Rímsky lyrik Cesare Valletti

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Zberateľom historických operných gramokompletov z konca štyridsiatich a z prvých dekád päťdesiatych rokov z dielne talianskej RAI bude toto meno povedomé. Voce amorosa Cesare Valletti bol rodákom z Ríma, na svet prišiel presne pred sto rokmi 18. decembra 1922. Akým spôsobom posunul vývoj hudobného divadla do nových dimenzií a prečo na konci života šéfoval spoločnosti na výrobu cestovín? 

Počas najlepších rokov ho prezývali Schipa minor – a právom. Cesare Valletti prevzal pomyselné žezlo po italo-albánskom leggero tenoristovi Titovi Schipovi, ktorý mu odovzdal cenné skúsenosti. Od neho sa naučil intímnej vokálnej perokresbe a finesám štýlu di grazia, ktorý si neskôr osvojil španielsky hidalgo Alfredo Kraus. 

Valletti stojí medzi Schipom a Krausom časovo aj interpretačne. Magnum ingenium Beniamina Gigliho vplývalo na Vallettiho od detstva, jeho matka totiž prepadla čaru belcanta a veľmi dobre hrala na klavíri, takže sa stala jeho prvou učiteľkou. Spevákov vzťah k matke sa prehĺbil po smrti jeho otca, povolaním lekára, ktorý sa nedožil ani chlapcovej školskej dochádzky. Vynikajúce vzdelanie mal však na dosah ruky. Matkin brat Attilio šéfoval klasickému lýceu a zamestnával Cesarovu myseľ rozprávaním o dejinách Rímskej ríše. 

Hudobné plody z verdiovskej záhrady boli predsa len sladšie. 15. marca 1947  spieval v kostýme Alfreda z Traviaty svoje De‘ miei bollenti spiriti a publikum v juhotalianskom Bari nezostalo voči jeho výkonu chladné. V hlase tenorového debutanta rozpoznalo pedagogické vedenie Tita Schipu. Diapazón mladého lyrika, ktorý po otcovej smrti vyrastal s matkou vo Viterbe, bol síce trochu úzky, ale všetko vykompenzovala Vallettiho nevšedná scénická charizma.  

Cesare Valletti čaroval s Belliniho a Rossiniho kantilénami. Zdroj foto: tunefind.com

Umelcove subtílne dispozície pre neapolskú operu a klasicizmus boli zatiaľ skryté in latebra leonina, v pomyselnej levej skrýši, a čakali na objavenie. Ten moment nastal v Rímskej opere, kde sa Valletti predstavil v Cimarosovom Tajnom manželstve a o pár mesiacov neskôr daroval rodákom elegantný portrét Rossiniho Almavivu. Vskutku alma viva – živá duša. 

Cavalleria rossiniana – rossiniovská jazda

Spojenie Valletti – Rossini máme sklon hodnotiť s rezervou najmä po rossiniovskej renesancii, ktorá vďaka festivalovej „liahni“ v Pesare definovala lucídny interpretačný kánon. Bol Valletti tenore rossiniano? Podľa súčasných kritérií skôr nie (nebol si ešte vedomý úzkej korelácie medzi koloratúrou a drámou a chýbala mu istota vo výškach), ignorovať jeho prínos do sveta Rossiniho komiky by však bolo prehreškom. Vallettiho kreácie Lindora v Talianke v Alžíri, Dona Ramira v Popoluške a najmä účasť v Jazernej panej na Florentskom hudobnom máji vstúpili do operných análov.

Trúfol si na Almavivovu pravidelne škrtanú áriu Cessa di più resistere z Barbiera zo Sevilly, v ktorej kraľoval bezpečnou technikou a – nech to znie akokoľvek protikladne – triezvou virtuozitou. Valletti si bol vedomý, že základom adjektíva virtuoso je latinské virtus, teda cnosť, nie prezdobenosť ani abundancia vokálnych piruet.  

Ex virtute nobilitas coepit (noblesa má počiatok v cnosti) je frazéma pripisovaná antickému autorovi Titovi Líviovi a svojím spôsobom vystihuje aj rímskeho tenore di grazia. V dobe doznievajúceho veristického iskrenia sa odvážil nasadzovať tón trochu „starosvetsky“: mäkko, nenásilne, rozvážne a s noblesou, dosiahol preto nemalé úspechy s komornými piesňovými cyklami francúzskej a nemeckej proveniencie. 

Vrelým bravo ho zahŕňali v Salzburgu aj za oceánom. Na Salzburskom festivale obdivovali Vallettiho výrazného Dona Ottavia, s rovnakou rolou si v roku 1953 získal srdcia divákov v Metropolitnej opere. V New Yorku bol vítaný až do roku 1960 s Nápojom lásky, Donom Pasqualem, Barbierom zo Sevilly alebo s Čarovnou flautou. Nechýbal v opere v San Franciscu (Werther s Giuliettou Simionato), zaujal Viedenčanov, v Mexiku a v Argentíne popustil uzdu románskemu temperamentu a v Glyndebourne stavil na precíznosť. Netreba podceňovať ani Vallettiho jazykovú kompetenciu, už spomínaného Mozartovho Tamina a Straussovho Netopiera naštudoval v angličtine. 

S Mariou Callas im to ladilo vizuálne aj vokálne. Zdroj: pinterest.com

Pokiaľ by sme mali charakterizovať Vallettiho hlas jedným slovom, bolo by to latinské vinolentus. Opitý nie je správny preklad. Vinolentus je človek ušľachtilo sa radujúci z vína, ktorý si dokáže epikurejsky užívať bez toho, aby stratil dekórum.    

Platne ako kronika 

Čo sa týka hereckej plasticity, mal svoje limity, tie mu však pomohla prekonať Maria Callas. Grécka assoluta motivovala Vallettiho skorigovať jeho (spočiatku dosť mechanické) herecké návyky. Operný spevák s menom „Romula z Arpina“, ako nazval slávneho Caesara profesor klasickej filológie Peter Kuklica, mal všetky predpoklady, aby sa vo svojej dobe stal cézarom ríše belcanta.                     

Upozornil na seba už v roku 1950 v Gavazzeniho vzkriesení Rossiniho Turka v Taliansku v Teatro Eliseo vo Večnom meste, kde sa mohol oprieť o Callasovej dominantný divadelný magnetizmus. S charizmatickou Grékyňou spolupracoval aj na pôde milánskej Scaly (Belliniho Námesačná pod vedením Leonarda Bernsteina v réžii Luchina Viscontiho) či v londýnskej Kráľovskej opere, kde sa obaja „belcantisti“ predstavili v Traviate. Maria Callas dala Vallettimu ďalšiu neoceniteľnú lekciu – neignorovať nahrávacie štúdio.     

Keď si v databáze Operaclass alebo na iných príbuzných stránkach vyhľadáme prvé existujúce gramosnímky Belliniho Námesačnej, troch Donizettiho veselohier (Nápoj lásky, Don Pasquale, Dcéra pluku), ale aj Massenetovho Werthera, Bizetových Lovcov perál, Mascagniho Priateľa Fritza a dokonca Eugena Onegina v talianskom prebásnení, zistíme, že meno Cesara Vallettiho figuruje na každej z týchto platní. Talentovaný tenore lirico leggero bol žiadaný pred televíznou kamerou (spomeňme aspoň filmové prepisy Nápoja lásky a Dona Pasqualeho) a pravidelne spolupracoval s rozhlasom. Formát profilového reciálu árií žiaľ podcenil. Existujúce CD portréty na značke Bongiovanni tvoria hudobné „výstrižky“ z jeho kompletov, ktoré však vytvárajú pomerne plastický obraz Vallettiho vokálnej púte.  

Vždy elegantný Cesare Valletti.  Zdroj: youtube.com

Z Verdiho hudobnodramatického oceánu vylovil iba dva úlovky – Alfreda a Fentona. Nota bene, Falstaff bol jeho debutovou operou v Scale. Je rozhodne škoda, že na premiérovej nahrávke Verdiho komickej rarity Jeden deň kráľom z roku 1951 dostal hlavnú tenorovú príležitosť distingvovaný Katalánec Juan Oncina a nie Talian Valletti.  

Prínos rímskeho operného barda do barokovej interpretačnej tradície si zaslúži samostatnú úvahu. Milovník piesňových večerov sa rád rozospievaval na kantabilných arie antiche, ktoré poznal z Gigliho platní. Zaujímal sa o Monteverdiho a ranú taliansku monódiu. Prítomnosť Cesara Vallettiho v monteverdiovských projektoch (Korunovácia Poppey a Súboj Tankréda a Klorindy z roku 1952) je balzamom na uši.  

Spievajúci biznismen

Hudba vstúpila do trinástej komnaty Vallettiho života aj iným spôsobom, než v notách. Oženil sa s vnučkou postveristického operného skladateľa a Respighiho generačného druha Ildebranda Pizzettiho Nicolettou Braibanti, ktorá bola jeho mentorkou a múzou.

Po roku 1967, kdey sa oficiálne stiahol zo scény, Valletti prehodil výhybku na manažérsku koľaj. Zakotvil v talianskej potravinárskej firme, ktorá sa špecializovala na stroje na výrobu cestovín. Do rodinného podniku ho pozval svokor. Bývalý tenor pôsobil na vedúcej pozícii. V roku 1987 ukázal mimoriadne ľudskú tvár, keď po ukončení výroby zabezpečil bývanie prepusteným zamestnancom.   

Valletti bol prototypom Taliana ako vystrihnutého z filmového plátna: miloval kantilénu, cestoviny a more. Mediteránnu klímu si užíval do sýtosti vo vile v známom letovisku na ostrove Capri.  

V lyrických úlohách imitoval vokálnu slzu Tita Schipu. Zdroj: pinterest.com

Stella vitae rímskeho lyrika zhasla 13. mája 2000 v Janove po dlhej a vážnej chorobe, liečil sa na rakovinu pečene.  

Franco Abbiati, prísny a rešpektovaný kritik Corriere della sera, napísal v roku 1951 na margo Vallettiho mladíckeho Nemorina hodnotenie, ktoré je aktuálne aj po storočí od spevákovho narodenia: „Má typický malý tenorový hlas (v origináli stojí tenorino) a vie, ako ho používať s dôvtipom.“ 

Autor: Lucia Laudoniu

video

Cesare Valletti sa s obľubou venoval recitálovému a salónnemu spevu, k čomu ho predurčoval jeho užší volumen nabitý intimitou a teplom.

Mozartovi vďačil za veľa, charakter jeho hudby mu umožňoval spievať bez forsírovania aj vo veľkých divadlách.

Serenáda z Donizettiho komédie Don Pasquale, ktorú kedysi preslávil Vallettiho vzor Tito Schipa, upadla neskôr do zabudnutia v dôsledku „neklamného a reklamného“ záujmu dramaturgov nahrávok o romancu Una furtiva lagrima z ďalšej buffy bergamského „operistu“ Nápoj lásky.

„Céčková“ ária z Dcéry pluku, ako sa spievala pred Pavarottim a Flórezom. Transpozície boli na dennom poriadku. V roku 1950 Valletti zaznamenal celú operu po boku koloratúrky Liny Pagliughi. Nahrávke patrí časové prvenstvo medzi štúdiovými snímkami tejto Donizettiho komédie z tirolských Álp, namiesto očakávaných francúzskych dialógov v nej však počujeme talianske recitatívy.

Veľká Almavivova scéna Cessa di più resistere z Rossiniho Barbiera zo Sevilly sa až do Vallettiho čias z opery škrtala. Zaujímavosťou je, že skladateľ časť hudby „zrecykloval“ do podoby ronda vo svojej ďalšej opere Popoluška. Vyhovel tým primadone Geltrude Righetti, prvej Rosine v Barbierovi, ktorá naštudovala tiež Angelinu v Popoluške a túto melódiu si zamilovala.

Hudobná miniatúra Roberta Schumanna z úst talianskeho štylistu.

Luxusná newyorská reštaurácia Chez Vito privítala nejedného operného majstra, ktorý „hviezdil“ v neďalekej Metropolitnej opere a dostal chuť na dobrú večeru.

Podnik, v ktorom sa pravidelne konali recitály klasickej hudby pre úzky okruh americkej smotánky, vydal začiatkom šesťdesiatych rokov dlhohrajúcu platňu – recitál tenora Cesare Vallettiho a jeho talianskych kolegov z basového „fachu“ Fernanda Corenu a Cesara Siepiho v sprievode miestneho Chez Vito orchestra. Hviezdnu spoločnosť doplnila lyrická koloratúra Leyna Gabriele, ktorá mala v reštaurácii pravidelné koncertné anžagmán a špecializovala sa na neapolské piesňové chuťovky.       

Netreba zdôrazňovať, že táto nahrávka sa nikdy nedostala do bežného predaja. Zachytáva podmanivú atmosféru súkromného večierku (zvuk príborov, neformálne rozhovory či spontánny potlesk), ale najmä populárnu, vždy zelenú „Tafelmusik“ v belcantovom šate.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár