Richard Wagner na Slovensku. K výročiu narodenia skladateľa

Dňa 22. mája t.r. uplynie 210 rokov od narodenia veľkého nemeckého hudobného génia a reformátora opery Richarda Wagnera a vo februári sme si pripomenuli 140. výročie jeho úmrtia. Wagnerova prelomová operná tvorba žije pre svoje obrovské nároky predovšetkým vo veľkých operných kultúrach, ku ktorým má Slovensko ďaleko. Napriek tomu nemožno spomínané výročia obísť.

Pre tých, ktorých zaujíma tvorba velebeného i zatracovaného génia, odporúčam kvalitnú odbornú štúdiu Vladimíra Zvaru v piatom diele Hrčkovej Dejín hudby a len pomerne nedávno vydanú knihu Ladislava Čavojského Verdi a Wagner na slovenských operných javiskách (Divadelný ústav, 2022).

Recenziu tejto publikácie z pera Pavla Ungera si mohli záujemcovia prečítať na stránkach Opera Slovakia v článku Slasti a nemenej strasti V+W sa Slovensku – Verdi a Wagner v knihe Ladislava Čavojského. Kniha, na ktorej som mal možnosť participovať, je kompletným spracovaním témy Wagner a Slovensko. Na niektoré z nich poukážem aj v tomto príspevku.

V článku zároveň nadviažem na výstavu Divadelného ústavu „Richard Wagner na slovenských operných javiskách“, ktorá sa konala v Slovenskom národnom divadle pred 10 rokmi. O vernisáži výstavy si prečítate TU… (článok obsahuje aj prepis príhovoru kurátora J. Blahu). Musím skonštatovať, že za tých desať rokov od uskutočnenej výstavy sme sa v uvádzaní Wagnera na našich javiskách neposunuli.

Z troch kamenných operných divadiel na Slovensku sa Wagner hral len v SND (16 inscenácií) a v Košiciach (5), pričom zo skladateľových trinástich opier tu odznelo celkovo 8 opusov. Prioritu mal Blúdiaci Holanďan (7 inscenácií) pred Tannhäuserom (5) a Lohengrinom (5), ktorý sa kuriózne v roku 1976 hral v oboch operných divadlách.

Ladislav Čavojský uvádza, že najprv sme na Slovensku vďaka maďarským operným spoločnostiam mohli počuť len Wagnerove známe predohry (1855 Rienziho, 1860 Lohengrina) a až potom celé opery (Lohengrin, 1870, neskôr ďalšie). Preskočme teraz do 20. storočia.

Kým bratislavského Rienziho (1967) Marián Jurík „zotrel“ ako Wagnerov hriech mladosti a ani inscenácia sa mu nepáčila, k najslávnejším inscenáciám Wagnerových opier patria dve inscenácie z 30. rokov minulého storočia v SND (Tristan a Izolda a Parsifal) so skvelým hudobným naštudovaním Karla Nedbala a tiež s účasťou hostí z Viedne (tenorista Gunnar Graarud) či pražského Nemeckého divadla (sopranistka Rose Merkerová), ktoré však mali minimum repríz aj pre nezáujem publika.

Ako uvádza Čavojský, chýbala v nich adekvátna réžia, ktorú mal na starosti Bohuš Vilím. Na inom mieste zasa spomína, že v Parsifalovi bol vlastne režisérom výtvarník scény Ľudovít Hradský. Aj u nás teda platil názor spisovateľa Romaina Rollanda, že najväčší pôžitok máme z Wagnera, keď ho počúvame so zavretými očami. To však protirečí skladateľovým zámerom, ktorý chcel namiesto opery skladať hudobné drámy ako symbiózu všetkých umení. Podľa mňa (keďže nie som wagnerián) sa mu to ale nepodarilo.

Mali sme a máme naslovovzatých interpretov Wagnerovho diela? Veľkej réžie daktorej jeho opery sme sa zatiaľ nedočkali. Azda najvydarenejšou bola skladateľova prvotina Víly (Košice 2017) v réžii Lubora Cukra ako zaujímavé sústo pre „zasvätencov“ a rébusom pre ostatných návštevníkov inscenácie.

Lepšie sme na tom boli s dirigentmi. Už v roku 1928 kritika z málo vydarenej inscenácie prvého dielu tetralógie (Zlato Rýna) vyzdvihla orchester pod taktovkou Oskara Nedbala. Ešte bližšie k ideálu sa dostal analytik Karel Nedbal v spomínaných inscenáciách Tristana a Izoldy a Parsifala, ale aj Blúdiaceho Holanďana a Lohengrina. Z neskorších dirigentov mal k Wagnerovi najbližšie Gerhard Auer (dva razy naštudoval Blúdiaceho Holanďana, raz Lohengrina), z košických inscenácií kritika chválila lyrickú koncepciu Lohengrina Ladislava Holoubka (1976), v ktorej aj „newagnerovskí speváci dokázali vyspievať wagnerovské tóny“.

Spomínaný Gerherd Auer zasa tvrdil, že raného Verdiho a romantického Wagnera môžu spievať tí istí speváci. Dokladom toho bola Margita Česányiová ako bratislavská Senta v Blúdiacom Holanďanovi (1957), Imrich Jakubek v titulnej úlohe opery Rienzi (1967), ako aj Telramund Pavla Mauréryho v košickom Lohengrinovi (1976) a v menšej miere aj Gita Abrahámová (košická Senta z roku 1963) či ďalší. Jediným ozaj wagnerovským spevákom bol však tenorista Gustáv Papp, ktorý to dokazoval nielen v piatich bratislavských inscenáciách, ale aj na nemeckých operných javiskách.

Wagner výborne sedí aj košickému tenoristovi Tituszovi Tóbiszovi, keby mu repertoár divadla okrem úlohy vo Vílach a v nedávnom koncertnom priereze Tristana a Izoldy, ponúkol viacej možností preukázať to. Potešiteľné je, že košická opera tento prierez uvedie opäť 10. júna.

V bratislavských neskorších inscenáciách Wagnera sa na skok blysli aj naši operní svetobežníci Sergej Kopčák a Dalibor Jenis. Z inscenácií, ktoré som osobne sledoval, považujem za mimoriadne vyvážené spevácke obsadenie bratislavského Blúdiaceho Holanďana (1957), najmä od momentu, keď sa k Bohušovi Hanákovi, Margite Česányiovej a Gustávovi Pappovi pripojil basista „wagnerovského razenia“ Ondrej Malachovský.

Wagner sa u nás stále dostatočne neuvádza. Z ostatných uvedení, okrem už spomínaného koncertného košického Tristana a Izoldy v roku 2022, Wagnera ponúklo SND v inscenácii Lohengrina v roku 2013 z iniciatívy a pod kvalitnou taktovkou Friedricha Haidera, košická Štátna filharmónia v roku 2022 uviedla výber z opery Lohengrin, dirigoval wagnerián Robert Jindra a v tomto roku v bratislavskej Redute vďaka Slovenskej filharmónii zaznelo koncertné uvedenie 2. dejstva Tristana a Izoldy v hudobnom naštudovaní Juraja Valčuhu.

Mohli by sme pri výročí skladateľovho narodenia želieť, že sme na Slovensku ešte nikdy neuviedli jeho kompletnú tetralógiu alebo aspoň z nej tri dosiaľ pre nás neznáme časti – Valkýru, Siegfrieda a Súmrak Bohov. Pri nedávnom počúvaní smútočného pochodu z poslednej časti Súmraku Bohov v Slovenskej filharmónii ma až mrazilo. Geniálna hudba. No držme sa pri zemi. Na „veľkého“ Wagnera ešte nemáme.

Autor: Vladimír Blaho