Nie je u nás zvykom, že medzinárodný hudobný festival zorganizuje mestská časť Bratislavy. Už po tretíkrát sa to darí Ružinovu, ktorého aktuálny ročník Symfónie umenia otvorili 1. septembra 2023 pod voľnou oblohou krásneho priestoru Námestia pred Pradiarňou 1900 koncertom svetoznámych operných spevákov, sprevádzaných Slovenskou filharmóniou.
Symfónia umenia je na prvý pohľad trocha bizarné spojenie. Ak však prihliadneme na grécky pôvod slova symfónia, čo si bežne málokto uvedomí, tak ide o „súzvuk“. Cez túto prizmu už názov festivalu sedí. Prísne (najmä teatrologicky) vzaté, ani prívlastok „multižánrový“ nie je celkom precízny, ide skôr o prepojenie viacerých druhov (čo nie je totožné so žánrami) umenia. To sú však nie podstatné detaily.
Festival, časovo zasadený do prvých desiatich septembrových dní, tak voľne nadväzuje na Viva Musica! festival. Diametrálny rozdiel je v tom, že organizátori Symfónie umenia majú prirodzenú túžbu po odbornej reflexii. Mlčanie je totiž najväčším trestom, to platí všade vo svete. Recenzenti od tlačového oddelenia festivalu dostali dôstojnú pozvánku, čo je vlastne štandard. Aj keď nie každému je vlastný.
Prečítajte si tiež:
Svetová operná hviezda Rolando Villazón vystúpi po prvý raz na Slovensku vďaka festivalu Symfónia umenia
Otvárací koncert patril dvom medzinárodne renomovaných operným spevákom. Hlavným magnetom mal byť mexický tenorista Rolando Villazón a popri ňom sa predstavila mladá americká sopranistka Emily Pogorelc, sólistka Bavorskej štátnej opery v Mníchove. Slovenská filharmónia hrala pod taktovkou Guerassima Voronkova, dirigenta ruského pôvodu, žijúceho od roku 1991 v Barcelone. Práve s ním absolvovali Villazón a Pogorelc už šnúru koncertov s mierne variovaným programom.
Kto sleduje operné dianie vo svete, musel rátať s faktom, že dnes nebude 51-ročného tenoristu počuť vo forme, akou šokoval (vďaka osobnej prítomnosti aj mňa) v legendárnej La traviate na Salzburskom festivale v roku 2005. Alebo v širokom spektre iných úloh v nasledovných rokoch. Rolando Villazón prešiel vážnou hlasovou krízou, nedávno začal aj režírovať a keďže sa na javiská dokázal vrátiť, už sa tak nestalo v jeho bývalom, typickom tenorovom repertoári.
Napriek tomu, že spieva skôr rozmanitými typmi hlasov obsadzovaného Monteverdiho Orfea, Wagnerovho Logeho a pre newyorskú Metropolitan Operu pripravuje barytónového Mozartovho Papagena, na bratislavskom koncerte sa pokúsil dokázať, že ešte (chvíľu?) ostáva tenoristom. Program volil zväčša obozretne, aby sa vyhol nielen vysokému C, ale aj tercii pod ním. Niekde to vyšlo, inde menej.
Po otváracej predohre k Mozartovej Figarovej svadbe, ktorú Slovenská filharmónia pod taktovkou Guerassima Voronkova zahrala iskrivo (aj pri kvalitnom ozvučení, čo v bratislavských pomeroch sa nestáva často, nejde o ideálne číslo na amplifikáciu), prvý blok sa niesol v mozartovskom ladení. Rolando Villazón sa predstavil áriou Dona Ottavia z 2. dejstva Dona Giovanniho, ktorá síce nejde do vysokých polôh, no má neľahké pohyblivé a ozdobné miesta, vyžadujúce kvalitný dych. Tenorista prekvapil stále zdatnou technikou, hoci už bolo cítiť, že tmavé zafarbenie hlasu, známky šelestu a prílišné dramatizovanie, môžu počas večera priniesť prekvapenia.
Aj úvodné číslo Emily Pogorelcovej bolo z tvorby Wolfganga Amadea Mozarta. Hoci z opery Idomeneo na javisku vytvára lyrickejšiu Iliu, na koncert si vybrala vysoko dramatickú koloratúrnu áriu Elettry Oh smania! Oh furie! z 3. dejstva. Ukázala v nej skôr perspektívu vo farebnej, objemnej strednej a hlbšej polohe, ako aj vyspelú koloratúru, aj keď pre javiskové stvárnenie ide zatiaľ o rolu mimo jej odboru.
V árii Orfea z takmer nehranej poslednej opery Josepha Haydna L´anima del filosofo (v Londýne, pre ktorý bola skomponovaná, k uvedeniu nedošlo a vzkriesili ju až roku 1951 vo Florencii) sa Villazon snažil zachovať klasicistický štýl, pracovať s dynamikou, pokúšal sa o mezza voce, no opäť stavil väčšmi na dramatizovanie prejavu a forsírovanie hlasu.
Predohru k Verdiho Sile osudu zahrala Slovenská filharmónia v širokom dramatickom oblúku jej tematických motívov a výrazových kontrastov. Z diela Verdiho sa predstavil Rolando Villazón koncertnou áriou, či piesňou (označovaná je rôzne) z raného obdobia, pôvodne pre klavír, L´esule. Poňal ju s maximálnymi dramatickými akcentmi, vyššej polohe sa vyhýbal a viac sa jeho výraz prejavil pátosom. No v preňho komfortnej strednej a nižšej polohe znel hlas stále obsažne a zväčša príjemne.
Verdiovský blok uzavrela Emily Pogorelc áriou Gildy Caro nome z Rigoletta, kde dokázala, že je technicky vyspelou koloratúrnou sopranistkou, stále lyrickou, hoci v strednej polohe príťažlivo sýtou. Bez problémov zvládla aj najvyššie tóny, aj keď tie boli o niečo užšie, no intonačne presné.
S Rolandom Villazónom uzavreli dlhú prvú časť večera (časovo ju natiahli bezmála polhodinové úvodné slová moderátorky večera, rozhovor s riaditeľkou festivalu Andreou Kozákovou, popri stručnom príhovore starostu Ružinova) dvojspevom z Nápoja lásky od Gaetana Donizettiho. Villazón spieval Nemorina v nespočetných predstaveniach, aj dnes to bola parketa na prejavenie značných šoumenských sklonov, žonglérskeho umenia (tento raz jablkami), no už s potrebou zamaskovať isté manko v sviežosti hlasu a belcantovej kantiléne. Emily Pogorelc sa mu samozrejme prispôsobila a keď prišli vyššie tóny, umne v nich zakryla kolegov problém.
Druhá časť večera prepojila francúzsku operu so španielskou zarzuelou. Po predohre k Nemej z Portici od Daniela Aubera (u nás raritnom čísle) sa sopranistka zaskvela populárnym valčíkom Júlie Ah, je veux vivre z 1. dejstva opery Romeo a Júlia od Charlesa Gounoda. Bola brilantná ušľachtilým timbrom, štýlom, bezchybnou koloratúrou a osobnostným šarmom. Pravým opakom sa stala Kleinzach-ária Hoffmanna z Offenbachových Hoffmannových poviedok, ktorá ukázala, že je jednoducho úplne nad sily Rolanda Villazóna. Nepomohli ani výrazové barličky.
Zarzuelovú časť otvorila predohra k dielu La Revoltosa (1897) od španielskeho skladateľa Ruperta Chapího. Pre orchester novinka, no temperamentne prednesená. Reveriano Soutullo a Juan Vert boli typickými autormi španielskej zarzuely a z ich spoločnej dielne vzniklo dielo La del Soto del Parral. Romancu Ya mis horas felices radi interpretujú tenoristi i barytonisti, ktorí majú k danému umeleckému druhu blízko. Villazonovo poňatie malo vášeň, temperament, náležitý výrazový náboj.
Les filles de Cadix od Léa Delibesa je veľmi obľúbenou piesňou pre koloratúrny soprán a Emily Pogorelcovej výborne sedí. S ľahkosťou zvláda jej ozdoby, rozsah, dodala skladbe adekvátny nadhľad, čo jej umožňuje kvalitná technika i javiskový pôvab. Oficiálny záver večera patril duetu Soley a Rafaela zo zarzuely (tiež ju označujú ako operu) od Manuela Penellu El gato montés z roku 1917. Obaja sólisti do nej vložili náruživosť, sentimentalitu, sopranistka technickú vyspelosť, tenorista zasa gestikuláciou znásobený pátos.
A nastal čas divákmi vyžiadaných prídavkov. Pripravených mali šesť a všetky zazneli. Najskôr si strihli dueto zo zarzulely, potom nasledovala dvojica operetných ukážok od Franza Lehára. Emily Pogorelc vo vybrúsenej nemčine a štýle upútala áriou Meine Lippen z Giuditty, na ktorú nadviazal dvojspev Lippen schweigen z Veselej vdovy.
Vzápätí obaja presedlali na taliančinu. Z neapolských piesní si Villazón podľa svojho gusta, samozrejme bez vysokých tónov, zaspieval Non t´amo più od Paola Tostiho. V duete s umeleckou partnerkou zaznela Non ti scordar di me od Ernesta de Curtisa. A nedalo sa, vzhľadom na charakter večera, skončiť asi inak, ako s Brindisi z Verdiho La traviaty.
Otázka pre recenzenta: akými kritériami zhodnotiť koncert? Ako vyslovene letné podujatie pod voľnou oblohou, s nadšeným širokospektrálnym publikom, ako večer, podporujúci lásku k hudbe, ale aj predstavenie veľkých mien pred a za umeleckým zenitom, nesporne svoj cieľ splnilo.
Nie každý si však dokázal program, nahradený premietnutým QR kódom, stiahnuť a otvoriť, takže jediný vytlačený list by nebol spreneverením sa ekológiou argumentujúcej moderátorke. Otváranie mobilu je určite rušivejšie a divák by bol informovaný. Náhradou mohlo byť napríklad oznámenie čísel, mnohých neznámych, na projekčnej ploche. Verím, že isté detské boľačky festival Symfónia umenia prekoná a bude i naďalej obohatením posledných letných dní bratislavského kultúrneho života.
Autor: Pavel Unger
písané z koncertu 1. 9. 2023
Rolando Villazón / Slovenská filharmónia
Námestie pred Pradiarňou 1900, Bratislava, Ružinov
otvárací koncert festivalu Symfónia umenia 2023
1. septembra 2023
Rolando Villazón, tenor (debut na Slovensku)
Emily Pogorelc, soprán (debut na Slovensku)
Slovenská filharmónia
Guerassim Voronkov, dirigent (debut na Slovensku)
W. A. Mozart: Figarova svadba, predohra
W. A. Mozart: Il mio Tesoro, ária Dona Ottavia z 2. dejstva opery Don Giovanni
W. A. Mozart: Oh smania! oh furie… D‘Oreste, d‘Aiace, recitatív a ária Elettry z 3. dejstva opery Idomeneo, J. Haydn: Dov‘è quell‘alma audace… In un mar d‘acerbe pene, recitatív a ária Orfea z 2. dejstva opery L‘anima del filosofo
G. Verdi: Sila osudu, predohra
G. Verdi: L‘esule
G. Verdi: Gualtier Maldè… Caro nome, scéna a ária Gildy z 1. dejstva opery Rigoletto
G. Donizetti: Caro Elisir, sei mio… esulti pur la barbara, recitatív a duet Adiny a Nemorina z 1. dejstva opery Nápoj lásky
D. Auber: Nemá z Portici, predohra
C. Gounod: Ah, je veux vivre, ária Júlie z 1. dejstva opery Romeo a Júlia
J. Offenbach: Va, pour Kleinzach, ária Hoffmanna z 1. dejstva opery Hoffmannove poviedky
R. Chapí: La Revoltosa, predohra k zarzuele
R. Soutullo, J. Vert: Ya mis horas felices
L. Delibes: Les Filles De Cadix
M. Penella: Vaya una tarde bonita… Sí! Torero quiero sé, duet Rafaela a Soley z opery El gato montés
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.