Romeo, Júlia a Domingo

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Tak by sa dal pomenovať operný večer vo Wiener Staatsoper (22. 1. 2017), na ktorom uviedli hviezdni sólisti a tunajší operný ensembel štvordejstvovú operu Roméo et Juliette od francúzskeho skladateľa Charlesa Gounoda pod taktovkou Plácida Dominga. Inscenácia (mala premiéru pred vyše 15-mi rokmi: 22. 12. 2001) je stále v „zásobníku“ viedenských reprezentačných operných ponúk a na repertoár ju dávajú ako dobré víno – pri zvláštnych udalostiach.

Jednou z nich boli januárové narodeniny dvoch protagonistov predstavenia: 13. januára mal titulný predstaviteľ Romea, peruánsky tenorista Juan Diego Flórez 44-rokov a (tentokrát) dirigent predstavenia, Španiel Plácido Domingo zasa 21. januára úctyhodných 76-rokov! Hoci tento svetový tenorista vstúpil aj do barytónového odboru, vo Viedni bude onedlho dirigovať Pucciniho Toscu (31. januára a 3. februára) a pražské Národné divadlo práve pod jeho taktovkou ohlásilo dvojnásobné koncertné uvedenie Mozartovho Dona Giovanniho v Stavovskom divadle, na počesť 230. výročia premiéry tejto opery v Prahe (27. a 29. októbra t. r.). Ktovie, čo všetko ešte dovtedy zrealizuje stále vitálny umelec, ktorý má za sebou 450 operných a koncertných dirigentských večerov a predovšetkým 130 rolí počas dlhej kariéry, udržiavanej stále zopár barytónovými postavami! Pritom pripomínam aj jeho pozíciu operného direktora v Los Angeles a vo Washington National Opera a záštitu nad „svojou“ svetovou speváckou súťažou Operalia! Plácido Domingo je skratka fenomén. Hoci sa niekto z bývalých spevákov usmieva nad jeho nezdolnosťou (z úzadia svojho dôchodcovského veku), osobne obdivujem osobnosti, pre ktoré je hudobné umenie stále zdrojom krásy. Vo Wiener Staatsoper debutoval Domingo vo Verdiho Donovi Carlosovi r. 1967, čo je rovných 50 rokov. Bilancia viac ako obdivuhodná!

Plácido Domingo

Nuž, s týmto svetoznámym umelcom za dirigentským pultom som zažila večer, ktorý patrí k jedným z najkrajších v mojom recenzentskom živote. Nie pre slávne meno spevákov – hoci aj tých, ale práve pre hudobné vedenie celého predstavenia zázračným Domingom, ktorý vniesol do perfektne zladeného Orchestra der Wiener Staatsoper priam spevácku strunu. Prejavilo sa to v lahodnosti frázovania, v kreslení vokálnych oblúkov, interpretačnom pochopení scény so spevákmi, v dynamickom tieňovaní, ktoré možno nazvať akvarelovým – aj vzhľadom na lyrickosť francúzskej romantickej hudby Gounoda. Bolo nádherné počúvať od prvých tónov predohry ideálne zladenú sekciu plechov (takmer v každom orchestri na jednotu háklivú, pritom zlatú nádheru zvuku týchto inštrumentov) a následne nastupujúce sláčiky v perličkovo vyznievajúcich behoch. Všetko, čo sme v tento večer počuli z „jamy“ orchestra, slúžilo jednote javiska, sólistov, zboru (zbormajster Thomas Lang) a ideálu hudby, ktorá je celkom iná, ako  talianska, či verdiovská.

Ch. Gounod: Romeo a Júlia, Viedenská štátna opera,
foto: Michael Pöhn

Gounod od prvého tónu vnáša do opernej partitúry francúzsku priehľadnosť a neobyčajný jas: akoby do orchestra i na javisko – napriek obsahovej dráme – vstúpilo akési neviditeľné svetlo. Každý štýl hudby a skladateľa má svoje špecifiká, ktoré možno obdivovať a vysloviť o nich absolútne tvrdenia, či zahorieť ku ním láskou. V tom je čaro množstva partitúr, ktoré odhaľujú vždy iné tváre opernej, symfonickej a komornej hudby. Nuž, v ten sviatočný večer – s pripomienkou narodenín dvoch veľkých umelcov – sme mali pocit šumivého vína a stále pretrvávajúcej lásky.

Romeo a Júlia je totiž príbeh večnej lásky, spracovaný  nielen Shakespearom, ale už majstrami slova a hudby v desiatkach podôb. O nich podrobne referuje nielen obsiahly bulletin Wiener Staatsoper, ale i stať o operných podobách diela milencov z Verony pri nedávnom uvedení Gounodovho Romea a Júlie na javisku Opery SND (ostatná premiéra 6. a 7. marca 2015).  Nejdem porovnávať, lebo je to neporovnateľné.

Spevácky predstaveniu vo Viedni dominuje, tak ako v Belliniho La Sonnambule (uvádzanej tiež v januári a hodnotenej TU…), svetový tenorista Juan Diego Flórez ako Romeo. O jeho kvalitách sa dá povedať iba „non plus ultra“. Teda: najväčší, najideálnejší Romeo na súčasnej opernej scéne. Nielen vzhľadom, nad ktorým vzdychá dámske osadenstvo operného hľadiska. Je to bez diskusie nielen stále štíhly, mladistvý tenorista, typický južný milenec, ktorý hodnoverne dokáže zapáliť dievčenské srdce Júlie, ale najmä lyrický tenorista prvej kategórie. Jeho spev – na rozdiel od Belliniho Námesačnej – je v Gounodovi zbavený ozdôbok a trilkov, tých tajomne stvorených čipiek speváckeho umenia, no skôr sústredený na hladké línie legatového, absolútne hladkého, z dynamiky srdca vyvierajúceho spevu. Človek nevdojak rozmýšľa, či spevák podobného charakteru je zapálený rovnako aj iskrou ľudských hĺbok, alebo iba v danej chvíli ožiarený božským vyžarovaním hudby? To je, pravda, už otázka na hudobného psychológa. Faktom je, že J. D. Flórez spieva toto predstavenie nielen prezentáciou svojho vokálneho umenia a bez jediného zaváhania v technike či predpísanom výraze, ale celým umeleckým srdcom. Nezabudnuteľná je v jeho podaní najmä cavatina z úvodu 2. dejstva: „O, amore!“.

Ch. Gounod: Romeo a Júlia, Viedenská štátna opera, 2017,
Juan Diego Flórez (Roméo),
foto: Michael Pöhn

Tenorista bol nepochybne po celé predstavenie inšpirovaný partnerkou na javisku, ba možno celou vydarenou inscenáciou, ktorá má v réžii Jürgena Flimma a na scéne Patricka Woodroffa rovnakú francúzsko – goundovskú priehľadnosť, čistotu a prepracovanosť, ako hudba a interpretácia orchestra i spevákov. O tom ešte neskôr.

Je možné, že v tento večer sa zrodila na javisku Wiener Staattsoper ďalšia sopránová svetová hviezda. Bola to Júlia v interpretácii tatarsko-ruskej (!) speváčky z Kazane: Aidy Garifulliny(ovej). Je víťazkou Domingovej Operalie, študovala spev vo Viedni, r. 2012 mala prvé vystúpenie v Arena di Verona a do povedomia ju dostal aj Valerij Gergiev debutom na javisku Mariinského divadla – ako Zuzanku, Adinu a Gildu. Absolvovala už s P. Domingom vystúpenie v Pekingu a vo Veľkom divadle v Moskve naštudovala rolu Nataši Rostovovej v Prokofievovej opere Vojna a mier (2014). Od r. 2014 je i sólistkou ensemblu Wiener Staatsoper. Julia bola jej veľká debutová rola so vskutku svetovým spevákom a dirigentom v jeden večer – navyše v prekrásnej inscenácii.

Na inšpirovaný výkon Júlie v podaní Gariffuliny mal určite vplyv aj J. D. Flórez. Obaja boli ideálnym vizuálnym i vokálnym párom na javisku. Aida Garifullina je štíhla, pôvabná, dievčenská; v bielych šatočkách kostymérky Birgit Hutterovej z nej sála dievčenský pôvab. Ale v prvom rade je to lyrická sopranistka s absolútnou vokálno-technickou pripravenosťou na najnáročnejšie lyrické party. Jej hlas je ako svieži zvonček, perlí nielen v známe valčíkovej árii z 1. dejstva „Je veux vivre“, ale aj v ďalších veľkých číslach opery – najmä v štyroch ľúbostných duetách s Romeom, kde našla súzvuk s tenoristom (a nepochybne aj on s touto, ako motýľ na javisku pôsobiacou mladou speváčkou). Vokálny dialóg medzi ľúbostnými protagonistami začína už v duete 1. dejstva – „Ange adorable“, tomto „madrigale“ dvoch duší, prestupujúcom prvý hudobný dialóg a očarenie jedného hrdinu na druhého, hoci ešte anonymného. Pokračuje to veľkou balkónovou scénou v 2. dejstve – duetom o zázračnej noci lásky: „O nuit divine! t´implore! – a vrcholí dvomi nádherne vystavanými duetmi v štvrtom dejstve: milostnom „Va! Je t´ai pardonné“ („Och, ja  ťa milujem, stále budeš žiť v mojom srdci“) a zvlášť v záverečnom dramatickom spevom milencov v „krypte“: „Dieu! Quelle oestrette voix“. Gounodova hudba tu dramaticky vrcholí neúprosnosťou osudu, ale v partitúre a vokálnom duete doznieva vrcholným vyznaním, ktoré je obetou života – ale aj poznaním márnosti tejto sebažertvy, vyjadrenom poslednými tónmi Júlie k umierajúcemu Romeovi: „Ľúbim ťa!“ – i v následnom vzdychu: „Bože, odpusť nám!“.

Ch. Gounod: Romeo a Júlia, Viedenská štátna opera, 2017,
Aida Garifullina (Juliette), Juan Diego Flórez (Roméo),
foto: Michael Pöhn

Shakespearovský príbeh ľúbostnej dvojice je v librete Julesa BarbieraMichela Carrého ideálne oprostený od kolektívnych, spoločensko – dramatických zápletiek, ktoré majú väčší význam v činohernej dráme, kde tvoria 90 percent Shakespearovho textu, s odkazom na znepriatelené rody a ich memento do budúcnosti. Tu by podobné dialógy kniežat a rodičov i nadbytočné zápletky mladých veronských nespokojencov brzdili lyrické scény, v ktorých spočíva podstata Gounodovej opery. Jednak vo vokálnych číslach, ale aj v orchestrálnych obrazoch, sprevádzajúcich snivú balkónovú scénu, alebo intímnu lyriku milostnej noci 4. dejstva, ktorú narúša neúprosné brieždenie a spev slávika (áno, aj ten tam je zakomponovaný!), Už predohra k 4. dejstvu znie v sladkom zvuku violončiel, naznačujúcom atmosféru mladistvej vášne – ale aj tragiku finále.

K speváckym zážitkom prvej kategórie sa pripojil – francúzsky Laurent – teda brat Lorenzo – podaní Dana Paula Dumitrescu, šesťdesiatnika, sólistu Wiener Staatsoper, basistu neobyčajne pôsobivého hlasu, zvuku a imaginácie, ktorý patrí k veľkej škole rumunských sólistov. Capuleta spieval basbarytonista Wolfgang Bankl; knieža – barytonista Alexandru Moisiuc. Mimoriadne zarezonovala v „nohavičkovej“ postave Stéphana mezzosopranistka Rachel Frankel. Jej veselá pieseň pred domom Capuletovcov v 3. dejstve je vyslovene hudobným aj interpretačným osviežením, vychádzajúcim z francúzskych pouličných a ľudových melódií. V prevažujúcej milostnej lyrike opery je to svieži vánok – nehovoriac o rovnako režijnom nápade, priviesť tohto chlapčenského šibala na javisko s funkčným bicyklom. Rachel Frankel patrí medzi osobité, nezabudnuteľné interpretky inscenácie. (Absolvovala Operné štúdio berlínskej Staatsoper, r. 2011 debutovala na Salzburgskom festivale, je sólistkou Wiener Staatsoper, kde už odspievala party Rosiny, Cherubina, Octaviana, Feneny atď. Hosťuje v Semperoper,  Glyndebourne Festivale, na festivaloch v Bregenzi, Baden Badene a Edinburghu, v operných domoch v Chicagu  i v Montpellier). V mnohom pripomína krásny, svieži, pritom hladký prejav našej Terézie Kružliakovej v tej istej role. Z Madridu prišiel na javisko Staatsoper medzinárodne ostrieľaný a overený, medzi protagonistami Romea a Julie trochu do úzadia deja postavený barytonista Gabriel Bermúdez, ktorý spieval mladého, horkokrvného Mercutia.

Ch. Gounod: Romeo a Júlia, Viedenská štátna opera, 2017,
Rosie Aldridge (Gertude),
foto: Michael Pöhn

Tvorcovia viedenskej inscenácie si dali na výbere účinkujúcich vskutku záležať. Rovnako na scéne, ktorá bola možno v čase premiéry až novátorsky úsporná, opierajúca sa o fantáziu divákov. Z dnešného hľadiska je to čistá režijná práca, ktorá sa „štrikuje“ kostýmovo i javiskovo cez storočia – ale tak, že minulosť dotvárajú skôr náznaky, než dekorácie. I kostýmy sú viac súčasné, ale s akceptáciou minulosti v ženských i mužských oblekoch. A tak si divák povie. „Veď tak by to mohlo byť aj dnes!“ Júlia má biele šaty i košieľku, Romeovi zdobia na vrchnej časti odevu iba jemné náznaky renesančného kostýmu. A tak je to „pomiešané“ vo všetkých oblekoch, až na zborové scény a pestúnku Gertrudu v súčasnom oblečení. Iba  zbor si zachováva dekórum stredovekej histórie. To úplne stačí na ilúziu prostredia a dobre známeho príbehu o mladosti a láske.

Režisér a scénograf pracujú najmä so svetlom a symbolikou. Celé javisko je akoby „holé“, len v pozadí upúta zopár stĺpov, pridaný stôl, stoličky, svietniky – podľa situačnej potreby. Na pozadí je zato množstvo pravidelne usporiadaných bodových svetiel, v ľúbostnej scéne rozmnožených na hviezdnaté nebo, inokedy zaranžovaných do útulnosti palácových priestorov, pred ktorými stojí v prológu zoradený zbor. V centrálnych momentoch ožiari protagonistov lúč vrchného svetla, ktorý vytvára ilúziu komornej scény. Taká je ľúbostná scéna s polkruhovým, jasne podsvieteným polkruhovým výrezom – kde je imaginárne lôžko Júlie, ale aj slávna balkónová scéna, milostný obraz, ale aj centrum svadobného aktu s bratom Lorenzom, ktorý si tu zaranžuje malý oltár (veď kde by mladých sobášil?), na ktorom si ešte predtým povykladá z veľkej koženej tašky svoje sakrálne predmety. Zakiaľ slúži omšu, v pozadí sedia takmer neviditeľní veriaci, ktorých zakrýva zopár sviec a kvetín. Centrum požehnanie mladomanželom je vľavo, ešte v bohoslužobnom, intímnejšom výseku javiska. Reflektory i tu sprevádzajú protagonistov a robia z nich centrum diania. Pritom netreba žiadne krkolomné konštrukcie, ako v bratislavskej inscenácii Gounoda.

Ch. Gounod: Romeo a Júlia, Viedenská štátna opera,
foto: Michael Pöhn

Hej, každý režisér hľadá svoju jedinečnosť, nech je aj nezmyselná. Osobne sa mi páči čoraz prostejšie a logickejšie (či logistickejšie?) riešenie – s koncentráciou na pravú podstatu opery, ktorou je spev a hudba, samozrejme, situované tam, kam patria – ale nie  s násilnými adaptáciami.

Bez ďalšieho rozvíjania dojmov a zážitkov, ktoré sa nedajú pretlmočiť bez toho, aby neunavovali tých, čo to nezažili, končím. Zostáva vo mne nielen Gounodova hudba a výkony dnešných hviezd svetových scén, ale dobre overené presvedčenie: Ak vás uráža dnešný hrozný svet, počúvajte kvalitnú hudbu.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z reprízy 22. januára 2017

Ch. Gounod: Romeo a Júlia (Roméo et Juliette)
Viedenská štátna opera
premiéra 22. 12. 2001
recenzovaná repríza 22. 1. 2017

Dirigent: Plácido Domingo
Réžia: Jürgen Flimm
Scéna a svetlo: Patrick Woodroffe
Kostýmy: Birgit Hutter
Pohybová réžia: Renato Zanella

osoby a obsadenie

Juliette: Aida Garifullina
Roméo: Juan Diego Flórez
Mercutio: Gabriel Bermúdez
Otec Laurent: Dan Paul Dumitrescu
Stéphano: Rachel Frenkel
Gertrude: Rosie Aldridge
Tybalt: Carlos Osuna
Paris: Igor Onishchenko
Grégorio: Ayk Martirossian
Capulet Wolfgang Bankl
Le Duc: Alexandru Moisiuc

www.wiener-staatsoper.at

fotogaléria

video

 

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár