Richard Tucker – tenorový vodopád lávy

Pred stodesiatimi rokmi, 23. augusta 1913, sa narodil hlas mocný ako biblický roh šofar. Najväčší tenor povojnovej Ameriky Richard Tucker mal dokonalú taliansku techniku, na predspievaní do Metropolitnej opery však na prvý pokus neuspel.

Meno Richard Tucker je veľmi netalianske, no v štvrtiach talianskych prisťahovalcov v tieni Sochy slobody spôsobovalo hotový ošiaľ. Prečo, to prezrádza Albert(o) Innaurato v booklete k CD reedícii dvoch Tuckerových vinylov s ortodoxným talianskym repertoárom (The Soul of Italy a The Art of Belcanto). Innaurato, pre ktorého bol Tuckerov hlas jednoducho aurato (zlatistý), cituje neapolského verdiovca Riccarda Mutiho, ktorý tohto odchovanca Brooklynu neváha nazvať „pravým Talianom,“ hoci nie iuxta carnem, podľa tela a rodu, ale podľa ducha.

„Toto je naša opera, naši I Pagliacci, ale tento Američan nám vohnal slzy do očí spôsobom, aký sme my Taliani doteraz nezažili. Bol ako vodopád lávy!“, skonštatoval Muti a umožnil Tuckerovi držať výšku italicamente, ako si to dovtedy dovolili iba hlasy spod Apenín.

„Po vojne sme boli obaja vo Verone. Richard spieval s Mariou Callas v Gioconde, ja som účinkovala vo Faustovi,“ zaspomínala si Renata Tebaldi a dodala: „Všetci ho volali Tucca.“ Po veľkej árii Cielo e mar publikum začalo šalieť. „Lebo Tucker mal všetko“, upresňuje La Tebaldi, „bol naturálny hudobník a najmä – mal srdce. Jeho srdce bolo také veľké, že sa v ňom našlo miesto aj pre sopranistku.“

Unus inter pares – jediný medzi rovnými

Koľko amerických tenorov sa mohlo popýšiť rovnakým zmyslom pre italianitu? Medzi Tuckerom a Mariom Lanzom bol osemročný vekový rozdiel. Obaja králi ušľachtilej frázy sa stretli iba raz, po Tuckerovom debute v Andreovi Chénierovi v roku 1958. Lanza nešetril slovami chvály na Tuckerovu adresu, azda aj preto, že bol takzvaný „mikrofónový tenor“ a „preraziť“ na divadelnej scéne bez amplifikácie sa mu až tak nedarilo.

To sa nedá povedať o Charlesovi Craigovi, ktorý síce rozprával po anglicky, ale nemal americký pas. Ako pravý londýnsky gentleman si ctil Shakespeara a vynikol najmä vo Verdiho Otellovi.

Richard Crooks bol rovnako, ako Tucker americkým občanom a hviezdou Metropolitnej opery. Na rozdiel od neho nebol tak úzko koncentrovaný na románsku literatúru. Nevyhýbal sa Wagnerovi, Mahlerovi alebo Richardovi Straussovi.

Talianskou vokálnou poetikou sa Tuckerovi najviac blížil Newyorčan Barry Morell, ktorý ešte pred Bergonzim a Domingom zvečnil na čierne disky významnú antológiu Verdiho árií. Prezývali ho „Tucker chudobných“, keďže na jeho predstavenia mohli zájsť aj menej zámožní operní nadšenci.

Morellova verdiovská erudícia je ľahko vysvetliteľná tým, že študoval u juhotalianskeho barytonistu Giuseppe Daniseho. Tenorová legenda Lauri-Volpi nazval Daniseho tón „kláštorným“ (claustrale). Niečo z tejto aristokratickej rezonancie si osvojil aj jeho anglofónny alumnus Morell.

Richard Tucker sa ale neškolil u žiadneho Taliana. Na jeho prvé hudobné kroky dohliadal Samuel Weisser – kantor pôsobiaci v synagóge Tifereth Israel na Dolnom Manhattane. Budúci primo tenore Metropolitnej opery po celý život praktizoval židovské náboženstvo a nahral veľké množstvo sakrálnej hudby v hebrejčine či v jazyku jidiš.

Rubin zažiaril ako rubín

Lásku k starozákonnej tradícii mu vštepovali rodičia, besarábski židovskí emigranti zo Sokyrjan na území Ukrajiny. Spevákovo pôvodné meno znelo Rivn alebo Rubin Ticker. Zachovali sa lodné denníky, v ktorých je priezvisko rodiny zapísané v podobe Ticker, anglicizovanú podobu Tucker prijali až ich deti v školských laviciach. Slovník nás poučí, že hovorové anglické slovo tucker znamená jedlo, potrava, v slovesnej forme má vraj význam uštvať, uťahať.

Energický mladík bodoval v atletike, spevácka múza ho však vábila viac. Stal sa židovským kantorom na plný úväzok – a nemal ďalšie spevácke méty. Jeho služba Bohu sa mala naplno rozvinúť práve v opere.

Na opernú pôdu sa dostal až na druhý pokus. Pri prvom predspievaní v Met porotu neuspokojil. Jeho druhý (a posledný) vokálny mentor Paul Althouse vedel, že má ešte čas.

Vtedajší mozog manažérskeho organizmu „Met-ky“ Edward Johnson si však Tuckera prišiel tajne vypočuť do brooklynského židovského centra. Urobil dobre. Keď zistil, čo dokážu hlasivky tohto nenápadného a trošku zavalitého mladého muža, nevychádzal z údivu a ponúkol mu ďalší konkurz. Podpisovanie sólistickej zmluvy ho tentoraz neminulo.

Spieval na štadióne

Existuje nepísané pravidlo, že americký umelec si najprv musí získať renomé v Európe, a až potom môže robiť kariéru doma medzi mrakodrapmi. Tuckerovou prvou veľkou postavou v Zlatom jablku bol v roku 1945 Enzo Grimaldo v Ponchielliho Gioconde, s ktorou sa dostal až do Verony a zapísal sa do pamäte Callasovej i Tebaldiovej. S prvou menovanou neskôr nahral štúdiovú Aidu aj Silu osudu. Arturo Toscanini ho v roku 1949 angažoval do produkcie Aidy spolu s Hervou Nelli. Predstavenie bolo výrazne medializované a meno Richard Tucker vystúpilo z anonymity.

V realizácii koncertov v plenéri bol predchodcom Pavarottiho. Stará gréčtina má na označenie predchodcu zaujímavé slovo πρόδρομος – ten, ktorý beží vpred po dostihovej dráhe (δρόμος).

Nemal vôkol seba rozvetvený manažérsky aparát, zato mal odvahu a entuziazmus, vďaka ktorému spieval bezmála tridsať rokov. Tuckerove koncerty pod holým nebom na Lewisohn Stadium sa na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov tešili neutíchajúcemu záujmu publika a predznamenali éru transportu operného umenia (so všetkými negatívami aj pozitívami) na miesta, kde predtým žiadne árie nezneli.

Keď v roku 1970 prijal pozvanie do Zeffirelliho projektu Leoncavallovej jednoaktovky I Pagliacci, mal päťdesiatsedem rokov a svojím dramatickým prejavom strhol divákov aj kritiku.

Hold mu vzdal aj Pavarotti

Podľa vzoru Carusa nepodceňoval obchodný potenciál gramofónového média a zanechal po sebe desiatky operných kompletov i recitálov. Minutáž jeho komerčných vinylových audioportrétov je v porovnaní s dnešnými štandardmi skromná, niektoré recitály (napríklad Puccini arias) majú sotva niečo cez tridsať minút.

Dvorným gramopartnerom Richarda Tuckera bola spoločnosť Columbia Records a neskôr RCA Victor, ktorá mala vo svojom portfóliu aj Carusa. Tenorove televízne vystúpenia v The Bell Telephone Hour a The Voice of Firestone výrazne ovplyvnili nastupujúcu generáciu operných umelcov.

Známy je výrok Luciana Pavarottiho, že Tucker patril do jeho osobného operného panteónu. „Richard Tucker was one of my gods,“ hlása citát na stránkach Nadácie Richarda Tuckera. Tú založila vdova po tenorovi krátko po jeho smrti.

Rešpektovaný hudobník zomrel 8. januára 1975 na zlyhanie srdca v hotelovej izbe počas turné s obľúbeným kolegom z opery, barytonistom Robertom Merrillom. Pohreb veľkého tenora sa konal priamu na javisku Metropolitnej opery, s ktorou bol spätý počas celej kariéry.

Pomenovali po ňom park

Ultimum vale nezamklo Tuckerov odkaz do trezoru hudobných dejín. Nadácia nesúca jeho meno stojí za sériou operných galakoncertov prenášaných televíziou, na ktorých sa vystriedala medzinárodná operná elita.

Granty a štipendiá nesúce Tuckerovo meno umožnili vokálno-hereckú formáciu svetoznámych osobností, akými sú tenore rossiniano Rockwell Blake, wagnerovský orkán Deborah Voigt, americká rusalka s čiastočne českým rodokmeňom a so srdcom jazzmanky Renée Fleming alebo lyrický tenorový trubadúr Richard Leech.

Mesto New York nezostalo voči odkazu najslávnejšieho amerického tenora ľahostajné a pomenovalo po ňom malý park – Richard Tucker Square.

Šofar je staroveký biblický hudobný nástroj, ktorý sa podľa tradície spája s Božím zjavením na vrchu Sinaj. Dá sa povedať, že hlas Richarda Tuckera mal v sebe čosi slávnostné, čo pripomína tento starobylý rituálny nástroj jeho ľudu.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Taliansky operný tragizmus a baladizmus bol tenorovi najvlastnejší. Jeho prejav miestami umocňovali sugestívne vzlyky a (po)vzdychy v štýle jeho (o pár rokov mladšieho) súčasníka od Jadranského mora Franca Corelliho.

S recitálmi s piesňovým repertoárom Corellimu úspešne „fušoval do remesla“. Zvečnil na platniach aj také canzonetty, ktoré Corelli nikdy nenahral. Virtuózna Ohie menechè! je jednou z nich.

„Vokálny arzenál“ Richarda Tuckera bol rozmanitý, siahajúci od dôstojných barokových arie aniche až po verdiovskú a veristickú klasiku, od neapolských balád po broadwayské „slaďáky“.

Vergin tutto amor je mariánska modlitba Neapolitánca Francesca Duranteho, ktorý sa preslávil sakrálnymi kompozíciami vrátane viacerých omší a dvoch rekviem.

Tucker sa hlásil k židovskej náboženskej tradícii a umelecky sa profiloval ako synagogálny kantor, no dokázal precítene interpretovať aj Ingemisco z Verdiho novozákonného Rekviem.

Zachovalo sa niekoľko nahrávok Nadirovej romance z Bizetových Lovcov perál v podaní tenorového princa s koreňmi z historickej Besarábie.

Na newyorskom recitáli s klaviristom Alexandrom Alexayom, ktorý sa uskutočnil v roku 1972, si áriu už musel transponovať.

V roku 1947 si s týmto bizetovským bonbónikom poradil oveľa lepšie. Ak vezmeme do úvahy, že Tucker úlohu Nadira nikdy nestvárnil na scéne, tejto rozhlasovej snímke nemôžeme uprieť vysokú dokumentačnú hodnotu.

Prístup sólistu k Nadirovej romanci zaujme aj z hľadiska štýlovo-technického: tenori ako Gigli mali vo zvyku ozdobiť áriu zvonivými hlavovými tónmi, no Tucker stavil na hrudný a zmiešaný register, čím skladbe dodal nový, netušený lesk. Už to nie je len sladké vyznanie zamilovaného mladíka, ale zrelé presvedčenie, že lásku posilňuje utrpenie.

Ako sme mali možnosť počuť, originálnu francúzštinu vystriedal (v tej dobe populárny) anglický preklad. V Shakespearovom jazyku však Tucker tlmočil aj Mozarta (Čarovná flauta, Così fan tutte) a na začiatku kariéry – v spolupráci so sopranistkou a filmovou hviezdou konca tridsiatych rokov Virginiou Card – dokonca aj Smetanovu Predanú nevestu. Slávnu komédiu doviezla za oceán ešte Emma Destinnová.

Tuckerova nahrávka dvojspevu Tak tvrdošijná dívko, jsi v anglickom jazykovom šate skutočne existuje. Nájdete ju v tejto kolekcii tenorových raných záznamov, stačí si nastaviť minutáž videa na 9:03.

Medzi milovníkmi opery sa šepkalo, že Richard Tucker síce spieva v talianskych dielach, ale po taliansky nevie ani slovo… Či je to naozaj tak a kvantá veršov v libretách sa učil „od ucha“ ako papagáj, už ťažko overíme. Ak by to aj bola pravda, bol by to dôkaz jeho vynikajúceho hudobného sluchu.

Takto sa spievala ária Nessun dorma v dobách pred augmentatívnym a hurónskym vincerò troch tenorov – étericky, graciózne, decentne.