposledy hosťoval v roku 1985, kedy režijne uviedol inscenáciu Cileovej opery Adriana Lecouvreur, čo bola vtedy slovenská premiéra diela.

Svoju prvú košickú inscenáciu, Čajkovského Eugena Onegina, realizoval ako spomienku hlavnej ženskej hrdinky Tatjany, čo je prostriedok, ktorý sa bežne používa v dnešných modernejších réžiách (napr. brnenská Madama Butterfly). Po Oneginovi sa do Košíc vrátil, aby zinscenoval Gershwinovu operu Porgy a Bess (1981), následne Smetanovu Predanú nevestu (1983), Verdiho Maškarný bál (2007) a Nabucca (2011), ktorý je stále v repertoári košickej opery a zároveň je v súčasnosti jedinou Věžníkovou inscenáciou hranou na Slovensku.

G. Gershwin: Porgy a Bess, Štátne divadlo Košice, 1981, Juraj Šomorjai (Porgy, mrzák), foto: súkromný archív rodiny Šomorjaiovcov

Existuje niekoľko príkladov, že pred érou moderného a módneho „režisérskeho“ divadla Věžník rozhodne nepatril k „zápecníkom“ a fanatickým tradicionalizmom. Už v roku 1970 som v Brne videl jeho inscenáciu Cavallerie rusticany, ktorej príbeh posunul o niekoľko desaťročí (na javisku sme videli talianskych karabinierov, bicykle, vidiečania listovali v novinách a pod.), no predovšetkým (čo bolo vždy jeho silnou stránkou) skvele sa sústredil na rozohranie vzťahov medzi postavami a vyžadoval od spevákov zosúladenie speváckeho a hereckého prejavu. Výborne sa mu to podarilo najmä so Santuzzou Magdaleny Blahušiakovej, ktorá potom kvalitne stvárňovala Mascagniho hrdinku aj v Slovenskom národnom divadle.

Václav Vežník je však tvrdým zástancom Mozartovej tézy prima la musica e poi le parole a snaží sa (povedané jeho slovami) „poznávať dielo v jeho pôvodnom myšlienkovom a citovom poslaní so všetkými morálnymi hodnotami, ktoré autor do diela vložil“, a tvrdí, že dirigent i režisér sú iba interpretmi autorovho diela a nie jeho novými tvorcami. Preto je celkom prirodzené, že je jedným z autorov publikácie Sbírka nazorů na současnou inscenaci oper – cesta do pekla (2018), ktorá vyvolala ostré polemiky medzi stúpencami modernej a tradičnejšej opernej réžie, polemiky ktorá má (celosvetovo) svoje pokračovanie zatiaľ bez jednoznačného výsledku či kompromisu. Neukončenosť a dlhodobosť tohto sporu demonštrujú napríklad aj rozdielne hodnotenia spomínanej Vežníkovej bratislavskej Bohémy, ktorej mladší kritik svojho času vytkol, že nepriniesla nič nové, kým starší ju pochopil ako režisérovo pokorné vyznanie oddanosti tvorcom diela.

Prečítajte si tiež:
Prima le parole?

Okrem operných inscenácií nám režisér zanecháva svoje režisérske krédo aj v publikáciách Život s operou (2000) a Zpívali v Brně (2012).

Autor: Vladimír Blaho

Pri príležitosti okrúhleho životného jubilea Václava Věžníka mu 20. októbra 2020 Janáčkovo divadlo v Brne venuje predstavenie Gréckych pašií od Bohuslava Martinů a Archív Národného divadla Brno pripravil e-výstavu OPERNÍ REŽISÉR VÁCLAV VĚŽNÍK, ktorá prináša prierez jeho tvorbou. E-výstavu je k dispozícií online.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku