Roberto Catalano: Verdiho La traviata je príbehom o žene, ktorá hľadá samu seba

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera Slovenského národného divadla uvádza 29. a 30. októbra 2021 premiéru inscenácie Verdiho La traviaty v hudobnom naštudovaní Roberta Jindru a v réžii Roberta Catalana, ktorý na Slovensku debutuje. V rozhovore prezradil nielen svoj inscenačný kľúč k príbehu o slávnej a obdivovanej parížskej kurtizáne.

Roberto Catalano, rodák z Palerma vyštudoval filozofiu a etiku. V roku 2014 vyhral režisérsku súťaž na talianskom festivale Orizzonti of Chiusi s diptychom Pierrot Lunaire a Gianni Schicchi. Opery inscenoval v Come, Miláne, Ríme, Bejrúte, Parme, Cremone, Mantove, Benátkach, Chieti, Sassari, na Festivale Monteverdi a v iných mestách. Tvorí v rámci projektov Opera Education, Pocket Opera, Opera (e)Studio či Opera Lombardia, spolupracuje s Libanonskou filharmóniou, Libanonským konzervatóriom, Università Antonina a mnohými ďalšími. (www.robertocatalano.it)

Pán Catalano, čo vás priviedlo k opere?

Moja stará mama, bývalá tanečnica, mala kedysi ateliér, ktorý navštevovali operní speváci. Nakupovali si tam odev na premiéry a občas jej dali vstupenky do divadla. Takto som mal už ako malý päťročný chlapec príležitosť vidieť Pucciniho Bohému a už vtedy ma očarila atmosféra divadla, svetlá, opona a toto čaro si ma okamžite podmanilo. Neskôr som vyštudoval gymnázium a následne filozofiu a etiku.

Roberto Catalano počas skúšky Verdiho opery La traviata v Opere SND, 2021, foto: Zuzana Fischerová/SND

Ako 14-ročný som sa dostal do spolku mladých tanečníkov v Teatre Massimo v Palerme a tu som sa začal zoznamovať s divadlom aj z druhej strany. Mojím cieľom nebolo, aby som tam len tancoval, ale lákalo ma spoznať proces prípravy rôznych produkcií. Najviac ma fascinovala práca režisérov. Sledoval som ich a takto nasával vedomosti, učil sa a dostával aj rôzne príležitosti. Cez asistencie som sa postupne dostal aj k samostatnej opernej réžii a dnes sa jej venujem už profesionálne naplno.

V súčasnosti režírujem iba opery, ale láka ma vytvoriť aj nejaký film. Okrem toho mi vyšla kniha Sette finestre (Sedem okien), ktorá stvárňuje sedem príbehov o zrelých mužoch a ženách. Každý z nich mal v mladosti svoje sny a očakávania a neskôr zažíval, ako sa mu časom rozplývajú. Táto kniha sa teda operou nezaoberá.

Vizuály vašich inscenácií sú pozoruhodné, ste mladý tvorca a mňa by zaujímalo, ako vnímate 400 rokov žijúce operné umenie...

Vnímam to tak, že toto staré umenie nám ponúka veľké množstvo príbehov, ktoré stále ožívajú a vždy nám majú čo povedať. Na každý z nich sa môžeme pozerať z rôzneho uhla pohľadu. Inak ho vnímame keď sme deti a inak ako dospelí. Na krásu všetkých operných príbehov sa pozeráme súčasným pohľadom a tempom dneška.

D. Cimarosa: Il matrimonio segreto, Opera de Tenerife, Opera (e)Studio 2021, réžia Roberto Catalano, foto: Miguel Barreto / Auditorio de Tenerife

Pri tvorbe každej inscenácie je pre mňa veľmi dôležité libreto, s ktorým pracujem ako prvým. V libretách opier je oveľa viac, ako si myslíme, je v nich neustále čo objavovať a každá generácia ich číta svojím vlastným vnímaním. Niekto môže oponovať, že sú tie texty staré, ale ak sa do nich viac zahĺbime, zistíme, že sú za nimi ľudské pocity, túžby a emócie, ktoré prežívame aj dnes. Sú len obalené do šatu doby svojho vzniku. A keďže mám rád literatúru a veľa čítam, pri podrobnejšom skúmaní ma libreto často odkazuje a prepája na ďalšie pramene.

V Bratislave debutujete s Verdiho La traviatou, inscenáciou, ktorú ste už uviedli v roku 2018 v Taliansku…

Áno, premiéru tejto inscenácie sme uviedli s jednou talianskou produkčnou spoločnosťou v rámci projektu Pocket Opera v talianskom meste Como. Bola to komorná verzia, aby sa s ňou dalo cestovať v rámci Lombardska a aby bola praktická aj pre menšie historické divadlá. Zároveň to bola moja prvá réžia La traviaty.

Ako prišlo k vašej spolupráci so Slovenským národným divadlom?

Oslovil ma pán Dalibor Jenis, v tom čase ešte umelecký riaditeľ Opery SND s tým, že ho zaujal môj režisérsky rukopis, ktorý by podľa jeho slov mohol byť pre SND prínosom. Osobne sme sa nepoznali, v mojej inscenácii La traviaty neúčinkoval, ale videl ju na internete. Pozvanie do Bratislavy som s radosťou prijal, som tu po prvýkrát a veľmi sa z tejto spolupráce teším. V Bratislave sa cítim veľmi dobre, sú tu fantastickí a priateľskí ľudia.

Adriana Kučerová, Roberto Catalano, Martin Gyimesi počas skúšky Verdiho opery La traviata v Opere SND, 2021, foto: Zuzana Fischerová/SND

Prezradíte čitateľom Opera Slovakia inscenačný kľúč k svojej La traviate?

Ako som už spomínal, vždy je pre mňa základom libreto. V La traviate som zašiel ešte ďalej a vychádzam priamo z námetu, teda s Dumasovho románu Dáma s kaméliami. V tomto diele ma zaujala fráza, na ktorej stojí celá naša inscenácia. Armand (v opere Alfredo) hovorí: „Keď milujete ženu, nebojíte sa niekedy, že môže stratiť svoju arómu a celistvosť, keď sa dostane do kontaktu s inými mužmi?“

Mal som pocit, že táto veta je veľmi relevantná, a stala sa pre mňa východiskovým bodom pre stvárnenie príbehu o slávnej parížskej kurtizáne. Violetta stratila samu seba, ako keby sa rozložila na kusy. A toto sa udialo, keď bola v kontakte s inými mužmi, pretože každému odovzdala časť seba, lepšie povedané, každý si z nej niečo vzal.

Prečítajte si tiež:
Opera SND uvádza premiéru Verdiho La traviaty
Robert Jindra: Cítil som, že teraz je ten pravý čas na Verdiho La traviatu

Tento príbeh je o žene, ktorá hľadá samú seba. Zaľúbi sa do Alfreda, cez ktorého sa snaží opäť nájsť svoju integritu. Na konci tretieho dejstva tesne pred smrťou odovzdá Alfredovi svoj notes so slovami „vezmi si tento obraz mojich minulých dní, nech ti pripomína, že som ťa ľúbila“. Vtedy sa jej obraz opäť zloží a toto je zároveň aj metafora života každého z nás.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 2021, Juraj Bendik (Fotograf), Adriana Kučerová (Violetta), foto: Marek Olbrzymek/SND

Kľúčovou metaforou v našej inscenácii je zobrazenie fragmentácie Violettinej tváre, prostredníctvom ktorej predáva samu seba. Inšpirovala ma k nej sekvencia z filmu Blow Up od Michelangela Antonioniho. Divák by mal vidieť, že fragmentácia Violetty sa začína práve jej fotografovaním. Všetci po nej egoisticky túžia ako akísi zberatelia. Muži po nej túžia ako po žene a ženy túžia byť žiadané. Všetci ju využívajú, v dôsledku čoho sa jej vnútro rozoberá na kusy. Každý sa ju snaží zložiť dokopy, aby ju pre seba získal celú, lenže ak je už niečo rozbité, veľmi ťažko sa to dáva dokopy. Iba Alfredo je schopný zložiť všetky fragmenty Violetty, pretože on je jediný, kto Violettu pozná a ľúbi úprimnou láskou, po ktorej Violetta napriek svojej povesti túži.

Myslím si, že nielen Violetta, ale každý človek sa v priebehu života tak trochu fragmentuje – stráca svoju celistvosť. Stáva sa to kvôli rôznym okolnostiam – strate blízkych, kamarátov, lásky…

Vaša inscenácia La traviaty je minimalistická. Nechýbajú vám monumentálne kulisy, množstvo nábytku, dekorácii či pompézne a ťažké róby zaužívané v starších inscenáciách?

Všetko toto čo spomínate mi v našej inscenácii vôbec nechýba. S celým tímom, s ktorým som už spolupracoval na viacerých produkciách, sme sa v tejto zamerali na emócie a čistý obsah diela, ktoré chceme komunikovať. Nejde o to, aby bola príbehom o javiskovom tvare, ale aby sa divák sústredil na silný ľudský príbeh. Pomenovanie „moderná inscenácia“ ani nie je správne, skôr by som ju nazval „aktuálna“, komunikujúca s dnešným divákom. Namiesto pompéznosti scény naša inscenácia ponúka vyniknúť jednotlivým osobnostiam a charakterom.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 2021, Mariana Sajko (Violetta), Ondrej Šaling (Alfredo Germont), Zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek/SND

Minimalizmus nie je podľa mňa vec prvotného výberu, všetko vychádza z libreta, ktoré určuje smer. Spôsob javiskového stvárnenia sme si neurčili vopred. Priviedlo nás k nemu libreto. Myslím si, že dnes môže opera prehovoriť k divákom všetkých generácií, mladým aj najstarším ľuďom, pretože rozpráva o nás, akí sme aj dnes. O našich predsudkoch, strachoch, napríklad zo samoty, smrti. Práve preto, že je opera o nás, jediným spôsobom, akým ju sprostredkovať divákom, je prepojiť pocity ľudí na javisku s pocitmi ľudí v hľadisku.

Prečítajte si tiež:
Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)
Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (2)

Za seba hovorím, že ak sa do libreta ponorím ako do živej knihy, nedá sa od neho vzdialiť, som vnútri koherentného a geniálneho celku prepojeného s hudbou. Je to krásna schéma, z vnútra ktorej sa nedá odísť. Chybou je úsilie o opak, teda ak sa myšlienka prinesie zvonka dovnútra libreta. Lepšie povedané, je to riskantné, pretože vtedy svet niekoho iného vstupuje do dokonalého sveta. Podľa mňa sa libreto rešpektovať musí a jeho vnútro je akoby nesmierne hlboký oceán. Treba do neho vojsť a hľadať, pretože objavovanie toho, koľko je tam života, sa nikdy nekončí. V každom opernom librete sa vždy dá nájsť niečo nové.

La traviata patrí medzi najpopulárnejšie opery a v celom svete dostala už množstvo javiskových podôb. Je náročné inscenovať takýto titul s originálnym výkladom?

Áno, La traviata je možno najznámejšia opera na svete, takže sa môže sa zdať, že je ťažké povedať k nej niečo nové. Zdá sa mi až neuveriteľné, že keď som na nej začal prvýkrát pracovať, čelil som jej, tak povediac akosi až „technicky“. Nezaťažoval som sa týmto problémom.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 2021, Pavol Bršlík (Alfredo Germont), zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek/SND

Na začiatku som bol dosť nedôverčivý, skôr som mal v láske Pucciniho, s Verdim som sa v tom čase ešte vnútorne nevysporiadal. Ale s La traviatou sa všetko zmenilo, pretože Verdi do nás vchádza veľmi pomaly, ale potom v nás ostáva natrvalo. Je to až neuveriteľné, nečakal som, že vo mne zanechá tento typ pocitu. V jeho hudbe je duša postáv a jeho opery sú čistým divadlom.

La traviata tvorí spolu s Rigolettom Trubadúrom populárnu trilógiu, v ktorej vystupujú Rigoletto, Azucena a Violetta – tri ľudské bytosti plné protikladov dobra, zla, bolesti, úzkosti, radosti. Sú to traja vydedenci vylúčení zo spoločnosti, ktorých Verdi berie do svojej náruče a necháva ich zažiariť. Je to geniálne.

Prečítajte si tiež:
Známy-neznámy Giuseppe Verdi
(seriál)

Opakujem sa, ale vždy je pre mňa základom libreto, ktoré udáva smer, a ten ma potom privedie k tvorbe konkrétnej inscenácie, ktorá však nie je len pre určitú kategóriu ľudí, ale má byť prístupná pre všetky vekové skupiny a musí byť zaujímavá aj pre nové publikum. Opera hovorí príbehy o nás, s ktorými sa vieme v každej dobe stotožniť, avšak ich podanie by sa malo odovzdávať zrozumiteľným jazykom súčasnosti. Pri čítaní a vnímaní operných libriet majú inscenátori nekonečné možnosti.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 2021, Ján Ďurčo (Barone Douphol), Juraj Kuchar (Gastone de Letorières), Tomáš Juhás (Alfredo Germont), Zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek/SND

Túto inscenáciu ste pôvodne pripravili v rámci projektu Pocket Opera v roku 2018 v Taliansku. V čom bude jej bratislavská adaptácia iná?

Bude iná v mnohom. Časom sa každý meníme a za posledné tri roky som sa zmenil aj ja. Tým pádom sa zmenil aj môj pohľad na príbeh, ktorý chcem prostredníctvom svojej inscenácie divákom prepozprávať. Ako som už spomínal, v Taliansku sme La traviatu pripravili ako komornejšiu putovnú verziu. Bratislavskú inscenáciu sme rozšírili, napríklad je k dispozícii väčší zbor, takže vo finále druhého dejstva sme na tváre zboristov pridali masky s tvárou Violetty, čo pomohlo vizuálne výraznejšie stvárniť ženu vnútorne rozloženú „na kusy“. A samozrejme sú tu iní účinkujúci, ktorí prostredníctvom postáv ponúknu ďalšiu jedinečnosť interpretácie príbehu.

V Parme ste uviedli jednu z prvých talianskych inscenácií po lockdowne a začiatkom tohto roku ste debutovali na Tenerife s Cimarosovou barokovou operou Il matrimonio segreto, takže operný život sa opäť rozbieha. Aká je situácia v opernom Taliansku v súvislosti s covidom dnes a na čom v súčasnosti pracujete?

Máme za sebou dva náročné roky, avšak v Taliansku sa postupne pripravujú produkcie, ktoré sa mali uviesť pred dvomi rokmi. Situáciu uľahčuje aj skutočnosť, že divadlá u nás už môžu svoje hľadiská naplniť na sto percent. Všetci sa z toho veľmi tešíme a vážime si, že môžeme opäť pracovať. Najbližšie ma čaká premiéra Verdiho Trubadúra v Teatro Ponchielli v Cremone. Predstavenie opäť poputuje do viacerých talianskych miest Lombardie (Pavia, Bergamo, Como a Brescia). Po Verdiho FalstaffoviLa traviate to je moja tretia Verdiho opera.

Roberto Catalano, foto: Rori Palazzo

O čo sa zaujímate okrem opery?

Baví ma aj kino a ako samouk hrám na basgitare, bicích a na klavíri. Veľmi veľa čítam, mám rád literatúru a neviem si predstaviť, že by som žil bez kníh. To považujem za veľkú výhodu aj pri práci s libretom, pretože ak ho začnem preskúmavať detailnejšie, odkazuje a prepája ma na ďalšiu literatúru.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej
Spolupracovali: Vanda Martáková, Ján Marták, Martin Ešek

video

ukážky z inscenácii Roberta Catalana

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár