Richard Šveda: Spevák je ako športovec – ak prestane podávať výkony, na olympiádu nepôjde

Pre spev sa nadchol po zhliadnutí muzikálu Dracula. Na doskách Slovenskej filharmónie vystúpil už v 16-tich rokoch, ako 23-ročný sa stal finalistom dvoch svetových speváckych súťaží. Operná verejnosť ho pozná najmä z Mozartových opier, ktoré považuje za kľúč k vysnívanému dramatickému repertoáru. Reč je o mladej speváckej krvi zo Slovenska pohybujúcej sa na zahraničných operných javiskách, sólistovi Deutsche oper am Rhein v Düsseldorfe – barytonistovi Richardovi Švedovi.

Klasická otázka na úvod: Ako si sa dostal k opernému spevu?

Vždy som mal rád hudbu. Počas základnej školy som navštevoval ZUŠ. Začal som hrou na flautu a pokračoval hrou na klarinet. Amatérsky som sa prepracoval k saxofónu a bicím nástrojom. V mojej rodine sa ľudovému spevu amatérsky venovala moja mama, čo sa mi vždy páčilo. Hudbu som mal veľmi rád, hlavne ľudovky, na ktorých som vyrastal. Na základnej škole sa mi venoval učiteľ, ktorý doprevádzal moje spievanie po školských a okresných speváckych súťažiach, no v podstate som nikdy nezamýšľal byť profesionálnym spevákom. Ale čo ma k spevu skutočne prvýkrát silno pritiahlo, bol muzikál Dracula v hlavnej úlohe s Luciou Bílou, Danielom Hůlkom, Jiřím Kornom… Po jeho zhliadnutí som chcel už len spievať. Samozrejme muzikál. Takže hneď po základnej škole sa mi podarilo uspieť na prijímacích skúškach na Bratislavskom konzervatóriu. Tam sa to začalo. Môj hlasový pedagóg, bývalý sólista SND František Livora, ma priviedol k našej spoločnej láske – opere.

Spomínaš si na svoje úplne prvé vystúpenie na veľkom javisku?

Samozrejme, na to sa nedá len tak zabudnúť. Bolo to už v druhom ročníku na Konzervatóriu počas výročného koncertu študentov. Mal som šestnásť rokov, keď som prvýkrát sólovo vystúpil s orchestrom v Slovenskej filharmónii. Išlo o moje prvé vystúpenie s orchestrom vôbec, dovtedy som bol zvyknutý len na klavírny sprievod, čo bola poriadna zmena, rešpekt a nervy. Keďže som bol na konzervatóriu zo začiatku vedený ako bas, na tomto koncerte som spieval áriu Banca z opery Macbeth a áriu Filipa z opery Jakobín.

Už ako 23-ročný si sa stal finalistom dvoch svetových speváckych súťaží – Francesc Vinas v Barcelone (Španielsko) a Hans Gabor Belvedere vo Viedni (Rakúsko), kde si získal aj špeciálne ocenenia. Čo sa odohráva v hlave mladého človeka po takomto veľkom úspechu?

Obrovská radosť a veľké očakávania, čo bude nasledovať ďalej, aká ponuka či spolupráca. Človek cíti, že šťastena si naňho sadla a verí, že bude jedným z vyvolených, ktorým sa otvoria dvere na tie najväčšie javiská. Ale vývoj nepreskočíte a bez práce nie sú koláče.

Otvorili ti súťaže cestu k zahraničným scénam či zaujímavým projektom?

Súťaže môžu otvoriť cestu k zaujímavým projektom a veľkým scénam, no v mojom prípade to úplne takto nebolo, hoci ako finalista medzinárodnej súťaže Hans-Gabor Belveder vo Viedni som získal špeciálnu cenu opery v Klagenfurte, kde som neskôr účinkoval v sérii koncertov.

Momentálne sa zameriavaš hlavne na repertoár Mozartových opier. Sú ti aj melodicky či významovo najbližšie?

Mozart bol štedrý k barytónom, pre ktorých napísal významovo aj melodicky nádherné roly. Hovorím tomu „Mozartov prsteň“: Don Giovanni, Grof Almaviva, Guglielmo a Papageno. Pre mladého speváka je to podľa mňa ta najideálnejšia cesta, ako sa zdravo prepracovať k dramatickejšiemu repertoáru, o ktorom každý spevák sníva.

Ako sa vyrovnávaš s trémou pred koncertmi či predstaveniami?

Som typ človeka, ktorý berie každé vystúpenie veľmi zodpovedne. K tomuto pocitu zodpovednosti sa samozrejme viaže aj tréma, ktorej intenzita závisí od viacerých faktorov: či je to premiéra, alebo už bežiace 25. predstavenie, záskok, prípadne vystúpenie po boku Edity Gruberovej.

Momentálne žiješ so svojou rodinou v Nemecku v Düsseldorfe. Bolo pre teba ťažké usadiť sa v cudzej krajine?

Môjmu pobytu v Nemecku predchádzalo operné štúdium na rakúskej univerzite v Grazi. Ak človek nevie ani jeden cudzí jazyk, sú preňho začiatky pobytu v zahraničí naozaj náročné. Mladý človek sa však pomerne rýchlo učí a ak to nevzdá a ide za svojím cieľom, výsledky sa dostavia rýchlo. Avšak pobyt v zahraničí má svoje plusy i mínusy. Odlúčenie od rodiny, priateľov, pocit, že som stále cudzinec a domov je naozaj ďaleko.

Máš stály angažmán v Deutsche Oper am Rhein. Ako vníma vedenie opery člena ansámblu, ktorý nie je Nemec? Mám na mysli, či si niekedy pociťoval, že by vedenie robilo medzi tebou ako „zahraničným“ a nemeckými spevákmi rozdiel a viac presadzovali svojich spevákov?

Nedávno v Deutsche oper am Rhein zisťovali, koľko národností pracuje v opere, vrátane členov orchestra, technikov, maskérov a všetkých, ktorí zabezpečujú chod divadla. Napočítali v tejto inštitúcii 87 národností. Nie, nepociťujem žiadne rozdiely. Je to operná scéna s najväčším sólistickým ansámblom v Európe, ktorý je naozaj medzinárodne pestrofarebný.

Ako dlho si už v Nemecku?

Momentálne je to moja siedma divadelná sezóna.

Pred tým, než si sa do Nemecka dostal, si spieval aj na slovenských či českých javiskách… Je podľa teba proces naštudovania operného diela v zahraničí v niečom odlišný ako u nás? Sú nemecké divadlá iné v porovnaní s našimi?

Nemci sú známi svojou precíznosťou a organizačnou zdatnosťou. Slováci a Česi sú známi skôr svojou pohostinnosťou…

Na opernom trhu je silná konkurencia spevákov, mladých a talentovaných je všade veľa. Pociťujú aj „zabehnutí“ speváci medzinárodnej opernej scény, ako si aj ty, podvedomý tlak z toho, že každý je bohužiaľ nahraditeľný a že musia byť stále lepší?

Pravda je bohužiaľ taká, že každý je nahraditeľný a dokonca veľmi rýchlo. Nemožno zaspať na vavrínoch. Je to ako u profesionálneho športovca: ak prestane podávať adekvátne výkony vo svojom obore, na olympiádu nepôjde.

Ktorá z doposiaľ naštudovaných postáv bola pre teba najväčšou výzvou a prečo?

Jednoznačne Don Giovanni. Bola to moja prvá titulná rola na domácej scéne v Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe. Vedenie opery s napätím očakávalo, ako túto výzvu zvládnem. Hoci v čase premiéry som sa nachádzal v ťažkej životnej situácii, všetko dopadlo dobre a vedenie i publikum výrazne ocenilo moje stvárnenie Dona Giovanniho.

Máš nejaký recept alebo návod, akými dielami by podľa teba mali mladí speváci začať? Či si skôr naštudovať celé postavy pre účel operného titulu, alebo sa venovať viac koncertnému repertoáru?

Môj recept znie: najprv dostatočná technická vybavenosť speváka. Rozhodne neodporúčam naštudovať si celé operné postavy do ďalekého budúcna. Spevák sa neustále technicky aj interpretačne vyvíja a prerábať staré návyky je náročnejšie, než naštudovať novú rolu. Študovať to, čo momentálne spevácky život prináša.

V súčasnosti a najmä v nemeckých divadlách, panuje trend moderných inscenácií… Stalo sa ti niekedy, že ťa chceli obliecť do niečoho, s čím si nebol stotožnený, prípadne od teba režisér požadoval herecky stvárniť niečo, čo sa ti vyslovene priečilo a odmietol si? Môže si spevák vôbec dovoliť odmietnuť či oponovať režisérovi, dirigentovi…?

Áno, stalo sa mi, že ma obliekli do priliehavého elastického „neoprenu“, v ktorom som sa cítil mizerne. Čo sa týka nevšednej hereckej požiadavky, tak činoherný režisér, ktorý prvýkrát režíroval operu, žiadal odo mňa počas spievania naozajstný, činoherný, výrazný plač s padajúcimi slzami. Samozrejme som to odmietol, pretože je to počas spievania kontraproduktívne. A pokiaľ ide o odmietnutie či oponovanie, tak spevák oponovať môže, ale treba si byť vedomý možných následkov.

Spomínaš si na nejakú vtipnú „príhodičku“ z predstavenia či koncertu?

Počas dlhého skúšobného procesu sa vytvárajú medzi kolegami drobné „humoresky“, ktorá sa potom nechtiac prenášajú na javisko a smiech nejde zastaviť. Teraz si na jednu spomínam, no je z iného súdku: ako Escamilla, Toreadora v Bizetovej opere Carmen, ma počas mojej jedinej árie, na ktorú každý čaká, komparzista s býčími rohami na kolesách nechtiac zrazil na zem lebo nezvládol zákrutu. Do smiechu mi vtedy teda nebolo.

Pri ktorom predstavení/koncerte si zažil najväčšiu eufóriu?

Nemám nejaké jedno konkrétne predstavenie. Zažívam pocit radosti vždy, keď je tá správna „hviezdna“ konštelácia: som zdravý, spieva sa mi výborne, kolegovia sú inšpirujúci, je dobrá inscenácia a reagujúce publikum.

O spevákoch sa hovorí, podobne ako o modelkách, že žijú život „v kufri“. Ako zvládaš časté cestovanie ty? Dá sa zvyknúť na neustále odlúčenie od rodiny?

Áno, je to život v kufri, niekedy menej niekedy viac. Odkedy mám malého syna je odlúčenie od rodiny rozhodne ťažšie.

Tvoja manželka – Zuzana Šveda je tiež opernou speváčkou. Nepanuje medzi vami občas „tichá“ rivalita tým, že obaja máte rovnaké povolanie?

Nie, ja ju nepociťujem, ale musím sa opýtať svojej manželky (smiech).

Čo považuješ za svoj doposiaľ najväčší životný úspech?

To, že som šťastný, mám zdravú a milujúcu rodinu, prácu, ktorá ma živí a veľmi napĺňa.

K akým postavám by si sa raz chcel „prespievať a aké máš plány do budúcnosti?

K talianskemu dramatickému repertoáru. Momentálne mám po premiére postavy Herr Fluth vo Veselých paničkách windsorských v Düsseldorfe, čaká ma hosťovanie v Barcelonskej opere Gran Theatre del Liceo ako Papageno či ďalšie koncertné vystúpenia po boku slovenskej opernej divy Edity Gruberovej v Berlíne a Viedni.

Počúvaš rád operu aj vo voľnom čase?

Áno, počúvam operu často a samozrejme moje ľudovky (smiech).

Ďakujem za rozhovor.

Barytonista Richard Šveda študoval operný spev na Štátnom Konzervatóriu v Bratislave u dlhoročného sólistu SND Františka Livoru. V štúdiu pokračoval na Universität für Musik und darstellende Kunst (Kunstuniversität) v rakúskom Grazi a svoje spevácke umenie si zdokonaľoval na medzinárodných speváckych kurzoch u Petra Dvorského, Deborah Polaski, Franza Grundhebera, Borisa Statsenka, Davida Syrusa, Zlatici a Dagmar Livorovej. Úspešne sa presadil na mnohých medzinárodných speváckych súťažiach doma aj v zahraničí: Medzinárodná spevácka súťaž A. Dvořáka v Karlových Varoch, Medzinárodná súťaž M. Schneidera-Trnavského v Trnave, Concurso Internacional de Canto Tenor Francisco Viñas v Barcelone, Hans Gabor Belveder vo Viedni a Emmerich Smola Förderpreis v nemeckom Baden-Badene. Jeho ťažiskový repertoár pozostáva prevažne z postáv Mozartových opier: Don Giovanni (Don Giovanni), Gróf Almaviva (Le nozze di Figaro), Papageno (Die Zauberflöte), Guglielmo (Così fan tutte). K úspešným javiskovým a koncertným vystúpeniam patria účinkovania v Nemeckej opere Dortmund, Aalto Opera Essen, Semperoper Drážďany, v opere Klagenfurt a ďalšie so Slovenskou filharmóniou v Bratislave, Pražskou komornou filharmóniou na Janáčkovom festivale v Ostrave, Limburgs Symfonie Orkest v sále Concertgebow v Amsterdame a piesňový koncert v Musikvereinssaal vo Viedni, či séria koncertov s Editou Gruberovou. Už ako 22-ročný debutoval v postave Papagena (Die Zauberflöte) v Štátnej opere Praha a následne v Štátnej opere v Košiciach ako Sharpless (Madama Butterfly) a Eugen Onegin. Viedenskému publiku sa po prvýkrát predstavil ako Papageno vo Volksoper.

Od sezóny 2010/11 patrí Richard Šveda do ansámblu Deutsche Oper am Rhein v nemeckom Düsseldorfe, kde úspešne stvárnil mnoho hlavných i vedľajších operných postáv: Don Giovanni, Gróf z Figarovej svadby, Escamillo v Carmen, Papageno z Čarovnej flauty, Schaunard z Pucciniho Bohémy, Herr Fluth z opery Otta Nicolaia Veselé paničky windsorské i postavy opier súčasných autorov (Anno Schreier: Mörder Kaspar Brand, Hans Werner Henze: Phaedra). Záver sezóny 2015/2016 patril postave Pána Flutha z opery Otta Nicolaia Veselé paničky windsorské v premiére na domácej pôde Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe.

Nasledujúce angažmán vedú do čínskeho Shanghaia a barcelonskej opery “Gran Teatre del Liceu”, kde sa v septembri 2016 predstaví ako Papageno z Čarovnej flauty v produkcii Komickej opery Berlín, Don Giovanni v Prahe, Marcello v Pucciniho Bohéme vo viedenskej Volksoper a čaká ho aj decembrový koncert Slovákov v Berlíne s Editou Gruberovou, manželkou Zuzanou Šveda a Pavlom Bršlíkom, či vianočný koncert s Editou Gruberovou vo Viedni.

www.richardsveda.com

Pripravila: Adriana Banásová

video