Riaditeľ košickej opery Karol Kevický: „Snažíme sa robiť kompromisy, ale nikdy nie kompromisy umelecké“

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pred približne mesiacom premiérovala opera košického Štátneho divadla Dialógy karmelitánok od F. Poulenca a už o niekoľko týždňov ponúkne premiéru Verdiho Rigoletta. Po opere, ktorej košická inscenácia bola celoslovenskou premiérou tohto diela, prichádza teda jedno z najhranejších diel opernej literatúry. S riaditeľom košickej opery Karolom Kevickým sme sa porozprávali najmä o dramaturgickom smerovaní opery metropoly východu.

V čom je pre košické publikum najväčší prínos toho, že do repertoáru tunajšej opery pribudli Dialógy karmelitánok?

Predovšetkým – je to opera, ktorá si zaslúži pozornosť. Je pilierom opernej literatúry 20. storočia, napriek tomu, že sa často neuvádza najmä v našich zemepisných šírkach. Ale veď tá opera mala premiéru v milánskej La Scale, tak asi to nebude ´slabý kus´… Prináša so sebou náročnosť pre inscenátorov i pre celý súbor. Tak zrejme preto po tomto titule operné domy nesiahajú tak často. Vyžaduje si veľké obsadenie dámskej časti sólistov a paradoxne altov a mezzosopránov. Pre košické publikum budú Dialógy karmelitánok zaujímavé istotne aj z hudobného hľadiska. Nechcem hovoriť, že našou úlohou je vychovávať, no chceme divákom ukázať, že existuje aj iná operná literatúra okrem tej, ktorú poznajú. Keby sme totiž pristúpili na to, čo diváci chcú vidieť, tak by sme hrali len tých najznámejších povedzme 20 titulov. Bol by to začarovaný kruh, v ktorom by sme sa pohybovali a to nie je predsa úlohou opery. Diváci sa nesmú báť toho, že možno nebudú hudbe 20. storočia rozumieť. To sú len predsudky. Keď prídu do divadla na Dialógy karmelitánok, tak sa môžu nechať unášať hudbou, ktorá je mimochodom veľmi tonálna a teda počúvateľná aj pre nevzdelaného poslucháča. Preto si myslím, že nie je podstatné, či je alebo nie je poslucháč hudobne vzdelaný, ale či ho osloví príbeh, či sa dotkne jeho srdca.

Povedali ste, že nie je úlohou opery pohybovať sa medzi dvadsiatimi osvedčenými opernými titulmi. Podľa čoho však vyberať tie, ktoré nie sú overené? Je to z pohľadu šéfa opery náročná úloha vyskladať repertoár?

Je to náročné z toho pohľadu, že musíte presviedčať ľudí, prečo treba ten či onen titul nasadiť. Nie len ľudí v divadle, ale aj tých, ktorí sú priaznivcami opery a stálymi divákmi. Keď je niečo overené, tak človek prirodzene chce ísť na istotu, nie do rizika. Pričom ale musím povedať, že nepovažujem uvedenie Dialógov karmelitánok za riziko. Ide o to, aby sme všetci uverili tomu, prečo sa dielo uvádza, aby sme sa mu otvorili. Keď prijmeme tento spôsob dramaturgie, bude to prospešné pre všetkých. Pre súbor, pre diváka a v konečnom dôsledku aj pre celé divadlo. Košická opera začína mať svoju tvár, čo je veľmi podstatné. Je to nesmierne dôležité aj pre budúcnosť divadla, lebo generácie sa menia… Za posledný rok mám skúsenosť, že do divadla prichádza mnoho mladých ľudí, stret generácií je tu zrejmý. Niektoré veci môžu starší odmietnuť, no mladým sa to páči. My sa snažíme robiť divadlo pre všetkých. To je dôležité, na to dbáme. Preto sa snažíme kombinovať osvedčené s niečím zaujímavým.

To osvedčené túto sezónu prináša premiéra Verdiho Rigoletta, ktorá je naplánovaná na 10. mája. Aký to bude Rigoletto?

Budete sa posúvať v čase, no ostaneme verný deju, zachováme charaktery. Ale z výtvarného a estetického hľadiska to bude trochu iné. Nebude to ´muzeálny´ typ divadla, pracujeme hlavne so symbolmi. Ale bude to viac menej konzervatívna inscenácia, rozhodne žiadny ´úlet. Snažíme sa však prísť s novou estetikou.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že uviesť osvedčený kus je stávka na istotu. Na druhej stane – Rigoletto tu už bol toľkokrát…

Je to veľká výzva pre inscenátorov. Režijne sa toho ujal Peter Gábor, ktorého korene mimochodom siahajú do Košíc. Je to etablovaný slovenský režisér. Veľa sme sa bavili o tom, aké je košické publikum. Tento Rigoletto bude kompromis – inscenácia bude stráviteľná pre diváka, ale tak, aby sme ani my neostali nič dlžní nášmu umeleckému svedomiu.

Keď ste sa s režisérom bavili o tom, aké je košické publikum, čo ste mu povedali?

Že je konzervatívne a bojí sa novôt. Aspoň to tak na prvý pohľad vyzerá, no neviem, či to nie je mýtus… Tak sa mi totiž zdá, že to platí o stálom divákovi, no máme dlh aj voči ostatným divákom, ku ktorým si chceme nájsť cestu.

Štátne divadlo Košice

Štátne divadlo Košice

S týmto vedomím ste aj zostavovali premiéry na budúcu sezónu, v ktorej uvediete Námesačnú od V. Belliniho, Straussovu Ariadnu na Naxe a Sedliacku česť a Komediantov P. Mascagniho a R. Leoncavalla?

Snažíme sa kombinovať operné diela z viacerých hľadísk. Jednak podľa toho, o akú operu sa jedná – taliansku, nemeckú, francúzsku… Samozrejme kombinujeme tituly belcanta, romantickej opery, opery 20. storočia… K tomu vyberáme inscenačné tímy a tiež berieme na vedomie to, ktorý titul sa tu ešte nehral, alebo sa hral pred už dlhým časom. Na druhej strane musíme dbať aj na to, čo je jednoduché na predaj a divácky zaujímavé. Snažíme sa robiť kompromisy, ale nikdy nie kompromisy umelecké.

Momentálne má košická opera v repertoári len 11 titulov, z toho dve operety. Nie je to málo?

Stiahol som z repertoáru 9 titulov, lebo sme v ňom mali priveľa opier, pričom v trojzložkovom divadle popri činohre a balete máme len päť až sedem predstavení mesačne! Stávalo sa, že niektorú operu sme uvideli až po pol roku či roku a to je predsa absurdné. Ak bola postava alternovaná, tak sa sólista na javisko dostal po dvoch rokoch! To je pre speváka zložitá situácia, navyše – nie vždy máme možnosť urobiť si dostatok skúšok pred reprízou. Teraz sa snažíme, aby rozstup medzi jednotlivými reprízami nebol viac ako dva mesiace, čo prispieva k skvalitneniu interpretačnej stránky. Doposiaľ sa však robila len jedna či dve operné premiéry do sezóny, ale s riaditeľom divadla Petrom Himičom sme sa dohodli na troch premiérach, takže repertoár sa znovu pomerne rýchlo zaplní. Chcel by som ísť cestou – hrať titul čo najčastejšie, nech sa obohrá a potom ho stiahnuť. Samozrejme, niektoré piliere opernej tvorby, ako napríklad Traviata, budú v repertoári aj niekoľko rokov a budú navštevované. Divadlo totiž musí mať takzvaný kamenný repertoár a popri ňom inscenácie, ktoré treba obmieňať. Je to zaujímavé pre diváka, ale aj pre umelcov, pre ktorých nie je dobré ´stvrdnúť´ na jednom titule – to ich umelecky nikam neposunie…

Práve Traviata, ktorá sa v Košiciach pravidelne hráva, však mala premiéru už pred dvanástimi rokmi. V repertoári ostala, naproti tomu napríklad Maškarný bál, ktorý mal premiéru v roku 2007, sa už nehráva… Podľa čoho ste sa rozhodovali, čo nechať v repertoári a čo stiahnuť?

Preberali sme to napríklad aj s obchodným oddelením, kde nie vždy vieme nájsť spoločnú reč. Obchodné oddelenie sa na to pozerá z pohľadu predajnosti, my z pohľadu umeleckého. Ja si o mnohých operách myslím, že sú umelecky kvalitné a že by tu mali byť, no nezhodnem sa v tomto s obchodným oddelením, ktoré má problém predstavenie predať… Takže sa snažíme nájsť spoločnú reč a robiť kompromisy. Ako napríklad pri Janáčkovej Jej pastorkyni. Nie je to o nič horšia opera ako tie od Verdiho či Pucciniho a nemôžeme ´naraziť´ na to, že sa ťažko predáva a preto ju stiahneme z repertoára… Pri niektorých inscenáciách sme zvolili inú stratégiu. Nestiahli sme ich, len takpovediac odložili bokom. Po čase ich oprášime a urobíme niekoľko predstavení po sebe. To sa nám pred nedávnom osvedčilo s Carmen. Rok a pol sme ju nehrali, potom sme mali tri predstavenia po sebe a všetky boli vypredané. Pre súbor je to dobré, keďže sa predstavenia hrali v krátkom čase po sebe a pre diváka je to spestrenie.

Ale systém, akým fungujú veľké operné domy, ktoré po premiére uvedú niekoľko repríz a inscenáciu stiahnu, zrejme u nás nie je možný…

Košické divadlo si nemôže dovoliť tento blokový systém. Po premiére by sme dali desať repríz, ale vypredali by sme dve a osem by bolo prázdnych. Musíme to rozložiť na niekoľko mesiacov či pol roka. Snažíme sa nájsť optimálny tvar.

Čo teda treba mať v repertoári, aby bolo spokojné čo najširšie publikum?

Chceme mať zastúpenú každú opernú školu, každé obdobie a zároveň ponúkať to, čo diváka zaujme. Nie je to jednoduché. Ak by sme mali 20 predstavení mesačne, tak by to bolo ľahšie – mohli by sme mať pestrejšiu dramaturgiu a tituly striedať. Teraz je to však problém, lebo niekedy máme len 5 predstavení mesačne – ako ich však vybrať?

Pripravila: Dáša Juhanová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár