K divadlám, nepoddávajúcim sa totálnemu útlmu z už pomaly rok útočiacej pandémie koronavírusu, patrí pražské Národné divadlo. Súbor Štátnej opery, ktorá je jeho súčasťou, pripravil novú inscenáciu Verdiho Rigoletta a 30. januára ju – pochopiteľne bez publika – uviedol na televíznom kanáli ČT art.
Ešte o tri dni skôr si prvá česká scéna pripomenula, tiež naživo a prostredníctvom televízie, zo Stavovského divadla pravidelné Mozartove narodeniny. K dispozícii mali len 55 minút, takže ukážky z dvoch vážnych skladateľových opier, Idomenea a La clemenza di Tito, ani nemožno považoval za prierez dielami. Zväčša domáci sólisti a hosťujúci tenorista Benjamin Bruns (zvolil si v árii Idomenea verziu bez koloratúr) pod vedením bez taktovky dirigujúceho Karstena Januschkeho podali slušné, nie však oslnivé výkony. A tiež oko kamery sa niekedy viac zameralo na interiér Stavovského divadla, ktoré ako „genius loci“ hrá významnú rolu, no nemuselo to byť na úkor javiska.
Pražská Štátna opera pôvodne zamýšľala otvoriť sezónu v zrekonštruovanej budove inscenáciou Wagnerových Majstrov spevákov norimberských, pod ťarchou epidemickej situácie ich zmenili na Tristana a Izoldu, napokon však aj od nej museli odstúpiť. Takže napokon Giuseppe Verdi a jeho Rigoletto naplnili prvú premiéru za okolností, príznačných pre dnešnú dobu. Bez publika a s televíznymi kamerami. Vedenie divadla zverilo inscenáciu hosťom, talentovanému talianskemu dirigentovi Vincenzovi Milletarimu a vo Švajčiarsku žijúcej pražskej rodáčke Barbore Horákovej Joly. Poznajúc životopis ešte pomerne mladej umelkyne, ktorá roky asistovala známemu búrlivákovi Calixtovi Bieitovi, nik nemohol očakávať iluzívnu a opisnú podobu jednej z najpopulárnejších Verdiho opier.
To sa pochopiteľne ani nestalo, čím – ako inak – polarizovala verejnú mienku. To sa prejavilo na sociálnych sieťach ešte pred samotnou premiérou. Z režisérkiných vyjadrení v rozhovoroch vyplynulo, že Rigoletta vníma ako jednu z najtragickejších drám, ktorá má presahy do súčasnosti. Mala zámer, a ten aj z veľkej miery naplnila, pátrať po pozadí postavy dvorného šaša, čo ho viedlo podriadiť sa hre dekadentnej spoločnosti na mantovskom vojvodovom dvore, až kým nebol osobne zasiahnutý tragédiou. Barbora Horáková Joly si tiež oprávnene kládla otázku, ktorú napokon Gilda viackrát sama vysloví. Kto je jej matka, prečo tak málo vie o svojom otcovi, o rodine?
Neboli to len akademické otázky, na ktoré by v predloženej koncepcii chýbali odpovede. Už v úvode, počas krátkej orchestrálnej introdukcie, zviditeľnila pomocou projekčnej techniky horiaci dom, spoza ktorého vybehla maličká Gilda s bábikou. Tam zrejme uhorela jej matka a dievčatku sa táto udalosť vytratila z pamäti. Ak režisérka vníma predlohu ako temnú tragédiu, tak ju ešte znásobila dvoma mŕtvymi navyše. Monteroneho pred odchodom do väzenia chladnokrvne odstrelí Marullo. Sám Rigoletto v zúfalstve, na záver opery, hynie v aute, kde nájde svoju polomŕtvu dcéru a nakoniec sa v ňom sám podpáli. Takže plamene dielo otvárali i zatvárali.
Prečítajte si tiež:
• Známy-neznámy Giuseppe Verdi (seriál)
• Verdi na prahu skladateľskej zrelosti
Viac ako o posune do súčasnosti v poňatí Barbory Horákovej Joly by som skôr hovoril o nadčasovosti. Romantický príbeh má svoje dobové špecifiká, ktoré sa do dneška presúvajú problematickejšie. Nemyslím ani na vykreslenie dekadentnosti scény u Vojvodu, alebo v Sparafucillovom kupliarskom príbytku. Podobné žúry so zvrhlosťami a sexuálnymi orgiami sa v opojení alkoholom či drogami môžu odohrať podobne aj dnes. Aj nájomných vrahov nájdeme v realite. Na druhej strane veriť v kliatbu, či nasadiť vlastný život za záchranu človeka, nehodného takejto obety, je už trocha pritiahnutejšie za vlasy. Ale možno ani nie…
Práve pre tieto dilemy, ktoré Barbara Horáková Joly a jej spolupracujúca výtvarníčka Sophia Schneider a kostymérka Annemarie Bulla v situovaní príbehu do nekonkrétneho priestoru predložili, považujem za hodné zamyslenia. Profily postáv sa snažila vykresliť ostro a sólisti jej predstavy naplnili z hlavných postáv prinajmenšom v dvoch prípadoch. U Vojvodu z Mantovy to pre herecké a mimické limity skvelého speváka celkom nešlo. U Rigoletta a Gildy zjavne áno.
Titulný hrdina nie je hrbáč, ale na začiatku kuchár a človek slúžiaci všetkému, čo sa v zhýralej spoločnosti odohráva. Jeho telesný hendikep sa preniesol do popálenej tváre, skrývanej „v službe“ pod maskou, ktorú si doma odstráni. Gilda, ktorá má svoju dvojníčku v detskej podobe (réžia ju akcentuje na začiatku, ale aj vo fáze zomierania, keď sa akoby vo vzťahu k Rigolettovi zlievali spomienky s prítomnosťou), je vykreslená cituplne a viacvrstvovo.
Pohľad na inscenáciu prostredníctvom televízneho prenosu (v réžii skúseného Tomáša Šimerdu) je iný, ako naživo. Kamera vie cieliť na detaily, dakedy zasa unikne plošné videnie a možno na niekoho táto nezvyklá forma pôsobí trocha zmätočne. Intímne scény však boli nasnímané veľmi citlivo, emotívne a dramaticky účinne. Režisérka mala tendenciu pomenovať jednotlivé dejstvá neónovými nadpismi, občas koketovala s gýčom (Vojvodove srdiečkové balóniky), v čom sa trocha ponáša na Jozefa Bednárika. Aj auto bola jeho obľúbenou rekvizitou. Tento raz však slúži jednak ako obytný priestor Rigoletta a Gildy (pri tomto ich sociálnom postavení je trocha záhadná postava Giovanny) a nakoniec ako miesto pre skrytie zavraždenej Gildy. A napokon ako horiaca truhla.
Prečítajte si tiež:
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (2)
Zhrniem svoj postoj k réžii. Zvyknem si pri posudzovaní inscenácií s časovými a miestnymi posunmi klásť dve zásadné kritériá. Po prvé, aby nešli proti hudbe (v tom bola režisérka veľmi tolerantná k sólistom a vzruchy na javisku vyvolávali skôr vedľajšie postavy a silno zamestnaný zbor) a po druhé, aby dávala zmysel. Ten divák buď našiel (v 3. dejstve v otvorenom priestore, kde sú pri sebe objednávateľ, vrah aj obeť, asi ťažšie), alebo nie. Proti gustu žiadna dišputa.
Kde sotva možno viesť polemiku, je hudobná a spevácka stránka. Taliansky dirigent Vincenzo Milletari vníma poetiku Verdiho hudby aj intuitívne, aj remeselne zdatne. Jeho koncepcia mala dramatický ťah, nadväzujúci na režijnú koncepciu, ale aj emócie v lyrických úsekoch. Do akej miery bol vyvážený zvuk orchestra, zboru a sólistov by sa dalo lepšie posúdiť iba v živom predstavení. Milletariho tempá boli kontrastné, niekedy až prekvapujúco (zrýchlenia), no plne odôvodnené. Dovolil sólistom spievať aj nepísané výšky, ktoré si vedelo premiérové obsadenie ozaj vychutnať.
Titulnú postavu stvárnil americko-španielsky barytonista Daniel Luis de Vicente, dosiaľ širšie neznámy majiteľ skutočného dramatického barytónu. Narábal s ním veľmi plasticky, v dynamike uplatňoval pôsobivé mezzavoce, no tón nechal rozozvučať aj v plnom, objemnom forte, vrátane výšok. Gildou bola česká sopranistka Olga Jelínková, momentálne v angažmáne v Lipsku, pútajúca pozornosť ušľachtilo sfarbeným, okrúhlym, skôr tmavším lyrickým sopránom. Jej výšky boli ľahké, voľné, obsažné, frázovanie štýlové a koloratúrna technika virtuózna.
Čínskeho tenoristu menom Long Long (Vojvoda z Mantovy) som po prvýkrát počul v prenose z Moniuszkovej speváckej súťaže vo Varšave (2019), kde druhé miesto obsadila naša Slávka Zámečníková a tretie práve on. Je to tenor s pravou „italianitou“, vrúcnym timbrom, legatovou kultúrou a absolútnou istotou vo výškach, ktorú dokázal aj v závere cabaletty Possente amor mi chiama.
Aj stredné a menšie úlohy našli výborných predstaviteľov. Či to bol Zdeněk Plech ako nielen zjavom výrazný Sparafucile, Jana Sýkorová (Maddalena), Miguelangelo Cavalcanti (Monterone), ale aj Lukáš Bařák (Marullo) a slovenský tenorista Amir Khan (Borsa), ktorého hlas znel aj na malej ploche roly kovovo a koncentrovane. Každý zo sólistov bol plne vyťažený aj po hereckej stránke.
Streamy na divadelných kanáloch, alebo priame prenosy v televízii nie sú, samozrejme, rovnocennou náhradou za živé predstavenia. Sú daňou dobe, prežívanej takmer rok. A zároveň sú posolstvom divadiel, ktoré si túto núdzovú formu osvojili (zo slovenských vytvorili autentické projekty v Štátnom divadle Košice a banskobystrická Štátna opera siaha do vlastných zásob, zatiaľ čo Opera SND je stále mŕtvym chrobákom), aby dali na známosť, že na svojich divákov myslia a navzájom si chýbajú. Nový Rigoletto v pražskej Štátnej opere určite vyvolá polemiku, no tá je vždy zdravšia, než mĺkvy nezáujem.
Autor: Pavel Unger
písané z priameho prenosu premiéry na ČT art 30. 1. 2021
G. Verdi: Rigoletto
Štátna opera Praha
Premiéra 30. januára 2021 odvysielaná v televízii ČT art
Dirigent: Vincenzo Milletarì
Réžia: Barbora Horáková Joly
Scéna: Sophia Schneider, Barbora Horáková Joly
Kostýmy: Annemarie Bulla
Svetelný dizajn: Jan Dörner
Videoprojekcia: Sergio Verde
Choreografia: Jan Adam
Zbormajster: Adolf Melichar
Dramaturgia: Jitka Slavíková
Vojvoda: Long Long, Kyungho Kim
Rigoletto: Daniel Luis de Vicente, Nikoloz Lagvilava
Gilda: Olga Jelínková, Marie Fajtová
Sparafucile: Zdeněk Plech, Ivo Hrachovec
Maddalena: Jana Sýkorová, Daria Rositskaja
Giovanna: Sylva Čmugrová, Stanislava Jirků
Monterone: Miguelangelo Cavalcanti, Roman Vocel
Borsa: Amir Khan, Jan Hájek
Marullo: Lukáš Bařák, Csaba Kotlár
orchester a zbor Štátnej opery Praha
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.