V rámci koncertného cyklu Hudba troch storočí, uviedla Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor dielo Antonína Dvořáka Svatební košile – kantátu pre sóla, zbor a orchester, op. 69. Toto, obsahom i hudobným spracovaním výsostne romantické dielo, skomponoval veľký český skladateľ na text rovnomennej balady Karla Jaromíra Erbena z jeho zbierky Kytice. Naštudovanie bolo pod taktovkou stáleho hosťujúceho dirigenta Slovenskej filharmónie Rastislava Štúra, s hosťujúcim českým zbormajstrom Jaroslavom Brynychom a sólistami Kateřinou Kněžíkovou (soprán), Ľudovítom Ludhom (tenor) a Adamom Plachetkom (basbarytón).
Erbenova zbierka veršovaných balád Kytice, inšpirovala Antonína Dvořáka (1841 – 1904) k tvorbe kantáty síce len jedenkrát, zato v rámci symfonických básní sa k námetom a baladám Kytice vrátil v štyroch symfonických básňach s názvami Vodník, Polednice, Zlatý kolovrat a Holoubek. Tie otvárajú skladateľove záverečné tvorivé obdobie. S Erbenovou poéziou sa však skladateľ zoznámil už okolo roku 1871, kedy zhudobnil báseň Sirotkovo lůžko ako najrozsiahlejšie dielo svojej piesňovej tvorby.
Antonín Dvořák (1841 – 1904)
Dvořák zanechal takmer 120 skladieb pre rôzne sólové, komorné, orchestrálne, zborové, piesňové, operné i kantátové formy. Ak si človek zbilancuje ich názvy čo len pohľadom, zistí, že azda niet jedinej, ktorá by nebola striedavo, ale neustále na repertoári orchestrov, sláčikových telies, inštrumentálnych sólistov a spevákov. Podobný ohlas nezaznamenal žiaden český skladateľ. To, čo je pre ruskú hudbu – vedľa ďalších, nepochybne geniálnych skladateľoch – svojím melodickým bohatstvom a ohlasom ruskej melodiky P. I. Čajkovskij, to znamená pre český národ kompozičný odkaz Antonína Dvořáka. Nekonečné melodické bohatstvo a hudobný obraz českej krajiny, tradícia, ale aj lyrika sa ukrýva nielen v jeho deviatich symfóniách, ale rovnako v kantátach, symfonických básňach, sláčikových kvartetách, piesňach, klavírnych skladbách, v sólistických koncertoch s orchestrom a v desiatkach ďalších jedinečných skladieb. V každej akoby klokotala čistá voda českých studničiek, zobrazovala sa história a poézia tohto na kultúru bohatého národa.
Neopakovateľná melodická invencia Antonína Dvořáka dominuje aj v jeho baladickej kantáte Svatební košile, tu však podčiarknutej pochmúrnosťou a dramatizmom obsahu, no vychádzajúca z tradičných povestí a bájí. Inštrumentálna predohra a osemnásť vokálnych čísel (sól, duet, zborov) tvoria plochu osemdesiatminútovej skladby výsostne melodicko-dramatického charakteru, v ktorom hudba síce dôslednej sleduje rytmus slov a obsah veršov, no pritom je nabitá dvořákovsky autonómnou, nezameniteľnou hudbou.
Dej – v stručnosti – vychádza z povestí, rozšírených u mnohých slovanských (ale aj iných) národov o privolanom mŕtvom milencovi (niekde i bratovi). Ten na úpenlivé volanie pozostalej dievčiny (obyčajne siroty) prichádza v noci pre ňu, aby ju odviedol do sveta mŕtvych. Dievčina so sebou nesie modlitebnú knižku, ruženec, krížik a „svatební košile“, ktoré si – podľa tradície – mala ušiť pred svadbou každá nevesta. Dramatický dej ju v túžbe po milom „zanesie“ až na cintorín, kde konečne spozná, že je v rukách umrlca. Iba vrúcna modlitba k Panne Márii ju napokon zachráni pred zatratením a smrťou. Svedectvom jej nočného zápasu o život zostanú ráno na hroboch zdrapy bielych svadobných košieľ.
Rastislav Štúr, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš
Dirigent Rastislav Štúr mal k realizácii dobre pripravenú Slovenskú filharmóniu, s prehľadom zorientovanú v romanticky znejúcej partitúre a (ako vždy) aj vynikajúco pripravený Slovenský filharmonický zbor. Ten mal spolu s orchestrom najväčšiu hudobnú plochu a úlohu. Štúr dielo dirigoval s príznačným entuziazmom, uchopiac Dvořákovu kantátu s vnútorným dramatizmom, priam ako operné dielo. Ani tentokrát nezaprel svoju záľubu v romantických opusoch vokálno-orchestrálneho charakteru. Niekedy však príliš svojím vnútorným ohňom a gestami akcentoval drámu a fortissimo, čím exponoval zvuk orchestra a sólistov niekedy i prekrýval. Nezaškodilo by teda v tejto kantáte viac pracovať s romantickým kontrastom a orchester viesť aj v jemnejších zvukových dimenziách.
V čisto orchestrálnych medzihrách však nechal dirigent vydýchnuť orchestrálnemu forte a vypracoval zvuk pútavo a kontrastne. Tak zostane v pamäti napríklad jemná medzihra po č. 11 – s klarinetovým a hobojovým vstupom. Pravdu povediac, krásne vyzneli aj mnohé orchestrálne sprievody k zborovým číslam (v čísle 15 na slová „Tělu do hrobu přísluší, běda, kdos nedbal o duši!“), alebo pianissimový sprievod k tenorovému sólu: „Co máš v uzlíku, má milá?“. V pamäti zostane aj s čírou orchestrálnou (a sopránovou) lyrikou interpretovaná modlitba Dievčaťa v č. 17. Do hosťovania v Ľubľani, kde kolektív umelcov po koncertoch v Redute (17. a 18. 1. 2019) odchádza s Dvořákovou kantátou Svatební košile, by sa mohol intonačne sprecízniť úvod a záver kantáty s nástupmi plechových dychov…
Ľ. Ludha, K. Kněžíková, R. Štúr, A. Plachetka,
Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, 2019,
foto: Ján Lukáš
Hosťujúci zbormajster Jaroslav Brych, ktorý má za sebou bohatú domácu i medzinárodnú kariéru a v súčasnosti je hlavným zbormajstrom Foerstrovho komorného speváckeho združenia a Kühnovho miešaného zboru, pripravil naše zborové teleso do početných čísel kantáty Svatební košile precízne a dynamicky pestro: vždy s akcentom na deklamáciu (významom mnohostrunných) veršov, ale aj na príznačný, z textu vychádzajúci a kompozične podčiarkovaný rytmus, ktorý gradoval najmä v posledných častiach kantáty. Pôžitkom bolo počúvať najmä početné dialógy basbarytónu s významovo hudobne vypracovaným Slovenským filharmonickým zborom.
Po dlhšom čase sme počuli v Bratislave dnes medzinárodne žiadaného basbarytonistu Adama Plachetku, ktorý zvlášť v blízkej Viedni (kde je od r. 2010 stálym členom ensemblu Wiener Staatsoper), ale aj v Metropolitnej opere New York, Royal Opera House v Londýne, mníchovskej Bayerischer Staatsoper, Deutsche Oper či Deutsche Staatsoper v Berlíne…, zaznamenáva úspechy a dostáva príležitosti na stvárnenie hlavných rolí svojho odboru. Plachetka spolu so zborom tvoril epický prvok v kantáte a bol rozprávačom toho, čo sa v obsahu balady deje. Zvučný, v každom tóne istý basbarytón Adama Plachetku prezentoval nielen nosnosť krásneho hlasového materiálu, ale aj jeho farebnosť a tónovú zaoblenosť, pritom neobyčajnú iskrivosť v prednese, absolútnu splynutosť s romantickým štýlom diela, ale aj efektnosť podania svojho partu po stránke vypracovanosti a „spolužitia“ s ostatnými sólistami, akúsi vnútornú radosť z hudobnej interpretácie a spolucítenie so spoluúčinkujúcimi, čo bolo vidieť najmä v detailnejšom sledovaní pódia a sólistov.
Rastislav Štúr, Adam Plachetka, Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, 2019,
foto: Ján Lukáš
Dialógy Dievčaťa s Umrlcom stvárnili zasa soprán a tenor. Kateřina Kněžíková, partnerka Adama Plachetku na pódiu i v živote, je lyrická sopranistka skvostnej intonačnej a tónovej istoty i v najvyšších polohách či prechodoch medzi registrami. Jej hlas má brilantnosť a svietivosť, krištáľovú farbu i dramatické prežívanie toho, čo spieva. Aj jej pričinením vyzneli mnohé verše a slohy Erbenovej balady a Dvořákovej hudby ako dramma par excellence. No nezabudnuteľným číslom a čírou lyrikou, ako veľká ária, vyznela v podaní Kateřiny Kněžíkovej modlitba v č. 2 a záverečná modlitba Dievčaťa: „Maria Panno, při mně stůj…“.
Ľudovít Ludha, Kateřina Kněžíková, Rastislav Štúr, Adam Plachetka, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš
Ľudovít Ludha – slovenský tenorista, sólista Opery SND, ktorý pred pár dňami spieval reprízu svojej veľkej roly Dona Carla v inscenácii Verdiho rovnomennej opery v Slovenskom národnom divadle – v Dvořákovej kantáte doplnil „slovanské“ trio sólistov. Bol Kněžíkovej dramatickým partnerom i protipólom. Jeho tenor už prekročil hranice čírej lyriky, hoci si z nej ponechal farbu, no jeho prednes je väčšinou vždy vypätý do dramatických polôh. Part Umrlca mu vo vokálnom prednese nerobil žiaden problém. Svojej kantátovej role dal temné, expresívne, ba až ireálne podoby. Jeho maximálne vypätý spev by vyznel však kontrastnejšie, keby ho niekedy aj dynamicky, dychovo zvoľnil a tón vždy netlačil. I preto vyznel tak mimoriadne účinne záver jeho dialógu so sopranistkou v č. 14, kedy spieva v pianissime otázku: „Co máš v uzlíku, má milá?“ Nuž, je pravda, že v tomto kantátovom diele jeho postava podobných tichých úsekov veľa nemá. Celkovo bolo trio sólistov v Dvořákovi profesionálne pripravené a individualizované.
Po dlhšom čase adventovania, koledovania a komorných zážitkov v bratislavskej Redute už konečne dobre „padol“ aj veľký orchestrálno-vokálny koncert.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 17. 1. 2019
Svatební košile Antonína Dvořáka zaznie v tom istom obsadení v Slovinsku, kde naše telesá odcestujú na umelecký zájazd. Koncert v Ľubľane, Cankarjev Dom, sa uskutoční v nedeľu 20. 01. 2019 o 20.00 h.
Koncert Slovenskej filharmónie
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
17. a 18. januára 2019
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Rastislav Štúr, dirigent
Jaroslav Brych, zbormajster
Kateřina Kněžíková, soprán
Ľudovít Ludha, tenor
Adam Plachetka, basbarytón
program koncertu
Antonín Dvořák: Svatební košile, balada pre sóla, zbor a orchester, op. 69
