Robert Jindra: Dobrý dirigent tvaruje to, čo počuje na skúškach

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V naplno rozbehnutej sezóne Štátnej filharmónie Košice (ŠFK) sa šéfdirigent Robert Jindra, pre ktorého je to druhá sezóna na tomto poste, zhostil niekoľkých koncertov. Nechýbal na októbrovom Otváracom koncerte, v novembri dirigoval Dvořáka a Brahmsa, pred nedávnom Trojkráľový koncert s Ódou na radosť. Recenzie týchto koncertov takmer bezvýhradne vyzdvihujú emotívnu zanietenosť dirigenta pri interpretácií diel. Aj preto sme sa v rozhovore s R. Jindrom nevyhli úvahám o tejto dôležitej zložke práce dirigenta.

Operní speváci zvyknú hovoriť, že si nemôžu dovoliť úplne sa nechať strhnúť emóciami, aby im takpovediac nestiahlo hrdlo. Dirigent si to dovoliť môže?

Nuž, nemyslím si, že úplne všetci speváci sa tomu bránia, niektorí sa práveže veľmi radi nechajú emóciami strhnúť. V niektorých partoch je to podľa mňa aj v prospech veci. Sú tu totiž aj také postavy, v ktorých je emócia rovnako dôležitá ako kvalita spevu. V niektorých operách z obdobia 20. storočia ja osobne považujem to, ako emotívne sú party zaspievané, za dôležitejšie. Nie je podstatný pekný tón, ale ako je zaspievaný.

Aj preto si myslím, že dirigent sa nielenže môže dať emóciami strhnúť, ale by to dokonca mal robiť. Ako dirigent totiž ovplyvňujete mnoho ľudí, ktorých potrebujete takpovediac dostať na svoju strunu. Lenže – emócie aj za dirigentským pultom nesmú prekročiť isté hranice. Nesmiete stratiť vedomie toho, že vediete orchester. Keď šoférujete auto, tiež nepustíte volant, lebo si pri tom chcete čítať… Dirigent sa podľa mňa môže pokojne nechať unášať emóciami. Ale nie za každých okolností.

Robert Jindra, foto: súkr. archív R. J.

Za akých teda môže?

V prvom rade – musí dôverovať telesu, ktoré má pred sebou a odhadnúť situáciu, kedy môže nechať dielo plynúť samé. Na druhej strane – ak sa niečo nechcené na pódiu stane – treba vedieť rýchlo zareagovať. Ja osobne som ten typ dirigenta, ktorý má rád emócie. Radostné aj depresívne. Na javisku aj v živote. Keby som len stál pred orchestrom a taktoval, tak to presne tak aj bude znieť. Podľa mňa je súčasťou profesie dirigenta pracovať s emóciami a nainfikovať nimi muzikantov.

Zároveň ale musíte byť pripravený zachraňovať situáciu, ak by sa niečo stalo…

Vtedy sa musím prebrať zo sna a racionálne s čistou hlavou problém vyriešiť. Treba to spraviť s pokojom a nadhľadom. Nie je nič horšie, ako dirigent v panike (smiech). Hudobníci v orchestri sú veľmi empatickí a vždy dokážu vycítiť, či je dirigent pripravený, či je v kľude, či je nad vecou, či ich dokáže ovplyvniť. Ja si totižto doma môžem pripraviť čokoľvek a prísť pred teleso pripravený, ale na mieste si musím rýchlo zmapovať, čo je z mojich plánov realizovateľné. Rýchlo musím zistiť, kde sú hranice technických možností hráčov, musím vnímať energiu, ktorú od nich dostávam. Dirigent musí byť psychológ, aby všetky tieto informácie rýchlo spracoval a podľa toho pracoval na skúškach.

Ako potom postupujete?

Niektoré orchestre potrebujú pozitívny prístup, ale napríklad v nemecky hovoriacich krajinách očakávajú direktívnejší. Dirigent musí vycítiť, kedy byť úderný, kedy treba staviť na úsmev. Najhoršie je, keď nevie, čo chce. To hráči orchestra spoznajú hneď po prvých taktoch. Netvrdím, že treba tráviť hodiny nad partitúrou. Ja osobne to nerobím. Ale prečítam si ju, zahrám si niečo na klavíri a urobím si predstavu, čo vlastne budem od orchestra chcieť.

Robert Jindra, Štátna filharmónia Košice, 2022, foto: Jaroslav Ľaš / ŠFK

Samotná práca s farebnosťou, s detailmi – tá prichádza až na skúškach, kde aj očakávam podnety od hráčov. Pracujeme totiž so živým umením. Dobrý dirigent tvaruje to, čo počuje na skúškach. Ak napríklad nastane situácia, že pracujem s orchestrom a dielom, ktoré je na hranici ich technických možností, nemôžem hráčov vystresovať a vysvetliť im na prvej skúške, že to nezahrajú… Musím ich pomalými krôčikmi doviesť k maximu toho, čo dokážu. A stresom a hystériou sa to nedá. Dirigent, ktorý vyrobí orchestru traumu, s hráčmi už nepohne! Strach je vtedy ten najhorší radca.

Je pre dirigenta dôležité aj to, aby prípadné zlyhania nebral osobne?

Ovládať emócie je špeciálne v mojom prípade náročná disciplína, nezriedka sa vo mne bijú dve osoby (smiech). Na druhej strane – rozorvanosť k hudbe patrí. Ak sa vyskytnú chyby, snažím sa brať to tak, že sme všetci len ľudia, stáva sa to. Ale ak sa dejú zbytočné chyby – z nepozornosti, alebo sa opakujú, tak to ma aj rozčúli. Vtedy sa vraj viem príšerne zatváriť, aspoň moji známi mi to vravia… Snažím sa ovládať svoje emócie, ale nebudem sa tváriť, že sa mi to darí v momente, keď sa mi to nedarí.

Vraveli ste, že rozorvanosť k hudbe patrí, vo vašom prípade zrejme patrí aj k dirigentskému portfóliu. Pohybujete sa naprieč rôznymi žánrami, rôznymi obdobiami, okrem funkcie šéfdirigenta košického orchestra ste aj hudobným riaditeľom opery Národného divadla v Prahe. Pravidelne hosťujete v mnohých európskych operných a filharmonických domoch. Stíhate?

Stíham. Viem napríklad, že keby som dostal ponuku viesť naraz dva operné súbory, musel by som odmietnuť. Skúsil som to – nešlo to. Opera je kolos – nestačí dirigovať. Ale kombinovať prácu v opere a v symfonickom orchestri je možné. V Košiciach mám v sezóne istý počet koncertov, pred ktorými systematicky niekoľko dní s orchestrom pracujem a potom môžem odísť. Je totiž dôležité, aby k hráčom prichádzali aj iní dirigenti, aby muzikanti spoznávali rôzne interpretačné možnosti.

Novoročný koncert Štátnej filharmónie Košice, 2022, Adriana Kučerová, Robert Jindra, Štátna filharmónia Košice, foto: Miriama Fenciková

Samozrejme – môže nastať moment, kedy by som cítil, že nedokážem dať orchestru toľko energie, koľko treba. Vtedy by som začal rozmýšľať nad tým, či by bolo dobré pre orchester, aby som ostal. Nikdy totiž nerozmýšľam nad tým, čo je najlepšie pre mňa – vždy ide o orchester. Dôležité je, aby ten čas, ktorý pri hráčoch strávim, mal zmysel. Šéfdirigent musí byť prínosom. Nemôže prísť raz za sezónu, oddirigovať slávnostný koncert, zliznúť všetku smotanu a zase sa rok neukázať. Keď sa otočím za sebou, chcem po sebe vidieť dobrú robotu! Päť sezón som pôsobil v ostravskej opere a bola to kreatívna a krásna doba, počas ktorej sa urobilo veľa dobrej roboty a s čistým svedomím sa na to obdobie môžem pozrieť a povedať, že sa mi niečo podarilo. Tento pocit chcem dosiahnuť všade.

Ako veľmi je teda dôležité, aby šéfdirigent pracoval aj s inými súbormi?

Čím viac máte skúseností, tým viac dokážete pomôcť kolegom. To asi platí v každej profesii. Práca s rôznymi súbormi doma a v zahraničí – to je dôležitá vizitka dirigenta. Keď dirigent dostáva ponuky len tam, kde šéfuje, asi niečo nie je v poriadku… Keď je dirigent kvalitný, nepotrebuje predsa sám sebe zadávať prácu, nie? Zároveň musí vedieť, čo je dobré pre orchester. Isteže – všetci máme svoje sny a tituly, ktoré si želáme dirigovať, ale šéfdirigent si nesmie plniť svoje potreby na úrok potrieb súboru. Treba brať do úvahy, aký to bude mať vplyv na teleso. A tieto vedomosti získate len skúsenosťami.

Keď napríklad v zahraničí dostanem do rúk skutočne áčkové teleso, môžem si s ním vyskúšať mimoriadne komplikované situácie a zistiť, ako ich riešiť. A tieto skúsenosti potom viem preniesť aj k iným súborom, napríklad aj k tomu košickému. Keď je šéfdirigent žiadaný aj za dverami svojho súboru, je to pre domovský orchester len a len prínos.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2022, Robert Jindra, Štátna filharmónia Košice, foto: Ján Lukáš / SF

V prípade vášho účinkovania na poste šéfdirigenta v Košiciach je zrejme dosť podstatné aj to, že sa veľkou mierou podieľate na dramaturgii sezóny. Prečo je to pre vás také dôležité?

Keď som bol oslovený na post šéfdirigenta v Štátnej filharmónii Košice, bolo pre mňa veľmi dôležité, že tunajšia riaditeľka – Lucia Potokárová – je otvorená odvážnej dramaturgii. Netúžil som po poste, na ktorom sa budem zaujímať len o to, čo budem počas sezóny dirigovať ja osobne a o ostatné sa nebudem zaujímať. Mám ambície vnímať sezónu ´môjho´ orchestra ako celok. Musí v nej byť zastúpený klasicizmus, romantizmus, ale aj moderna. Musia tu byť stáli hostia, ale aj nové tváre. Celá sezóna musí mať víziu!

Pozerám sa na to nielen z pohľadu šéfdirigenta, ale rovnako to vnímam aj vtedy, keď idem niekam hosťovať. Nezaujíma ma len to, ktoré diela budem interpretovať, ale aký bude mať môj konkrétny koncert prínos pre súbor ako celok. To je základná vec. Z tohto pohľadu som napríklad prijal ponuku byť hudobným riaditeľom opery v Prahe. Mojou podmienkou bolo, aby som mal zásadný vplyv na dramaturgiu. Šéf súboru musí vedieť, prečo a aké tituly sa nasadia. Aký to bude mať vplyv na celý súbor. Nejde len o to, či budú zaujímavé pre divákov. Zaujímavé musia byť pre každého sólistu a pre každého jedného člena orchestra či zboru. Hneď ako na niektorom poste pocítim, že sa od tohto smerovania odkláňame, budem zvažovať, či na ňom ostanem.

Niektoré veľké operné domy vo svete stavili na jeseň na začiatku sezóny na osvedčené tituly. Tosca, Carmen a La traviata mali po kovide prilákať divákov do hľadísk. Ako sa na tvorbu dramaturgie v popandemickom období pozeráte vy?

Nechcem, aby sme zo strachu odbočili od toho, čo sme si vytýčili pred pandémiou. Keby sa vedenie košickej filharmónie rozhodlo ísť cestou, že skúsime jednu sezónu urobiť len zo známych titulov, zvažoval by som, či má moja prítomnosť zmysel. Situácia je však opačná. Samozrejme, že spolu s L. Potokárovou zvažujeme programy koncertov, ale pozeráme sa rovnakým smerom. Spokojný musí byť nielen konzervatívny divák, ale aj ten, ktorý čaká niečo navyše…

Trojkráľový koncert Štátnej filharmónie Košice, 2023, Robert Jindra, Simona Šaturová, Monika Jägerová, Cosmin Ifrim, Peter Kellner, Štátna filharmónia Košice, Slovenský filharmonický zbor, foto: Jaroslav Ľaš

Samozrejme – súkromné inštitúcie si môžu dovoliť myslieť komerčne. Ale štátne majú doslova povinnosť byť tu aj pre menšinového diváka. Aj ten predsa platí dane, takže musí dostať ponuku, ktorá ho uspokojí. Isteže – sú tu diváci, ktorí chcú počuť svoje obľúbené skladby. Ale to nie je argument na to, aby sme hrali len takzvané ´pecky´ repertoáru klasickej hudby. Viete čo som si všimol v lete na festivale v Mníchove? Že napríklad na hviezdne obsadenej La traviate boli voľné miesta, ale napríklad na Pendereckého ste sa nemohli dostať! Veľmi som zvedavý, ako sa budú tieto tendencie vyvíjať. Osobne totiž očakávam, že väčšina divákov bude vyhľadávať zaujímavé a výnimočné veci, nie takzvané tutovky.

Mala teda pandémia silu zmeniť to, ako fungujú, respektíve nefungujú niektoré veci vo svete klasickej hudby?

Myslím, že organizátori zistili, že každá situácia sa dá vyriešiť. Ak napríklad nečakane ochorie sólista, vždy viete zohnať náhradu a podľa mňa inštitúcie a aj diváci nemajú chuť rušiť koncerty. Po tom, ako pandémia zatvárala inštitúcie jednu po druhej, je tu akási trauma z toho, že by sa mali rušiť ďalšie podujatia. To už nikto nechce! Ak je interpret je chorý, nie je to argument na zrušenie koncertu či predstavenia. Myslím, že väčšina kultúrnych inštitúcií sa v týchto mesiacoch drží hesla – hlavne neukázať, že nehráme! To by bol ďalší krok k tomu, ako stratiť publikum.

Pred pandémiou si diváci systematicky plánovali, na ktorý koncert počas sezóny pôjdu, predávali sa abonentky a lístky v predpredaji. Teraz to vyzerá, že publikum funguje tak, ako keď sme kedysi pred rokmi chodili do kina. Čo budeme robiť dnes večer? Čo kde dávajú? Poďme. Verím, že rozpočtové oddelenia kultúrnych inštitúcií to majú teraz náročnejšie. Ale argumentovať, že poďme hrať len osvedčené kusy, lebo nevieme, či nám prídu večer diváci, nie je riešenie. Sú tu predsa marketingové oddelenia, ktorých prácou je komunikovať každý jeden koncert tak, aby bol pre divákov lákavý.

Trojkráľový koncert Štátnej filharmónie Košice, 2023, Robert Jindra, Štátna filharmónia Košice, Slovenský filharmonický zbor, foto: Jaroslav Ľaš

Pandemické opatrenia sú už minulosťou, z tohto pohľadu sa teda môže prevádzka kultúrnych inštitúcií vrátiť do koľají. Z vášho pohľadu – vracia sa do tých starých, alebo do úplne iných?

Do starých koľají sa nevráti. Hoci presne neviete definovať, čo sa vlastne stalo, cítite, že niečo prebehlo. Stále ostáva obava, že pandémia by sa mohla v nejakej modifikovanej podobe vrátiť. Do všetkej tej neistoty prišla vojna na Ukrajine a s ňou ďalšie neistoty… Toto všetko bude mať v budúcnosti svoj vplyv na vývoj všetkých oblastí života. Inteligentní ľudia veľmi dobre vedia, že sa nám tu za posledné roky zbiera účet, ktorý bude treba zaplatiť. Poradiť si s kovidom – to stálo veľa peňazí. Vojna, to je snáď tá najdrahšia vec na svete… Účet je stále otvorený a bude ho treba splatiť, platiť bude celý svet.

Obávam sa, čo urobia politici. Keď bude treba utiahnuť kohútiky, kde to urobíte? V nemocniciach, doprave, v priemysle? Povedia si – treba nám kultúru? Veď bez nej sa dá žiť, aha, zatvorili sa divadlá a ľudia žijú. Pokojne môžem zatvoriť koncertné sály, aj tak som tam nechodil… Z biologického hľadiska ľudia dokážu bez kultúry žiť, ale z toho sociologického to nie je možné. Kultúra určuje našu históriu, národnú identitu, bez nej by sme neboli civilizovaní. Môžeme kúriť knihami, aby nám nebolo zima, môžeme roztaviť sochy a pretaviť ich na delové gule. A možno nám chvíľu nič z toho chýbať nebude, no o pár rokov sa dostaví nezdar a ukáže sa, aká to bola fatálna chyba.

Rozprávala sa: Dáša Juhanová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár