Robert Jindra: Cítil som, že teraz je ten pravý čas na Verdiho La traviatu

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V dňoch 29. a 30. októbra 2021 uvedie Opera Slovenského národného divadla premiéru novej inscenácie Verdiho La traviaty v hudobnom naštudovaní českého dirigenta Roberta Jindru, od tejto sezóny šéfdirigenta Štátnej filharmónie Košice. Pri tejto príležitosti sme sa rozprávali nielen o La traviate, ale aj o jeho pôsobení na medzinárodnej scéne či jeho aktuálnych plánoch.

Robert Jindra je absolventom Pražského konzervatória v odbore operný spev a dirigovanie. Už počas školy dostal príležitosť byť asistentom zbormajstra ND Pavla Vaněka. Debutoval v roku 2001 v Štátnej opere v Prahe. Odvtedy pôsobí v rôznych divadlách ako napríklad Národní divadlo Praha, Národní divadlo Moravskoslezské v Ostrave, Divadlo F. X. Šaldy v Liberci, Deutsche Oper am Rhein, Oper Graz, Nórska národná opera…

Od sezóny 2018/2019 pôsobil ako prvý Kapellmeister v Aalto Musiktheater und Filharmonie v nemeckom Essene. V Prahe a Ostrave bol aj umeleckým riaditeľom. V slovenských operných divadlách (Slovenské národné divadlo, Štátne divadlo Košice) dirigoval viacero produkcií a predstavil sa aj v Štátnej filharmónii Košice. V júli t. r. debutoval v Bavorskej štátnej opere, kde dirigoval Dvořákovu Rusalku v rámci Mníchovského operného festivalu. Venuje sa aj koncertnej činnosti. Od sezóny 2021/2022 je šéfdirigentom Štátnej filharmónie Košice.

Robert Jindra, foto: súkr. archív R. J.

Rozhovor by som začal otázkou na tvoje nedávne pôsobenie v nemeckom Essene. Ako sa začala táto spolupráca?

Keď som sa po nezhodách s vtedajším umeleckým riaditeľom rozhodol odísť z pražského Národného divadla a ukončil spoluprácu s operou v Ostrave, začala sa mi nová etapa. Pochopil som, že prostredníctvom kompromisov a kompetenčných schiziem sa profesionálne divadlo plnohodnotne viesť nedá, takýto prístup mi vadil. Moje pocity podporili viaceré skúsenosti zo zahraničných divadiel, spomeniem napríklad príležitosť byť asistentom dirigenta Johna Fioreho v Deutsche Oper am Rhein, kde som spoznal systém fungovania operného divadla, ktoré malo v tom čase v repertoári asi 50 opier všetkých období. John Fiore ma potom pozval aj do Nórskej kráľovskej opery, kde som sa ako dirigent stretol s prvou Straussovou partitúrou…

Situácia v Ostrave a Prahe ma dosť demotivovala a uvažoval som, čo ďalej. V tomto období mi hudobný riaditeľ a šéfdirigent v essenskej opere a filharmónii Tomáš Netopil ponúkol miesto prvého kapelmajstra. Ponuku som po dlhšom uvažovaní prijal a urobil som dobre, pretože ma sa mi motivácia vrátila.

Napriek spomínaným okolnostiam viem, že pražské Národne divadlo ti je veľmi blízke

Je to pravda. Nech už ma život zavedie kamkoľvek a rozdá karty akokoľvek, mojou materskou scénou navždy zostane Národné divadlo v Prahe. Tak som umelecky vyrastal a mám tam svoju hudobnú „rodinu“. A aj keď sa teraz vraciam do Prahy veľmi málo, cítim sa tam skrátka doma.

V Essene si pôsobil tri sezóny. Aký prínos mala pre teba táto skúsenosť?

Kvôli pandémii som tam zažil v podstate len jednu regulárnu sezónu. Essen bol pre mňa prínosom pri zoznamovaní sa so zaujímavým repertoárom, ku ktorému sa v našom česko-slovenskom priestore nemám šancu dostať, a mal som možnosť opäť zažiť nemeckú precíznosť pri prevádzke inštitúcie či umeleckej práci. Začínal som tu Weberovým Čarostrelcom, do ktorého som nastúpil okamžite, a mojím prvým samostatným naštudovaním bol Wagnerov Prsteň Nibelungov v podobe projektu, ktorý uviedol reprezentatívny výber zo všetkých jeho štyroch častí, sprevádzaný hovoreným slovom.

Robert Jindra, foto: Ivan Korč

Ako je to s repertoárom essenskej opery?

V Essene uvádzajú v blokovom systéme diela od obdobia baroka až po súčasnosť, vrátane svetových premiér. Samozrejme nechýbajú ani divácky obľúbené tituly, ale častokrát v kontroverzných inscenačných spracovaniach, pretože je tu zaužívané režisérske divadlo, na ktoré sú diváci zvyknutí. Môžem však povedať, že mnohé inscenácie oslovili aj mňa. Myslia tam na všetkých divákov, na konzervatívnych, ale aj na tých liberálnejších, a tak je to správne. Rozhodujúca je však kvalita.

Dostal som napríklad príležitosť naštudovať operu Medea od Ariberta Reimanna, v Nemecku veľmi známeho a uznávaného autora. Je to náročná hudba, ktorú sme však zvládli vďaka profesionalite a precíznosti zainteresovaných umelcov. Naštudovaniu veľmi pomáhala pripravenosť a sústredenosť všetkých umelcov, predstaviteľka Medey Claudia Barainsky dokonca odo mňa nechcela ani nástupy, ktoré si u nás umelci bežne žiadajú aj pri základnom repertoári, vraj preto, že by si na to zvykla. Ja som si tam, naopak, zvykol na nemecký perfekcionizmus, ktorý ma ešte viac motivoval zaoberať sa operou a hudbou. Za nezabudnuteľnú považujem aj prácu pri naštudovaní Verdiho Dona Carlosa v skvelej réžii Roberta Carsena, ako aj ďalšie tamojšie produkcie.

Nadobudnuté skúsenosti si mohol využiť aj pri svojom tohtoročnom debute v Mníchove, kde si dirigoval Dvořákovu Rusalku…

Toto bola pre mňa ďalšia výnimočná príležitosť, ktorá nastala kvôli zmene termínov v dôsledku pandémie. V obsadení figurovali mená ako Kristine Opolais, Dmytro Popov, Günther Groissböck a ďalší skvelí ľudia a veľkí profesionáli. Mal som rešpekt, pretože Rusalku v Mníchove naštudoval uznávaný Tomáš Hanus a predo mnou ju dirigoval Andris Nelsons. Bol som až prekvapený, ako nielen sólisti, ale aj orchester ochotne a rýchlo akceptovali moju koncepciu diela a ako okamžite reagovali ma moje gestá. Potešil ma aj ohlas publika či veľmi pozitívne recenzie.

Dirigovať jeden z najlepších orchestrov sveta je veľká zodpovednosť a vyžaduje si rešpekt. Spôsob hrania, kultúra tónu, noblesa či flexibilita jeho hráčov je veľmi motivujúcim faktorom. Dokonca som si z jamy na generálke zaspieval aj Vodníka za Günthera Groissböcka, ktorý nemohol byť na skúške, pretože bol v Bayreuthe. Zožalo to úspech (smiech).

Robert Jindra s účinkujúcimi spevákmi po predstavení Rusalky v Bavorskej štátnej opere v Mníchove, foto: FB

Aký repertoár je pre teba najzaujímavejší?

Pre mňa ako Čecha je veľkou srdcovou záležitosťou Smetanova opera Libuše, ktorú som mal možnosť dirigovať v našom Národnom divadle. Počas môjho pôsobenia na poste umeleckého riaditeľa v Ostrave sme sa snažili ponúknuť širokú a pestrú dramaturgiu. Okrem troch raných diel sa mi podarilo naštudovať kompletnú opernú tvorbu Leoša Janáčka. V Ostrave sme uviedli aj Wagnerovho Lohengrina, dielo môjho ďalšieho obľúbeného autora. V Essene to bol už spomínaný výber z Prsteňa Nibelungov počas jedného večera.

Okrem nemeckého romantizmu mi je veľmi blízka francúzska romantická hudba z prelomu 19. a 20. storočia, kde ma zaujali rôzni zabudnutí autori. Prerod medzi postromantizmom a impresionizmom ma veľmi fascinuje, pretože cítim, že hudbu tohto obdobia veľmi ovplyvnil Wagner a navyše ju obohatila aj francúzska noblesa a farebnosť odkazujúca k impresionizmu. Veľmi zaujímavé sú aj príbehy týchto opier, napríklad Guercoeur od Albérica Magnarda, ktorá je akoby z iného sveta. Vlastne som taký dirigent – dramaturg, pretože ma baví objavovať nové diela. Keď mám príležitosť, ponúkam ich aj publiku.

Robert Jindra, foto: súkr. archív R. J.

V našom česko – slovenskom priestore sa dramaturgia akoby viac prispôsobovala publiku…

Veľmi dôležité je nájsť správny kľúč, ako dielo publiku ponúknuť. Jednoduchšie je to pri koncertoch, kde sa môže do programu zaradiť populárny titul vedľa menej známeho, ako sme to nedávno urobili v Štátnej filharmónii Košice. Pri opere je to komplikovanejšie, ale tu treba veľmi posilniť propagáciu a prácu s divákom.

Rozhovor robíme v Bratislave, neďaleko Viedne, kde je Theater an der Wien, ktoré sa nevybralo komerčnou cestou uvádzania iba populárnych hitov. Divadlo je typické práve špeciálnym repertoárom, je veľmi navštevované a pri každej možnej príležitosti si tam zájdem na doslova opernú lahôdku. Túžba vídať stále sa opakujúce populárne operné tituly sa tak pre mňa zmenšuje.

Vďaka divadlám ako Theater an der Wien či Deutsche Oper Berlin som si rozšíril svoj dramaturgický obzor. Šikovnosť týchto operných divadiel spočíva v tom, že vedia pre svoje populárne aj neznáme tituly zaobstarať zaujímavé mená kvalitných inscenátorov aj interpretov a samozrejme dokážu tieto produkcie dostatočne odkomunikovať svojim divákom. Tak sme to urobili napríklad v Ostrave pri uvedení Wagnerovho Lohengrina, pretože dnes už nestačí len vylepiť plagát…

Veľké metropolitné mestá s bohatou kultúrnou tradíciou to majú omnoho ľahšie, v menších regiónoch treba marketing posilniť. Ale na druhej strane, ako sa hovorí, dobrý produkt (pri opere sú to predovšetkým zvučné mená), sa predá sám – to platí hlavne pre divadlá ako La Scala, Metropolitná opera, Parížska opera, Viedeň, Mníchov, Berlín…

Robert Jindra

Rozprávali sme sa o zaujímavom či neznámom špecifickom repertoári, ale v Slovenskom národnom divadle teraz paradoxne pripravuješ jedno z najpopulárnejších a najhranejších diel, La traviatu (režisérom je Roberto Catalano). Verdi sa veľmi neobjavuje ani v tvojom repertoári…

Je pravdou, že Verdiho dirigujem veľmi málo. V Essene som mal príležitosť naštudovať Dona Carlosa v réžii Roberta Carsena, v Ostrave a Národnom divadle v Prahe som dirigoval obnovené naštudovanie Falstaffa s úžasným Petrom Mikulášom, ako aj dve reprízové predstavenia La traviaty. S Verdim som sa stretával prevažne ako divák. Raná Verdiho tvorba ma príliš nelákala. Ešte ako študent som mal rád veľké tituly, obdivoval som Brucknera, Mahlera a pod. S pribúdajúcimi rokmi a skúsenosťami ma toto „megalomanstvo“ – ktoré môže byť tiež povrchné – opúšťa. Čoraz viac sa poslucháčsky zameriavam aj na komornú hudbu, ktorá môže poslucháča i interpreta strhnúť rovnako ako veľké dielo.

Prečítajte si tiež:
Známy-neznámy Giuseppe Verdi
(seriál)

Podobne je to aj s La traviatou. Pôvodne ma SND oslovilo na iný projekt, ktorý mi bol bližší. Situácia sa však zmenila, pretože vtedajší umelecký riaditeľ Dalibor Jenis trval na tom, aby bola La traviata otváracím predstavením tejto sezóny. Na jeho želanie – ako aj viacerých sólistov – ma napokon oslovili tento titul naštudovať. Ponuka prišla v období, kedy som už cítil odklon od spomínaných „veľkorozmerných“ titulov a La traviata je najmä intímny príbeh medzi tromi ľuďmi, pričom to ostatné je skôr okrajové. Jej hudba je síce stále ovplyvnená belkantom a znie trochu formálnejšie, ale cítil som, že teraz je ten pravý čas, aby som si toto dielo podrobne prezrel a po prvýkrát ho naštudoval. Teší ma to, pretože čím dlhšie na ňom pracujem, tým viac v ňom nachádzam.

Čím ťa toto dielo oslovilo?

Verdi tu skomponoval pomerne rozsiahle plochy, napríklad scénu Violetty s Giorgiom Germontom. Tento vážny dialóg ponúka bohatú paletu nálad, od nadšenej eufórie cez plač, hystériu až po skľučujúcu depresiu. Vystrieda ho ďalší veľký blok, dialóg Alfreda so svojím otcom. Tento model mi veľmi „vzdialene pripomína“ wagnerovho Tristana. Obľúbil som si aj scénu po dialógu Violetty s Giorgiom Germontom, kde orchester hrá len pizzicato a viaceré takty s fermátou, čím hudobne vyjadruje všetko napätie z obsahu predchádzajúceho bloku. Tu hrá aj ticho, ktoré je vlastne tiež hudbou.

Prečítajte si tiež:
Opera SND uvádza premiéru Verdiho La traviaty
Roberto Catalano: Verdiho La traviata je príbehom o žene, ktorá hľadá samu seba

Robert Jindra počas skúšky Verdiho opery La traviata v Opere SND, 2021, foto: Zuzana Fischerová

K tomuto dielu sa dá pristúpiť aj tak, že sa krásne odohrá, dodržia sa predpísané tempá, rytmus a všetko dokopy sedí. Druhá možnosť je objaviť niečo ďalšie, čo nie je priamo vpísané do partitúry. Niekto ma môže obviniť, že nemám k Verdiho partitúre dostatočný rešpekt, ale ja naopak, k La traviate pristupujem s hlbokým rešpektom a veľmi opatrne. Napríklad na základe vcítenia sa do konkrétnej postavy niektoré zvraty dynamiky či tempa nastavujem podľa vlastného uváženia a snažím sa túto emóciu čo najautentickejšie dostať do konečného znenia. Týmto prístupom chcem dielo ochrániť pred rutinnou prevádzkovou podobou.

Som presvedčený, že aj najmenší akord či pizzicato sa dá zahrať množstvom spôsobov, aby to korešpondovalo s dianím a emóciami na javisku. Takto sa dajú vytvoriť dynamické vzruchy alebo akcenty, ktoré v partitúre nie sú. Obhajujem to tým, že som interpret a nie napríklad kurátor výstavy, uvádzajúci už hotové a hmatateľné dielo. Hudobnú interpretáciu daného momentu regulujem podľa okamžitej situácie na javisku, kde každý spevák stvárňuje danú postavu po svojom.

Prečítajte si tiež:
Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)
Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (2)

Verdi a Wagner mali spoločné to, že o princípoch hudobného divadla uvažovali rovnako. Napríklad nepovažovali za funkčné, ak spevák spieva a orchester ho len sprevádza. Obidvaja presadzovali, aby sa v opere všetko navzájom dopĺňalo. Vlastne prišli na to isté, ale každý svojou cestou.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 2021, Monika Fabianová (Flora), Martin Morháč (Marchese d’Obigny), Ján Galla (Dottore Grenvil), Adriana Kučerová (Violetta), zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek/SND

La traviatu dnes vnímame ako krásny dojemný príbeh. Ale uvedomme si, že tento námet bol v čase svojho vzniku provokáciou a svetová premiéra sa v Benátkach v roku 1853 skončila fiaskom, azda aj pre to, že ukazovať kurtizánu, ktorá sa úprimne zamiluje do muža, bolo veľmi ťažko prijateľné. Verdi možno provokoval aj naschvál, pretože vedel, ako spoločnosť vníma tieto citlivé témy.

Prečítajte si tiež:
Roberto Catalano: Verdiho La traviata je príbehom o žene, ktorá hľadá samu seba

Prichádzaš so svojou koncepciou La traviaty, ale predsa len, ľudia ju majú zažitú, porovnávajú, majú svoje predstavy…

Napriek tomu, že som pracoval s Wagnerom, Straussom, Hindemithom, Janáčkom a pod., som si povedal, že toto dielo predsa dirigovali aj veľké svetové osobnosti. Ako referenčnú nahrávku vnímam La traviatu pod taktovkou Carlosa Kleibera, kde som počul, že orchester nie je len sprievodom, ale spolutvorcom živej hudobnej drámy. Paradoxom je, že chcem zdolať práve toto Verdiho rané dielo a uvedomujem si, že kvôli jeho popularite to môže byť omnoho ťažšie.

Kľúčom k interpretácii tejto opery je pre dirigenta, okrem iného, voľba správneho tempa, ktoré nielen navodzuje správnu atmosféru, ale vyhovuje aj danému spevákovi. Veľmi dôležité je napríklad aj to, či sú na scéne plochy na odraz zvuku. V Bratislave nie je ideálna akustika a po skúsenostiach z predošlých produkcií dávam veľký pozor na správnu prácu s dynamikou, aby bol zvuk javiska vyrovnaný so zvukom z orchestrálnej jamy.

Robert Jindra, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Ako vnímaš, a to nielen po najnovšej skúsenosti s La traviatou, ostatné Verdiho opery?

Začnem tým, že mojim veľkým želaním je dirigovať Wagnerovho Tristana a Izoldu, druhým snom je u nás úplne neznáma opera Kráľ Artuš do francúzskeho skladateľa Ernesta Chaussona, veľmi ovplyvneného Wagnerom, a od Straussa by to bola Žena bez tieňa. Po La traviate som si uvedomil, že by som sa veľmi rád venoval napríklad Verdiho Macbethovi, dielu s geniálnym shakespearovským príbehom a fascinujúcou hudbou. Mnohé jeho opery sú neprávom zabudnuté, spomeniem napríklad Stiffelia, operu formálnejšieho typu so sledom hudobných čísel, ale opäť ma fascinuje provokatívnym silným príbehom o nevere manželky evanjelického kňaza. Prvýkrát som ju videl vo Viedni a nemohol som uveriť, že ju napísal Verdi.

Necítim sa byť verdiovským špecialistom a vždy sa budem zameriavať predovšetkým na francúzsku či nemeckú romantickú operu a diela 20. storočia. Priznávam sa, že na La traviate sa učím, ako hrať raného Verdiho, pretože napríklad vo Falstaffovi sú už celkom iné kompozičné postupy. La traviata ide stále v línii belkantových opier, ktorých kvality som objavil až prostredníctvom operného festivalu v Pesare. Tam som zistil, že Rossiniho opery sa dajú robiť buď výborne alebo zle – a medzi tým už nie je nič. Podobne vnímam aj La traviatu.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 2021, Pavol Bršlík (Alfredo Germont), zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek/SND

Nová inscenácia La traviaty prichádza na javisko SND po veľmi krátkom čase. Tá predošlá z roku 1992 mala derniéru v júni 2019. Súbor ju hral pomerne pravidelne 27 rokov. Bolo pre teba náročné naštudovať jej novú hudobnú podobu?

Považoval som to za jedno z rizík, ktoré som pri prijímaní ponuky zvažoval, pretože divadelnú prevádzku poznám veľmi dobre. Odrádzalo ma, že ide o bežný titul, ktorý sa ešte nedávno hral a predpokladal som, že novú verziu umelci príjmu po takej krátkej prestávke omnoho ťažšie. V SND sa mi tieto obavy nepotvrdili.

Prinášam vlastnú koncepciu a verím, že nie je „prevádzková“, ale ma bude identifikovať. Som pripravený aj na to, že sa niekomu nemusí páčiť. S pribúdajúcimi skúsenosťami som však presvedčený, že s týmto musí umelec tak trochu aj počítať.

Prečítajte ti tiež:
Traviata, tá naša slovenská

Pristúpil si aj k nejakým úpravám? Ako je to s cabalettami, ktoré sa v predošlej inscenácii vynechávali?

Pristúpil som k redukciám častí, ktoré sú v diele napísané len kvôli požiadavkám formy, avšak nijako neposúvajú vývoj hudby ani deja, napríklad sa vynechávajú niektoré druhé slohy s tým istým textom aj hudbou. Musím brať ohľad aj na obsadenie, aby sa sólisti cítili komfortne. U Alfreda aj Giorgia som trval na otvorení cabalett, pretože je pre mňa nemysliteľné, aby nezazneli, hoci len v jednej slohe, pretože k tejto opere patria.

Otvoril som aj často vynechávané záverečné repliky po smrti Violetty, ktoré síce nemajú žiaden motivický ani hudobný efekt, ale zaznejú v nich reakcie prítomných postáv. Zvyknú sa škrtať, pretože sú rytmicky nekomfortné. Ak ich však Verdi napísal, majú svoj význam a musia sa hrať.

Scénická hudba za javiskom pri predstavení Verdiho La traviaty v Opere SND, 2021, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Úseky so scénickou hudbou a zborom sa zvyknú nahrávať. Zastávam názor, že ak sa za Verdiho čias uvádzali poctivo naživo, pretože nahrávky neexistovali, nemali by sme si takto pomáhať ani dnes. Neobstojí ani argument, že je lepšie, ak zaznie kvalitná nahrávka, pretože sa tým stráca čaro živej hudby aj s prirodzenými drobnými chybičkami. Zatiaľ ma ani tí najlepší zvukári nepresvedčili, že nahrávky hudobných čísel znejú porovnateľne ako živá hudba.

Prejdime z Bratislavy na východne Slovensko, kde si od tejto sezóny šéfdirigentom Štátnej filharmónie Košice. Ako prišlo k tejto spolupráci a aké máš očakávania?

Ešte pred pôsobením v Essene som určitý čas pôsobil ako umelec na voľnej nohe a v tomto období som dostal niekoľko príležitostí dirigovať viaceré symfonické orchestre, vrátane Štátnej filharmónie Košice. K rôznym ponukám, ktoré som postupne dostával, a kvôli ktorým som uvažoval aj o odchode z Essenu, pribudla aj táto od košických filharmonikov. Oslovili ma vedenie aj umelecká rada tejto inštitúcie. Keďže som už dlhšie uvažoval viac sa zamerať aj na symfonickú hudbu, ponuku som prijal. Myslím, že ma to opäť otvorí nové obzory.

Otvárací koncert 53. sezóny Štátnej filharmónie Košice, inauguračný koncert nového šéfdirigenta ŠfK Roberta Jindru, foto: Miriama Fenciková

Prečítajte si tiež:
Štátna filharmónia Košice otvorila 53. koncertnú sezónu pod taktovkou nového šéfdirigenta

V Košiciach zároveň cítim príjemnú ľudskú i pracovnú atmosféru. Pri rozhodovaní som bral do úvahy našu predošlú spoluprácu ako aj fakt, že prijímali moje dramaturgické návrhy, ktoré by som rád uskutočnil. Je im naklonená aj riaditeľka Lucia Potokárová, čiže som nenašiel jediný dôvod, prečo by som mal odmietnuť a verím, že sa naša spolupráca vydarí.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

diriguje Robert Jindra

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár